Potulky po Horehroní Ako žijú „staroobriadci“ v kraji Mikuláša Černáka

O „rusnáckych“ enklávach na strednom Slovensku mi ako prvý rozprával gréckokatolícky kňaz a spolupracovník denníka Postoj Ján Krupa. Nie náhodou.

Otec Ján je správcom gréckokatolíckej farnosti v Banskej Bystrici, no zároveň vedie aj protopresbyteriát (dekanát), do ktorého okrem Bystrice, Zvolena a Brezna spadajú aj obce Šumiac a Telgárt.

Bolo to zaujímavé rozprávanie, ktoré však rýchlo prekryli iné témy.

Na náš dávnejší rozhovor som si znova spomenul toto leto, keď som v kine videl film Miki. Dej sa sčasti odohráva v Telgárte, rodisku mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka, a popri všadeprítomnom násilí okrajovo zobrazuje aj náboženský život miestnych obyvateľov.

Obzvlášť výpovednou je scéna s pútničkami smerujúcimi do Ríma za Svätým Otcom, ktoré v autobuse vezie samotný Miki. Na žiadosť svojej zbožnej matky a za uznanlivých slov miestneho kňaza: „Kiežby bol každý ako ty, Mikuláš. Kiežby sa každý tak pekne staral o ľudí okolo seba.“

O koľkých ľudí sa Černák a jeho klan „postarali“, dobre vieme.

Práve v ten večer vo mne dozrel nápad vyraziť na Horehronie a pozrieť sa na život tamojších ľudí. Zmienil som sa o tom aj kolegovi Martinovi Leidenfrostovi a tomu viac nebolo treba: „Idem s tebou.“

Keďže Martin je omnoho akčnejší a zručnejší reportér, jeho postrehy z našej spoločnej cesty ste si mohli prečítať už dávnejšie. Dnes sa k nemu pridávam so svojím textom aj ja.

V rodisku filmovej hviezdy Mikiho ČernákaHrôza i krása východného človeka v horehronských enklávach starej viery

Martin Leidenfrost

Nikdy neviete, kde dostanete facku

V jedno jesenné popoludnie sa stretáme v obci Vernár. Martin prichádza južnou trasou po „Route 66“ od Banskej Bystrice, ja severnou od Popradu.

Vernár pribudol do nášho cestovného itinerára na poslednú chvíľu a bolo to dobré rozhodnutie. Za nápad vďačíme správcovi podtatranskej rímskokatolíckej farnosti v Novej Lesnej a taktiež spolupracovníkovi Postoja Antonovi Ziolkovskému.

Keď som k nemu pred časom zavítal po túre na Téryho chatu, medzi rečou mi spomenul, že v miestnom evanjelickom kostole majú raz do mesiaca bohoslužby aj pravoslávni veriaci, potomkovia prisťahovalcov z Vernára, ktorí sa tam usadili po vysťahovaní nemeckého obyvateľstva. „Takže na Horehroní žijú nielen gréckokatolíci, ale dokonca aj pravoslávni. Ani ich nemôžeme obísť,“ zaumienil som si.

A tak sa aj stalo.

Na pravoslávnej fare vo Vernári nás víta kňaz Jozef Nemčík v ležérnom športovom oblečení. Len pred chvíľou sa so svojimi a s kamarátovými deťmi vrátil z výstupu na Kráľovu hoľu.

Rodák zo Sloviniek (okres Spišská Nová Ves) pôsobí v obci na pomedzí východného a stredného Slovenska, Prešovského, Košického a Banskobystrického kraja, Slovenského raja a Nízkych Tatier už pätnásť rokov. Ak by chcel dobehnúť svojho predchodcu, zanedlho päťdesiatnik by tu musel stráviť ešte ďalších desať rokov. A nie je to vôbec vylúčené.

„Kňazov nieto. Kto vám to bude robiť? Plat je mizerný, ubytovanie tobôž. Mnohí duchovní už majú dve zamestnania, lebo ak manželka nepracuje, tak rodina z jedného príjmu nevyžije,“ opisuje realitu. Na „fušku“ si občas odbehne privyrobiť aj on sám.

