Pohľad pravoslávneho teológa Mosty zmierenia: pápež František a pravoslávni kresťania

Rakva je zatvorená. František odpočíva v bazilike Santa Maria Maggiore v súlade so svojou vôľou. Pápež chcel, aby jeho pohreb odzrkadľoval jeho pontifikát: jednoduchý a blízky tým najzraniteľnejším. 

Svet si však bude pamätať početné hlavy štátov a svetových lídrov, ktorí sa zúčastnili na jeho poslednej ceste z Baziliky svätého Petra cez Rím až na miesto jeho posledného odpočinku. Tento obraz vystihuje paradoxný pontifikát pápeža Františka: súbežná sila v slabosti a vplyv prameniaci z pokory. V tejto často protirečivej existencii sa vynorili príležitosti na budovanie mostov medzi rôznymi komunitami. Tu je skutočný odkaz pápeža Františka.

Pred dvanástimi rokmi bolo vystúpenie pápeža Františka na balkóne Baziliky svätého Petra viac než len jednoduchým nástupníctvom po prekvapujúcej rezignácii Benedikta XVI. Bol to moment hlbokého preorientovania pre Rímskokatolícku cirkev, ktorá si za svojho lídra zvolila muža z globálneho Juhu, kde sa v súčasnosti nachádza numerické ťažisko katolicizmu. Bol to akt odvahy a duchovnej smelosti.

Spočiatku mnohí duchovní a veriaci možno nepochopili úplne význam zvolenia Jorgeho Maria Bergoglia, jezuitu z Argentíny, kontinentu zvyknutého na ideologické a sociálne prevraty. Od začiatku bolo jeho ekumenické odhodlanie spochybňované do takej miery, že nikto nevedel, čo má od jeho pontifikátu očakávať. 

Prítomnosť Jeho Svätosti ekumenického patriarchu Bartolomeja na jeho inaugurácii bola v tomto ohľade sľubným znamením. Účasť patriarchu na pohrebe Františka bola ďalším potvrdením jedinečnej pápežovej vízie zmierenia. Medzi týmito historickými udalosťami sa Bartolomej a František opäť stretli v Jeruzaleme v roku 2014, aby oslávili 50. výročie historického stretnutia pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Atenagorasa. 

V tom istom roku pápež František navštívil aj Ekumenický patriarchát. V roku 2016 spoločne navštívili grécky ostrov Lesbos, aby upozornili na tragédiu utečeneckej krízy v Stredozemnom mori. V tom istom roku sa František stretol aj s Jeho Blaženosťou moskovským patriarchom Kirillom na Kube, roky predtým, ako ho po invázii na Ukrajinu nazval „Putinovým miništrantom“.

Týmito činmi sa pápež František ukázal nielen ako pápež kontinuity, ale aj ako odvážny pontifex, bojovník ochotný vstúpiť do každej spornej arény, kde sa Rím javil ako znepokojený alebo zraniteľný. Prvý jezuitský pápež, formovaný duchovnou disciplínou svätého Ignáca z Loyoly, prijal dynamickú víziu Cirkvi, v ktorej sa evanjelium nielen vyučuje, ale aj žije s nadšením, ktoré dokáže prekonať tradičné rozdelenia.

To, čo sa ukázalo ako podstatný a možno najtrvalejší aspekt pontifikátu pápeža Františka, nie je doktrinálna revolúcia, ale zmena metódy. Namiesto toho, aby sa postavil proti súčasnému svetu s rigidným učením, trval na tom, aby sme ho prijali v duchu milosrdenstva. 

Jeho pedagogika bola pedagogikou sprevádzania, ktorá pozývala každého človeka na osobné znovuobjavovanie pravdy evanjelia, samotného Krista. Tento zmysel pre súcit a naliehavosť vniesol do tvorby zásadných dokumentov, ako sú Laudato si’ (2015) o životnom prostredí a Fratelli tutti (2020) o bratstve a sociálnom priateľstve.

František bol pápežom periférií, obhajcom tých, ktorí zostali bez hlasu pod tlakom globalizácie. Jeho metóda však bola niekedy ťažko rozpoznateľná. Z hlbokej starostlivosti o druhých inicioval bezprecedentný dialóg s islamom, judaizmom a mnohými náboženskými tradíciami.

