Druhý vatikánsky koncil
Cirkev a svet – dve nezlučiteľné reality? Odpoveď ponúka Gaudium et spes
Cirkev nemá byť iba tá, ktorá sankcionuje, ale tá, ktorá komunikuje. Nemôže byť iba prísnou „matkou“, ale aj milujúcou „sestrou“.
Pápež Pavol VI. s benátskym patriarchom Albinom Lucianim, budúcim pápežom Jánom Pavlom I. Zdroj: Wikipedia
V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.
Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.
V súvislosti s pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes koloval v tom čase na koncile bonmot, že je ako Noemova archa – objavili sa v nej totiž témy, ktoré inde nenašli svoje miesto, a tak zbierala všetko topiace sa.
Atmosféra koncilu
Vráťme sa v čase... Keď pápež Ján XXIII. ohlásil Druhý vatikánsky koncil, na srdci mu ležalo predovšetkým zjednotenie všetkých kresťanov. Ako diplomat v krajinách na východ od Ríma (Bulharsko, Turecko, Grécko) Roncalli objavuje potrebu jednoty, ktorá presahuje hranice Katolíckej cirkvi.
Ako patriarcha Benátok bol konfrontovaný s problémami a potrebami moderného sveta. Vytvorili sa v ňom dve základné línie: jednota a svet, ktoré spojil vo vízii – zjednotený svet. Chcel sa otvoriť modernej spoločnosti. Prostriedkom a silou pre to bola jednota. Rozdelenie kresťanov sa stalo prirodzenou pohnútkou a motiváciou koncilu túto skutočnosť prekonať.
Výraznými v tom čase boli práve publikované knihy Hansa Künga Kirche im Konzil (1963) a Konzil und Wiedervereinigung (1964). Ich akcent bol položený na otvorenosti cirkvi smerom ku kresťanskej ekuméne a k iným kultúram.
Veľkou výzvou bolo nové premyslenie teológie Petrovho primátu, pretože pápež môže byť silným výrazom jednoty, ak tento úrad má v sebe potenciál integrovať rozličnosti v možnej jednote. No môže byť paradoxne aj prekážkou tej istej jednoty, ak viaže na seba jurisdikčnú prepotentnosť, čo sa výrazne ukázalo v praxi cirkvi 19. storočia, v čase Prvého vatikánskeho koncilu, ktorý jednotu kresťanov chcel budovať právnym posilnením úradu pápeža.
Druhý vatikánsky koncil už nechápe cirkev ako „byť všetkým“, ale ako „soľ, ktorá chce dať chuť všetkému“. „Cirkev vo svete“ je jej novým menom. Impulzy pre takúto ekleziológiu prichádzajú po druhej svetovej vojne, keď sa spoločnosť radikálne zmenila. Ďalšie impulzy prichádzajú z Francúzska, z pôvodne silne katolíckej krajiny, ktorá teraz nesie v sebe výrazné črty neprítomnej religiozity. A originálne podnety prichádzajú aj z Latinskej Ameriky, predovšetkým Brazílie.
Táto rozmanitosť novej situácie vo svetovej spoločnosti kladie koncilu otázku, akú pozíciu má zaujať cirkev. Jedna skupina koncilových otcov chce predstaviť cirkev ako tú, ktorá „je vo svete“.
Keby cirkev v čase koncilu prijala pasívnu a neutrálnu pozíciu, celý koncil by sa stal absurdnou a zbytočnou udalosťou (a niektorí komentátori pridávajú: a ešte k tomu drahou). Zdieľať
Konzervatívne krídlo koncilových otcov však túto tendenciu považuje za nebezpečnú, blokuje ju, brzdí a dôraz kladie na vnútrocirkevné témy. Táto neutralizácia koncilu, potlačenie jeho otvorenosti k svetu by síce viedla cirkev k zdanlivému sebaposilneniu zvnútra, zároveň však k izolácii a uzavretej sebaúčelovosti.
Z cirkvi by sa stalo exkluzívne spoločenstvo, ktoré nechce byť ponorené do radosti a bolesti tohto sveta, ale chce mu byť predovšetkým permanentnou výčitkou. Cirkev by nebola soľou, ktorá dáva chuť, ale soľou, ktorá je hodená do očí dnešnému človeku.