No kým on má aspoň vlastnú faru, mnohí jeho pravoslávni i gréckokatolícki kolegovia si museli vziať hypotéku a kúpiť si byt či postaviť dom, aby vôbec mali kde bývať.

Dôvod je ten, že kým väčšinová Rímskokatolícka cirkev má svoje farské štruktúry vybudované naprieč celým Slovenskom, v prípade násobne menšej Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi to platí len o východe krajiny.

Pravoslávny duchovný vo Vernári Jozef Nemčík. Foto: autor

Interiér pravoslávneho Chrámu narodenia Presvätej Bohorodičky vo Vernári. Foto: autor

To, že otec Jozef má spolu s manželkou a troma deťmi farskú strechu nad hlavou, však neznamená, že bytovej otázke unikne – po odchode do dôchodku sa rodina bude musieť z fary vysťahovať a nájsť si vlastné bývanie. Aj preto každým rokom na hľadanie riešenia myslí čoraz viac.

„Kraj je to dobrý, ale drsný, ťažko sa tu žije,“ hovorí s dôvetkom, že ani jedna z trojice obcí Vernár, Telgárt a Šumiac nie je plynofikovaná a drevo je čoraz drahšie.

Tvrdé podmienky, prirodzene, vplývajú aj na mentalitu miestneho obyvateľstva. „Tu nikdy neviete, kde dostanete facku. Ale aspoň viete, na čom ste, nikto vás nebude poza chrbát ohovárať. Teda aspoň chlapi nie,“ pokračuje s úsmevom.

Hoci sa ľudia nadrú, a najmä muži chodia po robotách kade-tade, rodiny podľa kňaza držia pokope. No stále majú menej detí, viac ako tri sú zriedkavosťou. Aj preto pohreby prevažujú nad krstmi, škola zavrela svoje brány a deti musia dochádzať až do Popradu.

V najbližšej susednej obci Hranovnici síce škola funguje, ale navštevujú ju už len rómske deti. Naopak, vo Vernári sa Rómovia vôbec neusadili.

Farára stretnete v krčme aj na futbale

Z posledného sčítania obyvateľstva vyplýva, že v obci Vernár žije 266 obyvateľov, ktorí sa hlásia k pravoslávnemu vierovyznaniu, 157 gréckokatolíkov a 79 ľudí je bez vyznania.

Do pravoslávneho Chrámu narodenia Presvätej Bohorodičky postaveného v 90. rokoch však v nedele prichádza len asi tridsať ľudí, väčšinou žien a detí. „Muži sú buď na futbale, alebo doma varia,“ usmieva sa otec Jozef. Ťažkú hlavu si z toho nerobí, keďže „kostolná dochádzka“ nie je u pravoslávnych braná tak striktne ako u katolíkov. „Ani Christos apoštolov do ničoho nenútil,“ argumentuje duchovný.

Na veľké sviatky však prídu do chrámu aj chlapi, a keď treba manuálne pomôcť, nie je o ochotné ruky núdza. Občas sa na bohoslužbu zastaví dokonca aj najznámejší pravoslávny politik Štefan Harabin, ktorý má manželku z Hranovnice.

Otec Jozef sympaticky priznáva, že po skončení liturgických povinností si vybehne nedeľný zápas TJ Partizán Vernár pozrieť aj on, hoci stíha už len druhý polčas. A nestráni sa ani krčmy susediacej s farou, kde si dá s chlapmi jedno-dve pivá.

Áno, je to práve tá krčma, v ktorej si Miki na začiatku filmu vybavuje účty s chlapom, ktorý sa pobil s jeho mladším bratom a následne mu hodil bombu do domu. Keď filmári nahrávali túto scénu – scenárista Miro Šifra pochádza priamo z tejto obce –, kňaz ich sledoval spoza plota fary. Samotný film si však nepozrel, nápad verejne prezentovať život vraha a zlodeja sa mu vôbec nepáči.

O filme MikiBuduje sa tu Černákov kult či nie?

Eva Čobejová

Z okna fary sa núka výhľad nielen na pravoslávny, ale aj gréckokatolícky chrám, ktorý je takisto zasvätený narodeniu Presvätej Bohorodičky, i keď postavený bol omnoho skôr, ešte začiatkom 19. storočia.

