Kto sa môže nazývať patriarchom a prečo

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kto sa môže nazývať patriarchom a prečo

Ekumenický má iný význam, ako používame dnes, prinášame text o histórii patriarchátov.

Keď sa pápež Benedikt XVI. v roku 2006 zriekol titulu „patriarca dell'Occidente“ (patriarcha Západu), v Európe zostali už len dvaja arcibiskupi, ktorí nosia titul „patriarcha“: arcibiskup Benátok a arcibiskup Lisabonu.

Stará nerozdelená Cirkev mala päť patriarchátov: Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Kristologické spory 5. storočia priniesli so sebou fakt, že aj cirkvi, ktoré sa oddelili od univerzálnej Cirkvi, prisúdili svojim najvyšším predstaviteľom titul „patriarcha“.

Na Západe v 6. storočí akvilejský arcibiskup Paulínus I., ktorý v tom čase sídlil v meste Grado, prijal titul „patriarcha“, ktorý jeho nástupcovia nosili až do zrušenia patriarchátu v roku 1752.

Patriarchami sa nazývajú aj praotcovia Starého zákona, ako Abrahám, Izák a Jakub. Montanisti a ariánski Vandali označovali svojich cirkevných vodcov za patriarchov, avšak v priebehu vlády cisára Justiniána (527 – 565) mali iba piati patriarchovia takzvanej pentarchie tento titul a boli garantmi jednoty Cirkvi.

Historická Antiochia na rytine Williama Millera, ktorú urobil podľa skice kapitána Byama Martina z roku 1866. Obrázok už zachytáva arabskú Antiochiu, kresťania tam však prežívajú dodnes. Foto: wikimedia

Pre starú Cirkev pentarchie, piatich patriarchátov, ktoré existovali pred prvými rozkolmi v Cirkvi od koncilov 5. storočia, existovalo územné rozdelenie sveta: Rím prislúchal Západu, titulu „patriarcha Západu“ sa zriekol až Benedikt XVI. Patriarchátu Alexandria podliehala celá Afrika. Patriarchovia Antiochie nosia titul „patriarcha celého Východu“, územie patriarchu Jeruzalema je obmedzené na Palestínu.

Pre zvyšný pravoslávny svet bol a sčasti ešte je príslušný ekumenický patriarcha Konštantínopola, pričom titul „ekumenický“ sa nevzťahuje na ekumenizmus v dnešnom význame tohto slova, ale v gréčtine znamená: patriarcha osídlenej Zeme, pokiaľ táto nepodlieha iným patriarchom alebo kde až časom v jednotlivých krajinách boli národné pravoslávne cirkvi uznané za samostatné (autokefálne). 

Aquileja a svätý Hermagoras

Patriarcha je biskup, ktorého biskupské sídlo založil apoštol alebo žiak apoštola: pri Ríme to bol Peter, pre Konštantínopol podľa tradície svätý Andrej, v Alexandrii svätý Marek, žiak apoštola Petra. Pri Antiochii a Jeruzaleme existovali svedectvá v Skutkoch apoštolov.

Aquileja sa odvoláva na svätého Hermagora, žiaka svätého Marka. Na Západe Benátky prevzali titul „patriarcha“ od Akvileje, respektíve od Grada. Lisabon sa odvoláva na svätého Pavla, ktorý vo svojom Liste Rimanom píše o plánovanej ceste do Španielska.

Keď v roku 1990 Ján Pavol II. navštívil Akvileju, pripomenul, že z Akvileje sa kresťanstvo rozšírilo do Benátok, Istrie, Korutánska, Slovinska a Dalmácie. Podľa slov pápeža Akvileja bola „jedným z prvých centier evanjelizácie Európy“ a skrze svojich 25 diecéz od Bavorska až po Maďarsko dokazovala, „že správne pochopená bratskosť medzi národmi je možná“. 

V roku 381 sa v Akvileji zišlo 35 biskupov na provinčnom koncile, aby „zdolali posledné zvyšky arianizmu na Západe“. V roku 2007 Benedikt XVI. vyzdvihol úlohu svätého Chromácia, ktorý bol v kontakte so svätými Ambrózom, Hieronymom a Jánom Zlatoústym.

