Pohľad teológa na odchádzanie pápežov Prečo niekto rezignuje, kým iný zotrvá až do konca

Aj keď pápež Benedikt XVI. vytvoril silný a odvážny precedens možnosti odísť z úradu, jeho nástupca napriek zdravotným ťažkostiam zo svojho úradu predčasne neodišiel.

Samozrejme, môžeme hovoriť o rozdielnosti pováh a národnostných charakterov a tvrdiť, že Nemci buď niečo robia na sto percent, alebo to nerobia. Tento argument sa často používal pri porovnávaní predčasného odchodu pápeža Benedikta z čela cirkvi a neochvejného zotrvávania jeho predchodcu Jána Pavla II.

Toto zdôvodnenie isto platí a nesie v sebe kus pravdy o vytrvalosti a živelnosti Poliaka i Argentínčana a o precíznosti Nemca, ktorý má v sebe silný zmysel pre správnu mieru.

Ale dôvodov na odchádzanie či neodchádzanie pápežov bude isto viac. Jedným z nich môže byť aj rozdielnosť v hodnotovom postoji, aký jednotlivý pontifex zaujal.

Benedikt bol typ obranný. Rámcoval katolícku náuku, poukazoval na jej precíznosť, možnosti ohrozenia a potreby posilniť ju. K spoločnosti a svetu zaujímal skôr obranný postoj. Pripomínal nutnosť jasnej katolíckej identity a vystríhal pred jej oslabovaním.

Ak je postoj človeka prevažne vymedzujúci sa a obranný, oberá o silu. Byť v neustálej konfrontácii je nesmierne náročné na energiu. Konštantne zotrvávať v obrannej pozícii muselo stáť pápeža Benedikta mnoho síl, až ho to nakoniec donútilo k rozhodnutiu z úradu odísť.

Pápež František zaujímal k svetu a spoločnosti skôr integrujúci a všeobjímajúci postoj, vystupoval z katolíckeho rámca a viac ako „človek katolík“ ho zaujímal človek trpiaci, prenasledovaný, vyčerpaný a unavený. Ponúkal skôr nádej z viery ako precíznosť jej obsahu.

Možno práve toto pozitívne nastavenie a univerzálna ponuka nádeje dávala pápežovi Františkovi silu zotrvať napriek chorobám a bolesti. Otvorenosť dáva človeku silu zotrvať. Ak človek ponúka, chce byť.