Svet však potrebuje zdieľanie, solidaritu, nie indiferentné a nezúčastnené napomínanie. Svet potrebuje „vtelenú“ cirkev, ktorá nasleduje konanie svojho Učiteľa a Pána. Vtelenie Krista do ľudskej skutočnosti, nedokonalosti a slabosti má byť bytostnou pozíciou cirkvi. Cirkev, samozrejme, nemá pestovať limitovanosť, nedokonalosť a slabosť, ale má priznať, že v nej je.
Keby cirkev v čase koncilu prijala pasívnu a neutrálnu pozíciu, celý koncil by sa stal absurdnou a zbytočnou udalosťou (a niektorí komentátori pridávajú: a ešte k tomu drahou).
Obsah a tón konštitúcie
Krátky vstup do histórie vzniku koncilového textu Gaudium et spes ukazuje, že takéto tendencie tam boli. A nie slabé. Určená komisia spracovala najprv text o sociálnom poriadku sveta ako sumarizáciu dovtedajšieho sociálneho učenia cirkvi a pápežov Leva XIII., Pia XI. a Pia XII. úplne v neoscholastickej logike.
Obsahom textu bolo predstavenie objektívneho morálneho poriadku, ktorý má absolútnu platnosť a Boh je jeho zvrchovaným strážcom; povinnosť svedomia orientovať sa na objektívny morálny poriadok; poukázanie na omyly subjektivizmu a etického relativizmu a ataky proti falošným psychologickým teóriám.
Samozrejme, v týchto témach nie je nič zlé, ak by boli rozumne integrované do celku, ktorý by bol výsledkom dialogického spolu-uvažovania so svetovou spoločnosťou a kultúrou. Text však bol iba statickým prepisom encykliky pápeža Pia XI. Quadragesimo anno z roku 1931.
Ak má koncilový dokument hovoriť o cirkvi v dnešnom svete, nemôže byť redukovaný na samostatne stojace „teologické tézy“. Ak má byť dokument živý a nápomocný, musí v ňom čitateľ rozpoznať svoju životnú konkrétnosť; predovšetkým však posolstvo, ktoré chce cirkev ponúknuť v tejto konkrétnosti: ako má vstúpiť do dialógu so sociologickými a politickými vedami; ako má byť cirkev konkrétna a predsa ostať v myšlienkovom rámci evanjelia, aby v možnom prerode ľudskej konkrétnosti ono ostalo to isté.
Takýto text sa rodil veľmi ťažko, pretože napriek všetkým zjednocujúcim snahám ostával schematicky a obsahovo vždy hlboko západoeurópsky. Zároveň bol vzdialený ekumenickým perspektívam s východnými cirkvami.
Ekleziologická obnova po Druhom vatikánskom koncile výrazne obohatila a pozmenila to, ako dnes katolíci o cirkvi rozmýšľajú.
Delikátnou otázkou bolo aj jeho pomenovanie „pastorálna konštitúcia“. Bol to zrejme problém, pretože názov niesol protirečenie sám v sebe: „pastorálne“ výpovede sú v podstate veľmi živé a flexibilné, pretože pastoračný kontext sa môže rýchlo meniť. „Konštitúcia“, naopak, naznačuje precízne pojmy, ktoré majú tendenciu zachovať svoju obsahovú stabilitu. Pomenovanie „pastorálna konštitúcia“ sa preto zdalo byť neprijateľným oxymoronom.
Následne sa objavili snahy rozdeliť tento text na dve časti: pastorálny a normatívny. Ale čím viac sa blížila príprava textu, tým väčšmi stroskotávala táto „dvojková“ schéma, pretože aj „pastorálna“ časť začala naberať normatívny charakter. Takýto text by sa svojou „konečnoplatnosťou“ iba ťažko dokázal priblížiť konkrétnym problémom vtedajšieho moderného sveta.
