Slovo kňaza Prečo nebyť alibistom

Kto má viac moci, má aj viac zodpovednosti. Pred Bohom aj pred ľuďmi. Väčšina ľudí v krajine sleduje verejný život. Síce nie až tak detailne, ako si to namýšľajú politici, ale sleduje. Kto by sa už len vyznal v tých nekonečných politických prekáračkách, tlačových konferenciách, tvítoch a statusoch. 

Len fajnšmekri a tí, ktorí majú sledovanie názorov verejne činných osôb v náplni práci: analytici, novinári, imidžmejkri a, prirodzene, samotní politici.

Politika je umenie možného, ale každý verejne činný občan by sa mal riadiť nejakými pravidlami vo svedomí. Nemalo by to byť tak, ako som to kedysi čítal v jednom aforizme: „Mal iba jednu zásadu. Nemať nijaké zásady.“ 

Každý človek má na veci, ktoré pozná alebo sa ho týkajú, nejaký názor. Pohľad jednoduchého človeka veľa nezmení, ale ak vás počúvajú aspoň stovky, ak nie tisíce ľudí a máte na nich priamy vplyv, tak môžete prihlásením sa k nejakému postoju urobiť veľa.

Povedať verejne mienku nie je vždy jednoduché. Aj dôležití ľudia sa buď boja, alebo kalkulujú. Strach je prirodzený a môže byť vysvetlením mlčania. Kalkulovanie je horšie, lebo zaváňa vypočítavosťou. Nič nepoviem alebo len málo a vágne, aby som neprišiel o nejakú výhodu, na ktorej som sa dohodol alebo ešte len plánujem dohodnúť. 

Ak mám kritický postoj k veciam verejným a viem, že by som po jeho zverejnení bol pravdepodobne cieľom masívneho hejtu či výsmechu, dobre si rozmyslím, čo urobím.

Niekedy sa stáva, že ľudia s mocou ustúpia verejnému tlaku. Nič neurobia a niekomu tým ublížia. Typickým príkladom je rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát. 

Evanjeliové rozprávanie príbehu o Ježišovom ukrižovaní na Palmovú nedeľu je súčasťou liturgie, v ktorej si pripomíname Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema. Zástupy mu prevolávali na slávu, hádzali mu pod nohy zelené ratolesti. Bol to triumfálny príchod, ktorý sa už o pár hodín zmenil na zápas o holý život.

Keď sa židovská veľrada rozhodla Ježiša vydať okupantom, aby sa ho nadobro zbavili v duchu tézy, že je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, ako by mal trpieť celý národ; Ježiš sa rýchlo ocitol v kolotoči obvinení a utrpenia, ktoré ho doviedlo na Golgotu, kde ukrižovaný zomrel. Skôr než sa to stalo, sa ako obvinený z poburovania dostal pred zástupcu Rimanov. 

Rimania, ktorí v tom čase mali cisárstvo, boli na nelojalitu mimoriadne citliví a akékoľvek vzbury tvrdo potláčali. Pilát si Ježiša vypočul a podľa všetkého ho považoval síce za človeka so zaujímavými filozofickými postojmi, ale zároveň za neškodného snilka, preto nevidel dôvod trestať ho smrťou.

Nakoniec chladnokrvne pragmaticky uprednostnil vlastné dobro, vlastnú kariéru a domnelý pokoj so židovským establišmentom na úkor akéhosi síce populárneho, ale predsa len potulného učiteľa s divnými názormi, voči ktorému sa poprední muži z jeho vlastnej komunity vyhraňovali. 

Súčasťou tohto Pilátovho postoja navždy zostane okamih, keď si symbolicky umýva ruky a s úškrnom dodáva, že on s toto krvilačnou šarádou naozaj nič nemá. 

Pilát len jednu vec nedomyslel. Nepovedal priamo, že Ježiš je vinný, ale fanatickým členom veľrady a zmanipulovanému zástupu umožnil, aby sa k nemu tak správali. Nezastal sa pravdy a tak dal priestor lži, ktorá viedla k Ježišovej smrti. 

Alibizmus nie je iba neškodné prižmúrenie oka nad nepríjemnosťami. Môže byť motivovaný strachom a vtedy sa dá do nejakej miery pochopiť. 

Pilát bol však mocný muž. Židia by mu možno v Ríme spôsobili nejaké ťažkosti, ale pri jeho schopnostiach a konexiách by to nakoniec uhral. Jeho alibizmus bol motivovaný čírou kalkuláciou byť pred všetkými za pekného.

Lenže to nejde. Kto má moc v akejkoľvek oblasti života, tak vždy musí počítať s tým, že s ním všetci nebudú súhlasiť a jeho názory môžu vyvolávať negatívne reakcie. 

Jednou zo základných charakteristík zrelej osobnosti je vnútorná pravdivosť a snaha transformovať ju do verejných postojov. Nie vždy je to úplne možné, veľa závisí od zvoleného spôsobu vyjadrenia aj nastavenia poslucháčov. Je to však evanjeliová nevyhnutnosť: vydávať svedectvo pravde. 

Bolo by však veľkým nedorozumením a skreslením, ak by sme pod touto nevyhnutnosťou chápali len náboženské pravdy a k ostatným sférami života sa stavali štýlom, že nemáme dostatok informácií. 

Nikto nemá všetky informácie, ale každý ich môže mať dostatok na to, aby konal podľa svedomia. A ak ich nemá, má ich vyhľadať. Pozrite napríklad na výber strany či hnutia pri parlamentných voľbách. Kto má moc, nájde ich kedykoľvek. 

Ak by dnes niekto povedal, že Pilát poslal Ježiša na smrť, lebo chudák nemal dostatok informácií, bolo by to úsmevné. On ich mal. Keby nemal, mohol sa pýtať. Nakoniec sa sám rozhodol byť alibistom. Ponoriť sa do lži a uviesť do nej ostatných. 

Možno nemal najhorší úmysel, len si chcel tak trocha prilepšiť vlastnú osobnú situáciu. Možno mal vyššie ambície, ako byť len miestodržiteľom v nejakom zapadákove, a nechcel mať škvrny sťažností na svojom kurikule pred šéfom. 

Len jednu vec nedomyslel. Nepovedal priamo, že Ježiš je vinný, ale fanatickým členom veľrady a zmanipulovanému zástupu umožnil, aby sa k nemu tak správali. Nezastal sa pravdy a tak dal priestor lži, ktorá viedla k Ježišovej smrti. 

Preto nebuďme alibisti. Zastávajme sa pravdy. S úctou a pokorou k nej i voči ľuďom, ktorým ju chceme povedať. Nehľadajme výhovorky. Aj za cenu, že môžeme prísť o ľudské možnosti a priazeň publika. O to viac, ak máme zodpovednosť a môžeme čo len jedného človeka uviesť do omylu. Ináč skončíme ako Pilát.