Z toho, čo počujeme, sa zdá, že vzťahy medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym kňazom sú dobré. „Sme na jednej lodi. To isté, čo mám ja, má aj on. Nemá to o nič lepšie. Aj ľudia sú rovnakí, či už moji, alebo jeho, majú tie isté problémy,“ konštatuje otec Jozef.

No nie vždy bolo vzájomné spolužitie bezproblémové. Vernárčania sa rovnako ako ostatní obyvatelia severnej časti Horehronia oddávna hlásili k východnému byzantskému obradu, teda k „starej viere“. Samých seba označovali za „starovercov“ či „staroobriadcov“.

Keď po podpise Užhorodskej únie v roku 1646, ktorá znamenala zjednotenie veriacich byzantského obradu v severovýchodnom Uhorsku so západnou latinskou cirkvou, vznikla Gréckokatolícka cirkev, časom sa k nej pridala aj farnosť Šumiac so svojimi filiálkami Telgárt a Vernár. Keďže počet obyvateľov neustále rástol, z oboch obcí sa postupne stali samostatné gréckokatolícke farnosti.

Vernárske zákutie, kde sa zastavil čas. Foto: autor

Aj horehronských veriacich sa v roku 1950 dotklo násilné zlúčenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím (tzv. akcia P). A hoci jej činnosť bola v roku 1968 za obmedzených podmienok obnovená, nezaobišlo sa to bez rôznych napätí. V Telgárte a Šumiaci, kde chlapi dokonca hrozili pravoslávnemu kňazovi sekerami, sa väčšina obyvateľov vrátila do Gréckokatolíckej cirkvi, no vo Vernári sa rozhodli opačne.

Zaujímavosťou je, že kým v prvých dvoch spomenutých obciach gréckokatolícka väčšina neumožnila používať svoj chrám pravoslávnej menšine, vo Vernári to väčšinoví pravoslávni menšinovým gréckokatolíkom povolili.

Tento stav pretrval až do roku 1993, keď pravoslávni veriaci museli chrám nedobrovoľne opustiť, a tak si neďaleko postavili vlastný. Niekoľko rokov nato však došlo k paradoxnej situácii – Pravoslávna cirkev súdny spor o pôvodný kostol vyhrala, a tak zrazu mala vo Vernári chrámy dva, zatiaľ čo gréckokatolíci žiadny.

Vedenie oboch cirkví sa napokon dohodlo na tom, že pôvodný chrám pravoslávni prenechali gréckokatolíkom, za čo oni urobili podobný ústupok v inej obci. Napokon, v tom čase to nebol ojedinelý prípad.

Ako sa „rusnáci“ dostali na Horehronie

Východný byzantský obrad na Horehronie priniesli rusínski osadníci zo Zakarpatskej oblasti (západná Ukrajina), Marmarošskej župy (severné Rumunsko) a Lemkovskej oblasti (ukrajinsko-poľsko-slovenské pohraničie) ešte v čase valašskej kolonizácie v 14. – 17. storočí.

V podstatne menšej miere však rusínske etnikum do tejto oblasti prichádzalo aj v neskoršom období. Denisa Margetová to vo svojej bakalárskej práci Rusíni na Horehroní (Katedra ruského jazyka a literatúry FiF UK Bratislava, 2009) ilustruje aj na príbehoch konkrétnych postáv 20. storočia, ako boli donský kozák Vasil, Jurij Onisko z Podkarpatskej Rusi, Mária Rostovská zo Saratova, ktorá spolu s manželom Michalom Demom postavila v Šumiaci prvú saunu na Slovensku, a ďalší.

Silnejšou ako národnostná bola ich náboženská identita, čoho dôkazom je aj to, že hoci k rusínskej národnosti sa už dnes na Horehroní oficiálne nehlási nikto, „rusnáci“, ako bývajú ľudovo nazývaní veriaci východného obradu, sa tam stále počítajú v stovkách.

Rusínska komunita, ktorá žije v pohraničnej oblasti od Tatier (obec Osturňa) až po ukrajinskú hranicu (Ubľa), je štvrtou najväčšou národnostnou komunitou na Slovensku. Podľa sčítania v roku 2021 žije na Slovensku 63 556 Rusínov (23 746 si rusínsku národnosť uviedlo ako prvú a 39 810 ako druhú), skutočný počet však – tak ako v prípade každej menšiny na Slovensku – môže byť vyšší.