Povstáva tak iniciatíva chápať „pastorálnu konštitúciu“ ako „vyhlásenie“. No ani toto sa nestretlo s prijatím, pretože autorita takto chápaného textu by bola príliš oslabená. Tento nekonečný ping-pong medzi „pastorálnym“ a „normatívnym“ sa zdal ako nezdolateľná cesta medzi Skylou a Charibdou, preto sa objavila aj taká možnosť, že téma cirkvi v dnešnom svete bude zmietnutá zo stola.
Našťastie sa tak nestalo a ďalší vývoj konfrontácie názorových skupín dospel do štádia, že sa predsa prijal názov „pastorálna konštitúcia“, ktorá pozostáva z dvoch plánovaných častí, tie však tvoria jednotný celok.
V prvej časti je konštitúcia podporená princípmi učenia o človeku a o svete, v ktorom je človek integrovaný. Druhá časť sa venuje rôznym aspektom súčasného života a spoločnosti. Spomínané princípy nesú v sebe elementy, ktoré sú dejinne podmienené, čím sa konštitúcia stáva pastoračne živou a berie ohľad na meniace sa okolnosti a podmienky života ľudí.
Hlavnou myšlienkovou líniou koncilu i tejto pastorálnej konštitúcie bola jednota a svet. Preto pápež Ján XXIII. už 5. júna 1960 na sviatok Zoslania Ducha Svätého vo svojom príhovore povedal: Každý človek je občanom tohto sveta... Táto jednoduchá veta je výpoveďou spolu-bytia všetkých ľudí a harmónie všetkých kultúr. Vždy bola a je veľmi dôležitá komunikácia ľudí, kultúr, náboženstiev i národov, aby rástlo vzájomné poznanie a rešpekt.
Pripravovaný text pastorálnej konštitúcie mal byť odrazom práve takejto komunikácie. Jej autormi a promótormi sa stali francúzski dominikáni Marie-Dominique Chenu a Yves Congar. Týchto dvoch mužov spoznal pápež Ján už ako nuncius v Paríži a dal im plne svoju dôveru.
Na začiatku obsahoval text 69 schém. Tie sa postupne zredukovali na 17 a pri ich jednoduchšom prerozdelení ich bolo 13. Nastala komická situácia, pretože číslo 17 bolo nešťastné číslo pre talianskych koncilových otcov a číslo 13 zase pre nemecky hovoriacich. Tento stav bol, samozrejme, len predmetom vtipu.
Cirkev nemôže byť „bojujúca proti-kultúra“, démonizujúca svet, ale má byť pozitívny korektív (európskej) spoločnosti a „rezervoár“ inšpirácií čerpajúci z kresťanskej tradície, symbolov, liturgie a skúseností. Zdieľať
Určené komisie a podkomisie pracovali počas období svojich zasadaní do neskorých nočných hodín. Vatikánske tlačiarne často odovzdávali pracovné listy o pol tretej v noci, aby sa stihli distribuovať na prvé ranné zasadania pracovných skupín a komisií. Text sa tvoril pomaly a prešiel niekoľkými grémiami, kým vznikla jeho jasnejšia podoba.
Atmosféra koncilu niesla charakter zmeny pontifikátov Pia XII. a Jána XXIII. Bola to atmosféra otvorenosti a zmierenia sa cirkvi s moderným svetom. Predovšetkým francúzski biskupi boli v porovnaní s nemeckými naladení optimistickejšie. Mali dôveru v ľudskú silu vtedajšieho pápeža, ktorého dôverne poznali z jeho čias ako nuncia v Paríži.
Vtedy sa Roncalli ešte bezmocne musel prizerať zrušeniu prêtres ouvriers (Arbeiterpriester, „kňazi robotníci“) vo Francúzsku zo strany Vatikánu, no teraz už ako pápež obnovuje tzv. „Action catholique“, misionárske hnutie cirkvi v sekulárnej spoločnosti. Podporuje dialóg teológie s ostatnými filozofiami a myšlienkovými prúdmi.
Tento príklon cirkvi k svetu má teraz reflektovať aj text pripravovanej pastorálnej konštitúcie, ktorá sa začína silno ľudskými slovami: „Radosti a nádeje (Gaudium et spes), žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias... sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov...“ Je to mohutné empatické „áno“ tomuto svetu.
