Tretie rády Ako byť súčasťou rehole, ale nežiť v kláštore

Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) priniesol množstvo dôležitých zmien v cirkvi. Nebolo to len slúženie svätých omší v miestnych jazykoch namiesto latinčiny či celebrant, ktorý už nebol otočený k ľuďom chrbtom, ale tvárou. Dôležitý bod sa týkal aj laikov. Tí tvorili v cirkvi odjakživa najväčšiu časť, no nie vždy im v dejinách bola venovaná dostatočná pozornosť. Práve tento koncil to zmenil. 

Kto sú laici?

V záverečnom dokumente venovanom laikom Apostolicam actuositatem zaznie výzva: „Posvätný koncil naliehavo prosí všetkých laikov, aby ochotne, veľkodušne a s otvoreným srdcom odpovedali na Kristov hlas, ktorý ich práve teraz volá so zvýšenou nástojčivosťou, i na podnety Ducha Svätého.“ 

Cirkev rozlišuje Boží ľud na laikov a klerikov. Medzi klerikov patria kňazi. Rehoľníci, ak nie sú ordinovaní (teda kňazi a diakoni), a rehoľníčky síce nepatria medzi klerikov a ich sľuby sú prehĺbením krstného zasvätenia, predsa však sú v štruktúre cirkvi samostatnou kategóriou – nejde len o teologickú rovinu, ale aj právnu. Napríklad v tom, že rehoľné spoločenstvá majú svojich generálnych predstavených, a tak iba čiastočne podliehajú miestnemu biskupovi.

V bežnej reči sa laikom označuje človek, ktorý nie je odborník v danej oblasti, nepozná terminológiu, nemá dostatočné vzdelanie či prax. To však neplatí v cirkvi. Tá pozýva laikov, aby mali aktívnu účasť na živote cirkvi a aby boli aj uprostred spoločnosti svedkami Krista. Je im vlastný osobitný svetský charakter. Sú vo svete, v ktorom majú byť svetlom, soľou i kvasom.

Laici sú tí, ktorí prijali krst a boli ním včlenení do Krista, vďaka čomu majú účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, čo žijú vo svojom praktickom živote vo svete – v rodine, vo farnosti, svojej práci, v politike, spoločnosti i kultúre.

Laikom je vlastný osobitný svetský charakter, ale skrze svoje vlastné povolanie sú pozvaní hľadať Božie kráľovstvo spravovaním časných vecí a vo svete. Často sú tými, ktorí sa dostanú tam, kam by sa kňaz či rehoľník nedostal, využívajúc svoje vlastné dary. Tak sa z nich stávajú svedkovia, ktorí šíria evanjelium do všetkých končín zeme.

„Boh ich volá, aby sa vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta, a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky,“ píšu konciloví otcovia v dokumente Lumen gentium. Laici majú vytvárať jednotu medzi evanjeliom a každodennými povinnosťami, radosťami i strasťami života.

Ján Pavol II. hovorí o laikoch, že nie sú iba robotníkmi vo vinici, ale sú súčasťou vinice: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 5). Pápež Pius II. ich zas videl ako tých, ktorí stoja v prvých líniách cirkvi – oni sú cirkvou. 

Po rodine je druhou základnou bunkou farnosť, ktorá je ich domovom. Prekážkou žiť duchovný život nie je štúdium, rodinný život, manželstvo, práca či spoločenský život – všetko sa môže, práve naopak, stať príležitosťou, ako žiť evanjelium v praxi. Všednosť prináša mnohoraké možnosti ohlasovania evanjelia i vlastného posväcovania. 

Laické spoločenstvá reholí

Po Druhom vatikánskom koncile sa dostalo do popredia, že na svätosť nie sú povolaní len kňazi a rehoľníci, ale všetci – a to v akomkoľvek stave, povolaní či postavení. Laikov nevynímajúc.

Mnohí z nich nachádzajú svoje miesto v rôznych laických spoločenstvách reholí. Práve laické spoločenstvá – tretie rády – sú možnosťou, ako nasledovať Krista a radikálne žiť svoje krstné zasvätenie pomocou sľubov a bez toho, žeby prestali byť laikmi. 

