Druhý vatikánsky koncil Bol posledný koncil dogmatický alebo „iba“ pastorálny?

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

Otázka, či Druhý vatikánsky koncil treba považovať za dogmaticky záväzný alebo bol myslený „len pastoračne“, sa stala ústredným bodom sporu s Kňazským bratstvom sv. Pia X.

Antikoncilový postoj

Je potrebné podotknúť, že spochybňovať dogmatickú záväznosť koncilových rozhodnutí znamená vedome sa vylučovať zo spoločenstva veriacich, ktorí jednotne a nerozdelene vyznávajú tú istú vieru. Napriek tomu koncil sprevádzal ako dlhý tieň tzv. „antikoncil“ v podobe jeho otvoreného odmietnutia zo strany rôznych skupín, spoločenstiev, intelektuálnych prúdov a politických i náboženských hnutí.

Aj keď sú niektoré z týchto zoskupení dnes zaujímavé už len historicky, stále existuje dostatok protikoncilových hlasov, dokonca sa zdá, že ich počet narastá. Spoločným znakom týchto skupín je stigmatizácia rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu ako heretických, či už ako celku, alebo jeho podstatných častí.

Ich menej radikálnym presvedčením je, že koncil nevyslovil ani jednu dogmu a bol len pastoračným zhromaždením s cieľom konzultácií o pastoračných postojoch vo vtedajšej spoločnosti. Dogmatika a pastorácia sa tak nezvyčajne dostávajú do protikladu. Cirkevní otcovia staroveku by však nikdy nepochopili, že sa termíny „dogmatický“ a „pastoračný“ môžu používať ako protikladné pojmy. Každá dogmatická výpoveď musí mať predsa svoj konkrétny pastoračný dosah.

Urobme si najprv krátky štatistický prehľad. Druhý vatikánsky koncil bezpochyby vytvoril najrozsiahlejší korpus textov, a to 32 percent všetkých textov predchádzajúcich 21 ekumenických koncilov. Tridentský koncil vytvoril len 14,9 percenta textu. Pastoračné otázky v ňom síce tiež zohrávajú svoju úlohu, ale venuje sa im len 7,6 percenta textu. Na Druhom vatikánskom koncile je to 46 percent, teda takmer polovica všetkých koncilových textov.

„Cirkevní otcovia staroveku by však nikdy nepochopili, že sa termíny ‚dogmatický‘ a ‚pastoračný‘ môžu používať ako protikladné pojmy. Každá dogmatická výpoveď musí mať predsa svoj konkrétny pastoračný dosah.“Zdieľať

A čo doktrína? Produkt všetkých koncilov predstavuje 8 521 tlačených riadkov s dogmatickým obsahom, z toho 3 148 je výsledkom posledného koncilu. To je 36,9 percenta, teda úctyhodné číslo – viac ako tretina všetkých dogmaticky relevantných koncilových vyhlásení v doterajšej histórii! Už len na základe týchto údajov je potrebné priznať, že Druhý vatikánsky koncil bol pastoračný aj dogmatický.

Samozrejme, pre posúdenie nie sú rozhodujúce iba čísla, ale výkon koncilu. Pohľad na 16 dokumentov ukazuje predovšetkým, že v rokovaniach a výsledkoch treba zaregistrovať dogmatické výpovede so značnou teologickou váhou.

Bez nároku na vyčerpávajúci zoznam možno spomenúť nasledujúce: významné spresnenia v oblasti ekleziológie (obnovenie myšlienky communio, spresnenia týkajúce sa biskupskej a kňazskej služby, obnova stáleho diakonátu, úvahy o teológii laikátu); rozšírenie chápania zjavenia (zavedenie komunikačno-teoretického modelu, určenie vzťahu medzi inšpiráciou, tradíciou, narastajúcim poznaním vo viere); reorientácia v teológii misie; antropologicko-soteriologické rozšírenie obzorov (úvahy o nekatolíckych denomináciách a nekresťanských náboženstvách, angažovanosť za základné ľudské práva, ako je sloboda náboženstva a svedomia); začlenenie katolíckej sociálnej náuky do otázky viery prostredníctvom teologickej diskusie o princípoch subsidiarity, osoby a solidarity.

A krátko spomeňme aj tón a spôsob komunikácie. Dialóg a diskusia sa nezdali byť pre Marcela Lefébvra, zakladateľa Kňazského bratstva sv. Pia X., správnym metodologickým postupom v rámci koncilu. Považoval ich za neprípustné. Úlohou koncilu malo byť podľa neho skôr dogmaticko-doktrinálne determinatio fidei.

