Druhý vatikánsky koncil Môže sa cirkev reformovať a jej učenie zmeniť? Koncil a vývin posvätnej Tradície

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je pedagóg na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.
 

Zatiaľ čo otázka o možnosti zmeny cirkvi a jej učenia vyznieva veľmi jednoducho, časté zmätočné diskusie či priam hádky len potvrdzujú, že odpoveď je komplexnejšia. Musí sa totiž najprv vyjasniť, čo v tejto otázke považujeme za „cirkev“, čo chceme povedať slovami „zmeniť“ alebo „reformovať“ a až potom v akom zmysle môžeme pristúpiť k slovám „zmena učenia cirkvi“.

Tento článok síce neponúkne odpovede na všetky tieto otázky, ale ukáže, akým smerom sa koncil vo vzťahu k nim vydal.

Slovo cirkev a jej rozličné chápanie

Naša rubrika už ponúkla pohľad na to, ako koncil rozpráva o cirkvi. Biskupské kolégium s pápežom nevyslovilo definitívne slovo o tom, čo cirkev je, ale ponúklo len obrazy, ktorými sa k tajomstvu cirkvi môžeme priblížiť (sviatosť, spoločenstvo, Boží ľud). Ako sa neskôr vyjadrila aj Medzinárodná teologická komisia (1984), „iba Boh vie vlastný termín, ktorý by vyjadril celú skutočnosť cirkvi“. Preto sa pokoncilová teológia približuje k chápaniu cirkvi pluralitným spôsobom bez toho, aby jeden teologický názor absolutizoval svoj pohľad a zavrhoval ten druhý.

V súvislosti s otázkou, ktorú sme položili, si vezmeme na pomoc významného koncilového teológa Yves Congara, ktorý sa touto otázkou sám zaoberal ešte pred koncilom v knihe Pravá a falošná reforma cirkvi (1950). V nej poukazuje na to, ako rôzne sa slovo cirkev dá chápať, a tak aj správne porozumieť, či sa v nej môže niečo reformovať alebo nie.

Congar hovorí o viacerých spôsoboch premýšľania o cirkvi: cirkev ako nositeľ spásy, cirkev ako spoločenstvo veriacich, cirkev ako hierarchická inštitúcia a napokon cirkev ako božsko-ľudská skutočnosť. Congarovo rozlišovanie umožňuje správne rozpoznať, ktorá z týchto cirkví sa môže zmeniť a ktorá je nezmeniteľná.

Congar usudzuje, že predtým, než sa cirkev stane konkrétnou realitou v dejinách, existuje ako tajomstvo u Boha. V tomto zmysle predchádza aj bežnému chápaniu cirkvi ako spoločenstva veriacich či hierarchickej spoločnosti, keď sa hovorí „cirkev sme my všetci“ alebo „cirkev, to sú kňazi a biskupi“. Boh totiž v prvom rade obdaroval cirkev prostriedkami spásy, ktorými chce oživovať a posväcovať svet: vierou, sviatosťami, apoštolskou mocou. Až potom je vo svete cirkev prítomná cez spoločenstvo veriacich či hierarchickú spoločnosť, ktoré sú budované a vyživované týmito prostriedkami.

Napokon Congar tvrdí, že kombináciou spomenutých prvkov tajomstva a sociologickej reality môžeme získať plné chápanie cirkvi – a to ako tela Kristovho. Tento obraz totiž kombinuje božský aj ľudský prvok, nadprirodzenú aj prirodzenú realitu, pozemskú súčasnosť aj eschatologickú budúcnosť. Práve takýto význam prisudzuje cirkvi bežne teológia a potvrdzuje to aj sám Druhý vatikánsky koncil: „Netreba však pokladať za dve rozličné skutočnosti spoločnosť vybavenú hierarchickými ustanovizňami a Kristovo tajomné telo; viditeľné spoločenstvo a duchovnú pospolitosť, cirkev pozemskú a cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo tvoria jedinú komplexnú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku“ (LG 8).

Môže sa cirkev reformovať?

Congarovo premýšľanie o cirkvi, ktorá vychádza z Trojice ako tajomstvo a zahŕňa princípy viery, sviatostí a apoštolskej moci, naznačuje, že v tomto zmysle sa cirkev nemení, ostáva tou istou a nikto na zemi ju reformovať nemôže. No uvažovanie o ľudskom prvku cirkvi, ktorý je súčasťou jej komplexnej božsko-ľudskej reality, jednoznačne potvrdzuje, že cirkev je ovplyvnená okolnosťami času a priestoru, ktoré počítajú s premenlivosťou a so zmenami.