Pred koncilom sa nazývali zväčša terciári. Vychádzalo to z toho, že prvý rád boli bratia (zväčša kňazi – klerici), potom druhý rád – sestry – a tretí rád – laici (terciári). Koncil však zdôraznil, že to nehovorí o veriacich prvej, druhej či tretej kategórie. Dnes sa používa skôr pojem laické spoločenstvá, líši sa to však od rehole k reholi. 

„Združenia, ktorých členovia majú vo svete účasť na duchu niektorého rehoľného inštitútu, vedú pod vyšším vedením toho istého inštitútu apoštolský život a snažia sa o kresťanskú dokonalosť, sa nazývajú tretie rády alebo majú iný primeraný názov,“ objasňuje podstatu laických rádov Kódex kánonického práva. 

Bazilika sv. Františka v Assisi. Foto: commons.wikimedia.org 

Majú svoju vlastnú regulu, konštitúciu aj partikulárne stanovy. Laické spoločenstvá majú účasť na charizme daného rehoľného inštitútu, na jej dobrách, napredujú na ceste kresťanskej dokonalosti a usilujú sa o život podľa evanjelia vo svete. Zostávajú laikmi a žijú vo svete.

Môžu do nich vstúpiť dospelí kresťania, ktorí prijali všetky iniciačné sviatosti, žijú aktívnym kresťanským spôsobom života a rozpoznali povolanie danej charizmy rehole vo svojom živote. Ak žijú v manželstve, keďže ide o dlhodobý osobný záväzok, je vhodné, aby sa o tom spoločne so svojím manželským partnerom porozprávali a prišli ku konsenzu. 

Mať účasť na dobrách rehole

Laické spoločenstvá pridružené k rehoľným či mníšskym rádom majú svoju silnú tradíciu obzvlášť pri stredovekých rádoch. Počnúc najstarším rádom benediktínov zo 6. storočia, františkánmi, dominikánmi i karmelitánmi v 13. storočí či neskôr saleziánmi v 19. storočí. Laici majú svoje miesto aj u augustiniánov či premonštrátov.

Ak načrieme najhlbšie do histórie, benediktínska oblatúra má svoje počiatky v časoch svätého Benedikta. Obláti žijú inšpirovaní Regulou svätého Benedikta, zostávajú však vo svojom stave a povolaní. Môžu sa nimi stať slobodní, manželia a aj diecézni kňazi. Hoci diecézni kňazi zostávajú stále pod právomocou biskupa, môžu sa dať inšpirovať charizmou niektorého rehoľného spoločenstva a s povolením svojho ordinára zložiť prísľuby.

„Oblát teda spĺňa povinnosti svojho stavu i povolania (civilného) so zapáleným srdcom,“ píše regula, čím dáva svojmu životu punc benediktínskeho hesla Ora et labora (Modli sa a pracuj).

V oblatúre sa človek vo svojom stave viaže s konkrétnym benediktínskym spoločenstvom, aby vo svete žil odkaz svätého Benedikta. Patrónkou oblátov je svätá Františka Rímska. Na Slovensku sú pričlenení ku Kláštoru premenenia Pána v Sampore, kde sa raz za mesiac konajú aj formačné stretnutia a obláti sa môžu zúčastňovať aj na liturgii spolu s mníchmi.

V obrade prijatia do formácie obláti hovoria: „Pre milosrdenstvo Božie prosíme o prijatie do spoločenstva benediktínskych oblátov v Sampore na dobu skúšky počas jedného roka.“ Pri tejto príležitosti zároveň dostávajú medailu svätého Benedikta. Po čase formácie – noviciátu, ktorý trvá najmenej rok a v ktorom sa záujemcovia zoznamujú s benediktínskou spiritualitou –, skladajú oblátske prísľuby a skrze ne sú včlenení do benediktínskej rehoľnej rodiny. 

Regula pozýva obláta opravdivo hľadať Boha skrze benediktínsky spôsob života. Nápomocné sú snaha o stálosť, vytrvalosť, poslušnosť i pokoru. 