Odlišný pohľad ponúkal vtedajší pápež Ján XXII. Kým jeho predchodcovia vnímali spoločenské dianie a pohyby v spoločnosti ako príznaky choroby, on ich chápal ako „znamenia čias“. Tento termín sa neskôr stal heslom koncilu, ktorý odmietal nepriateľskú konfrontáciu cirkvi so svetom a skôr bol za ich vzájomné stretnutie. Cirkev má preto podľa koncilu neustále vstupovať do rozhovoru so spoločnosťou a ponúkať jej obsahy nádeje celej kresťanskej tradície.

Dejinná kontextuálnosť koncilu a jeho jazyk

Každý koncil v dejinách cirkvi mal svoj osobitý význam. Vznikal v konkrétnom kultúrno-dejinnom rámci, keď cirkev v danom momente musela odpovedať na nové výzvy a otázky. Žiaden z koncilov nebol samoúčelný a rovnako sa neudial len preto, že prešiel istý časový úsek.

V dejinách cirkvi máme obdobie, keď koncil nasledoval 20, ale i 300 rokov po tom predchádzajúcom. Už táto nepravidelná periodizácia naznačuje, že koncil tu nikdy nie je pre koncil, ale pre potrebu kresťanského spoločenstva zísť sa a nanovo, v aktuálnom čase a priestore, zrozumiteľne vyjadriť svoju vieru v Ježiša Krista.

Biskupi z celého sveta v Bazilike sv. Petra počas otváracieho zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Foto: Flickr.com/manhhai

Nanovo vypovedať, čo znamená dnes pre nás, že sa Boh stal telom; že zobral na seba všetko ľudské a zostúpil do konkrétnosti človeka; že transcendentný Boh voči svetu vstúpil do dejín a je v nich imanentne prítomný; že Boh je aj dejinný; že dejiny patria jemu a nesmerujú do ničoty, ale naplnia sa v jeho pokoji (preto sme ich začali nazývať dejinami spásy); že Boh sa integroval do behu všednosti, vstúpil do relatívnosti a nakoniec sa sám ako človek stal obeťou ľudskej obmedzenosti.

No zároveň ako Boh neostal jej väzňom, ale porazil limitovanosť i smrť, ktorá už nie je konečnou odpoveďou na ľudské bytie, ale iba poukazom na vlastnú premoženosť Bohom.

Toto všetko chce každý koncil nanovo sformulovať a oznámiť ako posolstvo dnešným ľuďom, ktorí každý deň reálne zakusujú vyčerpanosť, bez-moc, bez-zmysel bytia, frustráciu z nemožností a konca. Človek túži prebiť túto obmedzenosť, túži po jestvovaní, po nekonečnom trvaní vzťahov. Práve preto Boh zostúpil v konkrétnom človekovi Ježišovi Kristovi do ľudského tela, aby s ním prešiel túto cestu nemožností a zároveň spolu s ním túto nemožnosť porazil a umožnil namiesto konca naplnenie.

Spôsoby, ako tieto posolstvá koncily oznamujú, môžu byť rozdielne. Vždy sú to však radostné posolstvá pre rozvíjanie života; nie právny normatív, ktorý život v jeho plnosti a konkrétnosti nedokáže ľudsky pomenovať. Jazyk koncilu by mal byť jasný, zrozumiteľný, teologický, ktorý chápe súčasnú podobu antropológie, psychológie, sociológie, rozumie rozličnosti svetových kultúr i špecifikám jednotlivých prostredí. Preto má byť čo najľudskejší.

Zároveň výpoveď koncilu nie je konečným bodom. Je nadväznosťou na predchádzajúcu tradíciu a otvorenosťou pre ďalšie výpovede. Jeho skonkrétnenie je ponechané na partikulárne cirkvi, na ich biskupov a zodpovedných veriacich. Oni najlepšie rozumejú svojmu prostrediu, jazyku, kultúre i ľudským prejavom. Oni najlepšie poznajú svoj človečí obraz, zvyky, prejavy i podoby života. Oni najlepšie rozumejú ich možnostiam i nemožnostiam.

Výpoveď koncilu má byť preto nádejnou kristológiou, ktorá si v konkrétnom čase a priestore oblieka najmožnejšiu možnú antropológiu. Výpoveď koncilu nemá byť uzavretým právnym normatívom, ale otvorenou dejinnou teológiou, ktorá vyzýva jednotlivé kresťanské spoločenstvá na nové seba-premyslenie, na aktuálne seba-videnie, aby našli čo najľudskejší možný spôsob kresťanského bytia.