V logike jánovskej teológie môžeme hovoriť o „inkarnácii cirkvi“ do radostí i bolestí súčasnej spoločnosti. Konštitúcia Gaudium et spes je takouto inkarnáciou do sveta. Termín „svet“ u Jána má mnoho významov. Môže znamenať kozmos, stvorenie, ľudstvo alebo skupiny židov, ktorí neuverili v Krista.
Ak teda Ján vyzýva prvé spoločenstvá veriacich, aby sa dištancovali od „tohto sveta“, nie je to útek k dualistickému manicheizmu a odmietanie vtedajšej spoločnosti ako takej, ale je to výzva na dištancovanie sa od synagógy a napredovanie vo viere v zmŕtvychvstalého Pána.
Jánovo evanjelium je silným výrazom rehabilitácie matérie i telesnosti. V prostredí gnózy obhajuje Ján matériu a stavia proti nej inkarnáciu (Slovo sa stáva telom). Ak sám Boh prijíma matériu, tá nemôže byť predsa potupovaná a ponižovaná. Ján nestavia Božie proti ľudskému, ale naopak, vzájomne ich spája. Boh matériu neodsudzuje, ale sám ju prijíma, premieňa a povyšuje. Nesmierne silný božsko-ľudský paradox: Pôvodca všetkého bytia vstupuje do človečieho bytia; Stvoriteľ vstupuje do stvoreného; Božské vstupuje do ľudského.
V myšlienkovej línii tohto textu chce byť cirkev podobne ponorená do reálií tohto sveta, byť jeho súčasťou, aj keď je preň zároveň eschatologickým znakom nie-konečnosti.
Okrem obsahovej otázky pastorálnej konštitúcie nie menej podstatnou bola aj otázka jej štýlu. Čitateľa hneď prekvapí neobvyklý tón formulácií. Nejde však len o obchádzanie neoscholastických pojmov (to platí aj pre ostatné dokumenty) alebo o zrozumiteľný moderný jazyk vtedajšej spoločnosti. To najpodstatnejšie je, že teologické výpovede sú formulované aj pre nie-kresťanov, pretože tí sú pozývaní do spolupráce s kresťanmi, aby vytvárali svet ako spoločný dom a domov.
Koncilové zasadanie v Bazilike sv. Petra. Zdroj: Wikipedia
Posledné slávnostné zasadanie a hlasovanie koncilových otcov (2309 za; 75 proti), ktoré sa uskutočnilo 7. decembra 1965, dalo zelenú konečnej podobe textu pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes a tá mohla začať svoju púť svetom. Stala sa predmetom debát, konfrontácií, prijatí i neprijatí v každodennej praxi veriacich.
Každá časová dekáda po koncile mala svoje silné témy, do ktorých konštitúcia vstupovala ako maják, svetlo, referenčný bod alebo ako obohraná platňa, ktorej melódie už síce všetci poznajú, no každý ich spieva inak.
V nasledujúcich riadkoch chcem krátko ukázať, aké reflexie o podobe cirkvi vstupovali do ekleziológie 70., 80. či 90. rokov až po súčasnosť.
Cirkev ako communicatio
Cirkev môže lepšie osloviť dnešný svet iba vtedy, ak vytvorí nový sociálny komunikačný priestor, ak sama bude komúniom v zmysle – komunikatívne spoločenstvo veriacich. Cirkev môže byť komúniom vo viere iba vtedy, ak sama bude praktizovať komunikatívny životný štýl.
Ide pritom o dve skutočnosti. Na jednej strane musí integrovať vieru do ľudskej každodennosti, ale zároveň, na strane druhej, nemôže násilne oživovať predkoncilové sociálne formy, ktoré boli vtedy jasnými nositeľkami viery (spoločenský vývoj sa predsa nedá otočiť naspäť). Cirkev musí realizovať vieru v aktuálnych spoločenských formách.
