Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Druhý vatikánsky koncil Svet kresťanstva
16. január 2023

Druhý vatikánsky koncil

Dnešná „neaktuálnosť“ Gaudium et spes – bol potrebný tento dokument?

Obsahovo je konštitúcia Gaudium et spes veľmi rozmanitá, ale vo svojom celku sa zo všetkých šestnástich koncilových dokumentov najviac približuje vízii Jána XXIII. o cirkvi.

Dnešná „neaktuálnosť“ Gaudium et spes – bol potrebný tento dokument?

Otec Druhého vatikánskeho koncilu, pápež Ján XXIII. Foto: TASR/AP


V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

V seriáli o Druhom vatikánskom koncile ste si už mohli prečítať:

Názov článku má pri hlbšom pohľade viac provokatívny ako výpovedný charakter. Avšak vhodným spôsobom uvádza do komplexnej témy cirkvi v súčasnom svete, ktorá bola od svojho začiatku až po samý koniec nepretržite diskutovaná na Druhom vatikánskom koncile.

V prvom rade išlo o cirkev ako takú vo svojej povahe, vo svojom jadre, aby bola potom schopná plniť svoje poslanie v rýchlo sa meniacom modernom svete.

Napokon sa našlo isté zhrnutie obsahu všetkých náročných diskusií, sporov, úvah, rôznych prípravných textov a schém, ktoré bolo pretavené do textu pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes. No ani po schválení tohto dôležitého textu drvivou väčšinou koncilových otcov neprestala kritika a diskusia o jeho obsahu, význame a potrebe.

Kritici tohto dokumentu z radov nasledovníkov arcibiskupa Marcela Lefèbvra (1905 – 1991), všeobecne známi ako Bratstvo sv. Pia X., ho vo svojom Katolíckom katechizme k cirkevnej kríze (2012) označili za „najhorší príklad naivnej viery v ľudský pokrok“. V pastorálnej konštitúcii vidia oslavu sveta a jeho skutočností.

Takýto uhol pohľadu vychádza z toho, že je nemožné, aby sa cirkev pozitívne vyjadrovala o niečom (v tomto prípade o svete), čo je ďaleko od Boha a čo sa postupne viac a viac od neho vzďaľuje.

Koncil bol v tejto takzvanej tradicionalistickej interpretácii (o rôznych interpretáciách koncilu hovoril článok Druhý vatikánsky koncil. Od prekvapivého zvolania cez dramatický priebeh až po protirečivé interpretácie od Martina Maďara) glorifikovaním „bezbožnej skutočnosti“, akou sa javil moderný svet.

Neaktuálne a nepotrebné témy?

Čo je teda také naivné, príliš pokrokové, v rozpore s tradíciou či dokonca nepotrebné v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes? Ktorá z tém, o ktorých hovorí konštitúcia ako o naliehavých, je dnes už prekonaným anachronizmom? Existujú nové, naliehavejšie témy, a teda potreba novej pastorálnej konštitúcie, ktorou by sa mal zaoberať ďalší všeobecný koncil?

(Naliehavé témy a podnety pre celocirkevné hľadanie riešení existovali stále a budú stále sprevádzať život cirkvi vo svete. Súčasný pápež František si je toho vedomý a túto skutočnosť vkladá do synodality či synodálneho procesu v cirkvi.)

Ostaňme však pri témach konštitúcie, ktoré v čase jej zrodu hýbali svetom a cirkvou. Ktoré z nich by teda súčasný veriaci laik, rehoľník alebo nositeľ cirkevného úradu pokladal za prekonané alebo vyriešené? Ktoré sú teda nepotrebné?

Môžeme sa pýtať na tie hlavné z konštitúcie: Manželstvo a rodina...? Ľudská kultúra...? Hospodársko-spoločenský život...? Medzinárodné spoločenstvo...? Mier vo svete...?

Vzhľadom na súčasné problémy vo svete, ku ktorým nesporne patrí kríza rodiny a manželstva, hospodárska a energetická kríza spojená predovšetkým s vojnou na Ukrajine, ako aj otázka nevyhnutnosti fungujúceho spoločenstva národov pre riešenie globálnych potrieb ľudstva, nemožno pripustiť, že Gaudium et spes trpí svojou dobovosťou a je potrebná nová obsahová náplň.

Cirkev ponúka svetu svoju pomocnú ruku a sama je pripravená, čo je veľké nóvum v konštitúcii, uznať doterajšiu pomoc ľudstva cirkvi a ochotne ju naďalej prijímať. Zdieľať

Problém sa ukrýva inde. Otázky smerujú k jej vlastnému charakteru a pochybnostiam o tom, či je vôbec možné hovoriť o konštitúcii, keďže sa venuje nielen premenlivým skutočnostiam, ale samotnému profánnemu svetu, s ktorým už nemá v úmysle bojovať, ale komunikovať.

Dokonca je cirkev vo vyjadrení konštitúcie ochotná uznať autonómiu sveta a nechať sa od neho aj poučiť. Pre doterajšiu „učiteľku a matku“ (Mater et Magistra – takto nazýva cirkev Ján XXIII. vo svojej rovnomennej encyklike z roku 1961), ktorá sa tohto titulu a poslania v jeho správnom pochopení nezrieka, je to veľká zmena paradigmy.

Hlbší pohľad na konštitúciu a jej hlavné princípy ukáže opodstatnenosť tejto zmeny. Rovnako bude zrejmá potreba jej správnej interpretácie a prijatia pre službu a poslanie cirkvi v súčasnom svete, šesťdesiat rokov od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (1962).

Čo je obsahom Gaudium et spes?

Gaudium et spes je jednou zo štyroch konštitúcií prijatých na koncile. Pápež Pavol VI. ju podpísal takpovediac na poslednú chvíľu 7. decembra 1965, deň pred ukončením Druhého vatikánskeho koncilu (2 309 hlasov za, 75 hlasov proti a 7 neplatných).

Obsahovo je konštitúcia veľmi rozmanitá, ale vo svojom celku sa zo všetkých šestnástich koncilových dokumentov najviac približuje vízii Jána XXIII. o cirkvi, ktorú chcel skrze všeobecný snem vrátiť k jej základnému poslaniu. Celý dokument je rozdelený na dve základné časti a obsahuje 93 článkov.

Prvé tri články tvoria predhovor a predkladajú istú programovú líniu celého dokumentu. V ňom sa hneď v úvode cirkev identifikuje s celým ľudstvom, s jeho úzkosťami i radosťami. Antropocentrický charakter, teda človek v jeho individuálnom a sociálnom bytí, v jeho činnosti, je určujúcim znakom celého dokumentu: „Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou. Lebo ako hovorí konštitúcia: Ide totiž o záchranu človeka a o obrodu ľudskej spoločnosti“ (GS 3).

V prvej časti, ktorá má doktrinálny charakter, pripomínajú konciloví otcovia niektoré základné pravdy o človeku a jeho dôstojnosti. Na vrchole celého pojednania o človeku je Kristus – nový človek (GS 22), ktorý dáva celému bytiu človeka v jeho pominuteľnosti nový zmysel.

Od konkrétneho človeka prechádza text postupne k ľudskému spoločenstvu, kde sa okrem iného tematizujú pojmy ako všeobecné dobro, sociálna spravodlivosť, solidarita, spoluzodpovednosť. Schému jedinec – spoločnosť rozvíja a dopĺňa tretia kapitola venovaná ľudskej činnosti. Tu sa dostáva k slovu otázka autonómie pozemských skutočností, ktorou sa cirkev dostáva z pozície výlučného vlastníka pravdy o všetkom do pozície partnera v dialógu s pozemskými skutočnosťami (veda, výskum, technologický pokrok atď.).

Cirkev ponúka svetu svoju pomocnú ruku a sama je pripravená, čo je veľké nóvum v konštitúcii, uznať doterajšiu pomoc ľudstva cirkvi a ochotne ju naďalej prijímať (GS 44).

Druhá časť konštitúcie s označením Niektoré naliehavé problémy uvádza iba niektoré z mnohých otázok doby. Premenlivosť a časová podmienenosť problémov koncilových rokov sa stali terčom veľkej kritiky zástancov čisto dogmatických, vieroučných koncilov, kde sa deklarovali pravdy viery a strážila neporušenosť doktríny.

V druhej časti sa teda vyskytujú už načrtnuté dôležité kategórie ľudského života, ako sú manželstvo a rodina, kultúra, hospodársko-spoločenský život, politika, budovanie mieru a spoločenstva národov. Súčasnosť dokazuje, že všetky tieto témy nezostali témami iba šesťdesiatych rokov 20. storočia.

Po tomto stručnom predstavení obsahu konštitúcie je potrebné sa opýtať: v čom spočíva jej problém? Ako je možné pochybovať o jej mieste medzi ostatnými konštitúciami?

Dve základné ťažkosti konštitúcie – interpretácia a pastorálny charakter

Vyššie spomínaný článok Martina Maďara uvádza tri rôzne interpretácie koncilu (progresívna, tradicionalistická, reformná interpretácia). Tieto druhy interpretácie sú uvádzané hlavne v súvislosti s obdobím po koncile, teda s obdobím prijatia koncilu ako takého.

