Jezuita Jozef Bartkovjak Cirkev sa za Františka stala počúvanou v očiach sveta. Ukázal médiám aj mocným, že dokáže formovať diskusiu

„Pápež František mal ľudské pochopenie pre ťažké životné situácie, nechcel ich podceňovať, a preto im radšej išiel v ústrety,“ vraví jezuita Jozef Bartkovjak, bývalý vedúci slovenskej redakcie Vatican News aj Vatikánskeho rozhlasu.

Ako si spomína na Svätého Otca, ktoré jeho gesto v ňom najviac zarezonovalo, čo cirkev s ním získala a aké posolstvo nechal veriacim?

Ešte na Veľkonočnú nedeľu pápež vystúpil a požehnal veriacich, stretol sa s americkým viceprezidentom a v pondelok už Vatikán oznámil jeho úmrtie. Ako ste prijali túto správu?

Prekvapilo ma to, nečakal som to. Myslel som si, že zdravotný stav sa zlepšuje, že to nie je jeho posledné stretnutie s veriacimi na námestí. Zároveň som si však uvedomil, že naozaj nepoznáme deň ani hodinu, kedy si nás Pán Boh povolá, a tak to beriem s pokojom.

Hľadáte za jeho odchodom v jubilejnom roku po vyvrcholení veľkonočných sviatkov aj nejakú symboliku?

Symbolika odchodu vo veľkonočnej oktáve je silná. Vieme, že v tomto období odchádzali zo sveta veľkí ľudia, mnohí si to vyprosili. Možno to čítať tak, že pápež akoby naplnil svoju ohlasovateľskú úlohu Veľkou nocou. Radostná zvesť o vzkriesení bola jeho bodkou.

Už len homília, ktorú pripravil na Veľkonočnú nedeľu, je niečo, čo zvyčajne nebýva. Keď vigílii predsedal on, nemával žiadnu kázeň. Teraz ju pripravil a v homílii zaznelo celkom stručné a jasné sústredenie na Ježiša Krista. Citoval Henriho de Lubaca: kresťanstvo, to je Kristus. To je to najdôležitejšie, čo človek hovorí na smrteľnej posteli ako odkaz. Možno si František uvedomoval, že má dni zrátané, preto sa to rozhodol dať aj do homílie. Rukopis celého jeho pontifikátu bolo cítiť už aj v meditáciách ku krížovej ceste v Koloseu, ktoré pripravil.

Keď zomreli Františkovi predchodcovia, hovorilo sa, že sa končí jedna éra. Platí to aj teraz?

Do istej miery tu je uzavretie oblúka. Keď sa pozrieme na jeho encykliky, túžbu venovať sa téme rodín, mládeže aj na synodalitu ako spoluprácu všetkých cirkví. Jeho pontifikát vnímam ucelene a jubilejným rokom sa uzavrel.

Ako vedúci slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu ste zažili pápeža Františka z takej blízkosti, akej sa mnohým nedostane. Ako si na neho osobne spomínate?

Bol veľmi neformálny. Keď prišiel medzi zamestnancov vatikánskych médií, nikdy sme nevedeli, čo čakať. Bola to veľmi uvoľnená, pokojná atmosféra, ale vedel zareagovať aj tak, že povedal niečo, čo všetkých zaskočilo. Dokázal byť aj kritický na našu adresu, čo nami zatriaslo, no bol pritom vždy veľmi ľudský, prajný a láskavý. Hovoril veľmi triezvo a k veci, nikdy nerobil čosi nadnesené či niečo, čo mu nebolo vlastné.

Aká bola vaša reakcia na pápežovu kritiku?

Neprekvapilo ma to, bol som rád, že to konečne niekto povedal, že je tu niekto kritický aj do vlastných radov. Nerobil okrasné reči, vedel často udrieť tam, kde to bolo potrebné, ale to platí pre neho všeobecne.

Istý čas ste zachytávali všetky mediálne výstupy pápeža Františka. Je nejaký moment, ktorý vám utkvel v pamäti najviac? Nejaké gesto?

Najsilnejšie gesto bolo pre mňa to, keď pobozkal nohy juhosudánskym lídrom. To bolo totálne gesto, za hranicou všetkých štandardov, už viac sa spraviť nedalo. Vážim si ho za to, lebo tým skutočne ukázal, aký mal mier v jeho očiach cenu. Tiež si vážim, že robil gestá voči moslimom, s ktorými nadviazal priateľský dialóg, a nebál sa ísť až k tomu, aby podpísal dokument o spoločnom bratstve.

Hýbal sa na pomedzí oblasti duchovnej, politickej a všeľudskej, ale Boh ako otec všetkých bol pre neho vždy dôležitejší než všetky aspekty, ktoré ľudstvo rozdeľujú.

