Druhý vatikánsky koncil Dignitatis humanae. Je človek slobodný vyznávať aj nepravdu?

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

Pápež Ján XXIII. oznámil 25. januára 1959 svoj zámer zvolať ekumenický koncil. Vo vyhlásení predostrel úmysel, aby koncil otvoril dvere ekumenickému dialógu, ktorým sa mali zaceliť rany minulosti.

Veľké očakávania koncilu príznačne okomentoval francúzsky dominikán Yves Congar: „Predchádzajúce koncily sa snažili vylúčiť heretikov: Árius a Nestórius boli odsúdení alebo vyhnaní a Luther bol exkomunikovaný. Tentoraz však heretici na koncil pozvaní boli.“

Nasledujúce riadky stručne predstavujú vývoj, prínos a aktuálnosť deklarácie Dignitatis humanae Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode.

Vývoj deklarácie pod drobnohľadom

Formulovanie tejto deklarácie bolo zložitým procesom. Začalo sa prípravnou fázou pred koncilom a skončilo sa jej konečným odobrením 7. decembra 1965. Počas prípravnej fázy boli predložené dva protichodné texty, ktoré mali viesť k napísaniu deklarácie. Jeden spísala Teologická komisia (TK) a druhý Sekretariát pre jednotu kresťanov (SJK).

Teologická komisia presadzovala „klasickú doktrínu tézy (štát má povinnosť podporovať len katolícke náboženstvo a zakazovať iné) a hypotézy (kladenie dôrazu na toleranciu v prípade, že za istých okolností budú katolíci menšinou)“. Naopak, SJK vypracoval schému, ktorá sa osobitne zaoberala otázkami, ktoré sa týkali tolerancie a náboženskej slobody.

Sekretariát sa usiloval reagovať na Svetovú radu cirkví, ktorá naliehala na Katolícku cirkev, aby ako podmienku na začatie seriózneho ekumenického dialógu zaujala jasné stanovisko k náboženskej slobode. Taliansky kardinál Pietro Pavan napísal, že mnohí protestanti sa domnievali, že vyhlásenie o náboženskej slobode „je nevyhnutné nielen pre zabezpečenie slobody vo svete, ale aj pre pokrok samotného ekumenického hnutia“.

„Aj jednotlivec s pomýleným svedomím má právo byť rešpektovaný, má právo ctiť Boha podľa svojho svedomia a vyznávať svoje náboženstvo.“Zdieľať

Dvadsiateho druhého októbra 1962 Ján XXIII. povýšil SJK na rovnakú úroveň ako koncilové komisie, „splnomocnil ho, aby koncilu predložil vypracované návrhy, a takto sekretariátu umožnil pokračovať v skúmaní náboženskej slobody“.

Stanovisko SJK zahŕňalo tieto body: sloboda svedomia založená na dôstojnosti ľudskej osoby; náboženská neznášanlivosť je neprijateľná; náboženský súhlas nemožno získať nátlakom; jednotlivec s pomýleným svedomím má právo byť rešpektovaný, má právo ctiť Boha podľa svojho svedomia a vyznávať svoje náboženstvo.

Prvá verzia dokumentu o náboženskej slobode bola odovzdaná otcom koncilu 19. novembra 1963. Tento návrh bol predložený ako piata kapitola schémy Dekrétu o ekumenizme. V správe pripojenej k tomuto dokumentu bruggský biskup Emiel-Jozef De Smedt vysvetlil, prečo SJK považuje za nevyhnutné, aby Katolícka cirkev vydala jasnú a jednoznačnú deklaráciu o náboženskej slobode.

De Smedt vyhlásil, že „ľudia nesmú vnucovať pravdu nasilu a že cirkev by sa mala v ťažkostiach vyhýbať hľadaniu útočiska u občianskej moci“. Prejav biskupa De Smedta vyvrátil chápanie náboženskej slobody u otcov koncilu, ktoré bolo založené na božskom povolaní človeka, ako to bolo prezentované v schéme Teologickej komisie. A presvedčil ich o tom, že náboženská sloboda je, naopak, zakorenená v dôstojnosti ľudskej osoby.

Čítajte tiež

Druhý vatikánsky koncil Nostra Aetate. Ako sa rodil dialóg kresťanov a moslimov?

Ján Krupa

Na nábožensko-politickú výzvu, ktorú predstavuje islam, kresťania hľadajú odpoveď už viac ako 1 300 rokov.