Regula definuje obláta ako toho, kto „nedáva prednosť ničomu pred láskou Krista“. Usiluje sa o „neustálu snahu o život v Božej prítomnosti“. Prostriedkom je vytrvalá modlitba v troch rovinách: osobná modlitba, počúvanie Božieho slova (lectio divina) a plná účasť na sviatostnom živote cirkvi – najmä na Eucharistii a sviatosti zmierenia. Odporúčaná je aj liturgia hodín – breviár – či modlitba ruženca.

V roku 2023 sa benediktínskym oblátom prihovoril pápež František týmito slovami: „Pre vás ako oblátov je širším kláštorom svet, mesto a pracovisko, pretože tam ste povolaní byť vzormi privítania každého, kto klope na vaše dvere, a vzormi v prednostnej láske k chudobným.“

Modlitba a skutky idú ruka v ruke

Svetský rád bosých karmelitánov (OCDS) združuje veriacich, ktorí sú členmi karmelitánskeho rádu, usilujú sa o evanjeliovú dokonalosť vo svete podľa evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti a podľa blahoslavenstiev, inšpirovaní spiritualitou tereziánskeho Karmelu. Členom sa môžu stať slobodní, manželia a vdovci. Na Slovensku ich nájdeme v Bratislave, Košiciach, Nitre a Detve.

„Členovia svetského rádu sa vyznačujú citlivosťou na prejavy Božej lásky, poslušnosťou voči Cirkvi, láskou k rozjímavej modlitbe. Ich povolaním je život v Božej prítomnosti, pestovanie kontemplatívnej modlitby, modlitby za kňazov a kňazské povolania, za cirkev na Slovensku, neustále prežívanie dôverného spojenia s Pannou Máriou – Kráľovnou Karmelu. V živote karmelitána Panna Mária slúži predovšetkým ako príklad vernosti v počúvaní Pána a v službe Pánovi,“ vysvetľuje podstatu karmelitánskeho svetského rádu regula. Navonok sa to prejavuje nosením karmelského škapuliara.

Regula pokračuje: „Svetský karmelitán má ochotne prijímať Pánovu výzvu zriekať sa seba samého a ochotne ho nasledovať pri nesení každodenného kríža. A preto miluje sebazaprenie v zjednotení s Kristovou obetou,“ čo súvisí s prvkami karmelitánskej charizmy: s pustovníckym a kontemplatívnym prvkom, so službou, spoločenstvom a s mariánskym prvkom. 

Ako si vybrať z bohatstva cirkviStačí byť katolíkom alebo potrebujeme nejakú konkrétnu charizmu?

Zuzana Vandáková

Svetskí karmelitáni sa zaväzujú venovať každý deň určitý čas rozjímavej modlitbe, podľa možností sa denne zúčastňujú na liturgii, Eucharistii aj modlitbe breviára (ranné chvály a vešpery), čítajú Sväté písmo aj duchovné knihy – obzvlášť svätých Karmelu: svätej Terézie od Ježiša, svätého Jána od Kríža a svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša. Raz mesačne sa zúčastňujú na pravidelnej duchovnej obnove. 

Do rádu prispievajú dobrami vlastnými pre ich svetský stav života a súčasne majú účasť na rovnakej charizme ako rehoľníci, ako ich na to pozýva regula: 

„Cieľom je dosiahnuť integráciu skúsenosti Boha so skúsenosťou života: aby boli kontemplatívnymi osobami v modlitbe a v plnení svojho vlastného poslania,“ sú doslova pozvaní hľadieť cez udalosti a objavovať Boha vo všetkom. Ako povedala svätá Terézia: „Cieľom modlitby je zrodenie dobrých skutkov,“ pretože modlitba a apoštolát sú neoddeliteľné – každý ho koná sebe vlastným spôsobom.

Po polročnom postuláte (prvý kontakt so spoločenstvom) je kandidát prijatý za člena Svetského rádu bosých karmelitánov: prijíma škapuliar a začína dvojročné obdobie, ktoré vedie k prvým prísľubom. Potom ho môže rada spoločenstva pripustiť k zloženiu prvých prísľubov – nasledovať evanjeliové rady a žiť v duchu blahoslavenstiev – na tri roky. Po ďalších troch rokoch môže byť pripustený k zloženiu večných prísľubov na celý život.

Ako žijú spomínané skutočnosti konkrétni ľudia v praxi v rámci františkánskej, dominikánskej a saleziánskej rehole, ktoré majú na Slovensku najväčšie zastúpenie?