V „kultúrnej cirkulácii“, teda vo vzájomnom strete rôznych svetonázorov a systémov je relativizovanie druhého bežným javom. Pre vytváranie vzťahu s druhým sa predpokladá schopnosť relativizovať vlastné. V kontexte úvah o cirkvi môžeme hovoriť o relativizovaní jej vlastných dejinných foriem.
Žijeme v pluralitnej spoločnosti, kde sa rôzne životné štýly a presvedčenia dostávajú do vzájomných konfrontácií. Rôznosť, inakosť či odlišnosť sa stávajú kategóriou každého dňa. V komunikácii s okolitým svetom sa cirkev nemôže správať exkluzívne, ako keby len ona mohla prostredníctvom svojej skúsenosti a teológie poňať celú pravdu o skutočnosti človeka i sveta.
S inkluzívnym spôsobom myslenia, kde sa viac ráta s názorom druhého, môže prísť cirkev k rôznorodejšiemu obrazu o človeku a dosiahnuť širšie horizonty videnia sveta. Táto skúsenosť rozširovania horizontov oboch partnerov konfrontácie prináša so sebou, samozrejme, aj potrebu sebazneistenia, ktoré každá zo zúčastnených strán môže zvládnuť iba vtedy, ak uzná vzájomnú odlišnosť a potrebu sebakorektúry.
Toto je primárna pozícia – počúvať partnera konfrontácie a byť jej súčasťou (nie iba pozorovateľom) a nechať sa ním meniť. Toto je tá správna komunikácia, ktorá nielen znáša obojstrannú inakosť, ale zároveň oslobodzuje subjekt pre tvorivú seba-zmenu.
Zodpovedajúc tomu cirkev by nemala pristupovať k inovercom alebo k neveriacim z pozície absolútneho nároku, ale sama by mala ukázať schopnosť rozšíriť a obohatiť vlastné teologické obrazy druhým. Keď bude cirkev schopná a pripravená koexistovať s inakosťou druhého, potom ju môžeme chápať ako cirkev s druhým a pre druhých.
Súčasnú kultúru nemôžeme vnímať iba ako nebezpečenstvo pre vieru, ale aj ako možnosť korektúry našich vlastných cirkevných reálií. Cirkev musí viesť dialóg s druhými svetonázormi. Moderná Európa nemôže byť predsa kresťanstvu cudzia. Práve naopak, vychádza z prostredia, ktoré je ním poznačené. Preto cirkev nemá stáť zoči-voči súčasnosti ako „negujúce opozitum“, ale ako partner, ktorý chce vstúpiť do rozhovoru.
Cirkev nemá byť iba tá, ktorá sankcionuje, ale tá, ktorá komunikuje. Nemôže byť iba prísnou „matkou“, ale musí byť aj milujúcou „sestrou“.
Trom teológom, ktorí pre Svet kresťanstva pripravujú seriál o koncile, sme položili tri rovnaké otázky.
Cirkev ako spolukráčanie
Spoločenstvo veriacich je často predstavené ako to, ktoré kráča spolu. Cirkev – ako eschatologické signum – má však zároveň presahovať ľudské snahy i možnosti. No nie svojím výkonom, ale poukazom na Boží presah a možnosť v nej. Preto ju vnímajme ako kontrast (kontrastujúcu cirkev), nie však v zmysle permanentného a principiálneho proti-postoja, ale ako vyjadrenie inej možnosti, takej, ktorá presahuje tie naše.
Na jednej strane teda ponúka rešpekt k postoju iného, na druhej strane sa však nevzdáva vlastnej rozhodnosti a vlastného nazerania na skutočnosť.
Rešpekt k postoju iného neznamená oslabenie vlastného. Cirkev nechce skončiť v bezforemnosti, kde sa všetky prítomné názory redukujú na spoločné, nekonkrétne a nekonkretizujúce „humanum“, ktoré práve kvôli svojej paušálnosti stráca akúkoľvek silu motivovať a zmeniť.
Stále platí, že uznanie inakosti druhého je rozhodujúcim krokom, ale práve tak dôležitý je aj ďalší krok, ktorý predpokladá prínos vlastného postoja. Tolerancia druhého a rozhodnosť pre vlastné nepredstavujú automaticky dva protiklady, pretože každý rozhovor žije z totožnosti, ale aj rozdielnosti.
Cirkev ako žitý kontrast
Čo je to vlastné a konkrétne, čo cirkev môže ponúknuť dnešnej spoločnosti? V sociálnom komunikačnom priestore musí cirkev jasnejšie predstaviť kriticko-prorocký potenciál viery. To sa však nemôže udiať prostredníctvom jednostrannej kritiky spoločnosti, ale predovšetkým vďaka životnému štýlu, ktorý by druhú stranu mohol pozitívne prekvapiť a motivovať.
Cirkev môže byť pre človeka miestom oslobodenia od všeobecne vládnuceho tlaku na výkon a konzum; môže ponúkať miesto pokoja ako kontrast zoči-voči všetkému hluku, strachu a osamotenosti. Nech je cirkev žitým kontrastom, schopným oživiť spoločenský normatív a konvenčnosť práve prostredníctvom kontrastujúcej žitej formy.
Jestvujú skupiny kresťanov, ktoré vedú uzavretý „akváriový“ spôsob života a pohŕdajú všetkým, čo stojí mimo nich. Z pozície „dobrých“ očakávajú, že sa „stratený syn“, teda hriešny svet obráti a bude zastávať výslovne ich nazeranie na život. Zdieľať
Pritom však nemám na mysli cirkev ako protispoločensky bojujúcu opozíciu (kontra-spoločnosť), ktorá je z princípu vždy deklaratívne proti. Boží ľud sa v Biblii chápe ako kontrastujúca spoločnosť. Boží ľud – to je ten Izrael, ktorý je celou svojou existenciou povolaný Bohom. Boží ľud – to je ten Izrael, ktorý sa z Božej vôle má odlišovať od všetkých ostatných národov zeme (Dtn 7,6-8).
V prvých storočiach kresťanstva i nový Boží ľud musel vystupovať ako kontrast zoči-voči antickému pohanstvu. Nie však ako jeho negácia, ale ako jeho motivácia. Ako „viac“, ktoré však človek nemá vo svojich rukách, aby to dosiahol sám a vlastným výkonom. Ponúkať to „eschatologické viac“ neznamená utekať z modernej kultúry alebo ju negovať.
Cirkev nemôže byť „bojujúca proti-kultúra“, démonizujúca svet, ale má byť pozitívny korektív (európskej) spoločnosti a „rezervoár“ inšpirácií čerpajúci z kresťanskej tradície, symbolov, liturgie a skúseností. A keďže cirkev je súčasťou kultúry, žije v nej a z nej, musí ju aj spoluvytvárať. Kresťania sa majú zjednotiť v postoji, ktorý Skutky apoštolov vyjadrujú takto: „... my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20).
Pod žitým kontrastom však v žiadnom prípade nemôžeme rozumieť zbytočný kontrast. Jestvuje totiž mnoho nekomunikatívnych, klerikálnych a centralistických štruktúr, ktoré privádzajú cirkev do nezmyselných proti-pozícií voči spoločnosti. Dôsledok je vždy negatívny: cirkev je pre takýto postoj odsunutá do kultúrneho ofsajdu.
Jestvujú skupiny kresťanov, ktoré vedú uzavretý „akváriový“ spôsob života a pohŕdajú všetkým, čo stojí mimo nich. Z pozície „dobrých“ očakávajú, že sa „stratený syn“, teda hriešny svet obráti a bude zastávať výslovne ich nazeranie na život. V skutočnosti však svet žije svoj vlastný rytmus. Ten „akváriový“ je mu cudzí a nedokáže ho osloviť.
Žitý kontrast v cirkvi má mať charakter za a nie proti. Nejde tu o kontrast, ktorý chce byť protirečiaci a vylučujúci partnera dialógu, ale o taký, ktorý chce ponúkať; kontrast, ktorý situáciu toho druhého nie neguje, ale vníma, prijíma a zároveň pozdvihuje, posúva ďalej a prostredníctvom tohto prijatia – aj keď s neočakávanou odpoveďou – dáva druhému nový zmysel a hodnotu.
