V službe sociálne slabším Anton Srholec a storočnica saleziánov na Slovensku

Pred 100 rokmi prišli prví rehoľníci rádu saleziánov dona Bosca (SDB) na Slovensko a do ČSR. Viedol ich Viliam Vagač a usadili sa v Šaštíne, kde pri Bazilike Sedembolestnej Panny Márie založili svoju prvú školu a kláštor.

Stali sa vzdelanostným a duchovným obohatením Slovenska až doposiaľ. Vo Sv. Beňadiku založili svoj noviciát, venovali sa mládeži, začali vydávať svoj časopis Don Bosco, vydávali duchovnú literatúru a mnohí zo saleziánov odchádzali na dlhoročné nebezpečné, no plodné misie po celom svete.

Postupne sa saleziánske domy, oratóriá a školy rozšírili po celom Slovensku i ČSR. Boli a sú úspešnou a modernou rehoľou venujúcou sa najmä mládeži zo sociálne slabších vrstiev, proletárskej mládeži z robotníckych suburbií i kňazskej službe.

Počas komunistického režimu boli mnohí prenasledovaní, väznení a niektorí zomreli na následky týchto perzekúcií. Spomeňme vykonštruovaný proces, väznenie a smrť Titusa Zemana alebo Alfonza Paulena, súdny proces so saleziánmi v roku 1956, väznenie tajného provinciála Andreja Dermeka alebo napríklad väznenie a prenasledovanie Antona Srholca či Jána Brichtu.

Z ich radov vzišli mnohé ďalšie saleziánske osobnosti, okrem spomenutého komunistami desať rokov väzneného Viliama Vagača sem patrili napríklad Jozef Bokor, František Sersen, Ján Hlubík, Cyril Guniš, Jozef Stašo, Jozef Psársky, František Valábek, Tibor Janovič, Ladislav Stano, Ernest Macák, Leonard Tikl, bratia Šilhárovci, Ján Chrenko, Ernest Horniak, Pavol Pobiecky, Štefan Sandtner, Vendelín Sabo, Günter Rompf, Ivan Gróf a mnohí ďalší.

Za pokus o útek na Západ 12 rokov väzenia

Päť rokov po príchode saleziánov do Šaštína sa v neďalekej Skalici narodil Anton Srholec. Ako chlapca ho oslovila ich spiritualita a moderné nefalšované metódy práce s mládežou.

Počas druhej svetovej vojny videl pred svojimi očami utrpenie vojakov a civilistov, čo ho tiež silne ovplyvnilo k vstupu k saleziánom práve v blízkom Šaštíne.

Tam ho v roku 1950 zastihla komunistami riadená Akcia K – likvidácia kláštorov v celom Československu –, bol internovaný v Podolínci, musel pracovať na stavbe Priehrady mládeže a po prepustení uvažoval ujsť na slobodný Západ. V ČSR však vládol stalinský režim.

Anton Srholec ako pomocný duchovný v blumentálskom kostole v Bratislave v 70. rokoch 20. storočia. Foto: Nadácia Antona Srholca António

Na jar 1951 sa pokúsil o útek za hranice, aby mohol študovať teológiu a byť vysvätený za kňaza. Útek sa nevydaril, Srholca komunistický súd odsúdil na 12 rokov väzenia. Do amnestie v roku 1960 deväť rokov tvrdo pracoval v uránových a uhoľných baniach a ťažko žil vo väzenských lágroch. V pracovných táboroch a baniach počas komunistického režimu zahynulo viac než 500 väzňov.

Od roku 1969 študoval v Turíne teológiu a v máji 1970 bol v Ríme vysvätený za kňaza pápežom Pavlom VI. Vrátil sa do ČSSR, pôsobil v štyroch farnostiach na Slovensku. Bol vyhľadávaným kazateľom a kňazom, angažoval sa vo vzdelávaní mladých novicov a v podpore tajnej cirkvi a spolupracoval s teológmi zo Západu.

