Zamyslenie pravoslávneho arcibiskupa Kde hľadať ten skutočný vianočný pokoj

Milí priatelia,

všetci si iste na sviatky Christovho narodenia a na nový rok prajeme predovšetkým pokoj, lásku a zdravie v našich rodinách a vo svete okolo nás. Je to prirodzené a dobré. Čo však robiť v situácii, keď sa ani napriek našej najlepšej snahe pokoj nedostaví? Keď sme zranení alebo zmätení, keď sa objaví choroba, nešťastie alebo dokonca smrť. Veď pokoj nie je možné automaticky vyčarovať.

Kresťania veria, že pokoj pochádza z neba. Pokoj pochádza od Kniežaťa pokoja, od nášho Boha, Otca a Stvoriteľa.

A tu sa vlastne nachádza odpoveď na to, kde hľadať a na čom založiť ten skutočný vianočný pokoj. Posolstvo evanjelia, ktoré sa kresťania usilujú žiť každodenne vo svojich životoch a vo svojich cirkevných spoločenstvách, totiž spočíva v istote, že nie sme ponechaní napospas sami sebe a najrôznejším zhodám náhod a okolností okolo nás. Nie. Očami viery rozlišujeme, že Boh aktívne vstupuje do našich životov, že vstupuje do toku ľudských dejín, že dokonca on, ktorý presahuje všetky hranice nášho poznania, ktorý sa nedá uchopiť a pochopiť, sa stáva človekom, sa stáva jedným z nás. Je naším bratom.

Prichádza medzi nás, aby nám bol bližšie, aby nás objal. A v tom spočíva skutočné posolstvo pokoja a radosti. Totiž že náš Boh nie je akýmsi božstvom filozofov, ktorý všetko stvoril a len prihliada na to, čo sa deje okolo nás. Nie, dozvedáme sa, že osobne prichádza medzi nás, že sa dokonca stáva jedným z nás, že sa stáva naším bratom.

Zisťujeme a zakúšame, že skrze neho a v ňom, v Bohu, ktorý sa stal človekom, teda v Bohočloveku, sa stávame i my, ktorí sme uverili jeho posolstvu, medzi sebou bratmi a sestrami, lebo máme účasť cez krst na jeho živote, smrti a víťazstve nad smrťou.

A ak sme si navzájom bratmi a sestrami, nemôžeme ostať ľahostajní k tomu, čo sa deje okolo nás. Nemôžeme zavrieť oči pred utrpením ľudí, našich bratov a sestier okolo nás; veď v tajomstve Eucharistie zdieľame jeho bohoľudské Telo a Krv.

Sme volaní k akcii, lebo on sám aktívne vstúpil do toku ľudských dejín: Boh sa stal jedným z nás.

Prvou podmienkou vytvárania pokoja je teda naša vlastná akcia; musíme sa o pokoj sami snažiť, musíme sa oň usilovať. A to s vedomím veľkej nádeje, o ktorej sme práve hovorili, totiž že nie sme vydaní napospas vlastným slabostiam do konca, lebo Boh je naším milujúcim Otcom, ktorý sa o nás zaujíma. 

Nehľaďme len na svojich priateľov, ale buďme priateľmi aj svojich neprajníkov, s láskou, modlitbou za nich, láskavosťou a pochopením pre ich (i naše) slabosti.

Tak nám totiž o ňom svedčí jeho milovaný Syn, ktorý prišiel medzi nás a stal sa človekom, Bohočlovekom. V jeho svedectve o Božej blízkosti spočíva naša nádej. Navzájom, spoločne ako bratia a sestry, kráčame s tým, ktorý je naším skutočným „veľkým bratom“, nie v zmysle moderných utopických románov či prihlúplych televíznych programov, ale ako ten, kto v sebe a na sebe nesie celú našu ľudskú existenciu, aby sme sa mohli priblížiť k tajomstvu Božského bytia, pre ktoré sme boli stvorení a ktoré nás celkom presahuje.

V ňom je život, ktorý nie je ohraničený biologickou existenciou. Život v Božej blízkosti, život v skutočnom pokoji, skutočné ľudské bratstvo, ktoré nie je založené na ideológii, ale na prežitku vzájomnej spolupatričnosti založenej na Bohu, ktorý sa stal človekom a zvíťazil nad tým najhorším, čoho sa všetci bojíme: nad smrťou.

Ako hovorí archimandrita Dimitrije Plećević, igumen (opát) monastiera Tumane v Srbsku: jednota a spolupatričnosť bratov a sestier v Christu sa prakticky realizuje vtedy, keď sme pripravení niesť bremeno existencie jeden druhého, a to nie tu, vo virtuálnom svete, ale v bežnom, každodennom živote. Medzi nami je veľa smutných, opustených, hladných, chorých.

Všetci sme účastní tejto reality, uvedomme si to a buďme pripravení vystrieť pomocnú ruku. A až potom nesme svoj dar k svätému oltáru, vedomí si jestvovania svojho brata/sestry v Pánu. Nehľaďme len na svojich priateľov, ale buďme priateľmi aj svojich neprajníkov, s láskou, modlitbou za nich, láskavosťou a pochopením pre ich (i naše) slabosti.

Ale predovšetkým sa stále nevŕtajme v životoch druhých, radšej trochu zapracujme na sebe, aby náš Pán zrazu nezaklopal na dvere a my sme nezačuli otázku: Stále si naprával druhých, ale dal si do poriadku sám seba?

Prežívame sviatočný čas, zúčastňujme sa na ňom teda nielen jedlom, ale aj skutkami.

Nech teda Boží pokoj presvetlí i vaše domovy. Nech Božiu blízkosť pociťuje každý z nás, nech nikto z nás nie je sám. Nech všetci spoločne naplnení nádejou, že náš život, nech sa už deje čokoľvek, má zmysel, môžeme spoločne zavolať to krásne kresťanské, východné, pravoslávne: Christos raždájetsja! Christos sa rodí!

Požehnané sviatky!