Počas druhého a tretieho zasadania mohli konciloví otcovia podrobne preskúmať schému o náboženskej slobode. Mnohí z nich tvrdili, že otázku náboženskej slobody nemožno vtesnať do hraníc kresťanského ekumenizmu, ale že ju treba riešiť vo vzťahu ku všetkým ľuďom, teda aj k nekresťanom. Otcovia koncilu chápali, že náboženská sloboda je nevyhnutná pre dobré vzťahy medzi cirkvou a celým ľudstvom.

Druhá schéma bola rozdaná 2. apríla 1964 a obsahovala päť strán anotácií, správu a krátke zhrnutie. V nej už náboženská sloboda nebola založená na božskom povolaní človeka, ale na dôstojnosti ľudskej osoby. Tretia schéma bola predložená 17. novembra 1964.

Hlasovanie o schéme, ktoré sa malo uskutočniť 19. novembra, bolo však odložené. Od 19. novembra 1964 do 17. februára 1965 dostal generálny sekretariát koncilu 218 návrhov na dokument o náboženskej slobode a všetky boli postúpené Sekretariátu pre jednotu kresťanov, ktorý bol poverený zohľadniť tieto odporúčania a vypracovať štvrtú schému. Dvadsiateho siedmeho mája 1965 bola štvrtá schéma rozdaná všetkým otcom koncilu. Diskutovalo sa o nej v aule od 15. do 17. septembra a od 20. do 22. septembra 1965.

Na základe odporúčaní, ktoré odzneli počas diskusií, SJK vypracoval piatu schému, ktorá zdôrazňovala náboženskú slobodu v kontexte celého sveta a nielen v rámci samotnej cirkvi. Podľa tohto dokumentu je povinnosťou každého človeka hľadať pravdu a prijať ju podľa vlastného svedomia. Hlasovanie o tejto piatej schéme sa uskutočnilo 27. októbra 1965, ale hlasovaním nebola schválená.

Následne sekretariát koncilu odovzdal SJK viac ako šesťsto modifikácií, ktoré sa mali zohľadniť pri zdokonaľovaní verzie s názvom Textus recognitus. S prihliadnutím na tieto modifikácie sekretariát vypracoval návrh šiestej schémy, ktorá dostala názov Textus denuo recognitus.

V záverečnom hlasovaní 7. decembra 1965 získala 2 308 kladných a 70 záporných hlasov, pričom 8 hlasov bolo neplatných. Týmto hlasovaním bola deklarácia Dignitatis humanae odobrená.

Chápanie dôstojnosti

Už v prvých riadkoch tejto deklarácie sa zdôrazňuje dôstojnosť ľudskej osoby nasledujúcim vyhlásením: „Zmysel pre dôstojnosť ľudskej osoby sa čoraz hlbšie pretláča do povedomia súčasných ľudí.“ V deklarácii sa spomína deväť výslovných zmienok o ľudskej dôstojnosti.

V prvej časti deklarácie (č. 2 – 8) sa náboženská sloboda opisuje na základe všeobecného princípu ľudskej dôstojnosti, čo je pozícia, ktorá je rozvinutá v zmysle prírodných zákonov.

Zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu. Zdroj: Wikipedia

Druhá časť deklarácie uvádza, že náboženská sloboda znamená, že všetky osoby „by mali byť chránené od nátlaku zo strany jednotlivcov alebo sociálnych skupín a akejkoľvek ľudskej moci a nikto by nemal byť nútený konať spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho vlastným presvedčením, či už súkromne, alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými, v rámci stanovených medzí“.

Koncil vyhlásil, že „právo na náboženskú slobodu má svoj základ v samotnej dôstojnosti ľudskej osoby, keďže táto dôstojnosť sa prejavuje prostredníctvom zjaveného Božieho slova a samotného rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu má byť uznané v ústavnom práve, ktorým sa riadi spoločnosť. Má sa teda stať občianskym právom“ (DH 2).

Dôvod, pre ktorý by mal byť každý človek oslobodený od nátlaku v náboženských záležitostiach, je práve jeho neodňateľná ľudská dôstojnosť. V náboženských záležitostiach je slobodná ľudská osoba povinná a oprávnená konať na základe svojho vlastného úsudku a prevziať osobnú zodpovednosť za svoje konanie alebo nekonanie.

