Mních Džihád a biskup Mourad, ktorého väznil Islamský štát V Sýrii dnes na Boha nikto nemyslí, my však spolu s Bohom čakáme na mier

„Po tom, čo sa stalo alavitom na pobreží, som stratil v Šaru všetku dôveru a myslím si, že väčšina Sýrčanov tiež,“ hovorí o novom prezidentovi Sýrie arcibiskup Sýrskej katolíckej cirkvi antiochijskej tradície Jacques Mourad, ktorý prežil väznenie a mučenie Islamským štátom. 

V rozhovore pre Postoj približuje, čím si Sýria prechádza po decembrovom páde režimu prezidenta Baššára Asada a čo dnes prežíva komunita kresťanov. 

„Zázraky sa majú diať v našich srdciach, kam siahajú Božie činy a jeho sila. Modlitby nie sú kúzla ani zázračný dážď padajúci z neba. Modlitba je niečo, čo mení srdce, mentalitu,“ vraví mních Džihád Youssef, predstavený komunity Al-Khalil zo starobylého kláštora Deir Mar Musa, ktorá sa zameriava na medzináboženský dialóg. Čo napísal novému prezidentovi Ahmadovi Šarovi a prečo sa mu rozhodol veriť?

Sýrski duchovní otcovia prišli na Slovensko na pozvanie Slovenskej katolíckej charity, ktorá podporuje komunitu sýrskych kresťanov. Ich návšteva súvisí so Zbierkou na pomoc prenasledovaným kresťanom a utečencom. 

Ako sa dá v takýchto podmienkach stále veriť, že raz to bude lepšie a Boh na sýrskych kresťanov nezabúda? Prečo nestrácajú nádej? Čo teraz potrebuje Sýria? A aký je ich odkaz pre Slovensko?

Ako ste prežívali pád režimu Baššára Asada?

Biskup Mourad: Bolo to veľké prekvapenie, predovšetkým že revolučné jednotky vošli do Aleppa. Vtedy som mal strach, lebo som sa obával obnovenia vojny. Keď však vstúpili do mesta Hamá, veľa ľudí pocítilo nádej na zmenu.

Vnímali sme slabosť Asadovho režimu, bolo to zrejmé, zvlášť keď neprichádzal žiadny komentár zo strany Iránu či Ruska. Keď som počul o stretnutí v Katare medzi USA, Ruskom, Saudskou Arábiou a Tureckom, bol som skutočne šťastný, lebo sa to javilo ako riešenie.

Začali sme snívať o slobode a v nedeľu 8. decembra sloboda prišla. Bol to akurát sviatok Nepoškvrneného počatia, cítil som, že sloboda prichádza na príhovor našej nebeskej Matky ako dar od Boha. Na omši bolo v ten deň len pár ľudí, všetci mali strach, veľa z nich chcelo utiecť z Homsu k pobrežiu. Hovoril som im, nech tam nejdú, na omšiach aj na Facebooku sme ľudí povzbudzovali, aby sa neskrývali a nebáli, ale nechceli počúvať.

Prečo ste ich v takom neistom čase povzbudzovali, aby sa nebáli?

V homílii som povedal, že oslavujeme obnovu Sýrie, našu slobodu. Atmosféra bola charakteristická strachom, preto bolo dôležité práve v tomto momente povzbudiť ľudí. Prijali sme však v našej diecéze veľa rodín, ktoré utiekli z alavitských štvrtí. Boli skutočne prestrašení.

A dôvod na to pretrváva. Dnes čítame o masakroch v súvislosti s alavitmi. Uverejnili sme o tom aj desivú reportáž českých reportérok. Veľa ľudí môže mať dojem, že práve toto je nová Sýria, ktorá ani po páde Asada nepreukazuje rešpekt všetkým komunitám, ale len prívržencom HTS, ktoré prevzalo kontrolu nad krajinou. Ako to vidíte vy?