Kde sú ľudia, tam sú omyly, a kde sú omyly, tam je potreba zmeny. S týmto tvrdením súhlasí hádam každý. Congar argumentuje, že samotný život svätých, ktorý je volaním po autentickosti kresťanského života, si v histórii cirkvi vyžiadal revíziu či priam reformu podoby konkrétnej cirkevnej existencie. Stačí spomenúť sv. Františka z Assisi a obnovu duchovného života cirkvi skrze prijatie novej podoby sľubu chudoby.

Congar však išiel ešte ďalej. Nielen jednotliví veriaci sa menia a vyvíjajú vnútri cirkvi, mení a vyvíja sa aj cirkev ako taká, lebo ona je živým organizmom, ktorý raz rastie podľa priania svojej Hlavy, inokedy bohužiaľ ničí svoju pôvodnú formu.

Koncil sa prihlásil k takémuto názoru a prijal tvrdenie, že počas svojho kráčania sa cirkev musí neustále očisťovať, až kým nepríde do vytúženého cieľa. Lumen gentium 8 vraví: „Zatiaľ čo Kristus, ,svätý, nevinný, nepoškvrnený‘ (Hebr 7, 26), ,nepoznal hriech‘ (2 Kor 5, 21), ale prišiel jedine preto, aby ,odčinil hriechy ľudu‘ (Hebr 2, 17), Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie (sancta simul et semper purificanda), ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.“

Druhý vatikánsky koncil Lumen gentium. Čo je cirkev a kto je vlastne jej členom?  

Martin Maďar

Ekleziologická obnova po Druhom vatikánskom koncile výrazne obohatila a pozmenila to, ako dnes katolíci o cirkvi rozmýšľajú.

Aj dokument o ekumenizme Unitatis redintegratio uznáva pochybenia cirkvi (a nielen jej členov) a potrebu jej celostnej nápravy, reformy – ale s jasným upozornením, ktorú „cirkev“ tu má na mysli: „Kristus nabáda putujúcu cirkev na túto ustavičnú reformu, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo do správneho a potrebného poriadku to, čo sa azda vzhľadom na podmienky a okolnosti nie dosť verne zachovávalo, pokiaľ ide o mravy, cirkevnú disciplínu, alebo aj spôsob výkladu učenia, čo však treba starostlivo odlišovať od samého pokladu viery“ (UR 6).

V congarovskom duchu koncil oddeľuje to, čo sa meniť nemôže – poklad viery –, od toho, čo sa meniť a reformovať musí – mravy, cirkevná disciplína alebo aj spôsob výkladu učenia, ktoré sú zlyhaním ľudskej stránky cirkvi.

Chápanie zmeny učenia cirkvi

To, že sa cirkev má meniť, bolo dostatočne preukázané. Ostáva ešte zodpovedať, ako (a prečo) sa môže autenticky v duchu koncilu meniť učenie cirkvi, ktoré je v bežnej debate častokrát zjednodušujúco a absolutisticky obhajované ako „nemenné“. 

Najprv si zadefinujme, že spomínaný poklad viery je podľa učenia Katolíckej cirkvi obsiahnutý vo Svätom písme a v posvätnej Tradícii a od apoštolov sa nesie dejinami cirkvi (KKC 84). Charakter tohto pokladu viery nie je statický, ale dynamický. Množstvo doktrín sa časom rozšírilo, upravilo či lepšie vyjadrilo. Už v tomto jednoduchom pozorovaní je tvrdenie o absolútnej nemennosti katolíckeho učenia popreté, lebo posvätná Tradícia sa rozrastá a obohacuje.

Konciloví otcovia však obozretne premýšľali, ako teologicky tento fakt vyjadriť. Ako potvrdiť dynamickú realitu cirkvi a Tradície, ktorá vynáša zo svojich pokladov vždy čosi staré aj nové? Ako vysvetliť, že poklad viery je v priebehu vekov stále ten istý, no predsa trochu iný vzhľadom na živú posvätnú Tradíciu?

Koncil nemohol zvoliť ani jednu pozíciu z dvoch možných extrémov: petrifikovanú nemennosť (lebo to by nebola pravda) ani modernistickú evolučnosť (lebo to by protirečilo apoštolskosti cirkvi). Preto sa konciloví otcovia rozhodli použiť slová o „zveľaďovaní Tradície“ v jednote s vnútorným princípom života cirkvi a ich učenie vrcholí v ôsmom článku konštitúcie Dei verbum.