Nikto iný nemôže za iného človeka rozhodovať alebo ho k niečomu prinútiť, obmedzovať ho ani mu brániť v tom, aby svoje rozhodnutie uplatňoval v praxi súkromne alebo verejne, sám alebo v spoločnosti iných. Ak by niektorá z týchto situácií nastala, dôstojnosť ľudskej osoby by bola oslabená, pretože danej osobe by sa odoprela táto neodňateľná zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a činy, a teda by jej bola odopretá jej sloboda.

Aj keď správne chápanie náboženskej slobody musí byť zakorenené v dôstojnosti ľudskej osoby, je dôležité skúmať túto slobodu v kontexte štátu a širšej spoločnosti. Žiadna osoba nemôže podliehať nátlaku zo strany iných osôb a táto sloboda nie je právom štátu ani funkciou spoločnosti. Štát nemá právo „usmerňovať ani zaväzovať ľudskú osobu v oblasti náboženstva“. Náboženskú slobodu si v skutočnosti vyžaduje samotná ľudská dôstojnosť.

Deklarácia rozvinula antropologický pohľad na slobodu, ktorý nebol len právny, ale aj teologický. Vnímala slobodu ako založenú na prirodzenosti ľudskej osoby. Možno dokonca povedať, že Druhý vatikánsky koncil sa vyjadril k ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti ľudskej osoby najdôraznejšie a najjasnejšie zo všetkých doterajších koncilov.

Svedomie ako svätyňa a miesto stretnutia

Deklarácia zdôrazňuje svedomie ako hlavný faktor morálnej voľby. Aj keď kresťania musia plne a vážne zohľadňovať cirkevné učenie a usmernenia, v konečnom dôsledku sa musia riadiť vnútorným zákonom svojho svedomia. Svedomie tak možno chápať „predovšetkým ako vnútorné slovo“, ktoré nachádza svoje miesto v intímnom vnútornom živote ľudskej osoby.

Svedomie je vnútorným útočiskom a svätyňou svätých ľudskej osoby. Ako vysvetlil kardinál Karol Wojtyla vo svojej štúdii z roku 1972, úvodné slová Dignitatis humanae nám umožňujú „pochopiť podstatu kresťanskej zodpovednosti, ako ju formuloval Druhý vatikánsky koncil“.

Wojtyla sa domnieval, že deklarácia odhaľuje pevné vedomie povinnosti, ktoré pramení zo správne formovaného svedomia, a že kresťanská zodpovednosť je „úzko spojená s dôstojnosťou jednotlivca, keďže vyjadruje sebaurčenie, v ktorom človek správne využíva svoju slobodu tým, že sa nechá viesť skutočnými hodnotami a zákonom spravodlivosti“.

Kardinál Joseph Ratzinger povedal, že opisuje svedomie „ako miesto stretnutia a spoločný základ kresťanov a nekresťanov, a teda ako kľúčový bod, od ktorého sa odvíja dialóg“. Deklarácia sa zasadzovala za vernosť svedomiu, ktorá by zjednotila kresťanov a nekresťanov a umožnila im „spoločne pracovať na riešení morálnych úloh ľudstva, rovnako ako ich oboch núti k pokornému a otvorenému skúmaniu pravdy“.

Jedným z najvýznamnejších pokrokov, ktoré sa dosiahli v deklarácii, bolo zabezpečenie náboženskej slobody pre všetkých ľudí, nielen pre katolíkov, najmä pokiaľ ide o slobodu konať podľa svojho svedomia. Deklarácia sa usilovala spojiť celú ľudskú rodinu a zasadzovala sa za všeobecnú slobodu svedomia. Pri skúmaní pojmu náboženskej slobody je nevyhnutné pochopiť, čo je predmetom tejto slobody.

„Ľudská osoba má vo svojom srdci zákon vpísaný Bohom. Jej dôstojnosť spočíva v zachovávaní tohto zákona a podľa neho bude súdená. Jej svedomie je jej najtajnejším jadrom a vnútorným útočiskom.“Zdieľať

Autori deklarácie chápali právo na náboženskú slobodu ako niečo viac než len možnosť slobody. Svedomie chápali ako sprostredkovanie diskurzu medzi ľudskou osobou a Bohom.