Zároveň pod prísnymi podmienkami povolil požehnanie párov rovnakého pohlavia, nie ako schválenie nových morálnych noriem, ale ako prejav pastoračného milosrdenstva a súcitu. Pri tom všetkom jednoznačne potvrdil odsúdenie potratov Katolíckou cirkvou a zachoval disciplínu kňazského celibátu. Milosrdenstvo a doktrína, odlišné, ale nie oddelené, v jeho vízii koexistovali.

Napriek tomu zostáva paradox: František je často viac oceňovaný mimo Katolíckej cirkvi ako v nej. V mnohých ohľadoch je to znakom jeho skutočnej apoštolskej horlivosti. Snažil sa posunúť svedectvo cirkvi od úzkeho moralizmu k naliehavým sociálnym otázkam globalizovanej doby: chudobe, migrácii, nespravodlivosti, vojne a ničeniu životného prostredia. Týmto František ukázal, že je dieťaťom „teológie ľudu“, argentínskej odnože teológie oslobodenia, ktorá odmieta marxistickú ideológiu, no naďalej sa zasadzuje za dôstojnosť každého národa a každého chudobného človeka.

Ekumenický patriarcha sa dožíva 85 rokovBartolomej si rozumie s pápežmi, s Moskvou je v konflikte

Ján Krupa

Predvídateľne František čelil obvineniam z populizmu, najmä pre svoju nedôveru voči inštitucionálnym štruktúram Rímskej kúrie, keď uprednostňoval priamy kontakt s bežnými veriacimi a so svetovými lídrami. Jeho pontifikát bol poznačený osamelým vykonávaním autority, často obchádzajúcim tradičné kanály administratívy. Aj v tomto môžu pravoslávni rozpoznať známe vzorce: napätie medzi koncilovým riadením alebo synodalitou a charizmatickým vodcovstvom, napätie, ktoré nie je ľahké vyriešiť v žiadnej apoštolskej cirkvi. Posledná synoda o synodalite sa k tejto pravoslávnej skúsenosti priamo vyjadrila.

V USA však Františkovo pápežstvo odhalilo významný rozkol v samotnom katolicizme. Františkov dôraz na misiu a milosrdenstvo polarizoval katolíkov do dvoch širokých táborov: „identitári“, ktorí kladú dôraz na tradíciu a kultúrnu kontinuitu, a „misionári“, ktorí uprednostňujú osvetovú činnosť a adaptáciu.

Toto vnútorné rozdelenie v niektorých ohľadoch odzrkadľuje skúsenosti Pravoslávnej cirkvi s napätím medzi tými, ktorí kladú dôraz na zachovanie národných tradícií, a tými, ktorí volajú po obnovenom zapojení do pluralitného sveta. Toto napätie nie je neznáme, avšak vzhľadom na to, že pápežstvo je symbolom jednoty, vplyv tohto napätia na Pravoslávnu cirkev vyvolal ďalšie rozdelenia.

V pravoslávno-katolíckych vzťahoch otvorila Františkova éra nové možnosti. Tisícsedemsté výročie Prvého ekumenického koncilu v Nicei malo byť výnimočnou oslavou, najmä v roku, keď kresťania Východu a Západu spoločne slávili sviatok Kristovho zmŕtvychvstania. Čas ukáže, či rozhovory, ktoré vyvolala nádej na zjednotenie dátumu Veľkej noci, budú trvalým dedičstvom a novým mostom zmierenia.

Posledné slovo však nechajme Jeho Svätosti ekumenickému patriarchovi Bartolomejovi: „V atmosfére veľkej paschálnej radosti, dnes ráno, v pondelok Svetlého týždňa, prišla smutná správa o úmrtí pápeža Františka, drahého brata v Kristovi, s ktorým sme od momentu jeho nástupu na pápežskú stolicu udržiavali bratské priateľstvo a spoluprácu pre dobro našich cirkví, pre ich ďalšie zbližovanie a pre dobro ľudstva.“

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa.