Zákulisie pápežskej voľby Benedikta XVI. Bergoglio mohol pred 20 rokmi zablokovať favorizovaného Ratzingera. Natruc santgallenskej skupine urobil presný opak

Deň sa už chýlil ku koncu, no na Námestí svätého Petra vo Vatikáne stále postávali tisícky ľudí. Všetky pohľady sa upierali na archaicky pôsobiaci komín vytŕčajúci zo strechy Sixtínskej kaplnky.

V pondelok 18. apríla 2005 z neho krátko po 20. hodine videli vychádzať čierny dym – konkláve, ktoré malo zvoliť nástupcu po nedávno zosnulom Jánovi Pavlovi II., nového pápeža nezvolilo.

Rovnako čierny dym stúpal k blankytnej rímskej oblohe aj v utorok krátko predpoludním. Mnohí však verili, že do tretice to už vyjde a dym bude konečne biely.

A zrazu to prišlo.

„Komín Sixtínskej kaplnky odfukoval ako koktajúci motor. Nijaké krúžky dymu, ale poriadne mraky. Biele mraky. Sú naozaj biele? Stotisíc ľudí gestikulovalo, kričali hlasno jeden cez druhého, brali do rúk mobily, začali sa chvieť, kričať. Hysterické výkriky. Ruky pred nemými tvárami. Otvorené ústa. Bolo 17.54. Dym bol biely. Belší byť nemohol. Čoraz viac ľudí začalo tlieskať,“ opísal zlomové chvíle spred dvadsiatich rokov nemecký novinár Peter Seewald, konvertita a životopisec kardinála Josepha Ratzingera, ktorý z konkláve vzišiel ako pápež Benedikt XVI.

„Annuntio vobis gaudium magnum – habemus papam: Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum Josephum, Sanctae Romanae Ecclesiae Cardinalem Ratzinger qui sibi nomen imposuit Benedictum XVI.,“ oznámil o 18.43 z lodžie Baziliky sv. Petra kardinál protodiakon Jorge Medina Estévez.

„Oznamujem vám veľkú radosť – máme pápeža: veľmi vznešeného a veľmi ctihodného pána Jozefa, kardinála Svätej rímskej cirkvi Ratzingera, ktorý si vybral meno Benedikt XVI.,“ zneli slová už zosnulého čilského kardinála.

Po približne desiatich minútach sa na balkóne objavil aj samotný menovaný. Keď vystrel ruky, spod bielej pápežskej reverendy a slávnostnej rochety vykukli rukávy jeho čierneho svetra.

„Drahí bratia a sestry, po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. zvolili ctihodní kardináli mňa, jednoduchého, pokorného robotníka v Pánovej vinici. Utešuje ma skutočnosť, že Pán je schopný pracovať a konať s nedokonalými nástrojmi, a predovšetkým sa zverujem do vašich modlitieb,“ prihovoril sa novozvolený pápež zaplnenému námestiu, ktorým sa valili ľudské vlny.

Začal sa pontifikát 265. hlavy Katolíckej cirkvi, ktorá viac ako svojím zvolením prekvapila svet o necelých deväť rokov svojím nečakaným odchodom. Ale to je už iný príbeh.

Jednoznačný favorit

Čo všetko predchádzalo chvíľam, ktoré sme práve opísali? Po smrti (2. apríl) a pohrebe (8. apríl) Jána Pavla II., ktorý viedol cirkev vyše 26 rokov, bol začiatok konkláve – historicky prvého v 21. storočí – stanovený na 18. apríla.

Len dva dni predtým oslávil jeden z najbližších spolupracovníkov zosnulého pápeža, kardinál Ratzinger, 78 rokov.

„Ak biskupi končia v 75 rokoch, hádam už len jedného 78-ročného neposadia na Petrov stolec!“ vrátil sa k svojej vtedajšej úvahe Benedikt XVI. v Posledných rozhovoroch (SSV, 2017) s Petrom Seewaldom. 

„Bolo mi úplne jasné, že ďalším pápežom sa stane niekto mladší,“ uisťoval aj Ratzingerov starší brat Georg (1924 – 2020).

Úplne ináč to videli talianske médiá, ktoré v zoznamoch papabili kládli Ratzingera jednoznačne na prvé miesto. Naposledy bol takým favoritom kardinál Eugenio Pacelli, štátny sekretár pápeža Pia XI., ktorého konkláve v predvečer druhej svetovej vojny zvolilo v rekordne krátkom čase – už v treťom kole. Prijal meno Pius XII.