DH 3 vyhlasuje, že „človek si všíma a rozpoznáva Božie požiadavky práve prostredníctvom svojho svedomia“. Ide o rovnaký postoj, ktorým sa argumentuje v konštitúcii Gaudium et spes 16, v ktorej sa hovorí, že svedomie je svätyňa (posvätné miesto): „Ľudská osoba má totiž vo svojom srdci zákon vpísaný Bohom. Jej dôstojnosť spočíva v zachovávaní tohto zákona a podľa neho bude súdená. Jej svedomie je jej najtajnejším jadrom a vnútorným útočiskom. Tam je sama s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jej hĺbke.“

Kardinál Beran a jeho vstup do diskusie

Jednou zo zložitých otázok, s ktorými sa museli otcovia koncilu popasovať, bola povinnosť štátu v súvislosti s náboženskou slobodou. Náboženská sloboda nie je len záležitosťou cirkvi, ale celého spoločenského a občianskeho poriadku. Je predmetom vzťahu ľudskej osoby a spoločnosti, a preto musí mať ochrana náboženskej slobody svoju záruku v občianskom práve.

Do tejto vážnej diskusie významným podielom vstúpil aj pražský arcibiskup Josef Beran a jeho prejav sa pokladá za zlomový pre celkovú orientáciu deklarácie.

„Tak sa zdá, že aj v mojej vlasti katolícka cirkev stále trpí pre to, čo bolo v minulosti v jej mene vykonané proti slobode svedomia, ako bolo v pätnástom storočí upálenie kňaza Jána Husa alebo v sedemnástom storočí vonkajšie donútenie veľkej časti českého národa, aby zase prijal katolícku vieru podľa zásady ,cuius regio – eius religio‘, ktorá bola takto uplatňovaná.

Konciloví otcovia na Námestí sv. Petra. Zdroj: Wikipedia

Svetská moc, aj keď chce slúžiť katolíckej cirkvi, alebo to aspoň predstiera, v skutočnosti takými činmi spôsobuje trvalú skrytú ranu v srdci národa. Táto trauma brzdila pokrok duchovného života a nepriateľom cirkvi poskytovala a poskytuje lacnú matériu k námietkam,“ povedal biskup 20. septembra 1965 koncilovým otcom.

Beran upozornil na to, že pri skúmaní právneho pojmu náboženskej slobody je dôležité rozlišovať medzi „slobodou svedomia“ a „slobodným vyznávaním náboženstva“. Aj keď tieto dva pojmy spolu súvisia, nie sú zameniteľné. Sloboda svedomia v podstate spočíva v slobode osobného rozhodovania o náboženskom presvedčení.

Podľa amerického teológa Johna Courtneyho Murrayho má táto sloboda vždy sociálny rozmer, pretože náboženské rozhodnutia jednotlivca, nech sú akokoľvek osobné, sa uskutočňujú v sociálnom kontexte jeho existencie. Tento sociálny aspekt slobody znamená, že každá ľudská osoba má byť slobodná od nátlaku akýchkoľvek ľudských síl alebo štátnej moci v rámci sociálneho prostredia.

Murray poskytol užitočnú definíciu nátlaku v našom súčasnom kontexte, keď uviedol, že pod nátlakom sa rozumejú všetky druhy donucovania, obmedzovania a zamedzovania, či už zákonné, alebo mimozákonné. Zahŕňa napríklad sociálnu diskrimináciu, ekonomické znevýhodnenie a občianske postihy uložené na základe náboženstva.

V súčasnosti významne zahŕňa aj donucovacie formy psychologického nátlaku, ako je masívna propaganda, techniky vymývania mozgov atď. Vzhľadom na túto definíciu sloboda od nátlaku znamená, že žiadna vonkajšia sila nesmie nútiť svedomie človeka k akejkoľvek forme viery alebo absencii viery. Nezáleží na tom, či je svedomie pravé alebo pomýlené.

Otázka teda znie, či má človek obdarený inteligenciou a slobodnou vôľou právo hľadať pravdu podľa svojho vlastného svedomia alebo je oprávnené a mravne možné, aby mu niekto zvonku predpisoval, čo si má myslieť, čomu má veriť.

„Žiadna vonkajšia sila nesmie nútiť svedomie človeka k akejkoľvek forme viery alebo absencii viery. Nezáleží na tom, či je svedomie pravé alebo pomýlené.“Zdieľať

Text deklarácie sa začína týmito slovami: „Ľudia si dnes čoraz viac uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby a rastie počet tých, ktorí žiadajú, aby ľudia mohli konať podľa vlastného úsudku a užívať zodpovedne slobody, nie z donútenia, ale z uvedomenia povinnosti.“ Nejde tu teda o pravdu alebo nepravdu, ale o človeka, o jeho zodpovednosť voči pravde, o slobodu jeho rozhodovania a konania.

