Ekumenizmus v praxi Katolíci, evanjelici a adventisti sa štyri mesiace spolu modlili za mier vo svete

Počas uplynulých štyroch mesiacov sa v Trenčíne uskutočnil cyklus štyroch modlitebných stretnutí. Konali sa vždy v pondelok raz mesačne, zakaždým v inom chráme či modlitebni.

Iniciatíva vzišla od adventistov a organizácie ADRA – Adventistickej agentúry pre pomoc a rozvoj. Už od začiatku vojny sa angažujú v pomoci Ukrajincom. Naši východní susedia majú zväčša východný obrad, keďže patria hlavne k Pravoslávnej a ku Gréckokatolíckej cirkvi.

Aj táto myšlienka modlitieb sa zrodila pri službe. Ľudovít Činčala z ADRY nakladal pri supermarkete do auta múku, ktorú dostali do daru, aby ju použili pre sociálne slabšie rodiny. Pomáhal mu v tom gréckokatolícky farár Igor Cingeľ. „Tam sme pochopili, že služba ľuďom je niečo, čo nás spája,“ vraví Činčala.

Keď sa o pol roka neskôr vrátili z jednej humanitárnej cesty s ADROU na Ukrajinu, spoločne hovorili o dôležitosti modlitieb za pokoj. „Veľmi ťažko na nás vplývajú príbehy, ktoré počúvame,“ hovorí Ľudovítova manželka Adriana, ktorá je v tom tiež zapojená.

„Rozbité rodiny, predčasné úmrtia, násilné presídľovanie ľudí z ich domovov, ktorí hľadajú aspoň kúsok bezpečia. Vojna rozvrátila celý tento národ a zasahuje do každej oblasti života. Bol som toho plný, frustrovaný. Akoby sa stratila akási nádej, že sa to skončí,“ opisujú manželia ďalej cestu k modlitebným stretnutiam.

Týka sa to aj ľudí z Ukrajiny na Slovensku. Sú to prevažne ženy s deťmi, ktoré nedobrovoľne opustili svoje domovy, do ktorých sa už niektorí nikdy nevrátia. Aj oni hľadali svoje nielen sociálne, ale aj duchovné zázemie u nás na Slovensku.

„Práve naše malé spoločenstva sa stali pre nich povzbudením a náhradnou rodinou. Dnes už nepotrebujú kilo múky alebo teplý sveter, ako keď prišli s jednou taškou. Deti potrebujú kamarátov, prijatie a v konečnom dôsledku svojich otcov. A mamy potrebujú socializáciu, priateľov a taktiež svojich mužov, ale to sa asi tak skoro nenaplní,“ pokračujú manželia z ADRY.

V tomto sociálnom medzinárodnom integračnom prostredí sa rodila túžba prosiť o pokoj a bezpečie pre tieto rodiny, ktorým nenávratne vojna vzala ich pôvodný život.

Foto: Lucia Mišíková

Túžba po utíchnutí zbraní a znovunastolení dialógu bola spoločná, preto ju pretavili do praxe.

„Len ten, kto strávi niekoľko týždňov na Ukrajine a počuje mrazivé príbehy domácich alebo v noci kvíliť prenikavé sirény, porozumie tomu, čo je vojna,“ zdôrazňuje Činčala s tým, že vojna nie je bezpredmetná diskusia na sociálnej sieti, ale každodenné prežívanie strachu v neistote o to, čo bude zajtra.

Najprv sa dohodli, že gréckokatolícka farnosť ich podporí materiálnou zbierkou pre ľudí na Ukrajine. Pracovníci z ADRY ju odviezli na sever Ukrajiny do Semenivky, len niekoľko kilometrov od hraníc. Zároveň sa zhodli, že spoločne zorganizujú veriacich na modlitebnú podporu ukončenia vojny. 

„Veď načo sme tu ako cirkev, ak v takýchto krajných situáciách nedokážeme podporiť tých, ktorí našu pomoc zúfalo potrebujú?“ pýta sa adventista Činčala.

Hlad po spoločných modlitbách aj jednote

Spolu za pokoj. Ekumenické modlitby za pokoj na Ukrajine, Blízkom východe a na celom svete, ako ich nazvali, boli vyústením toho, že ich spojila spolupatričnosť a vedomie, že im ide o človeka v núdzi.

„Naším cieľom bolo, aby sme sa napriek rozdielom dokázali spojiť v zásadnej myšlienke, a to je podpora trpiacim a pomoc človeku v núdzi. Nemali sme ambície prezentovať každý svoju vieru alebo vierouku,“ zdôrazňuje Činčala.

Namiesto toho, aby sa zamerali na to, čo ich rozdeľuje, spoznávali, čo je pre druhých dôležité, ako oni prežívajú v cirkvi svoju vieru, liturgiu, tradíciu či kultúru. Každá cirkev to urobila podľa seba a ostatní to rešpektovali.