„Každý biskup i veriaci sú autentickou podobou svojho prostredia a najlepšie vedia vytvoriť najľudskejšiu tvár človeka, ktorá sa najviac bude približovať tej Kristovej.“Zdieľať

Jazyk Druhého vatikánskeho koncilu je preto viac teologickou naráciou ako normatívnym textom. Nechce nič uzatvárať, ale skôr otvárať. Nechce nič ukončiť, ale skôr začať. Nechce byť odpoveďou, ale skôr otázkou, na ktorú majú živo a životaschopne odpovedať biskupi vo svojich diecézach a so svojimi diecézami. Ich odpovede nebudú úplne rovnaké, tak ako nie sú úplne rovnaké ich prostredia, v ktorých žijú.

Každá diecéza v ktoromkoľvek kúte sveta má svoju vlastnú históriu, vlastný dejinný príbeh, kultúrne pozadie, spoločenskú atmosféru, zvyky, momentálne prežívanie rodinných, ekonomických, náboženských i národných otázok. Každý biskup i veriaci sú autentickou podobou svojho prostredia a najlepšie vedia vytvoriť najľudskejšiu tvár človeka, ktorá sa najviac bude približovať tej Kristovej. Tá vždy ostáva výzvou, motiváciou a nádejou v naplnenie (lebo naplnená antropológia je kristológiou).

Relatívnosť teológie ako výraz bázne pred absolútnym Bohom

Jazyk koncilu má mať svoju objektívnosť i subjektívnosť. Má mať svoju absolútnosť i relatívnosť. Jeho výpovede majú svoju absolútnosť v Kristovi, ktorý je Boh. Jeho absolútnosť nám pomáha žiť našu relatívnosť. Jeho božstvo nám pomáha žiť naše človečenstvo. Jeho moc nám pomáha žiť našu bez-moc. Jeho sila nám pomáha žiť našu obmedzenosť. V jeho objektívnosti nájde svoje miesto naša subjektívnosť. V jeho absolútnosti nájde svoju oporu naša relatívnosť.

V Božej dogme sa môže integrovať relatívnosť cirkvi. Relatívnosť nie je žiadnym postojom relativizmu. Relatívnosť je pokora. Je uznaním nie ľudskej, ale Božej absolútnosti. Relatívnosť je eschatológiou, vyjadrením cesty pútnika k Bohu. Relatívnosť je opakom postoja biblického príbehu o babylonskej veži. Relatívnosť je bázeň pred Bohom.

Koncil poukazuje na absolútneho Boha v ľudskom relatívnom jazyku. Koncil vie, že musí Boha vysloviť a osloviť (vždy ako ablatív, nikdy nie ako predmet), ale zároveň si je vedomý, že z času na čas musí svoj obraz o Bohu rozbiť vlastným zákonom ako Mojžiš kamennými tabuľami rozbil zlaté teľa Božieho ľudu.

Čítajte tiež

Druhý vatikánsky koncil Dignitatis humanae. Je človek slobodný vyznávať aj nepravdu?

Radoslav Lojan

Právo na náboženskú slobodu má svoj základ v samotnej ľudskej dôstojnosti.

A to nie preto, aby zničil Boha, ale preto, aby rozbil tendenciu Božieho ľudu z ľudského robiť božské, z obrazu o Bohu robiť Boha, z teológie robiť normu o Bohu, z relatívneho robiť absolútne. Boží ľud musel pochopiť, že Boh nie je uchopiteľný v žiadnom ľudskom vyjadrení. Preto aj jeden koncil strieda ďalší v poradí. A aj ten si musí osvojiť pozíciu, že nie je posledný v rade.

Relatívnosť a absolútnosť ako vyjadrenie celku

Samozrejme, boli koncily v dejinách cirkvi, keď sa normatívnejší jazyk ukázal ako potrebný. Takým bol napríklad Tridentský koncil (1545 – 1563) v čase reformácie, ktorý v neprehľadnej spleti vytvárajúcich sa nových konfesií potreboval určiť jasnú tvár tej svojej. Podobný prístup jasných dogmatických formulácií zvolil aj Prvý vatikánsky koncil (1870). No už tam začalo byť zrejmé, že nie vždy je potrebné voliť takýto jazyk, nie všetci tomu musia rozumieť a nie každá doba a prostredie je pripravené porozumieť takejto dikcii v teológii.

Keď sa tento trend chcel prekopírovať aj do reči a štýlu Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), vtedy už pozícia väčšiny biskupov bola ďalej. Chápali, že spoločnosť nekomunikuje monologicky, direktívne a normatívne, a preto sa aj cirkev v spoločenstve veriacich vo vzájomnom dialógu snažila hľadať nové vyjadrenia tváre Krista (kristológie), akým by človek najviac porozumel.

