Ako si vybrať z bohatstva cirkvi Stačí byť katolíkom alebo potrebujeme nejakú konkrétnu charizmu?

Mnohí katolíci si zrejme povedia, že sú dobrí katolíci. Podľa fotky a krstnej pamiatky vedia, že ich ako bábätká pokrstili. Možno aj neskôr. Potom prijali ostatné sviatosti – spoveď, Eucharistiu či birmovku. Dodržiavajú prikázania, prijímajú sviatosti, modlia sa, čítajú Písmo, snažia sa žiť dobrý a svätý život. Mária je ich Matkou a pápežský úrad neomylný vo veciach viery. 

Stačí táto výbava alebo je možné získať aj nejaké bonusy?

Už byť katolíkom je samo osebe charizmou

Byť katolíkom nie je zúžené na boj proti potratom, exorcizmy, rôznorodé mariánske zjavenia či existenciu pekla. Nájdeme tam aj to, ale niekde na okraji. Byť katolíkom je oveľa viac.

Nemožno to ani schovať za známy výrok: „Smutné oči, biele líčka, jednoducho katolíčka.“ Stačí sa pozrieť na rozžiarené tváre mladých ľudí napríklad na Svetových dňoch mládeže a človek vidí opak – cirkev živú, sviežu, radostnú. 

Objaviť svoju charizmu, konkrétnu spiritualitu znamená nájsť spôsob, ako ešte viac milovať a nasledovať Ježiša.

Populárny kňaz Mike Schmitz v jednom zo svojich videí hovorí o tom, prečo byť katolíkom a nielen kresťanom. „Autorita,“ prekvapivo zdôrazňuje, prečo byť práve katolíkom. „Cirkev má schopnosť nás učiť autoritatívne v mene Ježiša, silou Ducha Svätého a v sláve Boha Otca. Vie nám povedať: toto je pravda a toto nie,“ dodáva, že nejde o abstraktnú cirkev, ale založil ju Ježiš, ako o tom čítame v 16. kapitole Evanjelia podľa Matúša. Cirkev, ktorá má svoju hierarchiu a učí z pozície autority. 

S tým súvisí aj to, čo povedal známy konvertita Gilbert Keith Chesterton už ako katolík: „Nepotrebujem cirkev, ktorá mi vie povedať, kedy mám pravdu. Potrebujem cirkev, ktorá mi dokáže povedať, kedy sa mýlim.“

Rehoľná sestra Hermana Matláková poukazuje na to, že byť katolíkom znamená nasledovať Krista: „Nikto to s ničím nemusí spájať, nemusí to nazývať charizmou. Jednoducho je to nasledovanie Ježiša. Dôležité však pre každého je, akým spôsobom ho nasleduje.“

Samotné slovo katolícky pochádza z gréckeho slova katholikós, čo v preklade znamená „všeobecný“, „univerzálny“. František Bartek, riaditeľ katolíckeho vysokoškolského internátu Svoradov, poukazuje na tento pôvodný význam slova, z čoho odvodzuje, že zahŕňa všetky charizmy a rôzne spôsoby nasledovania Krista: „Preto je dobré rozlišovať, ako konkrétne sme pozvaní sprítomňovať Kristovu lásku vo svete podľa svojich osobitných darov a talentov, ako aj potrieb doby a spoločnosti, v ktorej žijeme.“ 

Byť členom Katolíckej cirkvi znamená byť členom univerzálnej cirkvi – teda tej, ktorá je pre všetkých, zdôrazňuje Eva Hrešková zo spoločenstva Martindom. 

„Je vyjadrením toho, že som členom niečoho veľkého, čo spája rozmanité časti do vyššieho celku. To, že každý človek je stvorený jedinečne, naznačuje, že je vystrojený a povolaný na niečo jedinečné. Keď to človek objaví a žije, oživuje tým zároveň ten veľký celok, ktorého je súčasťou,“ hovorí. 