Do modlitieb sa zapojili tri cirkvi: Katolícka cirkev – Rímskokatolícka aj Gréckokatolícka, Evanjelická cirkev a Cirkev adventistov siedmeho dňa. 

Pridala sa aj Komunita Sant’Egidio v Trenčíne. Tá máva pravidelne raz do mesiaca modlitby za pokoj, preto boli vhodnou pravou rukou, ako pomôcť niečo podobné zrealizovať, a cirkvi nadviazali na ich prácu.

Jedným z pilierov tohto laického katolíckeho hnutia je dôraz na mier a súčasne ekumenizmus a otvorenosť voči iným náboženstvám. S tým súvisí aj ich služba ľuďom na okraji spoločnosti.

Foto: Lucia Mišíková

Duchovní jednotlivých cirkví sa vždy predtým stretli, dohodli sa na spoločnom úvode, žalmoch, vybranom evanjeliovom texte a modlitbách. Príhovor mal vždy kňaz či pastor danej cirkvi, kde sa modlitby odohrávali.

Hodinové modlitby boli zakončené prosbami o mier na Ukrajine, Blízkom východe a na celom svete. Členovia Komunity Sant’Egidio mali vždy aktuálny zoznam konfliktov z celého sveta, takže zazneli všetky oblasti na svete, kde aktuálne nie je pokoj, a vyslovovali sa za ne konkrétne prosby.

Odozva ľudí bola pozitívna, množstvo ľudí, ktorí sa na modlitbách zúčastnili, bolo aj pre organizátorov prekvapením. Kostoly boli zaplnené do posledného miesta, prišli veriaci z každej denominácie. Odchádzali s vďačnosťou, so záujmom, neraz aj s podaním ruky či objatím organizátorom.

Bola to príležitosť, ako sa spoločne modliť a súčasne aj vidieť pestrosť cirkví. Zhodli sa na tom, že je hlad po takýchto modlitebných stretnutiach a je to príležitosť, ako sa spojiť. Prichádzali známi aj neznámi, stopäťdesiat až dvesto ľudí, aby sa spoločne modlili.

Mať Boží pokoj a šíriť ho ďalej

Duchovní vyzdvihli vo svojich príhovoroch vždy inú črtu jednoty, pokoja a modlitby.

V prvom rímskokatolíckom kostole sa prítomným prihovoril trenčiansky kaplán Dominik Tisovský: „Najsilnejším momentom tohto večera a zároveň ovocím našich modlitieb je fakt, že sme tu spolu ako jedno spoločenstvo. Je to silné gesto pokoja, ktoré máme priamo pred sebou.“ Upriamoval tak pozornosť na to, že spoločná modlitba automaticky vnáša pokoj do ich spoločenstiev či celého mesta.

Januárové slovo patrilo evanjelickému farárovi Jaroslavovi Jurkovi, ktorý poukázal na to, že práve v tom týždni v evanjelickej tradícii prebiehali modlitby za jednotu kresťanov a modlitba za mier a jednotu kresťanov idú ruka v ruke: „Naša spoločná modlitba je svedectvom, že aj napriek rozdielom patríme do Kristovej rodiny. Jednota neznamená uniformitu, ale vzájomné prijatie a rešpekt v rozmanitosti.“

Igor Cingeľ, gréckokatolícky kňaz v Trenčíne, povzbudil veriacich v januári po čítaní evanjelia o Marte a Márii, ktoré navštívil v ich dome Ježiš: „Keď sa modlíme za pokoj, Ježiš Kristus je náš pokoj a on nám ho aj prináša. A keď oň prosíme, tak je nevyhnutné, aby sme si sadli Pánovi k nohám ako Mária. Keď budeme mať Boží pokoj vo svojom srdci, môžeme ho vyprosovať a šíriť aj tam, kde žijeme.“

Posledný príhovor mal v marci pastor Cirkvi adventistov siedmeho dňa Rastislav Špalek. Predložil náročnú otázku: Budem veriť Bohu, aj keď sa dejú ťažké veci? A ďalej pokračoval: „Srdce je miestom, kde sa mení postoj. Pod vplyvom modlitieb a duchovného zápasu dochádza k vnútornej kapitulácii – prestávame Bohu vyčítať, prijímame jeho riešenie, jeho konanie a dôverujeme mu.“

Foto: Lucia Mišíková

Duchovní sa zhodli, že modlitebné stretnutia Spolu za pokoj prebehli veľmi pozitívne a mali dobrý ohlas. Každý sa modlil svojím spôsobom a súčasne v jednote s ostatnými.

„Vnímam, že Pán Boh začal v našom meste naozaj výnimočné dielo ekumenickej spolupráce. Jednota v rozmanitosti je pre mňa dôkazom, že Duch Svätý pôsobí medzi nami a vedie nás k vzájomnému porozumeniu a láske,“ zhodnotil stretnutia evanjelický farár Jaroslav Jurko.