Neprekvapuje, že tento článok nesie Congarovu pečať: „Táto apoštolská Tradícia sa v cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého: prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností a slov jednak rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19. 51), jednak dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti, ako aj kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy. Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová.“

Aby sme správne rozumeli, čo koncil hovorí v tomto článku, treba mať na pamäti, kto riadi cirkev a zveľaďovanie Tradície: Duch Svätý a nie biskupi či pápež. Je to Duch Svätý, ktorý pôsobí tak v jednotlivých členoch cirkvi, ako aj v cirkvi ako celku, aby sa v pravý čas niečo stalo vyjadrením posvätnej Tradície.

Uveďme si príklad z histórie: nie celá cirkev, dokonca ani nie všetci biskupi verili v Ježišovo božstvo, až kým to nevyhlásil koncil v Nicei ako súčasť vyznania viery. To, čo mohlo pre niektorých kresťanov vyznieť ako inovácia a zmena apoštolského hlásania, stalo sa ortodoxiou.

Podobne sa môžeme pozrieť aj na príklad morálneho učenia cirkvi o požičiavaní peňazí na úrok, ktoré bolo cirkvou zavrhnuté ešte aj Druhým lateránskym koncilom (1139) v zmysle, že tí, ktorí by sa obohacovali z pôžičky peňazí na úrok, nesmeli byť pochovaní kresťanským pohrebom. Toto vážne cirkevné učenie je však od 13. storočia nahliadané v inom svetle a požičiavanie peňazí s úrokom sa stáva dovoleným, čo by človek 12. storočia mohol označiť za úplnú zmenu cirkevného kurzu.

Došlo v prípade učenia o Ježišovi a pôžičkách naozaj k „zmene“ cirkevnej doktríny, teda k podstatnému odklonu od pôvodného cirkevného postoja k danej realite? Nie. Došlo k hlbšiemu vyjadreniu reality, ktoré v prvom prípade znamenalo lepšie uchopenie Božej podstaty a v prípade druhom precíznejšie porozumenie prirodzenej povahy peňazí a ich funkcie. V žiadnom z týchto prípadov však nedošlo k odklonu od podstaty a princípov cirkevného postoja, či už k jednému Bohu, alebo k požičiavaniu peňazí na úrok. Je tu však zjavný vývin v tom, ako skutočne je Boh jeden – vďaka spolupodstatnosti Otca a Syna – a aké požičiavanie osôb je vážnym morálnym problémom – požičiavanie s nemiernym úrokom a nie požičiavanie ako také.

Množstvo doktrín sa časom rozšírilo, upravilo či lepšie vyjadrilo. Už v tomto jednoduchom pozorovaní je tvrdenie o absolútnej nemennosti katolíckeho učenia popreté, lebo posvätná Tradícia sa rozrastá a obohacuje.Zdieľať

Slovo „vývin“, ktoré je nosným teologickým konceptom ôsmeho článku Dei verbum, našiel Congar u anglického teológa, dnes už svätého kardinála Johna Henryho Newmana (1801 – 1890). Newman predstavil teologický názor, že učenie cirkvi sa vyvíja, mení, čo však nie je negatívnym dôsledkom jej historickosti, ale, naopak, nevyhnutným predpokladom jej životaschopnosti, ktorú má od Boha. Poukázaním na biblické slová o Panne Márii z Evanjelia podľa Lukáša (2,19), ktorá uchovávala anjelove slová vo svojom srdci a rozjímala o nich, Newman tvrdil, že takýmto spôsobom sa vyvinuli mnohé konkrétne body učenia cirkevných otcov, ktoré napokon prijala celá cirkev.

Ak to je naozaj tak, potom cirkev sama potrebuje čas na to, aby skrze cirkevných otcov, pápežov a biskupov, no častokrát aj laických veriacich vyšlo na svetlo sveta to, o čom oni sami premýšľali a rozjímali, a aby to cirkev prijala za svoje vlastné učenie, záväzné pre všetkých.

V tomto duchu sa objavujú slová Evanjelia podľa Lukáša aj v Dei verbum. Tak ako Panna Mária, ktorá je vzorom cirkvi, aj iní veriaci uvažujú a rozjímajú o Božom slove a tak prispievajú k prehĺbeniu tradovaných skutočností. Posvätná tradícia nie je pasívne opakovanie získaného, ale aktívne odovzdanie živého Božieho slova v dynamickom prehlbovaní pokladu viery. Koncil totiž na viacerých miestach opakuje, že cirkev nestojí v cieľovej rovine, nie je už doma, ale ešte len smeruje k plnosti Božej pravdy, do ktorej nás vovádza Duch pravdy (porov. Jn 16, 13).