Františkánsky svetský rád: povolaní predovšetkým na obrátenie

Svätý František z Assisi založil rehoľu menších bratov v roku 1209. Následne chceli začiatkom 13. storočia Františka nasledovať aj ľudia, ktorí už mali rodiny, a z nich vznikli bratia a sestry kajúcnici, ako im František hovoril. Neskôr sa z nich stal Františkánsky svetský rád (OFS). 

Patrili doň mnohé významné osobnosti, ako napríklad sv. Alžbeta, bl. Angela z Foligna, králi a pápeži, napríklad francúzsky kráľ Ľudovít IX., a pápež sv. Ján XXIII., sv. František Saleský, sv. Ján Mária Vianney, skladateľ Franz Liszt i spisovateľ Dante Alighieri.

Byť sekulárny – svetský – nemá negatívny význam, práve naopak, je to pozvanie žiť evanjelium vo svete a prinášať doň Boha a františkánsku charizmu. „Svetskí františkáni sa sľubom zaväzujú žiť životom evanjelia podľa františkánskej spirituality vo svojich svetských povolaniach,“ hovorí ich regula.

Medzi svetských františkánov patria bratia a sestry, ktorí sa stretávajú a žijú odkaz sv. Františka z Assisi popri kláštoroch františkánov, kapucínov, minoritov – všetci patria do jedného rádu a spolu do františkánskej rodiny. V treťom ráde sú aj viaceré kongregácie, ktoré vznikli neskôr a hlásia sa k Františkovmu odkazu – napríklad Školské sestry sv. Františka, krížové sestry, alžbetínky a ďalšie.

Františkánsky svetský rád mal svoje dôležité miesto v našej slovenskej spoločnosti do roku 1989 aj po revolúcii. Dnes má okolo 1 300 členov s trvalou profesiou naprieč celým Slovenskom v šiestich regiónoch: západoslovenskom, nitrianskom, maďarskom, východoslovenskom, žilinskom, oravskom. Svoje miesto tu nájdu slobodní, manželia, vdovci aj diecézni kňazi. Žijú vo svete a zároveň v bratskom spoločenstve. 

Ich symbolom je kríž v podobe písmena T – tau. Zvyčajne ho nosia na oblečení, ale nie je to povinné, ich „habitom“ má byť ich správanie. Majú možnosť dobrovoľne prijať rehoľné meno.

Kedysi skladali profesiu do rúk kňaza, dnes do rúk ministra. V minulosti nosili aj habit, ale po Druhom vatikánskom koncile a po zmene reguly sa prestal používať.

Lucia Hidvéghyová. Foto: osobný archív L. H.

Svoje miesto vo františkánskej rodine našla aj biblistka Lucia Hidvéghyová. „Ešte za totality na mňa zapôsobil život sv. Františka vo filme Brat Slnko, sestra Luna. Cez jeho príbeh presvitalo niečo väčšie, plné nádeje. František hľadal svoju cestu a Boh si ho na nej našiel. Dával sa mu nájsť v udalostiach a v tom, čo prežíval. Zaujala ma radikálnosť jeho obrátenia a absolútna dôvera Bohu, čo mu pomohlo odpútať sa od vzťahov a vecí. Chcela som ho nasledovať,“ opisuje svoju cestu. 

Časom pochopila, že cieľom tejto cesty nie je chudoba a pokora, ale Božia láska k nám – ukrižovaná Láska, ktorej sa František celkom odovzdal a s ktorou sa chcel zjednotiť. 

„Neviem, či som to už vtedy chápala, ale keď bola po revolúcii prvá príležitosť, požiadala som o vstup do Františkánskeho svetského rádu. Čím hlbšie františkánsku spiritualitu postupne spoznávam, tým viac ma oslovuje. Napríklad minulý rok mi uvažovanie o Františkovej stigmatizácii ukázalo, aký nenahraditeľný je kontemplatívny spôsob modlitby, keď ‚láska premieňa milujúceho na Milovaného‘,“ pokračuje.