Človek podľa nej nemusí hľadať konkrétne ukotvenie v charizme, no je k tomu prirodzene volaný, ťahaný. Cirkev potrebuje ľudí, ktorí sú odvážni hľadať a žiť svoje jedinečné poslanie a spiritualitu, a pritom ostať napojení na veľký celok, rodinu, ktorej hlavou je Boh, dodáva Hrešková.

Nadväzuje na to karmelitán Andrej Valent, ktorý hovorí, že nie je nutné ukotviť sa v špecifickej charizme či spiritualite, ale môže to veľmi pomôcť: „Viera aj krst, ktorým sa človek stáva kresťanom katolíkom, sú veľké Božie dary. Byť katolíkom je už samo osebe Božím darom – charizmou. Pre konkrétneho človeka môže byť veľmi nápomocné, keď stretne spiritualitu, ktorá ho fascinuje a pomáha mu vrúcnejšie milovať Ježiša, dáva mu povzbudenie a inšpiráciu, ako kráčať ďalej osobnou cestou svätosti.“ 

Podľa Valenta väčšina praktizujúcich katolíkov nachádza v bohatstve spiritualít tú svoju.

Ilustračné foto: Postoj/Pavol Rábara

Samotným darom je už vykročenie za Kristom a prijatie krstu, ktorým sa človek stáva katolíkom. „Už to je charizma chariziem. Neznamená to však, že to potom nemôžeme skonkrétniť. Čím sme bližšie pri Kristovi, tým viac poznávame aj seba samých a objavujeme dary – charizmy, ktoré nám Boh dal na službu celému Kristovu telu. Tie potom máme rozvíjať, aby sme mali radosť zo života my a aj tí okolo nás. Nemôžme byť všetci ruky, ani všetci nohy, ani všetci oči... To by nebolo telo, ale monštrum,“ vysvetľuje diecézny kňaz Marián Bublinec. 

Znie to aj v obetovaní dieťaťa pri krste: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“ 

Pridáva sa k tomu aj Michal Koricina, ktorý k daru byť katolíkom dodáva aj potrebu nájsť vo svojom živote živý vzťah s Bohom: „Cestu ku skutočnému stretnutiu s Bohom ako milujúcim Otcom nám môže uľahčiť určitá spiritualita, čiže spôsob, akým ho môžeme ľahšie objaviť. Som presvedčený, že tak ako existujú rôzne štýly učenia, tak aj cesta spoznávania Boha môže byť u každého originálna.“ 

Rôzne cesty s jedným cieľom: nasledovať Krista

Katolícka cirkev ponúka množstvo spiritualít, rôznorodé modlitby, v čom každý môže nájsť to svoje. Niekomu je bližšia tichá adorácia, iný uprednostní chvály. Niekto má radšej ruženec, ďalší lectio divina či ignaciánsky examen.

Nie je to ako bonboniéra, z ktorej zjeme len tie kúsky, ktoré sú nám po chuti, ale je to výzva skúšať nové chute – neostať napríklad pri jednom spôsobe modlitby, aj keď niektorý máme najradšej, ale stretávať sa s Bohom rôznymi spôsobmi. 

Naložiť si z bohatstva cirkvi ako pri švédskych stoloch. Ale zároveň je v poriadku nájsť to, čo je nášmu srdcu najbližšie.

Blízkosť niektorej spirituality sa potom môže pretaviť aj do zapojenia sa do spoločenstva laikov, ktorí sa snažia danou spiritualitou žiť vo svete. „Môže to byť i spoločenstvo takzvaného svetského rádu alebo spoločenstvo terciárov,“ ponúka možnosti rehoľný kňaz Andrej Valent s odkazom na to, že takéto spoločenstvá laikov dnes fungujú pri mnohých rehoľných rodinách. Najznámejšie sú tretie rády františkánov, dominikánov, benediktínov, saleziánski spolupracovníci, ale aj rôzne spoločenstvá a komunity.