Je zrejmé, že ide o pomstu voči alavitom. (K tejto náboženskej skupine patril aj nenávidený diktátor Baššár Asad, pozn.) Od začiatku bolo jasné, že sa to stane. Je to hrozná bolesť i trápenie. Je rovnako znepokojujúce, že autority si vybrali tento spôsob, ako sa vyrovnať s alavitmi. Keď hovoríte so zodpovednými, nikto nepočúva a vždy reagujú, že ide o individuálne prípady. Takáto atmosféra však nepomáha k mierovému spolužitiu.

Skupina HTS, ktorá zvrhla režim v Sýrii, vyšla z Islamského štátu, preto panujú obavy, že po alavitoch prídu na rad kresťania. Sú tieto obavy na mieste?

Pre kresťanov však neplatí to isté, čo pre alavitov, pretože v islamskom zákone sme pod ochranou moslimov. Je pravda, že počas občianskej vojny veľa kresťanov zastávalo proasadovské pozície, ale zároveň platí, že všetky cirkvi v Sýrii majú dôležitú misiu pre svoje poslanie k chudobným, chorým, utečencom. Vzhľadom na tieto skutočnosti si nemyslím, že kresťania majú dôvod na obavy, sú kľúčovou súčasťou fungovania spoločnosti.

V Sýrii pokračuje vraždenie alavitovMusíš sa plaziť po štyroch a štekať ako pes. Potom ťa zastrelia

Markéta KutilováReporterky.cz

Stačí to na upokojenie vašich veriacich, keď vidia, čo sa deje alavitom?

Po troch týždňoch slobody som sa snažil navštíviť všetky naše farnosti, aby som ich povzbudil a dodal odvahu. Boli plní obáv a znepokojenia, bolo náročné sláviť Vianoce.

Po masakroch na pobreží v posledných týždňoch sa tento pocit strachu a ohrozenia znovu vrátil. Všetci kresťania sa obracajú na cirkev s apelom, aby im pomohla emigrovať, ale cirkev nie je v tomto kompetentná autorita.

Pokiaľ ide o našich ľudí, sme v náročnej pozícii, lebo je pravda, že naša túžba je pomôcť ľuďom žiť v mieri, a aj to, aby zostali vo svojej krajine. Je to naša prvá zodpovednosť. Ale pokiaľ ide o diplomatickú rovinu, nemám žiadnu nádej. Nemáme riešenia pre to, čo sa deje. Nemám ani žiadnu dôveru voči medzinárodnému spoločenstvu.

Čo teda môžete spraviť?

To, čo môžeme, je svedčiť, rozprávať sa, snažiť sa pomôcť hľadať riešenia. Ľudia nie sú spokojní s tým, ako koná dočasná vláda. Obzvlášť odmietajú politiku Turecka a Izraela, lebo obe krajiny tlačia Sýriu do novej vojny. Z Turecka do Sýrie posielajú mudžahedínov.

Nemôžeme sa stať Afganistanom ani Nigériou. No ak Sýria tak dopadne, bude to aj zodpovednosť sveta.

Jacques Mourad. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Sú teraz kresťania v Sýrii otvorení a ochotní pomáhať alavitom?

Cirkev je vždy pre ľudí. Tak ako sme pretým pomáhali všetkým sunnitom, teraz sme pripravení pomôcť alavitom. V ľudskej rovine aj politicky. Existuje veľa iniciatív zo strany cirkvi v regióne alavitov na pobreží. Dúfame, že tieto iniciatívy pomôžu pre mier.

Otec Džihád, vy ste v decembri vyzvali, aby kresťania neboli len podradnou menšinou. Ahmadovi al Šarovi ste taktiež napísali list. Čo v ňom bolo?