Vývin doktríny znamená životnú silu Tradície v podobnom zmysle, v akom chápeme aj biologický život človeka. Duch predkladá pred myseľ veriacich čosi z veľkého pokladu Tradície, čo v nich časom pôsobí, rastie, dozrieva, prípadne sa očisťuje, odhadzuje nepotrebné a chybné aspekty, až napokon sa táto vnútorná realita explicitne vyjadrí a prijme opäť pod riadením toho istého Ducha Svätého ako súčasť Tradície.

Preto DV 8 hovorí o rôznych spôsoboch, akými sa Tradícia môže zveľaďovať: rozjímanie a štúdium veriacich, dôverné poznanie duchovných skutočností zo skúsenosti, kazateľská činnosť biskupov. Všetky tri spôsoby sú prejavom životnosti cirkvi, nie potvrdením „vlastníctva“ pravdy cirkvi z minulosti. Duch stále vedie cirkev k spoznávaniu jeho vôle a na to ju obdarúva špeciálnym darom, ktorý sa na inom mieste nazýva „nadprirodzený zmysel pre vieru“. Tento zmysel pre vieru, sensus fidei, patrí celej cirkvi a vďaka nemu sa cirkev ako celok nemôže „mýliť vo viere“ (LG 12).

Druhý vatikánsky koncil Teologický pluralismus – je katolická církev „monolitem“?

Josef Mikulášek

Každá nová etapa křesťanské teologie a každý její nový proud budou vlastně novou „hermeneutikou“, tj. novou cestou porozumění tomu, co dříve snad nebylo správně rozvinuto a dostatečným způsobem popsáno.

Konciloví otcovia teda zjavne počítajú s tým, že aj v budúcnosti je možný vývin posvätnej Tradície. Nebude to len úloha učiteľského úradu, ale všetkých veriacich. Každý môže a má študovať a rozjímať, každý môže mať hlboké pochopenie duchovných skutočností. Len posledná úloha je výlučne spojená s učiteľským úradom: biskupské kázanie. Správne chápanie Tradície tak nemá nič do činenia s tradicionalizmom, ktorý naivne obhajuje nemennosť a statickosť pokladu viery, ktorý sa ako balvan odovzdáva z jednej generácie na druhú bez akejkoľvek aktívnej participácie osobnej viery, výlučne cez pasívne počúvanie učiteľského úradu cirkvi.

Tu môžeme dodať, ako jasne sa v týchto bodoch odzrkadľujú kontúry pontifikátu pápeža Františka a jeho vlastnej vízie reformy cirkvi: aktivita všetkých veriacich, spoluúčasť všetkých na vývine posvätnej Tradície vďaka sensus fidei, synodalita ako konkrétny spôsob kráčania cirkvi do plnej pravdy a posledného cieľa.

Neprotirečí zmena v učení neomylnosti cirkvi?

Poslednou otázkou, na ktorú sa zameriame, je: ako súvisí zmena v cirkvi a jej učení s neomylnosťou, ktorú cirkev za istých okolností prisudzuje buď pápežovi, či biskupskému kolégiu v jednote s pápežom?

Aj tejto téme sa venuje vo svojej originálnej knihe o reforme cirkvi Yves Congar, ktorý celý vývin zasadzuje, tak ako aj koncil v DV 8, do pôsobenia Ducha Svätého.

Čo sa týka samotného vzniku učenia cirkvi, Congar upozorňuje, že neomylnosť nie je ovocím inšpirácie, ale asistencie Ducha, ktorá sa ako záruka pravdivosti týka až finálneho vyjadrenia učiteľského úradu cirkvi. Cesta, ktorou sa však niečo stane súčasťou posvätnej Tradície, je častokrát veľmi ľudská. Počas prípravy môže dôjsť k mnohým nejasnostiam, hádkam aj priamo chybám. Ako píše Congar: „Aj keď je isté, že cirkev ako taká nikdy nebude učiť omyl, predsa len časť, ktorá je v cirkvi ponechaná na ľudskú činnosť, znamená, že cirkev nebude nevyhnutne vždy, v každom okamihu a za všetkých okolností využívať najlepší spôsob učenia alebo najväčšiu plnosť učenia.“

História cirkvi dostatočne potvrdzuje, ako často sa niektorí pápeži dopustili osobných omylov alebo ako sa biskupi aj v jednote medzi sebou mýlili. To isté sa môže stať aj dnes. Preto však cirkev učí s dôverou, že Duch Svätý ju uchráni od omylu.