Bohatá samizdatová tvorba

Všetky tieto ľudské i kňazské skúsenosti a aktivity sa pretavili do Srholcovej kňazskej, kazateľskej, charitatívnej a samizdatovej tvorby. Prispieval do samizdatových časopisov ako Rodinné spoločenstvo, Náboženstvo a súčasnosť a Radosť a nádej.

Posledný menovaný založil so svojimi priateľmi v roku 1987 na základe dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, v preklade Radosť a nádej, snažiac sa tak šíriť koncilové myšlienky na komunistami ovládanom Slovensku.

Anton Srholec podporoval vydávanie aj iných samizdatových časopisov a prác a ich distribúciu. Je autorom niekoľkých väčších diel ako Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov, ktoré začal písať v roku 1966, Oceľové srdcia a najmä Experiment lásky. Súbor jeho kňazských homílií vyšiel v dvojzväzkovom súbornom diele s názvom Slová pre veriacich a neveriacich. Excelentné sú jeho denníky z rokov 1970 – 1985.

Je aj autorom samizdatových elaborátov ako Kňaz pre rok 2000, Na križovatke sa človek musí zamýšľať či Porozumieť kresťanstvu. Pred novembrom 1989 písal do Katolíckych novín krátke úvahy.

Saleziánsky kňaz Anton Srholec patrí v slovenskom pamäťovom, cirkevnom a kultúrnom vedomí k hodnotovo mnohovrstevným významným osobnostiam. Možno ho zaradiť medzi tých saleziánov, ktorí reprezentovali ducha ich spirituality. Venoval sa tým, ktorí v ťažkých svetských podmienkach túžia po duchovnom naplnení.

Statočne pôsobil ako kňaz a pozdvihol svoje farnosti, invenčne sa venoval mládeži, bol v podstate misionárom na duchovne zdevastovanom Slovensku. Vytrpel si násilie a nespravodlivosť, odolával nástrahám komunistického režimu a jeho Štátnej bezpečnosti, nebál sa stretať a komunikovať s „inovercami“, písal, diskutoval.

Titulná strana samizdatového časopisu Radosť a nádej, č. 1, 1989 (vľavo) a samizdatové dielo Antona Srholca Experiment lásky, 1989. Foto: archív Ústavu pamäti národa

Od kňazskej služby k službe ľuďom bez domova 

Bol odvážny, ako napríklad na Velehradskej púti v roku 1985, čo ho stálo tzv. štátny súhlas na výkon služby duchovného. Ku kňazskej službe sa vrátil, jeho kázne znovu do prasknutia napĺňali blumentálsky kostol, pracoval v tzv. Kresťanskej akadémii, v spolku bohoslovcov Studium christianum, podporoval prenasledovaných v procese s bratislavskou päťkou. Napokon vystúpil na tribúne Verejnosti proti násiliu.

Paradoxne v decembri 1989, keď sa aj cirkvám otvárali dvere na slobodnú prácu, sa po stretnutí s arcibiskupom Sokolom Srholcova kňazská služba zastavila. Mal 60 rokov, no dal sa na prácu organizátora svojich spoluväzňov z lágrov v Konfederácii politických väzňov Slovenska, Teofóre, v ekumenickom hnutí, Helsinskom výbore a napokon založil a do svojej smrti v roku 2016 viedol zariadenie pre bezdomovcov Resoty.

V roku 2015 spolu s Ústavom pamäti národa vedeným Jánom Langošom inštalovali pod devínskym hradom pamätník Brána slobody. Tam na rieke Morave, kde pred 65 rokmi utekal za slobodou a vzdelaním a kde mu dnes symbolicky stojí malý pamätník, prehovoril Srholec hádam poslednýkrát o pravde, viere a slobode. Je po ňom pomenovaná aj Nadácia Antona Srholca António.

Jeho spoluväzeň a priateľ, dnes 90-ročný spisovateľ Rudolf Dobiáš sa o ňom vyjadril, že bol „ozdobou Slovenska“. Vyústenie sporu o Antona Srholca ako kňaza, človeka či spolupracovníka režimu rieši kvalita a množstvo onoho biblického ovocia, „po ktorom sa pozná človek“.