Pri pohľade na pastorálnu konštitúciu pomáhajú pochopiť rôznosť prijatia tohto dokumentu do života cirkvi. V tejto súvislosti sa však hovorí aj o chybných interpretáciách koncilu, ktoré ešte viac komplikujú prijatie pastorálnej konštitúcie a potvrdzujú legitímnu otázku v názve článku: bol potrebný tento dokument?

Aj tu sa uvádzajú tri interpretačné varianty (prvé dva viac-menej korešpondujú so spomínanými interpretáciami koncilu).

Inzercia

Liberálna interpretácia vníma koncil ako pokrokový, ale stále nedostatočne moderný. Jednoducho povedané: koncil mal zájsť ešte ďalej, bol až príliš zdržanlivý.

Druhá, historizujúca interpretácia hovorí o protirečení starých a nových skutočností na koncile, kde sa dostali do protirečenia viaceré skutočnosti a nastal akoby rozkol alebo narušenie tradície (ide napríklad o nový pohľad na náboženskú slobodu a ekumenický dialóg, liturgickú reformu). Podľa tejto optiky je takýto zlom v tradícii zodpovedný za neskoršie pokoncilové konflikty a problémy.

Tretia interpretácia je pre úvahu o význame Gaudium et spes rozhodujúca. Ide o redukcionistickú interpretáciu. Čo to v praxi znamená? Už z názvu vyplýva, že tu ide o redukovanie, lexikálne sa to dá opísať slovami: zníženie, obmedzenie, zmenšenie, prevedenie na jednoduchšiu formu.

Foto: TASR/AP

Inak povedané, koncil je chápaný „iba“ ako pastorálny či pastoračný a nedosahuje kvalitu, úroveň a vznešenosť dogmatického koncilu. Je zredukovaný na pastorálny obsah a takto je vlastne v rámci doktríny bez väčšieho významu. Neobsahuje žiaden väčší dogmatický pokrok a z dogmaticko-teologického pohľadu ide skôr o oslabené, utlmené opakovanie tradície s niektorými novšími, ale dogmaticky menej závažnými výpoveďami.

Ak sa aj nejaké nové veci na koncile objavili, tak sa dostali do rozporu s doterajšou doktrinálnou tradíciou a boli brané skôr ako pokračovanie liberálnych ideí z 18. storočia (najčastejšie charakterizované osvietenstvom a ideami francúzskej revolúcie) alebo boli chápané ako revolúcia stojaca proti tradícii. Táto línia dogmatickej menejcennosti je stále silno prítomná v tradicionalistických interpretáciách a výkladoch koncilu.

Všetky tri interpretácie prehliadajú, že koncil zaujal úplne nový postoj k časným skutočnostiam, a predsa predstavuje dogmatický pokrok (E. Klinger). Nie však rovnakým spôsobom, ako to bolo na predošlých konciloch.

Je teda Gaudium et spes „iba“ pastorálna konštitúcia? Má vôbec nárok mať charakter konštitúcie? A keď je „iba“ pastorálna, tak potom je pojem pastorálny ak nie otázny sám osebe, tak menejcenný?

V čom je problém s kategóriou pastorálny?

Samotný obsah slova pastorálny či pastoračný bol v predkoncilovom období vo svojom obsahu chápaný viac-menej ako spásonosno-moralizujúce pôsobenie kňazov smerom k laikom. V tomto význame sa nachádzali tri typické ohraničenia.

Tým prvým je chápanie subjektu a objektu, teda vykonávateľa a adresáta pastoračnej služby. Biskupi a kňazi boli jediným subjektom pastorácie. Oni boli vyjadrením cirkvi v plnom zmysle slova. Oni boli exkluzívne učiaci, konajúci, teda aktívna cirkev.

Veriaci laici boli pasívni prijímatelia, na ktorých bola vykonávaná spásonosná pastierska služba. Zodpovednosť za poslanie zverené Kristom cirkvi však neniesli.

Občianska verejnosť sa so svojimi kritickými postojmi a perspektívami voči náboženstvu dostala do pozície nepriateľského vonkajšku, ktorý bolo treba zo strany cirkvi priviesť k obráteniu a „evanjelizovať“. Zdieľať

V druhom chápaní pojmu išlo o to, že samotná pastorácia bola z pohľadu svojho ekleziologického významu na nižšom stupni, menej významná ako cirkevné štruktúry, doktrína a disciplína. Vzťah medzi činnosťou cirkvi (to premenlivé v nej) a jej samotným bytím i jej vzťah k večným a nemenným pravdám nebol jasne vymedzený.