Hovorí o tom aj satmárka Hermana Matláková: „Niekto sa venuje mladým ľuďom, niekto sa venuje službe chorým, starým… A toto je už to konkrétne prežívanie charizmy – nasledovať Ježiša v niečom konkrétnom. Nie je to o tom, že sa premáham a tak idem niekomu pomáhať. Nepomôžem ani sebe, ani ľuďom, ku ktorým prídem. Je to o spoznávaní aj mojej výbavy – talentov, darov, ktoré som od Boha dostala, a tým smerom sa v službe rozbehnem.“

Nejde o to, aby sme sa vtesnali do nejakej škatuľky, ako zdôrazňuje laik František Bartek, ale aby sme hľadali svoje osobné povolanie: „Som presvedčený, že Boh nezabudol na nikoho, každý má svoje špecifické povolanie. Niekoho to viac ťahá k službe chudobným, iný človek vidí zmysel v pôsobení vo vysokoškolskom alebo v manažérskom prostredí. Iný môže objaviť svoju charizmu v konkrétnej službe vo farskom spoločenstve a ďalší založí hnutie, ktoré budú nasledovať mnohí, podobne ako svätý Benedikt, svätý František alebo don Bosco.“

Pripomína výrok svätého Pavla, ktorý v Liste Efezanom (4, 11) napísal: „On ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za zvestovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov.“ 

Charizma: každý dostáva dary Ducha

Má každý nejakú charizmu alebo je určená len pre pár vyvolených? Musí byť sprevádzaná vonkajšími prejavmi či môže ísť aj o niečo vo vnútri, skryté, tiché, a predsa tak hlboko pôsobiace na človeka aj jeho okolie?

Samotné slovo charizma sa používa v rôznych kontextov, neraz aj negatívnych. Pochádza z gréckeho slova charis, čo v preklade znamená „milosť“, „dar“, „milosrdenstvo“, „dar lásky“. Vo svetskom prostredí sa ňou myslí mimoriadna schopnosť pôsobenia na ľudí – keď niekto charizmaticky priťahuje druhých.

V náboženskom kontexte ide o osobitný dar Ducha Svätého, zameraný na dobro cirkevného a ľudského spoločenstva. Niekedy však aj negatívne – na označenie ľudí z charizmatickej obnovy, ktorým sa dostáva označenie: To sú tí charizmatici! 

Ilustračné foto: Postoj/Pavol Rábara

„Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok,“ píše Pavol v Prvom liste Korinťanom. Sú to dar poznania, dar uzdravovať, robiť zázraky, prorokovať, rozlišovať duchov, dar rozličných jazykov, vysvetľovať jazyky. „Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci ich je mnoho, tak aj Kristus,“ zdôrazňuje apoštol Pavol. Cirkev ako jedno telo a my ako jeho jednotlivé údy – apoštoli, proroci aj učitelia.

Pápež František pri jednej príležitosti povedal, že každý kresťan by mal byť charizmatikom, lebo v krste dostal dar Ducha Svätého. Vo sviatosti birmovania sa tieto dary naplno prejavia, ale nie sú nové, sú akoby aktivované. Charizmy však človek nedostáva pre seba samého, ale pre dobro druhých – pre službu. 

Ako žiť charizmu vo vlastnom živote

Kto chce rozpoznať vo svojom živote to, čo mu pomáha rozvíjať dary, ktoré dostal, aj spiritualitu, ktorá je mu blízka, má na to nemálo prostriedkov.

Sestra Hermana Matláková odporúča ako prvé poznanie seba, realizovať sa tam, kde nám Pán nadelil najviac: „Ak ma baví práca s ľuďmi, tak sa budem venovať im. Ak viem spoločenstvu veriacich pomôcť v službe kostolníka, organistu, je to veľký dar, ktorý dám do služieb iným. Niekedy sa akoby naháňame za tým, čo by sme chceli robiť, ale nepýtame sa, aké dary sme dostali. Lebo keby sme spoznali seba, tak vieme jednoducho identifikovať, na akú službu pre spoločenstvo veriacich sa hodíme.“

Karmelitán Andrej Valent rozpráva o tom, ako to zažil vo svojom živote. Spočiatku keď vnímal Božie pozvanie, aby sa stal kňazom, nemal vo svojom živote konkrétnu charizmu, ktorá by ho bola nadchýnala. Rád čítal životopisy svätých, okrem iných dona Bosca, Vincenta de Paul či pápeža Pia X. 