V súvislosti so samotnými neomylnými dogmatickými výrokmi Congar upozorňuje, že vývin sa môže týkať len ľudskej stránky vyjadrenia učiteľského úradu: „Keďže žiadna vonkajšia forma alebo formula vytvorená v danom okamihu nie je adekvátnym vyjadrením katolíckej pravdy, vždy bude možné v mene samotného spoločenstva usilovať sa ísť nad rámec vyjadrení, ktoré sa v danom okamihu používajú. Ak ide o jasne dogmatické formuly, tento vývoj môže znamenať len vývoj prostredníctvom spresnenia.“

Správne chápanie Tradície nemá nič do činenia s tradicionalizmom, ktorý naivne obhajuje nemennosť a statickosť pokladu viery, ktorý sa ako balvan odovzdáva z jednej generácie na druhú bez akejkoľvek aktívnej participácie osobnej viery, výlučne cez pasívne počúvanie učiteľského úradu cirkvi.Zdieľať

Congar tu upozorňuje, že práve preto, že žiadna ľudská formulácia nie je schopná uchopiť Božiu pravdu, je možné jej zlepšovanie, no toto zlepšovanie je možné iba ako vývin v zmysle očisťovania a vyjasňovania. Týmto spôsobom sa Congar vymedzil voči extrému tradicionalizmu, ktorý si myslí, že v niektorom historickom okamihu už cirkev vyjadrila plnosť Božej pravdy dokonalým ľudským spôsobom, ako aj voči evolucionizmu, ktorý si myslí, že cirkev môže v ktoromkoľvek historickom okamihu zmeniť kompletne dogmatické učenie – nielen formuláciu, ale aj samotný obsah.

Takto chápaný vývin učenia cirkvi teda nijako neprotirečí neomylnosti cirkvi, lebo sa s dôverou obracia na pôvodcu a ručiteľa vývinu, na Ducha Svätého. Už veľa chýb sa v histórii jednotlivcov či celej cirkvi urobilo práve pre zabúdanie na tretiu Božskú osobu. Konciloví otcovia preto upriamili zrak cirkvi na jeho prítomnosť jasným spôsobom: bez neho sa nič katolícke nemôže začať, vyvíjať ani dôjsť do cieľa.

Zmena a návrat k tradícii

Keďže sme toto uvažovanie začali provokatívnou otázkou, ukončíme aj provokatívnym záverom. Je už faktom, že nie každý sa stotožňuje s formuláciami koncilu o vývine a o tom, aké zmeny koncil sám priniesol, a preto často počuť volanie po „návrate k tradícii“.

Čo však v skutočnosti je tento „návrat k tradícii“? Yves Congar ako jeden z koncilových teológov, ktorý sa stal aj svedkom kritiky koncilu a volania po návrate k tradícii, píše: „Návrat k tradícii znamená absolútne rešpektovanie cirkevných vyjadrení, ktoré sú trvalé a vždy životaschopné, a kritický a inteligentný rešpekt voči prechodným formám, v duchu lojálnej úcty a náklonnosti ku všetkým formám. Znamená to horlivo študovať samotné pramene katolicizmu. Znamená to byť preniknutý duchom cirkvi: ísť nad rámec toho, čo cirkev povedala v súvislosti s konkrétnym problémom v minulosti; byť preniknutý duchom, ktorý inšpiroval odpoveď cirkvi, duchom toho, čo si cirkev myslí v hlbinách, toho, čo povedala a chce povedať prostredníctvom nás v súvislosti s problémami súčasnosti.“

Návrat k tradícii teda nie je jednoduché identifikovanie akéhosi ideálneho momentu v histórii, keď cirkev a jej dobová forma boli „správne“. Tu nejde o obranu jednej prechodnej formy cirkvi ako absolútnej a jedinej pravej a kritika všetkých ostatných ako falošných. Tak by sa totiž akákoľvek forma cirkvi vlastne diskvalifikovala ako tá, ktorá nie je otvorená pôsobeniu Ducha Svätého a jeho vôli kráčať do plnosti Božej pravdy a ktorú pozná iba on.

Správny návrat k tradícii ide ruka v ruke s nie povrchným porozumením tomu, čo cirkev hovorí sama o sebe, a spôsobu, akým premýšľala nielen v kontexte minulosti, ale aj súčasnosti s otvorenosťou pre ďalšie možné zmeny jej formy v budúcnosti.

Takže tak otázka o zmene cirkvi, ako aj otázka o návrate k tradícii si vyžaduje pochopenie princípov, na ktorých katolicizmus stojí, a toho, čo naozaj znamená, že cirkev je živým Kristovým telom, ktoré sa vyvíja.