Mních Džihád: Môj prvý text bol určený predovšetkým kresťanom. Pozval som ich k zmene mentality na dvoch úrovniach: prvá je rovina vzťahu medzi laikmi a cirkevnými autoritami, ktorý bol formovaný ešte za osmanských čias. Ten musíme zmeniť.

To, že biskupi a patriarchovia sú niečo ako ministri, možno fungovalo vtedy, ale dnes už nie. Medzi cirkevnými autoritami a bežnými ľuďmi je priepasť, mnohí lídri sú odstrihnutí od reality veriaceho stáda.

Druhá vec je nebyť alergickí voči konceptu „byť chránení“. Nechceme byť totiž ľuďmi druhej kategórie, v politickej rovine to nebudeme akceptovať. Je nás málinko a sme zraniteľní.

Pokiaľ moslimovia chcú, aby sme zostali žiť medzi nimi, nebudú stačiť len slová, že nás majú radi, ale musia sa chopiť iniciatívy a zmeniť náboženský diskurz, na základe ktorého sú oni páni a my sluhovia. To nie je viac akceptovateľné. Ale ani naša cirkev, ktorá v Sýrii zostáva, nemôže byť iba proti islamu.

To bol váš prvý text na sociálnej sieti. Čo ste však napísali novému prezidentovi?

Napísal som mu, že v osobnej rovine som sa mu rozhodol veriť. Verím totiž, že Boh mení srdcia ľudí. Z Ahmada al-Džulániho je teraz Ahmad Šara.

Všetci vieme, kto je, aká je jeho minulosť, no teraz je v novej pozícii. Napísal som mu, že ho budem podporovať, ale budem sa dožadovať konkrétnych krokov k spravodlivejšiemu politickému systému, kde zákon je garanciou pre každého, kde by prechodná spravodlivosť mala byť uskutočnená okamžite.

Zvyšky Asadovej mafie sa dopúšťali násilností na civilistoch, brali deti od rodičov. Títo ľudia mali byť okamžite vzatí do rúk spravodlivosti. Všetci v Sýrii vedia, kde je táto mafia, kto sú ich obete a aký má byť ich osud – postaviť ich pred spravodlivý súd a odsúdiť, ale nie ich z pomsty likvidovať ľudí a robiť čistky.

Aj títo ľudia majú nárok na právnikov a ľudské zaobchádzanie, aj keby boli najhoršími kriminálnikmi na svete. Pretože ak pošliapete ľudskú dôstojnosť svojho nepriateľa, v skutočnosti pošliapete svoju dôstojnosť.

Odpovedal vám prezident Šara?

Nie (Úsmev.), napriek tomu som mu po násilnostiach na pobreží voči alavitom napísal ďalší list, kde som ho vyzval, aby sa nebál dôverovať nám všetkým – kresťanov, sunnitom, alavitom, všetkým Sýrčanom. Nemal by byť jednofarebný a dať všetko do rúk svojich ľudí, HTS. Sýria má veľa kompetentných ľudí s energiou a chuťou, môžu pomôcť, tak prečo ich neprijať a nezapojiť do obnovenia krajiny? Dal som mu aj ďalšie dve výzvy.

Aké?

Druhá výzva sa týkala jeho vystúpenia v televízii po masakroch na alavitov. Poďakoval som mu za to, ale dodal som, že to nebolo dostatočné, lebo činy neodsúdil priamym spôsobom a nespomenul alavitov menom.

Treba pamätať na to, že Sýrčania nie sú len sunniti. Radím mu ísť znovu do televízie a prihovoriť sa matkám, ženám a tým, čo stratili svojich blízkych. Mal by sa im prihovoriť ako alavitom tónom, ktorý je naozaj súcitný.

A po tretie som ho pozval k prechodnej spravodlivosti a slobodným médiám. Možno ho budú kritizovať, ale zároveň ho to bude aj chrániť, lebo nevieme, čo bude nasledovať.

Ako prebehlo stretnutie prezidenta Šaru s kresťanskými lídrami koncom minulého roka?