Lucia vysvetľuje, že členstvo v ráde ju zaväzuje žiť podľa evanjelia a nasledovať Krista podľa príkladu sv. Františka – a to nonstop: „Pravidelne sa stretávame, venujeme sa sebe navzájom a modlitbe, Božiemu slovu a formácii, ale predovšetkým sme povolaní na obrátenie. František nás volal bratia a sestry kajúcnici. Od roku 1978 máme novú regulu, ktorá už napríklad neurčuje presné každodenné modlitby, ale hovorí, že modlitba a rozjímanie sa majú stať dušou celého nášho života. Okrem reguly máme aj konštitúcie, zodpovednosť a flexibilitu v tom, ako ich uskutočňujeme.“

Vyučuje na Trnavskej aj Olomouckej univerzite a má za sebou štúdiá na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme aj v Cambridgei. Hovorí o tom, čím františkánska spiritualita obohacuje jej život: „Pomáha mi ísť do hĺbky a k väčšej jednoduchosti, nechať mnohé v živote odísť, byť autentická a nachádzať zmysel utrpenia, ale na prvom mieste mi dáva duchovnú rodinu: od miestneho bratstva po to medzinárodné, blízke vzťahy so sestrami a s bratmi z celej františkánskej rodiny až po brata Slnko a sestru Smrť.“

Bratstvá sa stretávajú aspoň raz mesačne, ideálne každý týždeň. Obsahom stretnutí je spoločne prežiť čas a deliť sa o svoj život, spolu sa modliť a čítať Božie slovo, regulu, texty františkánskej spirituality alebo aktuality zo života Františkánskeho svetského rádu i cirkvi.

Formácia sa začína časom iniciácie, nasleduje aspoň ročná formácia, po ktorej kandidát predkladá žiadosť o prijatie profesie. Po tajnom hlasovaní sa kandidát profesiou natrvalo začleňuje do rádu, obnovuje svoje krstné sľuby a verejne potvrdzuje svoj záväzok žiť podľa evanjelia, podľa príkladu sv. Františka a zachovávať regulu.

Laickí dominikáni: hľadať pravdu, načúvať a viesť dialóg

Svätý Dominik založil Rehoľu kazateľov v roku 1216. Už počas jeho života boli muži aj ženy, ktorí sa chceli pridať k jeho kázaniu, ale súčasne zostať vo svete, vo svojich rodinách či v slobodnom stave. Laickí dominikáni (OP) vznikli už začiatkom 13. storočia, sú súčasťou dominikánskej rehole. Magister rehole Munio de Zamora v roku 1285 formuloval ich vlastné pravidlá v samostatnej regule. 

Prvá Regula kajúcich bratov a sestier sv. Dominika umožnila mužom aj ženám zložiť sľub poslušnosti magistrovi rehole, čím boli do nej včlenení. Neskôr sa nazývali Tretí rád kajúcnikov sv. Dominika, dnes laickí dominikáni, ktorí sa riadia Regulou laických bratstiev sv. Dominika.

Laických dominikánov je na Slovensku viac ako 300, sú v miestnych bratstvách po celom Slovensku. Podľa starobylej výsady ich zakladá provinciál rádu so súhlasom diecézneho biskupa. 

Okrem úsilia o vlastné posvätenie sa usilujú aj o spásu všetkých duší skrze základné prostriedky rehole – modlitbu, štúdium, bratstvo a kázanie. Žijú bežne vo svete, sú medzi nimi slobodní, manželia aj vdovci. Medzi laických dominikánov patrila aj svätá Katarína Sienská, učiteľka cirkvi, či blahoslavený Pier Giorgio Frassati, ktorý zomrel ako 24-ročný a v auguste tohto roku bude svätorečený.

Poslaním dominikánov je hlásať Pravdu. K tomu pomáhajú: častá, podľa možností denná účasť na svätej omši, pravidelné pristupovanie k sviatosti zmierenia, modlitba ruženca, každodenná modlitba liturgie hodín (ranné chvály a vešpery) s celou dominikánskou rodinou, štúdium Božieho slova, teologickej literatúry i učenia cirkvi, úcta k Panne Márii, svätému Dominikovi, svätej Kataríne Sienskej aj duchovné cvičenia.