Pri desiatom výročí pápežovho pontifikátu ste povedali, že František ako Argentínčan má celkom nový štýl a šťavnatosť vyjadrovania, je majstrom rozhovoru, dialógu, nechá ľudí pýtať sa a v debate sa delí o evanjeliové svedectvo. Často sme si však nielen my novinári lámali hlavu nad tým, ako myslel to, čo povedal, napríklad aj na palube lietadla z apoštolských ciest. Porozumeli sme Františkovi?

Niekedy naozaj bolo treba hľadať zmysel toho, čo chcel povedať v danej situácii, často až jeho tón reči mi pomohol pochopiť, čo mal na mysli. Mnohokrát to, čo povedal, pôsobilo nejednoznačne, ale nikdy som ho neupodozrieval, že by chcel meniť učenie cirkvi a nemal úctu k tradícii. Ak si za niečím išiel, ako napríklad pri vyzdvihnutí roly žien v cirkvi, robil to s presvedčením. Veril všetkému, čo robil.

A čo jeho postoj k registrovaným zväzkom? Tam ste ho vedeli prečítať?

Keď hovoril o tom, že civilné zväzky môžu byť akceptované na štátnej úrovni, čerpal z argentínskej skúsenosti, no tiež trvalo, kým sa to lepšie vyjasnilo. Mal však ľudské pochopenie pre ťažké životné situácie, nechcel ich podceňovať, a preto im radšej išiel v ústrety. Aj v mnohých iných témach vzbudzoval pozornosť, aj pri tlačovkách na palube.

Je niečo, čo by ste pápežovi v tomto smere vyčítali?

Možno jeho istú neopatrnosť v niektorých situáciách, napríklad keď prišiel k nemu novinár bez nahrávacieho prístroja a potom publikoval rozhovor. Bola to jeho ľudská ústretovosť, no bolo by lepšie, keby v takýchto prípadoch to, čo hovorí pápež, bolo aj podložené nahrávkou.

Niektoré veci by v pastoračnom prostredí obstáli, ale keďže boli medializované a tak posunuté do roviny, že to pápež vraví celému svetu, nedalo sa to vrátiť späť, vytvorilo to na chvíľu chaos a muselo sa to následne dovysvetľovať. Ale nekladiem mu to za vinu. Výsledný efekt takéhoto konania bol vždy vyšší ako chvíľkové negatívum, ktoré z toho vzniklo.

Používal úderné slová, ale niekedy aj nie celkom šťastné symboly, ako pri jeho vyjadrení o vyvesení bielej vlajky, keď nechcel povedať, že sa má Ukrajina vzdať, len odmietal posielať ľudí do mlynčeka na mäso. Chcel zdôrazniť potrebu rokovať, no nezvolil práve vhodný symbol.

Pápež František čelil pre svoje postoje a publikované názory niekedy obrovskej kritike, a to aj zvnútra cirkvi. Akú pečať zanechajú jeho rozhodnutia v úrade?

Za najcennejšie považujem to, že potvrdil líniu Druhého vatikánskeho koncilu a odmietol prúdy, ktoré ho spochybňujú. Jeho úsilie o zdokonalenie pokoncilového vývoja vidíme, sám sa snažil vo svojich encyklikách ísť v tomto smere do hĺbky. Ale potvrdil, že koncil nespravil chybu, keď otočil oltár smerom k ľuďom, keď latinčinu nahradil rečou ľudu a keď liturgiu upravil na potreby dnešnej doby. Preto si ho budeme pamätať aj ako pápeža, ktorý rozvinul Druhý vatikánsky koncil do praxe.

Páter Bartkovjak v nahrávacom štúdiu Vatican News. Foto: archív J. B.

Keď zas vyhlásil synodu o synodalite, to akoby vyčistil stôl a povedal, aby sme nanovo rozdali karty a povedali si, ako na tom sme. Nečakal som od neho niečo také veľké a ambiciózne, keďže otvoril niečo, čo nemalo jasnú štruktúru ani ohraničenosť. Nebol to však nový koncil, Svätý Otec sa netváril ako nejaký reformátor, to by bolo pre neho príliš bombastické, no spoliehal sa na Ducha Svätého a opieral sa o tradíciu koncilu, ktorú bolo podľa neho treba naplniť.

Myslíte, že Františkov nástupca bude chcieť niečo na jeho odkaze zmeniť?

Myslím, že na mnohých veciach bude stavať, najmä pokračovať v línii Druhého vatikánskeho koncilu, ale niektoré veci môže aj zmeniť, najmä čo sa týka organizovania Rímskej kúrie či práva.

Pápež František sa sústreďoval na to, aby bola cirkev živá a vychádzala von, neriešil až tak to, aby veci zadefinoval do presných formulácií. Práve tie bude treba v istých oblastiach stanoviť.

Neočakávate odklon od dôrazu na niektoré z jeho nosných tém, napríklad na ekológiu, prípadne revidáciu niektorých dokumentov, ako napríklad Fiducia supplicans, ktorá vyvolala naprieč svetom mnohé rozporuplné reakcie?

Tému ekológie už nebude nikto spochybňovať, to bola správne nastolená téma. Keď spomínate Fiduciu, po reakcii biskupov z rôznych častí sveta už na to ani veľmi netlačil. Práve toto sú veci, ktoré môže nový pápež zmeniť. Smrťou pápeža a príchodom nástupcu sa platnosť niektorých ním zavedených pravidiel končí, platili, pokiaľ on bol pápežom. Tým nechcem povedať, že Fiducia supplicans teraz neplatí, ale je tu súbor vecí, ktoré môže ďalší pápež po ňom dovysvetliť.

Čo bolo pre vás najsilnejšou stránkou jeho pontifikátu?

Cirkev sa stala za Františka počúvanou v očiach sveta. K témam, ktoré sa týkajú celého ľudstva, sa postavila ako k svojim, čo je tiež ďalším naplnením vatikánskeho koncilu. Prelomil váhania, ukázal médiám aj mocným, že cirkev nie je uzavretá len v kostoloch a sakristiách, ale dokáže formovať diskusiu. To je za mňa najsilnejším momentom smerom von.

A smerom dnu? Čo získala cirkev jeho osobou na Petrovom stolci?

Získala veľký kristologický dôraz, vrúcnu lásku k Ježišovi Kristovi. Jezuitskú spiritualitu duchovných cvičení bolo z neho cítiť všade. Či už vo svojej poslednej encyklike Miloval nás, alebo aj v roku milosrdenstva, keď povedal, že Božie meno je milosrdenstvo, jasne ukázal, že sa treba sústrediť na Ježiša Krista ako milosrdného záchrancu. Toto je niečo, čo prehlbuje celú cirkev v osobnej láske k nemu, všetko ostatné to len rozvíja. Jasne komunikoval výzvu pre každého kresťana: túžiť po tom, aby sa mi dal Kristus poznať hlbšie, dôvernejšie a aby sme ho nasledovali s odvahou a horlivosťou.

Čo z posolstiev, ktoré priniesol František, by si mal uchovať bežný veriaci?

Radosť evanjelia, to bolo jeho hlavné posolstvo. Každý pokrstený človek je ohlasovateľom Ježiša Krista. Viera neznamená príslušnosť k nejakej organizácii, ale znamená prijať úlohu apoštola. V role duchovného otca pápež ukázal, že cirkev má byť aktívnou ohlasovateľkou. To bola jeho vízia.

Pápež František si počas svojho úradovania vybudoval k Slovensku svojský vzťah, špeciálne si rozumel s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Kde pramení jeho blízkosť k Slovensku?

Myslím, že vďaka blízkym spolupracovníkom, ktorí sa v jeho okolí pohybovali, ako Pavol Benedik, ktorý mal na starosti sakristiu, a potom aj ceremoniári, evidoval, že tu je aj Slovensko. Medzi spovedníkmi vo Vatikáne mal aj nášho už slovakizovaného Poliaka pátra Boguckého. A potom to bola elegancia prezidentky Čaputovej a prvok vľúdnosti, ktorý do politiky vnášala, to všetko mu bolo sympatické. Aj vďaka tomu si k Slovensku vytvoril pekný vzťah, hoci mentalitou sme úplne iní ako jeho domáca Argentína.

Kardinálsky zbor je dnes aj vďaka Františkovi oveľa rôznorodejší. Niektorí mu pri jeho vymenovaniach kardinálov z rôznych kútov sveta vyčítali, že sa preto nebudú navzájom dobre poznať. Ukáže sa to na konkláve?

Tým, že dal veľký priestor rozličným národom z rôznych kútov sveta vymenovaním kardinálov, ovplyvnil myslenie cirkvi. Posúval ju z pozície elity, ktorá by jediná tvorila vedenie cirkvi, a dal jej skôr kolegiálny, služobný, pastoračný charakter. Chcel sa zbaviť prežitkov kolonializmu či eurocentrizmu, momentov, ktoré zaváňali elitárstvom. Predsa Duch Svätý si nájde človeka aj spomedzi takých, ktorí nie sú dokonalí.

Akého nástupcu teda očakávate?

Nástupcu, ktorý nadviaže na Druhý vatikánsky koncil a zároveň prinesie zase niečo nové, trochu iné. Nemusí to byť opäť žoviálny typ človeka ako pápež František, možno bude podkutý v iných oblastiach, možno opäť rehoľník, ale už z inej komunity ako jezuitskej.

Očakávate prekvapenie ako pri Františkovi?

To necháme v Božích rukách. Každý pápež je do istej miery prekvapením, bol ním aj Ján Pavol II. či Benedikt XVI. Prekvapenie patrí k tomu. Keď bol zvolený František, kardinál Tomko sa vyjadril, že pápež má obrovské pole slobody a manévrovacích možností. Môže začať písať na úplne nové stránky, aby posunul cirkev ďalej. A to prekvapenie je na tom dobré.