Katakomby v Alexandrii, rytina z roku 1878. Zdroj: wikimedia

V staroveku bola Akvileja s 300-tisíc obyvateľmi jedným z najväčších miest Itálie, ba Rímskej ríše. Dnes tam žije už len 4 000 obyvateľov. Ale dnešné mestečko je zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Jeho patriarchálny titul žije ďalej v Benátkach a od roku 1969 existuje aj hodnosť titulárneho arcibiskupa Akvileje, ktorú prijal ako prvý Joseph Höffner, koadjútor kolínskeho arcibiskupa, a dnes ju má nuncius Írska Charles Brown.

Počas sporu o tri kapitoly v roku 567 akvilejský biskup prijal titul „patriarcha“, oddelil sa však od Ríma. O rok neskôr prišli Langobardi ako posledný ľud sťahovania národov do Furlanska a patriarcha Paulínus pred nimi utiekol do Grada, čo niektorí jeho predchodcovia urobili už v 5. storočí z dôvodu vpádu Hunov a iných cudzích národov.

Keď patriarcha Candidianus opäť vstúpil do cirkevného spoločenstva s Rímom, kapitula si zvolila protipatriarchu, takže existovali dvaja patriarchovia, patriarcha Akvileje a patriarcha Grada. Patriarcha Grada sa neskôr presťahoval do Benátok, ktoré používajú titul „patriarchát“ dodnes.

Pôvodní patriarchovia Akvileje sídlili v Cormons, potom v Cividale a v rokoch 1238 až 1751 v Udine. V roku 811 cisár Karol Veľký stanovil Drávu za severnú hranicu patriarchátu, ktorý sa odvolával na svoje staršie práva proti vzmáhajúcej sa cirkevnej provincii Salzburg.

V 11. storočí počas sporu o investitúru cisár Henrich IV. udelil patriarchovi Sieghardovi grófske práva vo Furlansku. Tak sa patriarchovia stali panovníkmi Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Avšak vzniknutý patriarchálny štát siahal len od Tagliamenta po dnešné slovinské hranice a od Álp k Jadranu, zatiaľ čo arcidiecéza bola oveľa rozsiahlejšia.

Cintorín v Aquileji, zdroj: wikimedia.

V roku 1156 sa patriarcha presťahoval z Grada do Benátok, kde biskup Benátok v roku 1451 prevzal titul „patriarcha“. Keď Benátky v roku 1420 dobyli Furlansko, patriarcha Akvileje sa neúspešne na to sťažoval na Bazilejskom koncile, takže štátna samostatnosť patriarchátu sa skončila. Odvtedy patriarchovia pochádzali väčšinou zo vznešených benátskych rodín.

Preto existovali aj konflikty s Rakúskom, na ktorého územia arcibiskupstvo Akvileja prečnievalo. Na prosby a tlak cisárovnej Márie Terézie pápež Benedikt XIV. v roku 1751 zrušil patriarchát a namiesto neho zriadil arcibiskupstvo Udine.

Keď pápež Benedikt XVI. v máji 2011 navštívil Benátky, svoju pastoračnú cestu začal v Akvileji, kde sa stretol s biskupmi regiónu Benátky. „Keď sa zhromažďujeme v Akvileji, vraciame sa späť ku koreňom,“ vyhlásil pápež. „Vrátiť sa do Akvileje znamená predovšetkým učiť sa od preslávenej cirkvi, ktorá nám ukazuje, ako sa aj dnes vo svete radikálnych zmien môžeme zasadzovať za novú evanjelizáciu regiónu a za to, aby sme odovzdali ďalším generáciám vzácne dedičstvo kresťanskej viery.“ 

Duch Akvileje je opäť živý. Frulansko a Júlske Benátky sú európskym regiónom, v ktorom sú živé taliančina, furlančina, slovinčina a nemčina ako jazyky štyroch národov a kde každý rok zakaždým na iných pútnických miestach rozličných diecéz a štátov sa konajú spoločné púte v kúte troch krajín: Talianska, Rakúska a Slovinska. 

Pôvodný text vyšiel na stránke Kirche in Not, vychádza so súhlasom vydavateľa, preložil: Ján Krupa.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo