Nová apologetika Kresťania nepotrebujú odpovedať na otázky viery len druhým, ale najmä sebe samým

Keď sa niekde spomenie meno amerického biskupa Roberta Barrona, veľká časť z nás, ktorí sa venujeme evanjelizácii profesionálne, spozornie. 

Barronova sledovanosť v médiách je prekvapivo obrovská a ním založený multimediálny inštitút Word on Fire je kvantitou aj kvalitou úctyhodný. 

Rovnako je to s menom konvertitu a biblického evanjelizátora Scotta Hahna, ktorý mal úspešné turné pred niekoľkými rokmi aj u nás na Slovensku. 

Jedno, čo ich okrem evanjelizácie spája, je aj slovo apologetika. A práve vo vydavateľstve Postoj Media v týchto dňoch vyšla kniha Nová apologetika. Obrana viery v postkresťanskej dobe.

Slovo apologetika, z gréckeho slova apologia, „obrana“, je v kresťanskom prostredí skôr odpoveďou na námietky proti viere v duchu slov prvého pápeža Petra: „... uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15).

Postoj zdôvodňovania viery mal u prvých kresťanov existenciálny rozmer, museli vedieť obhájiť svoju vieru tak pred židmi, ako aj pred pohanmi. Často museli pre svoju obhajobu aj zomrieť, čo robilo z apologetického postoja hrdinský akt viery. Inými slovami, skutok obhajoby viery bol zároveň najsilnejšou evanjelizáciou, semenom nových kresťanov. 

V dejinách slobodného kresťanstva boli najlepšími evanjelizátormi práve zdatní apologéti ako Augustín či Tomáš Akvinský. 

Nevraviac o moderných dejinách, kde sa skvelými evanjelizátormi stali práve tí, ktorí svoje rozhodnutie uveriť Kristovi premysleli do hĺbky ešte predtým, než prijali kresťanstvo či katolicizmus: svätý John Henry Newman, G. K. Chesterton, C. S. Lewis či spomínaní Robert Barron, Scott Hahn a ďalší. 

Biskup Robert BarronNie je progresívec ani tradicionalista. Lenže ani nudný stred

Pavol Rábara

Zlá apologetika vs. dobrá evanjelizácia?

Lenže do apológie sa časom primiešala aj pachuť snahy o vytvorenie teoretického systému, ktorý bol neraz obvinený z postoja zákopových vojen, vymedzovania sa voči iným názorom, obviňovania druhých. Tento teoretický pokus o vedeckú disciplínu dostal názov apologetika. 

Keďže problémy s negatívnymi črtami apologetiky u mnohých teológov v 20. storočí prevážili nad pozitívami, apologetika sa vytratila z vyučovania teológie a vznikla nová „pozitívnejšia“ disciplína, fundamentálna teológia. A pred apológiou ako takou sa pozornosť cirkvi sústredila skôr na slovo evanjelizácia, ktorá vyznievala pozitívnejšie v duchu slov pozvanie či oslovovanie, a nie obrana či obhajoba.

Ak cítite problematickosť takéhoto rozdeľovania na zlú apologetiku a dobrú evanjelizáciu, súhlasím s vami. Bez zachádzania do teoretických úvah o nesprávnosti takejto polarizácie stačí poukázať na svedectvo americkej katolíckej cirkvi, kde sa opäť raz javí apologetika ako úspešná cesta evanjelizácie.

Americký úspech

Prečo sa apologetike v novom šate v Spojených štátoch tak darí? Najjednoduchšia a najpriamočiarejšia odpoveď znie: lebo v obklopení toľkými inými náboženstvami aj nenáboženstvami katolíci jednoducho musia vedieť obhájiť svoj postoj, vydať svedectvo nádeje, ktorá je v nich. 

Z každej strany sa na katolíkov kladú intelektuálne nároky vysvetľovať, prečo veria inak ako protestantská väčšina či rastúca skupina ľudí bez vyznania, tzv. nones.

Vydajte dôvod vašej nádejeNa ceste od instantných katechizmových poučiek k zrelému kresťanskému svedectvu

Imrich Gazda

Moja osobná skúsenosť s apologetikou v USA sa okrem štúdií na Catholic University of America vo Washingtone, kde som sa zaoberal apologetikou Newmana a Chestertona, spája s osobou pápeža Benedikta XVI. 

V roku 2008 tento veľký pápež prišiel do Washingtonu na pastoračnú návštevu Spojených štátov a vo svojom príhovore americkým biskupom povedal: 

„V spoločnosti, ktorá si právom cení osobnú slobodu, musí cirkev na každej úrovni svojho učenia – v katechéze, kázaní, seminárnom a univerzitnom vyučovaní – podporovať apologetiku zameranú na potvrdenie pravdy kresťanského zjavenia, súlad viery a rozumu a zdravé chápanie slobody, vnímané v pozitívnom zmysle ako oslobodenie od obmedzení hriechu a pre autentický a naplnený život.“ 

Benedikt, poznajúc realitu americkej cirkvi, povzbudil biskupov, aby pokračovali v rozbehnutom vlaku novej apologetiky ako spôsobe konfrontovania sa s relativizmom, no zároveň aj ako pravdivou formou predstavovania evanjelia na všetkých úrovniach.

Druhý moment, ktorý len potvrdzuje spätosť Benedikta s trendom nového nadšenia pre racionálne uchopenie viery v Spojených štátoch, je udalosť vydania jeho osobnej trilógie o Ježišovi Nazaretskom. 

Pred vydaním druhého dielu o Svätom týždni som bol práve vo Washingtone. S prekvapením som sledoval, že táto kniha bola v predpredaji na e-shopoch vypredaná ako blesk. 

Čo to pre mňa, mladého slovenského študenta, ktorý vnímal atmosféru po Benediktovej návšteve v USA, vtedy znamenalo? Že rozumné vyjadrenie viery v Ježiša je americkým katolíkom blízke, že postoj obhájenia Ježiša bol pre mnohých Američanov cestou pravdivého života s ním. 

A dovolím si dodať: vôbec nie v zmysle postoja „proti“ niekomu, ale v zmysle pravdivého konfrontovania sa so sebou samým.

Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciuApológia kresťanského Západu

Imrich Gazda

A zdá sa, že to nebol iba môj dojem, ale uvedomenie si samotných amerických katolíkov. V pozitívnom spôsobe apologetického náhľadu na katolícku vieru uznali, že netreba vedieť komunikovať Ježiša len v dialógu s druhými, ale treba vedieť odkomunikovať odpovede na dobré otázky, ktoré nám kladú iní, predovšetkým sebe samým. 

Potvrdzuje to aj americký kardinál Francis George, ktorý vo svojej knihe The Difference God Makes (2009) napísal: „Apologetiku potrebuje v prvom rade samotná cirkev. Nepotrebuje predkladať dôvody našej viery iba tým, ktorí s nami nemajú spoločnú vieru, ale treba taktiež posilniť tých, ktorí prebývajú v dome viery.“

Vieme, že Chesterton bol úspešný na začiatku 20. storočia v Anglicku strácajúcom vieru, lebo ukázal samotným katolíkom, že viera môže byť rozumná a ponúka zmysluplnú odpoveď na život tak, ako to bolo v začiatkoch kresťanstva. Prečo by to malo byť inak na začiatku 21. storočia v Spojených štátoch (či na Slovensku)? 

Prečo by malo byť racionálne predstavovanie viery s autenticitou voči sebe samému na škodu evanjelizácii druhých? Ak boli najväčšími evanjelizátormi kresťanskej histórie zdatní apologéti, je aspoň mysliteľné, že takými dôležitými pre evanjelizáciu budú aj apologéti kresťanskej prítomnosti a budúcnosti.

Nová apologetika na Slovensku

Fakt potreby, ba priam nevyhnutnosti apologetiky na naplnenie hlavnej kresťanskej misie ohlasovania evanjelia si veľmi jasne uvedomuje inštitút Word on Fire, ktorý v osobe editora Matthewa Nelsona vydal knihu o novej apologetike pre našu postmodernú dobu. 

Nie je to apologetika youcatového štýlu otázka – odpoveď. Je to skôr mapa rôznych aspektov, ktoré musí mať apologéta evanjelizátor na pamäti: nové publikum, nové prístupy, nové vzory, nové otázky. Svižné, krátke texty nenudia, ale, naopak, preberú a nasmerujú. 

Nová apologetika nie je vyčerpávajúcou encyklopédiou termínov, ktoré máme ako obchádzajúci misionári používať, aby sme zodpovedali námietky voči našej viere. Ukazuje racionalitu našej viery, aby sme sa nebáli o nej hovoriť. Motivuje, aby sme kráčali po svete a vydávali svedectvo. 

Nie všetky kapitoly sú jasné a zrozumiteľné; niektoré sú priam prekvapivé, ale určite pomôžu premýšľať, či sme doteraz vôbec uvažovali o viere spôsobom, ktorý je pre mnohých úplne bežný. Či máme vôbec potenciál osloviť človeka dneška. 

Našou úlohou totiž nie je chodiť a presviedčať, ale oslovovať. Biskup Barron vo svojom sprievodnom slove ku knihe označuje za vzor apologétov samotného Ježiša: 

„Vzor tejto novej apologetiky nachádzame v príbehu o Kristovom rozhovore s dvoma niekdajšími učeníkmi na ceste do Emauz (Lk 24,13 – 35). Ježiš s nimi kráča v jednoduchom spoločenstve, hoci idú nesprávnou cestou, a citlivo sa ich pýta, čo majú na srdci. Tento ústretový prístup však vzbudil otázky, ktoré volali po odpovediach. Ježiš ich až potom učil – jasne, dlho a do hĺbky. Aké úžasné je, že pri spomienke na Ježišov veľký apologetický zásah emauzskí učeníci povedali: ,Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?‘“ 

Ak Ježiš je apologéta, ktorý sprevádza, kladie otázky, vyzýva na premýšľanie a zapaľuje srdce, kde už len nájdeme lepšiu motiváciu začať s novou apologetikou na Slovensku, ak nie u neho samotného?