Biskup Mourad: V posledný deň roku 2024 sa tam zišlo 30 biskupov a patriarchov a pozoruhodné bolo, že viacerí z nich Šaru za situáciu otvorene reagovali. On reagoval slovami o pomste a ekonomických problémoch.

Veľa toho sľúbil, no ja osobne od neho nič nečakám. Stratil som v neho všetku dôveru po tom, čo sa stalo na pobreží, a myslím si, že väčšina Sýrčanov tiež.

Aj vy, otec Džihád?

Mních Džihád: Podľa mňa nie je dôležitý on ako osoba, ale jeho rola. Teraz má pozíciu na to, aby reagoval. No nespĺňa naše očakávania. Povedal niečo o ustanovení komisie na vyšetrenie udalostí, ku ktorým došlo, ale je to slabé. Hoci vieme od priateľov z Letakie, že situácia je momentálne lepšia, ale to nestačí. Tých problémov je oveľa viac.

Moja otázka je, či chce niečo zmeniť alebo len udržať moc vo svojich rukách?

Neveríte, že súčasné procesy v Sýrii skutočne povedú k spravodlivosti v krajine?

Mních Džihád: Nemáme žiadne záruky, ale ani iné riešenia či alternatívy. Som síce optimista, ale realita na to nedáva veľa dôvodov. Nechcel by som byť v jeho pozícii.

Biskup Mourad: Prezident Šara sľúbil obmenu vlády k 1. marcu a doteraz ju nezmenil a teraz hovorí otvorene, že musíme byť jednofarební, lebo to vraj pomôže obnoviť krajinu. Toľko toho už povedal a realita je odlišná. Vravel, že začneme novú kapitolu, a po pár dňoch nastala vendeta v Homse v alavitských štvrtiach a dedinách.

Väzenia sa vyprázdnili, boli sme šťastní, no po niekoľkých dňoch sa zase naplnili – a to bežnými ľuďmi, nie kriminálnikmi. Prepustili tiež všetkých štátnych úradníkov a zastavil dôchodky. Krajina čelí väčšej biede ako za Asada.

Na začiatku našej slobody po decembrovom páde režimu som bol veľmi optimistický. Ahmad Šara však nie je tým istým človekom, ako keď sa prihováral ľudu a svetu pred tromi mesiacmi.

Čo teda očakávate?

Mních Džihád: Predpokladajme, že prezident Šara má dobré úmysly, zmenil sa a chce presadiť zmenu. Lídri jednotlivých armádnych frakcií pod jeho vedením však nie sú jednotní a každý z týchto lídrov môže rozdúchať konflikt. Do toho ho niektoré komunity obviňujú, že nie je dostatočne dobrým moslimom, lebo nosí oblek, kravatu, jednoducho už pre nich nie je dosť pevný vo viere.

Treba takisto zarátať, že sa musí odvďačiť medzinárodným silám, ktoré mu pomohli, pretože je jasné, že nielen jeho vojenské aktivity ho priviedli k tomuto víťazstvu. Režim už bol v kolapse a bez podpory Iránu či Ruska by skončil skôr.

Šara tak závisí od „tmavých miestností“, ale nevieme ktorých. No najmä neverí ostatným. Žije vo vzájomnom podozrievaní, no ak chcete budovať krajinu, potrebujete dôverovať.

Jihad Youssef. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak kresťania nebudú na rovnakej spoločenskej úrovni s ostatnými, mali by byť pripravení odísť z krajiny, ako ste to v napísali po páde režimu, otec Džihád?

Samozrejme, ak im nejaká západná krajina otvorí dvere, väčšia kresťanov odíde a cirkev v Sýrii zomrie. Už dnes sme zomierajúcou cirkvou v Sýrii, ak stratíme ďalšie rodiny, zostaneme v podstate na sakrálnych miestach len ako také múzeum. Naša komunita kláštora zostane, no nevieme, čo Pán pre nás pripravil.