Príslušníci tejto skupiny žijú aj na území Ukrajiny, Poľska, Srbska, Chorvátska a Rumunska. Indikatívna prítomnosť Rusínov v tej-ktorej obci je až na výnimky niektorých regiónov najjasnejšie vyjadrená gréckokatolíckym náboženstvom obyvateľstva.

V 156 obciach, najmä na severovýchode a východe Slovenska, majú Rusíni právo používať svoj jazyk aj v úradnej komunikácii.

Zdroj: Ábel Ravasz, Ľuboš Kovács, Anna Zamišková: Atlas rozmanitosti Slovenska. Gorali a Rusíni na strednom Slovensku. Inštitút Mateja Bela, 2023; scitanie.sk

Jednou z najväčších skúšok, ktorým museli „staroverci“ v minulosti čeliť, bola reformácia, ktorá sa však v tomto regióne napriek tlakom zhora neujala. Nepomohli ani sťažnosti luteránskych duchovných na Muránskom hrade.

„Ľudia sú tu veľmi silno naviazaní na obrad, preto v 16. storočí vzdorovali luteranizmu omnoho silnejšie ako rímskokatolíci, kde boli obradové rozdiely omnoho menej viditeľné,“ vysvetľuje gréckokatolícky farár v Telgárte Michal Janočko.

Vladyka Peter RusnákMy gréckokatolíci sme tu na západe ako ostrov, ponúkame srdce v prostredí rozumu

Pavol Rábara

Na nedeľnej liturgii v telgártskom Chráme Najsvätejšej Trojice, ktorú sledujeme zo zadných lavíc, je prítomná necelá stovka veriacich. Oficiálne sa ich ku Gréckokatolíckej cirkvi hlási takmer 700. Ďalších 430 obyvateľov obce pri poslednom sčítaní deklarovalo, že sú bez náboženského vyznania, a necelých 180 zaškrtlo kolónku Rímskokatolícka cirkev. 

Na chráme z konca 18. storočia vidieť, ako prirodzene sa tu celé roky mieša byzantská a latinská duchovná tradícia. Na stenách visia zastavenia krížovej cesty aj obraz Panny Márie s ružencom a so svätým Dominikom, hoci tieto pobožnosti nie sú súčasťou východnej spirituality. „Sme akoby obrad v obrade,“ usmieva sa kňaz, ktorý si však dobre uvedomuje dôležitosť návratu ku koreňom, k čomu od Druhého vatikánskeho koncilu nabáda východné katolícke cirkvi aj Svätá stolica.

V tomto kontexte sa omnoho ľahšie chápe uvažovanie ľudí v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď bola Gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná a nahradená pravoslávím. Keďže sa nezmenil chrám ani obrad, časť veriacich naďalej prichádzala na miestne bohoslužby, aj keď už nie gréckokatolícke, ale pravoslávne.

Iní si však povedali, že najdôležitejší nie je obrad, ale jednota s pápežom, a tak začali chodiť na rímskokatolícke bohoslužby do susednej Červenej Skaly.

Gréckokatolícky duchovný v Telgárte Michal Janočko. Foto: autor

Chrám Najsvätejšej Trojice v Telgárte, pred ktorým sa natáčal film Miki. Foto: autor

Zrekonštruovaný rodný dom Mikuláša Černáka. Foto: autor

Aj na týchto miestach sa nám vybavujú scény z filmu Miki, ktorý sa natáčal pred miestnym chrámom aj na cintoríne.

„Vedenie našej Bratislavskej eparchie povolilo natáčanie v exteriéroch, ale nie v interiéri. Zábery zvnútra, ktoré mohli diváci vidieť, teda neboli z nášho chrámu,“ ozrejmuje otec Michal, ktorý ľudí zo štábu dokonca upozornil aj na to, že filmová postava kňaza nie je oblečená v súlade s tým, aké liturgické rúcha nosia gréckokatolícki kňazi. Zábery však už boli natočené, tento „detail“ nikomu neprekážal.