V jeho živote mala už odmalička dôležité miesto úcta k Panne Márii, ktorú mu vštepovali rodičia aj jeho babičky. Významná bola preňho púť na Staré Hory – mariánske pútnické miesto pri Banskej Bystrici. „Očarila ma tam nádherná socha Božej Matky, ktorá sa nachádza na Studničke, bol som nadšený z množstva pútnikov, ktorí sa tam prichádzali modliť a boli v rôznom veku: starší, mladí, deti, celé rodiny,“ rozpráva. 

Na strednej škole si ho začala získavať karmelitánska spiritualita. Spočiatku cez prijatie hnedého karmelitánskeho škapuliara a potom ho doslova očaril životopis svätej Terézie Svetlo z Lisieux a aj samotné rukopisy tejto svätej – Príbeh mojej duše. „Potom sa moja cesta duchovného povolania začala uberať smerom na Karmel, kde som zakotvil a našiel spiritualitu ďalších svätých nášho rádu. Táto spiritualita je mi najbližšia, hoci ma aj naďalej povzbudzujú charizmy, ktoré nachádzam u iných svätých: svätý Augustín či Ján Pavol II., svätá Faustína a mnohí ďalší. Zistil som, že oslávení svätí sú našimi veľmi dobrými priateľmi, učiteľmi a pomocníkmi!“ dodáva.

Keď bol František Bartek tínedžer, formovala ho saleziánska spiritualita, ktorá mu veľa dala. Neskôr spoznal rôzne chválové spoločenstvá, v ktorých ho oslovila autenticky prežívaná viera.

„Túžil som žiť tak ako oni, ale cítil som, že toto nie je moja celoživotná cesta. Flirtoval som aj s mníšskou alebo kontemplatívnou spiritualitou. Ticho, príroda či adorácia sú pre mňa privilegovaným priestorom kontaktu s Bohom. Zároveň ma veľmi oslovil životný príbeh a príklad Jána Pavla II., ktorý dokázal nádherným spôsobom spojiť vieru s rozumom a dával veľký dôraz na témy slobody, vzťahov, rodiny a sexuality,“ pokračuje.

„Nejaký čas som prežíval aj takú frustráciu, že nikam poriadne nepatrím a nemám celý život jednu konkrétnu spiritualitu. Postupne som však pochopil, že mi vlastne odvždy horelo srdce pre jednotu cirkvi a že Prozreteľnosť mi cez skúsenosti fungovania v rôznych spoločenstvách dala možnosť zvnútra pochopiť a budovať vzťahy s mnohými ľuďmi, ktorých dnes môžem prepájať a budovať mosty či hľadať synergie,“ hovorí Bartek a uzatvára: „Vidím, ako ma Boh na to pripravoval, a dnes toto považujem za svoju charizmu.“ 

Eva Hrešková, vedúca chvál Martindom Worship, bola odmalička v rodine vedená k viere, no až stretnutie s charizmatickým spoločenstvom ju v nej aktivovalo. „Duch Svätý veje, ako chce. To, že som už vyše dvadsať rokov v prostredí takzvaných charizmatických spoločenstiev, však neznamená, že nečerpám aj z iných častí cirkvi. V rámci svojho osobného duchovného rastu rada vyhľadávam aj ignaciánske duchovné cvičenia či semináre Otcovo srdce a iné. Veľmi ma obohacuje spoznávať aj iné formy spirituality a stretávať v nich toho istého Boha zase trochu inak,“ poukazuje na pestrosť a bohatstvo darov cirkvi.