Nepotrebujeme žiadnu špeciálnu ochranu ako kresťania či alaviti, to je hlúposť, pretože to vždy spôsobí ešte väčšiu priepasť medzi nami. Potrebujeme ochranu všetkých Sýrčanov od zahraničných bojovníkov, od Izraela, od Turecka.

V dedinách, kde sa ešte hovorí Kristovým jazykomKresťania v Sýrii oslavujú opatrne. Majú obavy z islamistov aj Turecka

Markéta KutilováReporterky.cz

Ak nás kresťanov budú moslimské komunity považovať za občanov druhej kategórie, po všetkých tých rokoch a udalostiach, kresťanské komunity to nezvládnu. Nemáme projekt na spolužitie s moslimami. A navyše, cirkvi sú rozdelené – medzi katolíkmi a pravoslávnymi nie je ľahké dosiahnuť jednotnú pozíciu.

Ortodoxní patriarcha napríklad povedal, že tieto dni sú zabíjaní okrem alavitov už aj kresťania.

Bolo to možno dvanásť ľudí.

On hovoril o 400 či 500 obetiach kresťanov.

Biskup Mourad: Nie je to pravda. Ukazuje to aj na veľký problém s médiami, ktoré robia z kresťanov súčasť tohto problému. Nemožno však miešať kresťanov so situáciou, v ktorej sa ocitli alaviti.

Nie je rozumné šíriť podobné nepravdivé informácie aj preto, lebo po nich môžu prísť reakcie sunnitov proti kresťanom. Médiá boli od začiatku revolúcie jedným z našich najväčších problémov.

Všetci alaviti teraz utekajú do severného Libanonu, no ani tam nie sú v bezpečí, aj tam sú všetci sunniti a takisto sú tam teroristi. Osobne sa obávam o ich budúcnosť.

Nemá dnes Sýria smolu, že západný svet v tejto chvíli rieši hlavne Ukrajinu?

Biskup Mourad: Obe krajiny sú vojnou od začiatku spojené. To, čo sa deje teraz, je spôsobené aj tým, že sa do toho zapojil Trump so svojimi záujmami. Keď sa otočí smerom k Sýrii, všetci sa začnú pozerať na Sýriu. Kde USA nasvietia reflektory, tam sa bude pozerať celý svet. Tak to je.

Celý náš svet potrebuje morálnu obnovu. To je aj môj odkaz médiám, aby pamätali, že ich misiou nie je slúžiť režimom, stranám či niektorým krajinám. Potrebujeme svet bez vojen. Mojím snom je vidieť mierové dohody v krajinách Blízkeho východu, v Afrike a napokon všade vo svete.

Máme právo snívať, nie je to nemožné, no musíme na tom všetci pracovať, dnes však veľa takých nevidím. Ako povedal pápež František, posvätným je človek, nie peniaze či ekonomika. Potrebujeme sa vrátiť k dôležitosti človeka na tomto svete.

Aktuálna vláda musí obnoviť spravodlivosť, ktorá je teraz spolitizovanú, sfunkčniť nezávislé súdy, zastaviť všetky vonkajšie útoky z Turecka a z Izraela a poslať preč všetkých zahraničných bojovníkov, ktorí vraždia hlava-nehlava. Naša krajina teraz potrebuje nezávislých medzinárodných pozorovateľov, ktorí budú dohliadať na vývoj v našej krajine a chrániť ľudí v zmiešaných mestách. Bez tohto nová nádej pre naše snívanie nebude.

Ako sa snažíte udržať vieru v lepšie zajtrajšky medzi členmi vašej kresťanskej komunity v Sýrii, keď sa po 14 rokoch občianskej vojny ujme moci človek, ktorému už ani vy po troch mesiacoch v úrade neveríte? Ako sa dá v takýchto podmienkach stále veriť, že raz to bude lepšie a Boh na vás nezabúda?