„Miestni neboli z natáčania veľmi nadšení. Predsa len, pre mnohých je to ešte stále otvorená rana. Aj preto tu nenašli dostatok komparzistov, museli prísť z Vernára,“ hovorí mladý kňaz, ktorého farníčkou je aj 84-ročná matka Mikuláša Černáka. Väčšinou sa síce zdržiava v Banskej Bystrici, ale keď príde do svojho zrekonštruovaného domu v Telgárte, zastaví sa aj na liturgii.

Zaujímavú rolu v tomto smutnom príbehu zohral bývalý farár Ján Maďoran, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi usiloval o Černákovo prepustenie. Súd chcel presvedčiť tým, že spolu s ďalšími obyvateľmi preberú záruku za jeho prevýchovu. Pod tento list sa vtedy podpísalo 240 farníkov. Niektorí však neskôr tvrdili, že nevedeli presne, pod čo sa podpisujú. A od tohto kroku sa dištancovalo aj vedenie cirkvi.

Priekopnícky kňaz, o ktorom sa nehovorí

Omnoho menej známym ako Mikuláš Černák je ďalší rodák z Telgártu – kňaz Pavol Spišák. Práve on by si pritom zaslúžil oveľa viac pozornosti. Aspoň sčasti sa o to pričinila Emília Sičáková Beblavá, ktorá mu venovala príbeh Pavol a Andrej vo svojej zbierke poviedok Korene (Espri, 2022).

Pavol Spišák (1901 – 1975), ktorého pripomína aj pamätná tabuľa na telgártskom chráme, sa do histórie zapísal tým, že ako prvý preložil bohoslužobné texty z cirkevnej slovančiny do modernej slovenčiny. Svoj vzor videl v solúnskych bratoch Konštantínovi – Cyrilovi a Metodovi, ktorí v 9. storočí preložili liturgiu do staroslovienčiny, aby jej rozumeli obyvatelia Veľkej Moravy.

O knihe Emílie Sičákovej BeblavejTentoraz nejde o transparentnosť, ale o korene, ktoré treba poznať

Eva Čobejová

Polyglot, ktorý vďaka finančnej podpore bulharského cára Ferdinanda Coburga vlastniaceho majetky aj na Horehroní mohol študovať v Sofii, Carihrade, Jeruzaleme, Ríme či Paríži, prijal kňazskú vysviacku z rúk biskupa Pavla Petra Gojdiča v roku 1927.

Po akcii P z neho chceli urobiť pravoslávneho biskupa, čo však odmietol, ostal verný Gréckokatolíckej cirkvi, za čo trpel vo väzniciach na Slovensku i v Čechách.

Za svoje úsilie sláviť liturgiu v spisovnej slovenčine Pavol Spišák znášal príkoria aj od vlastných. „Nemám pre svoju prácu žiadnu podporu, ba priam naopak – koľkokrát prídem do Prešova, pozerajú sa na mňa, akoby som konal záškodnícku činnosť. S biskupom sme sa už neraz pochytili. (...) Ale ja som bojovník a za slovenčinu vo východnej liturgii budem bojovať,“ hovorí literárna postava Pavla Spišáka v poviedke Emílie Sičákovej Beblavej.

„Nech mi pokojne nadávajú aj ďalej do latinizátorov. Keď toto má byť cena za to, že ľudia budú lepšie rozumieť tomu, čo sa modlia, rád toto bremeno nadávok a vyhrážok z Prešova na svojich pleciach ponesiem,“ pokračuje Pavol v rozhovore s Andrejom, ktorého postava bola inšpirovaná ďalším gréckokatolíckym kňazom, trpiteľom pre vieru a zakladateľom Spolku svätých Cyrila a Metoda Jánom Murínom (1913 – 1990).

Pamätná tabuľa telgártskeho rodáka Pavla Spišáka. Foto: autor

Autorka Pavlovými ústami zaujímavo vykresľuje aj spomínané prelínanie východnej a západnej duchovnosti na Horehroní:

„Viete, pán biskup so mnou stále niečo rieši. Najnovšie sa im nepáči, že som vo svojej farnosti zaviedol rímskokatolícky sviatok Kristovho tela a pobožnosti k Oltárnej sviatosti. Ja dobre viem, že to nie je náš východný sviatok, ale keďže ľudia v našej doline žijú obklopení rímskokatolíkmi, preberajú ich sviatky. (...)