Duchovná, intelektuálna aj osobná formácia má tri etapy: postulát (formácia uchádzačov), noviciát a stála formácia členov. Postulát trvá najmenej tri mesiace pred obliečkou, ktorou sa začína ročný (až jedenapolročný) noviciát: kandidát prijíma škapuliar a rehoľné meno. Po ročnom noviciáte a odsúhlasení tajným hlasovaním bratstva kandidát skladá dočasné sľuby – jednoduchú profesiu. Tú následne obnovuje a po troch, najneskôr po šiestich rokoch skladá doživotnú profesiu.

Laickí dominikáni majú svojím vlastným spôsobom slúžiť poslaniu rehole – hlásaním Božieho slova a starostlivosťou o spásu duší, hľadajúc vlastné spôsoby kázania. Pri vstupe do noviciátu aj pri sľuboch kandidát na otázku predstaveného bratstva (laika) „Čo si žiadate?“ odpovedá: „Milosrdenstvo Božie a vaše v dominikánskej rodine.“

Cesta k laickým dominikánom sa u novinárky Janky Ester Horniakovej, OP, začala ešte na vysokej škole: „Oslovilo ma hľadanie pravdy a dialóg ako dva silné piliere môjho novinárskeho poslania.

A tretí pilier – jednota v rôznorodosti, pretože takto si vedia byť nielen laickí dominikáni, ale aj širšia dominikánska rodina bratov dominikánov a sestier dominikánok vzájomným obohatením. Rôznorodosť talentov, obdarovania, a predsa jeden spoločný fókus. Vytváranie priestoru cez dialóg a hľadanie pravdy. Byť blízko tým, ktorí sú na periférii spoločnosti. Načúvať a vytvárať priestor.“

Janka Ester Horniaková, OP. Foto: osobný archív

Dominikánsku spiritualitu začala poznávať spolu so svojím manželom, vtedy ešte priateľom. Ten ju priviedol k dominikánom, chodievali spolu na prednášky medzi vysokoškolákov. Rôznorodosť spájalo jedno heslo: Veritas (Pravda).

Okrem kázania, modlitby, štúdia a bratstva vníma ako dôležité stretnúť seba. „Byť sama v sebe doma, mať čas na hľadanie a vytváranie ticha v sebe. Aby kázanie nebolo o mojich slovách, ale o zmysle vnímavosti na ľudí okolo mňa,“ vraví manželka a matka dvoch chlapcov. Je vďačná, že sú obaja s manželom laickí dominikáni, sú v tom spoločne ako rodina a môžu k tomu viesť aj svoje deti. 

„Autentickosť je v každodennom živote aj viere kľúčová. A učím sa to denne. Nežiť katolícky paškvil, ale skutočnú, reálnu vieru,“ hovorí laická dominikánka Ester s tým, že je to pozvanie na takýto život obzvlášť v kríze a pri ťažkostiach. Nie v ideálnosti, ale skrze dialóg, vzájomné načúvanie a hľadanie pravdy.

Spomína obľúbené výroky dvoch dominikánskych svätcov. „Ak by si bol tým, čím máš byť, zapáliš celý svet,“ znie myšlienka Kataríny Sienskej, dominikánskej laičky z 13. storočia. „Nikto z nás nie je majiteľom pravdy, k pravde sa približujeme,“ povedal blahoslavený Pierre Clavier. Jedným zo základných pilierov dominikánskej spirituality je demokracia, ktorá sa nezaobíde bez dialógu. Prostredníctvom dialógu sa ľudia dokážu k sebe priblížiť, budovať mosty porozumenia.

„Som veľmi vďačná za čas, keď s naším Bratstvom sv. Márie Magdalény slávime bratstvo. Veľmi silná je Svätyňa súcitu. Práve tu vzniká priestor priniesť v prosbe a vďake všetkých, ktorých nosíme v srdci. V dominikánskej spiritualite aj v dominikánskej rodine som objavila niečo veľmi vzácne. Toľké inšpiratívne príbehy a hĺbku priateľstiev,“ dodáva Janka.

Saleziáni spolupracovníci: zapojiť sa do apoštolátu saleziánskym spôsobom

O niekoľko storočí neskôr prichádza don Bosco a v roku 1859 zakladá saleziánov. Daj mi duše, ostatné si vezmi (Da mihi animas, cetera tolle), berie za svoje heslo, vzorom sa stáva František Saleský. Rodina dona Bosca sa venuje osobitne trom oblastiam: ľudskému rozvoju, výchove a evanjelizácii.