Mních Džihád: Čo sa týka viery, tá je skúsenosťou s Bohom. V čase súženia a útlaku ľudia vždy čakajú na konkrétne znamenia od Boha, ako sa to píše aj v Biblii. Môžete robiť čokoľvek, v srdciach ľudí nezmeníte nič, ak nepocítia jasné znamenie. Každý z nás potrebuje inú reč, aby ho nevydesila a presvietila jeho úzkosť.

Nedokážeme zmeniť ľudskú beznádej, ak nenájdeme cestu, aby naši kresťania našli zmysel byť kresťanom v Sýrii práve teraz. Všetci tí, ktorí chcú krajinu opustiť, stratili zmysel byť kresťanom tu. Možno sú stále veriacimi, ale už viac neveria, že ich životná misia či povolanie v Sýrii má ešte zmysel.

Nemôžu však odísť všetci. Dá sa s beznádejou niečo robiť?

Mních Džihád: Samozrejme, treba sa modliť a dať dôležitosť duchovnému životu. Veľa kresťanov v Sýrii je dnes prepojených s cirkvou len pre podporu a materiálnu pomoc, ale nie preto, že im záleží na ich duchovnom živote. Nechodia do kostola, nemodlia sa, chcú jesť.

Aj v takom momente treba začať robiť konkrétne veci. Naša cirkev to sama nedá. Potrebujeme pomoc vlády, medzinárodnej komunity, autorít, ktorí ľudom ukáže konkrétne zmeny, že ostať žiť v našej krajine má zmysel.

Napríklad?

Napríklad potrestať skutočných vinníkov za ich zverstvá za Asadovho režimu, ako aj tých, ktorí ich páchajú po jeho páde proti alavitom. Aj to by bol dôkaz, že kresťanom nehrozí nebezpečenstvo, pretože teraz mnoho imámov a moslimov v mešitách i na uliciach volá po džiháde voči alavitom, po vyčistení krajiny od nečistých elementov.

Kresťania potrebujú istotu, že to nezostane bez odpovede vlády, ak niektorý imám začne podobne burcovať spoločnosť aj proti kresťanom či ktorejkoľvek inej komunite, ale že ich uchráni. Ak prechodná vláda bude pred takýmito výzvami imámov zatvárať oči a nezavrie ich do väzenia za burcovanie nenávisti a nabádanie k násiliu, nedopadne to dobre.

Pýtajú sa vás veriaci, prečo Boh dopustil toľko utrpenia v Sýrii a prečo ho ani po páde Asadovho režimu nezastavil?

Mních Džihád: Pravdupovediac, v Sýrii dnes na Boha nikto nemyslí. Veľmi málo ľudí. Úprimne, nikto sa ma túto otázku veľmi dlho neopýtal, naposledy asi na začiatku občianskej vojny, ale od roku 2013 naozaj nikto.

Neviem či nadobro stratili vieru v Boha, alebo to už vôbec neriešia, no nikto sa to už nepýta. Je veľká katastrofa, ak človek stratí prítomnosť Boha vo svojom živote.

Moja odpoveď je však vždy rovnaká: Boh zasiahne a koná vtedy, keď to ľudská bytosť nedokáže. My to pritom dokážeme, no problém je, že nechceme. Na to, aby všade vládol mier, nepotrebujeme zázrak. Zázraky sa majú diať v našich srdciach, kam siahajú Božie činy a jeho sila. Modlitby nie sú kúzla ani zázračný dážď padajúci z neba. Modlitba je niečo, čo mení srdce, mentalitu.

Tak ako ja verím, že z Ahmada Džulániho sa mohol stať Ahmad Šara, že dokázal obrátiť list, že to nie je nemožné. Ale zmenu srdca musia potvrdiť činy.

Jihad Youssef a Jacques Mourad. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako by ste niekomu vysvetlili, akú rolu v tom celom zohráva Boh?