V rodinách jednoducho často nerozlišujú, čo je východný a čo západný obrad. Tak ako u vás na Zemplíne rímskokatolíci v zmiešaných rodinách svätia Paschu, tak u nás na Horehroní chcú svätiť sviatok Kristovho tela a chcú mať procesiu. Čo im mám povedať? Že mám od biskupa zákaz? To ich nezaujíma. Ľudia chcú mať v rodinách pokoj, ich prešovský biskup netrápi. Ich trápi svokra, kmotra a suseda.“ 

Poviedka sa napokon končí Pavlovým sklamaním, že mnohé farnosti po obnovení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi stále odmietajú slovenskú verziu liturgie a niektoré dokonca uprednostňujú zotrvanie pri pravosláví, len aby mohli naďalej používať cirkevnú slovančinu.

Čo si asi tak myslí dnes tam hore, odkiaľ môže sledovať aj to, ako sa každý rok v jeho rodnej obci schádzajú milovníci starobylého liturgického jazyka na festivale Ozveny staroslovienčiny pod Kráľovou hoľou?

Unikátny železničný Chmarošský viadukt má výšku 18 metrov a dĺžku 114 metrov. Foto: autor 

Kolega Martin Leidenfrost pri prameni Hrona v katastri obce Telgárt. Foto: autor

Šumiacke spory pre liturgický jazyk pominuli

Reálnym odrazom literárneho príbehu je neďaleký Šumiac. Keď sa gréckokatolícke rodiny, ktoré odmietli násilnú pravoslavizáciu a začali radšej chodiť na rímskokatolícke bohoslužby v Červenej Skale, po rokoch vrátili do svojej materskej farnosti, začali požadovať, aby liturgie boli slávené v slovenčine, ako si na to zvykli u rímskokatolíkov.

No len čo im kňaz vyhovel, vzbúrila sa druhá časť veriacich, ktorá lipla na cirkevnej slovančine, a prešla do Pravoslávnej cirkvi. Až donedávna mali liturgie v jednom z rodinných domov. Pravoslávny majiteľ však zomrel a jeho dom už dnes slúži na iné účely.

„To, že sa kňazi v 90. rokoch snažili vyhovieť obom skupinám gréckokatolíkov, problémy nevyriešilo a nepriateľstvo medzi milovníkmi slovenčiny, ktorí sa považujú za Slovákov, a milovníkmi cirkevnoslovančiny, ktorí sa považujú za rusnákov, stále pretrváva,“ píše vo svojej práci z roku 2009 Denisa Margetová.

Toto konštatovanie však už v prípade Šumiaca neplatí. Miestny gréckokatolícky farár Peter Komanický má v nedele prvú liturgiu v cirkevnej slovančine a druhú – s o čosi vyššou účasťou – v slovenčine, takže každý je spokojný.

„Pre mňa nie je podstatné, či sa mi niekto pozdraví ,Dobrý deň‘, ,Slava Isusu Christu‘ alebo ,Pochválený buď Ježiš Kristus‘,“ hovorí rozvážne pôsobiaci kňaz so svojským zmyslom pre humor. „Viete, je to ako v tom starom vtipe. Ide Róm po ulici a oproti nemu kráča farár spolu s tajomníkom komunistickej strany. Róm chvíľu premýšľa, ako sa im pozdraviť, aby obaja boli spokojní, a rýchlo vyhŕkne: ,Česť Bohu!‘“

S otcom Petrom sa stretáme v miestnej reštaurácii, kde posedávajú skupinky turistov po návrate z výstupu na Kráľovu hoľu. Krátko po nás prichádza aj banskobystrický župan Ondrej Lunter s rodinou.

