McDrive omša existuje Ako som vďaka kočíkovaniu objavil doteraz pre mňa nepoznanú cirkev

Z hodín náboženstva si pamätám, ako nás učili, že poznáme tri druhy cirkvi – cirkev putujúcu (to sme my na zemi), potom cirkev trpiacu (duše v očistci) a do tretice cirkev oslávenú (tí, čo sú v nebi). 

Posledné mesiace som vďaka kočíkovaniu objavil ďalšiu – cirkev predkostolnú.

Priznám na úvod, že som to nečakal. Samozrejme, aj počas rokov miništrovania a bežných návštev bohoslužieb som vedel, že pred kostolom sú nejakí ľudia. 

Lenže o rozsahu tohto fenoménu som sa naplno presvedčil až posledného pol roka. 

V auguste a počas teplej časti jesene som to až tak neregistroval, predsa len, počasie mohlo vysvetľovať, že časť veriacich uprednostní postávanie pri kostole. A birmovanci na mobiloch v rámci areálu kostola ma neprekvapili. O tom sa vie.

Lenže ako postupne ortuť teplomera klesala spolu s preferenciami SNS, bolo mi to čoraz čudnejšie. Až prišla skutočná zima, tento rok pomerne tuhá aj na juhozápade krajiny. 

Vtedy som sa nad tým už pozastavil. Skutočne by som nepovedal, že toľko ľudí všetkých vekových a sociálnych kategórií stojí počas omše pred kostolom alebo v jeho okolí. 

Nejde pritom o skúsenosť z jedného (či spred jedného) kostola, bavíme sa o viacerých kostoloch a farnostiach. 

Iste, do sŕdc vidí iba Ten hore a sú prípady, keď niekto uprednostní exteriér pre oprávnenú obavu, že mu príde v preplnenom kostole nevoľno. Alebo sa niekto necíti úplne zdravý a v mene zodpovednosti nechce nakaziť veriacich v chráme, hoci škoda, že mu niekto nevysvetlí, že nejsť pre chorobu na nedeľnú omšu neznamená ťažký hriech. 

Nechce sa mi však veriť, že tí všetci, čo stoja v nepríjemnom chlade vonku, majú takýto dôvod. To by bola veľká náhoda. 

Tam vonku totiž stretnete všetkých – mladých, starších, dvojice aj rodičov s deťmi, malými aj väčšími. 

Niektoré nedávne výjavy sa mi vryli do pamäti. Bolo to počas vianočných sviatkov, asi 35-ročný chlapík v pomerne tenkej bunde stojí desať metrov pred vchodom do kostola, ktorý nebol zďaleka plný. A veru zima bola riadna. 

Alebo novoročná poľadovica. Vtedy sa nedalo bezpečne kočíkovať, pľac pred kostolíkom bol ako Nepelov štadión. Na suchom zastrešenom kúsku pri vchode do kostola som bol s kočíkom pod reproduktorom iba ja a vedľa pani okolo päťdesiatky. Bola zima, kostol na filiálke takmer prázdny. 

Prečo bola spomínaná pani vonku, vie iba ona. No prečo stál istý mladík pár metrov za nami uprostred lesklého klziska, nechápem vôbec. Ešte dobre, že sa nehýbal. 

Niektoré prejavy predkostolnej cirkvi však vedia aj pohoršiť. Ako napríklad mama s možno desaťročnou dcérkou, ktoré si to krúžia okolo kostola a rozprávajú sa, akoby išli po Auparku medzi déemkou a biopotravinami. 

Doteraz neviem pochopiť, prečo teplo a miesto na sedenie nedokážu zvíťaziť nad mrazivým vzduchom a vetrom. 

Ak by mali mať členovia tejto predkostolnej cirkvi svojho biskupa, odporučil by som im toho človeka, ktorý sedel v naštartovanom aute pri kostole so stiahnutým okienkom (aby predsa počul hlas reproduktorov). 

Ale pozor, tu nešlo len o inovatívny objav liturgickej služby McDrive. Počas vyberania do zvončeka sa dvere na spolujazdcovej strane rozleteli a von vyskočilo dievčatko odovzdať milodar cirkvi. Vzápätí sa vrátilo späť do auta a opäť opustilo vozidlo až na konci bohoslužby – so zošitom v ruke. Takým, aký si nesú na omšu prvoprijímajúce deti...

Možno v rámci synodality netreba hneď riešiť ďaleké periférie, ateistické krúžky a antiklerikálne lóže. 

Možno treba začať členmi našej predkostolnej cirkvi. 

Hrozí mi, že ma tu obvinia z toho, že namiesto toho, aby som počúval hlas liturgie z reproduktora, som posudzoval ľudí. Beriem toto riziko na vedomie. Ale možno raz naberiem odvahu a niekomu z predkostolnej cirkvi položím tú zásadnú otázku:

Nie je vám zima? 

Len by som sa mal poponáhľať. Hlásia oteplenie.