Dokonca sa zdalo, že činnosť cirkvi v čase a jej náboženské bytie a podstata mali so sebou iba minimálne niečo spoločné.

V tretej schéme predkoncilových chápaní pastorálneho bolo zrejmé, že spoločenské, teda „necirkevné“ kontexty boli cirkvou zoširoka vypustené či vymazané. Pastorácia (pastorálnosť) bola iba čisto vnútrocirkevná činnosť.

Občianska verejnosť sa so svojimi kritickými postojmi a perspektívami voči náboženstvu dostala do pozície nepriateľského vonkajšku, ktorý bolo treba zo strany cirkvi priviesť k obráteniu a „evanjelizovať“. Takýto sekulárny protivník nemohol byť partnerom v dialógu. Cirkev ako societas perfecta (podľa Róberta Bellarmina) sa mohla voči nemu iba vymedziť, zápasiť a „plávať“ v nebezpečnom oceáne moderny.

V týchto predkoncilových pozíciách smerom k pastorálnemu (či k pastorácii) je možné hľadať jednu z hlavných príčin neprijatia alebo skepsy voči pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes a v neposlednom rade voči samotnému koncilu.

Pastorálny princíp – koncilová DNA

Všetky uvedené „limitácie“ v pohľade na pastorálnosť – obmedzenie pastoračnej služby iba na kňazov, podradnosť pastorálneho konania cirkvi vo vzťahu k svojmu ekleziologickému významu, ako aj vymedzenie sa voči spoločnosti – vedome prelomil Druhý vatikánsky koncil. Centrálnou operatívnou kategóriou, centrálnym pojmom sa stáva pojem pastorálny. Tento pojem dostáva samostatnú konštitúciu.

Pastorálna konštitúcia zadefinovala hneď na začiatku, čo rozumie pod týmto pojmom. V úvodnej oficiálnej poznámke pod čiarou v prvom článku sa píše, že tento text o cirkvi v dnešnom svete sa nazýva pastorálnym, lebo „opierajúc sa o vieroučné zásady, má v úmysle vyjadriť vzťah cirkvi k súčasnému svetu a ľudstvu“.

Pastorálnosť sa tu pre cirkev stáva čímsi fundamentálnym. Ide tu o vzťah cirkvi k svetu a k modernému človeku.

Konštitúcie, ako je aj Gaudium et spes, sú v jazyku moderného štátneho práva ústavou, teda sú to texty, ktoré definujú spoločnosť ako takú, vo svojom obsahu a štruktúre. Zdieľať

Pojem pastorálny (pastorácia, pastorálnosť) sa na koncile stáva spoločným všeobecným pojmom pre činnosť cirkvi v jej prítomnosti. Ide tu o vzťah cirkvi k svetu dnešnej doby a k ľudom dneška, ktorý má rozvíjať na základe svojej doktríny. 

Čisto formálne je potrebné zdôrazniť, že konštitúcie, ako je aj Gaudium et spes, sú v jazyku moderného štátneho práva ústavou, teda sú to texty, ktoré definujú spoločnosť ako takú, vo svojom obsahu a štruktúre.

Samozrejme, cirkevné texty, aj tie na koncile, nie sú porovnateľné so štátnymi ústavami, kde je vyjadrená suverenita ľudu v demokratickej spoločnosti. Napriek tomu však platí: pojem konštitúcia pre koncilový dokument Gaudium et spes zaručuje pastorácii (pastorálnosti) jej konštitutívnu, teda neodmysliteľnú úlohu v pojme cirkvi.

Dnešná aktuálnosť Gaudium et spes

Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes nestratila nič na svojej aktuálnosti. Dnes viac ako inokedy je dôležité jej prijatie v živote súčasnej cirkvi. Predtým však je potrebná námaha na spoznanie a pochopenie tohto významného koncilového dokumentu.

Nielen antropologické kategórie a pastoračné impulzy (dialóg, ekuména, kultúra, mier, sloboda, ľudské práva atď.), ale samotný vzťah cirkvi k svetu a človeku podľa príkladu Krista, Dobrého pastiera, dávajú tejto konštitúcii neodškriepiteľnú dôležitosť a potvrdzujú jej kontinuitu s pôvodným poslaním cirkvi.

Kristova cirkev sa vo svojej pastoračnej úlohe potrebuje neustále učiť postoju hľadajúcej a starostlivej matky (Lk 2,48) či dobrého pastiera (Jn 10), alebo milosrdného otca (Lk 15), hoci horlivosť učeníkov po skúsenosti neprijatia je jej neraz bližšia (Lk 9,53-54).

Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes je dobre napísanou knihou o vzťahu Boha a jeho cirkvi k svetu ľudí, kde sa dá veľa naučiť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.