Gréckokatolícky duchovný v Šumiaci Peter Komanický. Foto: autor

Šumiacke drevenice sa postupne vyprázdňujú. Foto: autor

Ďalšie z miest, kde sa zastavil čas. Foto: autor

Demova kupieľka postavená po prvej svetovej vojne je najstaršou saunou na Slovensku. Foto: autor

Šumiac je najzápadnejšia slovenská obec s gréckokatolíckou väčšinou a zároveň akýsi „bod nula“, odkiaľ je pre miestnych všade ďaleko. Aspoň tak o tom píše Katarína Kucbelová vo svojej próze Čepiec (Slovart, 2019):

„Do Brezna je štyridsaťdva kilometrov, hodina cesty, príliš ďaleko na to, že je to miesto, kam treba prísť ráno k lekárovi prvým autobusom zapísať sa a zistiť, že už nestihnete prísť na rad, a na druhý deň to zopakovať.

A potom je tam väčší Poprad, rovnako ďaleko, len ešte náročnejšou cestou, lenže Poprad je už iný okres a kraj, nie sú tam spádové úrady, lekári, veľmi sa tam teda nechodí.

A Revúca, po ceste je veľa zákrut, jednu z nich miestni volajú vracačka, väčšinou sa mi tam krúti hlava a rozhýbe žalúdok, ale je to myslené tak, že sa vrátiš na pôvodné miesto. (...)

Dedina je veľká, lenže je v nej množstvo prázdnych domov, chalúp, niektoré opravené, niektoré sa o chvíľu rozpadnú, a dedinčania tušia, že aj tie nové a zrekonštruované budú strácať na cene tak rýchlo, ako budú zo školských lavíc miznúť biele deti, a v škôlke už skoro vôbec nie sú. Ak sa nič nezmení. Desať rokov, skôr?“

Rusínov už nieto, zato Rómov áno

Ako je zjavné z citovanej ukážky, spisovateľka Katarína Kucbelová reflektuje nielen ťažké životné podmienky („Kedy je na Šumiaci teplo? V decembri, keď sa dobre zakúri v peci. Kedy je na Šumiaci leto? Minulý rok bolo v stredu.“), meniaci sa charakter obce, autentický folklór, ale aj spolužitie s rómskym obyvateľstvom.

Z údajov v Atlase rómskych komunít 2019 vyplýva, že najviac ich na Horehroní žije v obciach Vaľkovňa (68 % obyvateľov), Telgárt (59 %) a Šumiac (41 %).

„Nerómske obyvateľstvo Horehronia postupne klesá, v priebehu skúmaných pätnástich rokov až o 20 %. Zároveň sa za rovnaké obdobie zvýšil počet rómskych obyvateľov o 63 %. Počtom najväčšie lokality sú osada na Ulici Jána Švermu v Šumiaci (545 obyvateľov), Horná osada v Telgárte (541 obyvateľov) a lokalita Dolinka v Polomke (490 obyvateľov),“ konštatujú autori štúdie.

Keďže veľká časť Rómov prišla zo Spiša, formálne sa hlásia najmä k Rímskokatolíckej cirkvi. Keď však ide o krsty alebo pohreby, je im jedno, ktorý duchovný ich vyslúži. Rašaj ako rašaj. Ostatné ich nezaujíma.

„V tomto sú ekumenickí – kde sú menšie nároky, tam idú,“ usmieva sa otec Peter, no vzápätí už vážne dodáva, že nie je dôvod pozerať sa na nich zhora, pretože aj väčšina ostatných farníkov si vystačí s duchovným minimom.

Hoci v obci sa ku Gréckokatolíckej cirkvi hlási takmer tisícka obyvateľov (rímskokatolíkov je okolo 170 a ľudí bez náboženského vyznania asi sto), na obe nedeľné liturgie ich do Chrámu nanebovstúpenia Pána príde ledva stovka. „Viac si potrpia na folklór a tradície ako na duchovnú hĺbku. Ale dobre, nesťažujem sa, ľudia sú tu naozaj milí a ústretoví,“ uzatvára gréckokatolícky kňaz.

A na toto všetko sa zhora díva Kráľova hoľa, „strecha“ Slovenska, pod ktorou – priamo v srdci krajiny – z jednej strany čupia rusínske a z druhej strany goralské obce Pohorelá či Liptovská Teplička popretkávané rómskym obyvateľstvom.

Lebo práve takáto je naša kultúra – slovenská, ale aj rusínska, poľská, rómska, maďarská, ukrajinská... Ale taktiež katolícka, evanjelická či pravoslávna. Jednoducho, rôznorodá a žiadna iná.