Takto pred 20 rokmi odchádzal Ján Pavol II.Bol pápežom do posledného výdychu. Jeho umieranie sledoval v priamom prenose celý svet

Imrich Gazda

V každom prípade nemecký kardinál bol v apríli 2005 neprehliadnuteľnou postavou. Ako dekan kardinálskeho zboru pochovával svojho predchodcu a z rovnakého titulu predsedal aj omši pro eligendo Romano Pontefice (za zvolenie rímskeho pápeža), ktorá predchádzala konkláve.

„Mať pevnú vieru podľa vyznania viery cirkvi sa často označuje ako fundamentalizmus. (...) Vytvára sa diktatúra relativizmu, ktorá neuznáva nič konečné a ktorá za konečno vydáva vlastné ja a jeho chute,“ prihováral sa Ratzinger ostatným kardinálom v homílii, ktorú niektorí vnímali ako jeho predvolebnú reč.

On sám to však jednoznačne odmietal. „Iba som presne podľa čítaní daného dňa urobil výklad Listu Efezanom. Píše sa v ňom, že sa nesmieme nechať strhnúť prúdmi času a tak ďalej. Vyvinulo sa to samo. Téma bola jednoducho daná,“ vysvetlil neskôr Benedikt XVI. v Posledných rozhovoroch.

Dôkazom, že Ratzinger naozaj nepočítal so svojím zvolením, bola podľa Seewalda aj letenka, ktorú mal rezervovanú z Ríma do Mníchova na 4. mája. V pláne mal absolvovať duchovné cvičenia v kláštore Scheyern a potom dovolenku s bratom Georgom v kláštore Mallersdorf.    

Historik Jaroslav Šebek je však presvedčený, že výrazná rola, ktorú kardinál Ratzinger zohrával v čase sedes vacante, určite prispela k jeho zvoleniu. „On v podstate líčil cirkev svojou vlastnou optikou ako spoločenstvo, ktoré je potrebné ubrániť pred náporom sekularizmu, a sám seba definoval ako záchrancu pred tým, čo nazýval relativizmom,“ povedal Šebek v Postoj TV.

Duel medzi Nemcom a Argentínčanom

Do Sixtínskej kaplnky vstúpilo 18. apríla popoludní 115 kardinálov. Zo zdravotných dôvodov chýbali len dvaja volitelia – teda kardináli vo veku do 80 rokov: emeritný arcibiskup filipínskej Manily Jaime Lachica Sin a emeritný arcibiskup mexického Monterrey Adolfo Suárez Rivera.

Po krátkej meditácii, ktorú volebnému zhromaždeniu predniesol v tom čase 85-ročný český kardinál Tomáš Špidlík (1919 – 2010), vyriekol majster pápežských liturgických slávení slová „extra omnes“ a hlasovanie sa začalo.

„Kardinál Meisner ešte rýchlo kúpil v malom obchode so suvenírmi vo štvrti Borgio Pio malú Madonu, Pannu Máriu s tromi rukami, ktorú Ratzingerovi priniesol na konkláve: ,Povedal som mu: Strč si ju do ľavého vrecka a zober si príklad zo svojej matky, ktorá bola tiež všestranná. Neuteč nám od ničoho, čo by sa v nasledujúcich dňoch mohlo diať,‘“ prezrádza Seewald v tisícstranovej biografii Benedikt XVI. Život (SSV, 2023) jednu zo zákulisných zaujímavostí.

Kardinál Jorge Mario Bergoglio počas omše pro eligendo Romano Pontefice pred začiatkom konkláve v roku 2005. Foto: Profimedia/AFP/Marco Longari

V prvom hlasovaní získal favorizovaný Ratzinger 47 hlasov, nasledovali buenosaireský arcibiskup Jorge Mario Bergoglio s 10 hlasmi, emeritný milánsky arcibiskup Carlo Maria Martini (9), generálny vikár Rímskej diecézy a predseda Talianskej biskupskej konferencie Camillo Ruini (6), vatikánsky štátny sekretár Angelo Sodano (4), arcibiskup Tegucigalpa v Hondurase Óscar Rodríguez Maradiaga (3) a milánsky arcibiskup Dionigi Tettamanzi (2). Po jednom hlase získalo aj tridsať ďalších kardinálov. 

Čierny dym, ktorý vyšiel o 20.04 z komína Sixtínskej kaplnky, bol očakávaný, keďže prvé hlasovanie je vždy len akýmsi testovaním rozloženia síl. Výrazný zisk kardinála Ratzingera však veľa napovedal.