Učenie koncilu o svedomí vyjadruje presvedčenie, že „nie je v kompetencii spoločnosti alebo štátu posudzovať, či je svedomie pravé alebo pomýlené“. Len s týmto správnym chápaním nátlaku môžeme uvažovať o sekundárnej slobode prejavu náboženského presvedčenia a vierovyznania.

Keďže občianske právo nemá moc nanútiť človeku náboženské svedomie, nemá ani moc nanútiť človeku vyznávanie náboženského presvedčenia. Poskytnúť slobodu od nátlaku znamená poskytnúť aj slobodu od obmedzovania a zasahovania do náboženského prejavu bez ohľadu na formu tohto prejavu.

Existuje však aj dovolené obmedzenie slobodného prejavu náboženského presvedčenia. Ak je spoločné dobro ohrozené konkrétnym prejavom náboženského presvedčenia, štát má právo a dokonca až povinnosť stanoviť obmedzenia tohto prejavu. Koncil urobil túto výnimku, keď uviedol, že vláda by skutočne mala „dbať na to, aby rovnosť občanov pred zákonom, ktorá je sama osebe prvkom spoločného dobra, nebola nikdy porušovaná, či už otvorene, alebo skryto, z náboženských dôvodov“.

Stále aktuálny význam Dignitatis humanae

Deklarácia kládla veľký dôraz na ochranu dôstojnosti každej ľudskej osoby. Jej napísanie si vyžadovalo posun v teologickom diskurze od chápania náboženskej slobody v kontexte cirkevných a štátnych inštitúcií k antropologickému pohľadu, ktorý náboženskú slobodu posudzoval vo vzťahu k prirodzenosti ľudskej osoby.

V priebehu koncilu bolo čoraz zrejmejšie, že vyhlásenie, ktoré sa týka rešpektovania dôstojnosti ľudskej osoby, si vyžaduje aj vyhlásenie o rešpektovaní svedomia každého človeka.

Čítajte tiež

Druhý vatikánsky koncil Ad gentes – proniknout celou společnost duchem evangelia. Ale jak?

František Štěch

Teprve koncilní dokument Ad gentes výslovně opouští exkluzivistické a triumfalistické pozice, přičemž ale také jasně deklaruje, že misie a evangelizace nadále zůstávají podstatnou součástí církevní identity.

Zatiaľ čo sa predtým otázky svedomia riešili vo vzťahu k cirkvi, koncil dospel k záveru, že svedomie nie je záležitosťou len katolíkov, ale že je skôr univerzálnou otázkou a že ochrana svedomia by mala byť univerzálnym právom, pretože každý človek má svedomie a každý človek musí mať možnosť konať podľa svojho svedomia vrátane nekatolíkov, ako aj nekresťanov a dokonca aj ateistov.

Okrem pokroku v oblasti ľudskej dôstojnosti a svedomia priniesla deklarácia aj významný pokrok v oblasti povinností a zodpovednosti štátu za náboženskú slobodu, ako aj vo vzťahu medzi cirkvou a štátom v súvislosti s náboženskou slobodou.

Na koncile sa diskusie o náboženskej slobode posunuli od dôrazu na ochranu cirkvi a zachovanie privilegovaného vzťahu medzi cirkvou a štátom k ochrane náboženskej slobody jednotlivca bez ohľadu na to, či patrí alebo nepatrí k cirkvi.

Významným pokrokom bol posun od postoja, že medzi cirkvou a štátom by mal existovať symbiotický vzťah, k pohľadu na vzťah medzi cirkvou a štátom, ktorý vnímal každú inštitúciu ako autonómnu. Štát by teda nemal zasahovať do záležitostí svedomia, pokiaľ to nie je v záujme spoločného dobra.

V konečnom dôsledku vývoj deklarácie bol zložitým procesom, ktorý viedol k novej formulácii cirkevného učenia o náboženskej slobode. V mnohých ohľadoch táto deklarácia odráža pokrok a rozvoj predchádzajúceho učenia, pričom sa vzďaľuje od chápania náboženskej slobody zameraného na vzťah medzi cirkvou a štátom a sústreďuje sa na právo na náboženskú slobodu jednotlivej ľudskej osoby.

Ochrana náboženskej slobody jednotlivca si aj dnes vyžaduje ochranu svedomia jednotlivca, ktoré je podstatou dôstojnosti ľudskej osoby.