Združenie saleziánov spolupracovníkov je treťou vetvou saleziánskej rodiny, bolo schválené v roku 1876 ešte počas života dona Bosca. Spolupracovníkom sa môže stať laik aj diecézny kňaz. Z histórie k nim patril napríklad uhorský šľachtic Móric Pálfi.

Barbora Okruhľanská, spoluzakladateľka projektu Digitálni rodičia, spoznala saleziánsku rodinu už na základnej škole skrze saleziánky, ktoré ju učili náboženstvo. 

„Zaujali ma tým, ako sa usilovali byť blízki nám mladým, našim témam, dovolili nám tykať im – s tým som sa predtým v cirkvi nestretla. Pozvali nás na stretká, omše, výlety a už to šlo. Oslovilo ma to prepojenie žitia viery s radosťou. Nikdy som to nevnímala iba povrchne, dotýkalo sa ma to hlboko v srdci,“ opisuje svoju cestu k saleziánom. 

Vďaka saleziánom sa pre ňu viera stala niečím blízkym, čo ju zmenilo a nasmerovalo celý jej život. „Doteraz som veľmi vďačná za priestor, ktorý mi saleziánky aj saleziáni v mladosti dali na rozvíjanie darov, priateľstiev, ale aj spoznávanie seba samej a svojho povolania.“

Spolupracovníkov spoznala o desať rokov neskôr a do formácie vstúpila počas štúdia na vysokej škole. Zaujali ju aj slová, ktoré o nich rozprával don Bosco: „Keď sa stanete saleziánmi spolupracovníkmi, môžete pokračovať vo svojom riadnom zamestnaní, vo svojich rodinách a žiť, akoby ste skutočne boli v saleziánskej kongregácii.“

Barbora Okruhľanská. Foto: osobný archív

Nemajú žiadne nezvyčajné záväzky, ktoré by museli plniť. Zložením prísľubu, verejného záväzku, sa stávajú súčasťou saleziánskej rodiny. 

„Našou úlohou je žiť a šíriť saleziánskeho ducha ako laici vo svete – vo svojich rodinách, práci, farnosti –, všade tam, kam nás Boh posiela. Každý sa do apoštolátu zapája podľa svojich darov a možností. Niektorí viac v skrytosti – modlitbou či obetou utrpenia, iní napríklad pôsobia verejne v rozličných oblastiach – kultúrnych, spoločenských, ekonomických či politických. A to všetko saleziánskym spôsobom, ktorý je charakteristický radosťou, láskavosťou, rodinným duchom a láskou k mladým,“ objasňuje. 

Barbora svojho saleziánskeho ducha vniesla do mediálnych a marketingových projektov, ktoré jej boli vždy blízke. „Prijala som veľkú výzvu vstúpiť výchovne aj do týchto oblastí a poslúžiť svojimi darmi aj pri organizácii udalostí, vedení redakcie až po dnešný vzdelávací projekt Digitálni rodičia.“

Každý salezián spolupracovník má možnosť zúčastňovať sa na pravidelných mesačných duchovných obnovách, formačno-animačných stretkách a raz do roka aj na duchovných cvičeniach. „Byť súčasťou tejto rodiny mi do života prináša neprestajnú príležitosť rásť, čerpať, prehlbovať svoju vieru a saleziánsku charizmu. Osobitne som vďačná za spoločenstvo, za množstvo priateľov nielen pre mňa, ale napríklad aj pre moje deti,“ uzatvára manželka a mama Barbora.

Laické spoločenstvá sú výbornou príležitosťou pre tých, ktorí chcú radikálnejšie žiť svoje krstné zasvätenie, preniesť do praxe života spiritualitu danej rehole a nasledovať Krista cestou evanjeliových rád vo svojej rodine, manželstve, v slobodnom či vdovskom stave.

Prostredníctvom týchto spoločenstiev sa dobro a požehnanie charizmy rádov vylieva aj mimo múrov kláštorov a rozširuje rehoľnú rodinu. Čerpajú z toho rehole, laici i okolitý svet.