V ďalšom hlasovaní na druhý deň dopoludnia získal Ratzinger 65 hlasov a výrazne sa tak priblížil k dvojtretinovej väčšine, ktorú predstavovalo sedemdesiatsedem hlasov. Svoje zisky výrazne znásobil aj Bergoglio, ktorý dostal 35 hlasov. Sodano si udržal svoje štyri a Tettamanzi dva hlasy.

Hneď po tom sa v súlade s nariadeniami apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Universi dominici gregis o uprázdnení Apoštolského stolca a o voľbe rímskeho pápeža pristúpilo k tretiemu hlasovaniu: Ratzinger získal 72 a Bergoglio 40 hlasov. Zvyšné tri hlasy pripadli iným kandidátom.

Aj keď na prvý pohľad sa zdalo, že o všetkom je už rozhodnuté, nebolo to celkom tak. Aj keby všetky tri „voľné“ hlasy v ďalšom hlasovaní pripadli Ratzingerovi, k zisku dvojtretinovej väčšiny by mu ešte stále chýbali dva.

Ak by Bergogliova „blokačná menšina“ odolala ešte niekoľko kôl, niet pochýb, že kardináli by namiesto dvoch najsilnejších hráčov začali hľadať tretieho kompromisného kandidáta, aby sa voľba neúmerne nepredlžovala – hoci Universi dominici gregis a jej neskoršie úpravy počítajú aj s touto možnosťou.

K ničomu takému však napokon nedošlo. Kardinál Bergoglio totiž počas obednej prestávky, ktorá nasledovala po treťom hlasovaní, odkázal svojim podporovateľom, aby už zaňho nehlasovali – a podporili Ratzingera.

Vo štvrtom hlasovaní tak nemecký kardinál získal 84 hlasov a stal sa pápežom. Bergogliovi ostalo verných 26 voličov a päť hlasov sa rozptýlilo medzi ďalších kardinálov.

„Tak ako vždy, v tomto momente kardináli jeden po druhom vstávali a celé auditórium začalo tlieskať. Potichu, potom čoraz hlasnejšie. ,Zakryl som si tvár,‘ povedal Meisner, ,plakal som od dojatia. A nebol som sám,‘“ opísal momenty zvolenia Benedikta XVI. Peter Seewald.

„Nikto netušil, že to bude posledný pápež; prinajmenšom posledný pápež zo Západu na stolci Šimona Petra z Východu a posledný, ktorý bol taký, ako sme pápeža poznali,“ dodal s neskrývaným pátosom a sympatiou voči svojmu rodákovi.

Tri otázky

Prial si Ján Pavol II. za svojho nástupcu práve kardinála Ratzingera? „To neviem. Verím, že to ponechal celkom na Pána Boha,“ odpovedal na Seewaldovu otázku samotný Benedikt XVI. a vysvetlil aj to, prečo si nezvolil pápežské meno Ján Pavol III.:

„To by som považoval za neprimerané, lebo bolo nastavené kritérium, ktorému som nemohol zodpovedať. Nemohol som byť Ján Pavol III. Bol som celkom iná osobnosť, iný formát, mal som iný druh charizmy či necharizmy.“  

Ako je možné, že kardinál Bergoglio získal toľko veľa hlasov? Aj keď v európskom prostredí bolo meno argentínskeho kardinála takmer neznáme, v iných častiach svete rezonovalo omnoho silnejšie.

Bývalý vatikanista talianskeho týždenníka L’Espresso Sandro Magister už v roku 2002 napísal, že ak by sa konkláve konalo v tom čase, Bergoglio by zožal „lavínu hlasov“, ktorá by ho vyniesla na pápežský stolec.

No k volebnému zisku mu nesporne dopomohla aj organizovaná skupina kardinálov, ktorá vošla do dejín pod označením „santgallenská skupina“. Za jej vznikom stál v roku 1996 spomínaný milánsky kardinál a jezuita Carlo Maria Martini, ktorého vízia cirkvi sa výrazne odlišovala od vízie Jána Pavla II.

Členmi tejto progresívnej skupiny, ktorá sa stretala vo švajčiarskom St. Gallene, boli aj kardináli Godfried Danneels z Belgicka, Adrianus Johannes Simonis z Holandska, Nemci Walter Kasper a Karl Lehmann, Talian Achille Silvestrini či Audrys Bačkis z Litvy.