Kaplán Dominik Tisovský ich vidí ako nadviazanie na modlitby, ktoré majú v trenčianskej farnosti pravidelne prvý pondelok v mesiaci spolu s Komunitou Sant’Egidio. Ekumenické modlitby ľudia v ich spoločenstve privítali veľmi dobre. „Veď vidieť viacerých zástupcov kresťanských denominácií, ako sa nenútene, z vlastnej iniciatívy spoločne obracajú v modlitbe na jedného Pána, to musí potešiť nejedno srdce úprimne veriaceho kresťana,“ dodáva.

Mnohí vyjadrili vďačnosť za spoločné modlitby, stretnutie, prosby a radosť z nich. „Ľudia vyjadrili túžbu po láske, ktorá by mala byť prítomná v cirkvi a vyžarovať aj navonok – láske, ktorá má moc utíšiť aj nezmyselné zabíjanie a nenávisť,“ vraví Jaroslav Jurko s tým, že vidí, ako v srdciach účastníkov zostala nádej, že spoločná modlitba môže byť začiatkom väčšieho porozumenia a pokoja medzi ľuďmi.

Rastislav Špalek poukazuje na nadpriemernú účasť na každom stretnutí, čo vníma ako svedectvo o hlbokom súcite s krajinami, v ktorých prebieha boj o život. „Táto skúsenosť ma vnútorne obohatila a povzbudila do ďalšej služby,“ vyjadruje radosť, že stretnutia sa hlboko dotýkali ľudí, ktorých spájala zvláštna blízkosť, vzájomná úcta, spoločnosť a rešpekt – čo sú znaky každého zdravého spoločenstva.

Po poslednom pondelkovom stretnutí si uvedomili, že spoločné modlitby priniesli aj do ich života radosť a pokoj, vedomie jednoty rodiny veriacich ľudí. Ako to vystihol Ľudovít Činčala: „Pomôcť človeku stratenému v krajine, kde zúri nepokoj a vojna. Bolo to stretnutie ľudí pod vplyvom Božieho Ducha, ktorým dnes nebol ľahostajný život a postavenie človeka v núdzi! Bolo to stretnutie ľudí pod vplyvom Kristovej lásky.“

Ekumenizmus: vo všetkom láska

Počas týchto modlitieb za pokoj zažívali pravdu, ktorú zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil v dokumente Gaudium et spes: „To, čo spája veriacich, je mocnejšie než to, čo ich rozdeľuje: v potrebnom nech je zhoda, v pochybnosti sloboda, vo všetkom láska.“

Igor Cingeľ vidí ekumenizmus ako spoznávanie a spoločné kráčanie Kristových učeníkov, pretože Ježiš – láska nás spája: „Je to o hľadaní a rozvíjaní toho, čo máme spoločné, a možno obídení tém, ktoré nás rozdeľujú, lebo to aj tak nevyriešime, to je úlohou hláv našich cirkví. Je to o spoznávaní bratov a sestier z iných vierovyznaní.“

Foto: Lucia Mišíková

Ekumenizmus ako cestu vníma aj Jaroslav Jurko: „Každý z nás kráča za Pánom svojou špecifickou cestou, ale všetci smerujeme k tomu jedinému Pánu Bohu, ktorý sa nám zjavil v troch osobách. Ekumenizmus sa snaží ukázať, že všetci sme jedna veľká Božia rodina.“ Je presvedčený, že práve jednota v rozmanitosti je najkrajším svedectvom o Božej milosti.

Dominik Tisovský vychádza z myšlienky, ktorú hovorí cirkev: „Jednota medzi nami už je, poďme ju ešte viac prehĺbiť.“ Vysvetľuje, že je mnoho vecí, ktoré máme spoločné, v ktorých sme zjednotení – sme ľudia, máme podobné problémy, žijeme na jednej zemi. „Ako kresťania sme na tom ešte lepšie, veď všetci veríme v toho istého trojjediného Boha. Myslím, že takýto základ vzájomnej jednoty by mal celkom aj postačovať,“ dodáva.

Na to, že ekumenizmus je neraz citlivá téma, poukazuje Rastislav Špalek: „Na jednej strane cítime túžbu spojiť sa v dobrých a užitočných veciach, ktoré nás spájajú, no na druhej strane si uvedomujeme svoju náboženskú identitu a poslanie vo svete. Toto napätie nemožno vyriešiť ‚od stola‘.“

Duchovne aj ľudsky pozitívny prínos, ktorý štyri modlitebné stretnutia vniesli do Trenčína, povzbudil organizátorov, aby v nich pokračovali aj na jeseň. Ekumenický dialóg je výzvou a každý krok sa počíta.