Boh nie je niekto, kto nerobí nič, nespí, Boh je v nás. Boh s nami trpí naše utrpenia, on čaká, keď my čakáme, Boh oplakáva našich zomrelých. Boh je dobrou správou odteraz až navždy, on je večnou pravdou. Ak neprijmeme anjelov, ktorí nám prehovárajú do srdca tak, ako keď Mária prijala anjela Gabriela, nie je žiadne iné riešenie.

Biskup Mourad: Boh je naozaj blízko, je prítomný v trpezlivosti aj v utrpení. Myslím si, že ak by naši ľudia nemali túto vieru, nedokázali by byť takí trpezliví. Je pravda, že tu takmer nikto na Boha už nemyslí, no napriek tomu si každý svoju vieru uchováva. Mnohí stratili vieru, ale nikdy nestratili nádej. A nádej je znakom pravdy. Spolu s Bohom čakáme na mier.

Posledné osobné svedectvo nádeje, ktoré sme nedávno zažili, bolo oslobodenie mladého seminaristu, ktorý bol unesený frontom an-Nusra v roku 2015. Pred dvomi týždňami ho prepustili z väzenia. Po omši mi zavolal muž z HTS a ukázal mi ho. Keď som ho videl slobodného, bol to pre nás veľmi silný odkaz nádeje. To sú veľmi dôležité symboly.

Sýrsky biskup, ktorého väznil Islamský štátBoh ma vopred pripravil a dal mi silu hľadieť do očí mučiteľov s milosrdenstvom

Lukáš Kekelák

Ako si dnes predstavujete mier?

Mních Džihád: Mier nie je len nejaký doplnok, je to úplný základ. Mier však nie je len absencia vojny, je to hlboké zmierenie. Nie je potreba báť sa čudákov, budovať prekážky medzi národmi. Nemusíme nič vymýšľať, spravodlivosť a sloboda je právom pre každého. Základ je prestať s vykorisťovaním druhých.

Európa by mala zapnúť alarm, pretože svet je na hrane novej éry nenávisti, nepriateľstva. Kde je solidarita a ľudská dôstojnosť? Ak nie sú všetci v bezpečí, bude to len ďalej pokračovať.

Biskup Mourad: Vždy sa nás veľmi dotkne, keď sa pápež František modlí za Sýriu. Po masakri alavitov hovoril o nevyhnutnosti zbaviť svet zbraní. Svet nepotrebuje zbrane, stačia nám slová. Slová sú zbrane, ktorými Boh vytvoril tento svet, človeka, preto musíme veriť viac v silu slova.

Čo by si veriaci ľudia na Slovensku i vo svete mohli zobrať z duchovnej lekcie, ktorú prežívate už 14 rokov?

Mních Džihád: Ako kresťania by sme sa mali vrátiť k evanjeliu, k prvému ohláseniu vzkriesenia. Nemali by sme byť zaseknutí v materiálnom svete, v našich autách, vilách, v našom luxuse a komforte. Nemôžeme žiť v luxusnom a bezpečnom svete, keď ostatní prežívajú v chudobe a poníženie. Mali by sme vedieť, že evanjelium je v prvom rade zvesťou medzi chudobnými a núdznymi. Otvoriť naše dvere, srdcia a ísť sa do ulíc porozprávať s ľuďmi, tak ako to hovorí pápež František.

Správnou odpoveďou nie je fanatické ani fundamentálne myslenie. Nie je to tak, že len my máme pravdu a všetci ostatní sú odpadom. Takto nevyzerá vernosť Kristovi ani cesta ako budovať cirkev. Každý veriaci nemusí chodiť ďaleko na to, aby zreflektoval svoju prvú skúsenosť s Bohom. To dokáže zachrániť kresťanskú vieru. Inak len sledujeme, ako sa viera vytráca z ľudských sŕdc.