Ilustračné foto: Pixabay.com

Iný pohľad ponúka kňaz Banskobystrickej diecézy Marián Bublinec, ktorý už viac ako desať rokov dáva duchovné cvičenia pre laikov. Hoci spočiatku to začal robiť preto, že nemal kto, po čase videl, ako sa to rozbehlo. „Keď som váhal, či to robiť ďalej alebo nie, jeden priateľ kňaz mi povedal: ‚Čo špekuluješ. Máš na to charizmu od Boha.‘ To mi pomohlo, a pokiaľ majú ľudia záujem, tak sa ich snažím ponúkať.“

Člen líderského tímu spoločenstva Kráľovské mesto v Trnave Michal Koricina hovorí, že nikdy nemal dilemu, akú charizmu či spiritualitu si zvoliť. Skôr sa zamýšľal nad tým, čo urobiť, aby bol Bohu bližšie: „Prvýkrát som konkrétne spoznal Božiu lásku a prijatie v charizmatickom spoločenstve, a preto mi je takýto spôsob prežívania viery blízky. Je to aj niečo, v čom prirodzene vyrastajú i naše deti, a vidíme, ako vďaka chválam, modlitbám za uzdravenie či prorockým slovám z Biblie môžu spoznávať Ježiša ako dobrého priateľa už v tomto veku.“

Nájsť to svoje

Ako nájsť svoju charizmu? Príde sama či ju máme hľadať? A kde?

Sestra Hermana Matláková ako vhodné prostriedky ponúka poznanie seba, modlitbu a spoznanie potrieb spoločenstva, v ktorom žijeme – rodiny, farnosti či diecézy. Kňaz Marián Bublinec navrhuje jednoduché: „Nešpekuluj a rob. Netreba na to mystické zjavenie.“ Ísť viac z teórie do praxe. „Najlepšie je ísť a skúsiť. Dnes je pomerne jednoduché nájsť rôzne spoločenstvá, komunity, stretká, duchovné obnovy a akcie, kde človek vie ochutnať z toho, ako sa tam žije viera,“ pridáva sa Eva Hrešková zo spoločenstva Martindom.

Karmelitán Andrej Valent hovorí, že stačí byť otvorený Duchu Svätému a prosiť ho, aby nás viedol tou cestou svätosti, ktorú nám pripravil. Odporúča aj odovzdanie sa do rúk Panny Márie. Pridáva k tomu čítanie či počúvanie životopisov svätých a diel, ktoré napísali. Takisto záujem o spoločenstvá v miestnej cirkvi – je vhodné si ich vyhľadať a ísť sa tam pozrieť, lebo možno práve tam nájdeme to, čo nás osloví a inšpiruje: „Moja charizma by malo byť niečo, čo ma fascinuje, čo mi pomáha prežívať svoje kresťanské povolanie s radosťou a čo mi pomáha vrúcnejšie milovať Ježiša aj blížnych.“

Odporúčanie rozlišovať s duchovným sprievodcom, nezostať v tom sám, overiť naše túžby či pohnútky aj časom a nerobiť nerozvážne rozhodnutia dáva František Bartek. „Skúmať, ako sa moje hlboké túžby a dary pretínajú s potrebou komunity, cirkvi alebo spoločnosti, v ktorej žijem. Boh nám dal rozum a treba ho používať na rozlišovanie. Zároveň môže prísť aj nadprirodzené povolanie, ktoré v aktuálnych okolnostiach možno ani nedáva zmysel. Od povolania Mojžiša cez známu vetu ,Oprav môj dom‘, ktorou Boh povolal svätého Františka z Assisi, až po Matku Terezu či svätú sestru Faustínu, ktoré objavili svoju charizmu cez obrazy, vízie alebo mystické zážitky.“

Dobrým signálom toho, že nachádzame svoju charizmu v konkrétnej službe, spiritualite, reholi, je podľa manžela a otca Michala Koricinu aj narastajúca viera v Ježiša – lebo to je v skutočnosti to najdôležitejšie.

„Objaviť svoju charizmu môžeme najlepšie tak, že vo svojom živote dáme priestor rôznym formám modlitby, neuzatvárame sa pred žiadnou z nich a na základe ovocia neskôr uvidíme, pri ktorom spôsobe modlitby alebo prežívania viery sa nám najviac darí byť Ježišovi bližšie, najviac prežívať jeho lásku a počuť jeho hlas.“

A to je predsa cieľom.