Blízko k nim mal údajne aj český kardinál Miloslav Vlk (1932 – 2017), ktorý sa na konkláve zúčastnil ako 72-ročný. „On mal isté výhrady k veľmi konzervatívnemu spôsobu vedenia cirkvi, preto nepodporoval zvolenie kardinála Ratzingera,“ tvrdí historik Šebek, ktorý sa s kardinálom Vlkom osobne priatelil.

Svojich „kingmakerov“ však mal aj Ratzinger, a to v osobách kuriálnych kardinálov Medinu Estéveza a Alfonsa Lópeza Trujilla či kolínskeho kardinála Joachima Meisnera.

V štúdiu Postoj TV sme sa s historikom Jaroslavom Šebekom rozprávali aj o priebehu ďalších konkláve, z ktorých vzišli pápeži Ján Pavol I., Ján Pavol II. či súčasný Svätý Otec František. 

Podporovatelia Martiniho, ktorý bol rovnako starý ako Ratzinger, vedeli, že pre svoj vek, Parkinsonovu chorobu, no najmä názorovú vyhranenosť bude len ťažko priechodný. „Bol to zúfalý pokus,“ konštatuje pracovník Historického ústavu Akademie věd ČR.

Práve preto milánsky kardinál počas konkláve ukázal na svojho o desať rokov mladšieho rehoľného spolubrata. Zdá sa však, že všetko sa to dialo bez Bergogliovho vedomia a čo i len nepriameho súhlasu.

Argentínska vatikanistka Elisabetta Piquéová, ktorá sa dlhé roky osobne pozná so súčasným pápežom, v biografii František: život a revolúcia (SSV, 2015) píše, že Bergoglia sa tieto zákulisné machinácie veľmi dotkli a cítil sa „santgallenskou skupinou“ zneužitý, čo ho napokon utvrdilo v otvorenej podpore Ratzingera pred rozhodujúcim hlasovaním.

Odkiaľ to všetko vieme? Každý kardinál pred začiatkom konkláve skladá slávnostnú prísahu, v ktorej sa s rukou položenou na Biblii zaväzuje, že „prísne zachová v tajnosti všetko, čo sa akýmkoľvek spôsobom vzťahuje na voľbu pápeža“. Ako je potom možné, že historici disponujú nielen zákulisnými informáciami, ale aj presnými výsledkami jednotlivých hlasovaní?

Novinár Seewald ponúka (ne)prekvapivo ľudské vysvetlenie: „Kardináli sú spravidla čestní muži. Zaviazali sa k najvyšším ideálom. No napriek príkazu mlčanlivosti, svätej prísahe a bezpečnostným kontrolám – je takmer nemožné zachovať všetky detaily konkláve v tajnosti. Jedni sú táraji vo svojej podstate, iní sa chcú robiť dôležitejší. Ďalší nedokážu zavrieť ústa od zlosti, iní majú srdce natoľko naplnené radosťou, že o tom musia hovoriť.“

Historik Hubert Wolf, ktorý to vníma podobne ako Seewald, v knihe Konkláve (Prostor, 2018) poukazuje na jednu dôležitú súvislosť. V nie tak dávnej minulosti bolo možné bez akéhokoľvek obmedzenia pracovať s podkladmi z konkláve vrátane výsledkových listín jednotlivých kôl a so všetkými ďalšími príslušnými informáciami, ktoré sa nachádzajú vo Vatikánskom tajnom archíve či vo Vatikánskej knižnici.

K sprísneniu pravidiel mlčanlivosti došlo až počas pontifikátu Jána Pavla II. „Namiesto transparentnosti, ktorou sa všetci toľko zaklínajú, vedie táto archívna politika ku kupčeniu s tajnosťami a otvára široký priestor divokým špekuláciám, čo odporuje doterajšej tradícii veľkorysej otvorenosti,“ konštatuje Wolf.

„Myslím si, že v súčasnej dobe by cirkev mala byť omnoho viac otvorená,“ súhlasí s Wolfom jeho český kolega Jaroslav Šebek, podľa ktorého by Vatikán napríklad nemusel informácie z konkláve zverejňovať hneď, ale až s istým časovým, historicky relevantným odstupom.

Okrem citovaných kníh boli pri tvorbe článku použité aj publikácie Peter Seewald – Benedikt XVI.: Svetlo sveta. Don Bosco, 2011; Sergio Rubin – Francesca Ambrogettiová: Pápež František. Rozhovory s Jorgem Bergogliom. Don Bosco, 2013.