Obdobie koncilu bolo poznačené vtedajšou atmosférou v spoločenskom myslení, ktoré bolo charakteristické relativizovaním pevných normatívov. Len niekoľko desaťročí predtým zverejnil Albert Einstein svoju všeobecnú teóriu relativity. Tá, povedané veľmi zjednodušene, ukázala, že dvaja pozorovatelia, ktorí sú vo vzájomnom pohybe, odmerajú odlišné časové a priestorové intervaly tých istých udalostí, ale fyzikálna podstata pozorovaného javu bude pre oboch rovnaká.

Tento objav položil do kolien narastajúcu suverenitu a sebavedomie mnohých prírodovedcov. Vedecký svet zrazu precitol a musel pokorne urobiť krok dozadu. Aj konciloví otcovia si v 60. rokoch minulého storočia uvedomili, že podobná bázeň predsa bytostne patrí aj do teológie a metódy koncilu. Veď aj Boh sám vstúpil do ľudskej slabosti. Preto aj Boh v teológii koncilu bol predstavený nielen ako mocný a silný, ale rovnako ako ten, ktorý sa nechal „zrelativizovať“, vstúpil do krehkého tela, stal sa slabým, zraniteľným, vydaným napospas. Boh sa nechal interpretovať.

V dejinách teológie to nie je ani nelegitímny, ani zlý prístup. Je to jeden z možných prístupov. Je to len opačný obraz silnej, jasnej a normatívnej teológie, ktorá v istom období kresťanskej tradície môže mať rovnako svoju legitímnosť a opodstatnenie. Relatívnosť, subjektivita a „tekutosť hodnôt“ nie je relativizmom. Je to skôr precitnutie zo seba-sily, prepotentnosti a preceneného sebavedomia človeka, ktorý zabudol na svoju krehkosť a závislosť od Stvoriteľa.

Sám Kristus mu to musí neustále pripomínať svojím pravým človečenstvom, ktorým sa nechal urobiť úplne závislým od Boha Otca. Preto práve „tekutosť“ môže človekovi pripomínať jeho pominuteľnosť, obmedzenosť, relatívnosť, nedokonalosť, potrebu hľadať a nechápať seba ako tvoriteľa pevných bodov, ale ako pútnika k pevným bodom. Predsa aj prvý, aj druhý prístup vytvárajú celok.

„Boh v teológii koncilu bol predstavený nielen ako mocný a silný, ale rovnako ako ten, ktorý sa nechal „zrelativizovať“, vstúpil do krehkého tela, stal sa slabým, zraniteľným, vydaným napospas. Boh sa nechal interpretovať.“Zdieľať

Na jednej strane koncil musí poznať fyziognómiu Kristovej tváre (náčrt kristológie), no na strane druhej si musí byť vedomý, že človek sa zo svojej pozície snaží tú svoju tvár iba pripodobniť tej Kristovej. Preto Druhý vatikánsky koncil ostáva dogmatický, ale to „dogmatický“ nechápe ako suverénny a nekompromisný, ale ako Kristov – božský i ľudský, silný i slabý, absolútny i relatívny, objektívny i subjektívny, pevný i tekutý zároveň.

Rozličnosť pastoračnej praxe

Ľudské pozície, okolnosti, kultúrne i spoločenské danosti nie sú ideálne ani všade rovnaké či podobné. Preto aj pastoračná prax môže byť v rôznych cirkevných spoločenstvách rozdielna. To je dôvod, prečo Druhý vatikánsky koncil ponúka svoje mnohé výpovede a teologické náčrty otvorené a ponecháva na biskupov, aby ich pastoračne múdro integrovali do svojich konkrétností.

Preto nemusíme byť prekvapení, že rôzne cirkevné spoločenstvá môžu tú istú výpoveď koncilu v praxi prežívať a používať trochu inak. Dôverujme iným cirkevným spoločenstvám, iným biskupom, skupine biskupov či národnej biskupskej konferencii, že v tom istom Božom Duchu sa rozhoduje ľudsky najčestnejšie, ako dokáže a vie.

Rovnako nevnímajme svoju podobu pastoračnej praxe a pastoračných alebo liturgických zvykov ako normatív pre všetkých. Ani nám neodkazujú japonskí, juhoafrickí, litovskí, paraguajskí či francúzski biskupi, aby sme to robili podľa nich.

Každý biskup pozná svoju diecézu, svoj ľudský priestor, je pravdepodobne jeden z najvyzretejších (ľudsky i poznaním svojej viery) zo všetkých veriacich v diecéze, preto bol povolaný do tejto služby a v tomto vedomí ju prijal, aby ako múdry pastier viedol svoj ľud.

Nie však k uniformite, ale k možnej jednote s ostatnými biskupmi a aby zo svojich konkrétností vytvárali s ostatnými biskupmi jednu mozaiku Kristovej tváre a pravú kristológiu, ktorá je božská i ľudská zároveň.