Pápež cirkevných historikov Kto bol Hubert Jedin – sliezsky kňaz a odborník na Tridentský koncil

Existujú životné príbehy, ktoré odrážajú svoje storočie lepšie ako hrubé historické romány: sliezsky kňaz zo skromných pomerov, ale so skvelými akademickými vyhliadkami musí utekať pred národnými socialistami. Nasleduje búrlivá odysea pred koncentračným táborom a roky materiálnej neistoty v Ríme – a potom, vo veku takmer 50 rokov, druhá šanca: profesor v Bonne, svetoznámy historik koncilov, vzor pre celú generáciu bádateľov. 

Sedemnásteho júna 1900, teda pred 125 rokmi, sa narodil Hubert Jedin, „pápež cirkevných historikov“.

Jedin vyrastal vo vidieckom prostredí nemeckého východu, v hornosliezskej dedine Großbriesen, ako desiate dieťa v rodine. Podľa jeho otca, učiteľa v miestnej malej škole, bolo vzdelanie kľúčom k spoločenskému vzostupu. A tak rodičia šetrili na všetkom, aby umožnili svojim trom synom študovať na univerzite.

Hubert Jedin splatil túto zálohu – vzorným začiatkom ako kňaz a teológ. Po dokončení doktorátu v roku 1925 ho jeho domovský biskup, vroclavský kardinál Bertram uvoľnil na ďalší výskum v Ríme. Tam, v centre katolicizmu, Jedin pri svojej prvej návšteve Baziliky svätého Petra pokľakol vedľa černošského kňaza. Táto prvá skúsenosť s univerzálnou cirkvou ho už nikdy nepustila.

Tridentský koncil ako životná téma

V Ríme Hubert Jedin natrafil aj na svoju životnú tému: dejiny Tridentského koncilu – veľkého cirkevného zhromaždenia protireformácie (1545 – 1563), ktorý formuje katolicizmus po celé stáročia až dodnes. V roku 1930 sa Jedin habilitoval rozsiahlym životopisom predsedu tohto koncilu a augustiniánskeho generála Girolama Seripanda a vrátil sa na svoju domovskú univerzitu vo Vroclave ako súkromný docent. Jeho veľký cieľ bol na dosah: profesúra.

Nepochybne by ho čoskoro povolali na katedru – keby sa dovtedy apolitický, pravdepodobne ešte nemecko-nacionalisticky zmýšľajúci bádateľ nestal obeťou politiky. Národní socialisti Jedinovi, synovi konvertovanej Židovky, odňali povolenie vyučovať a vyhnali ho späť do Ríma, do exilu. Tam však Jedin už nebol „prichádzajúcim človekom“, ale hlboko poníženým utečencom. Zdalo sa, že jeho kariéra sa skončila.

V roku 1936 sa Jedin ešte raz na tri roky vrátil do Vroclavu, aby tam prevzal podradné miesto v tamojšom diecéznom archíve. No „nemecká pôda“, ku ktorej bol stále pripútaný, bola pre neho čoraz horúcejšia: v deň po Krištáľovej noci v roku 1938 ho z archívu v putách vyviedlo gestapo na deportáciu do Buchenwaldu. No prepustili ho – pravdepodobne s predpokladom, že zatknutie katolíckeho kňaza musí byť omyl. Za pohnutých okolností odišiel Jedin v novembri 1939 späť do Ríma, aby sa zaoberal komplexnými dejinami Tridentského koncilu.

Vylúčenie Jedina z akademického života sa nakoniec ukázalo ako veľmi prospešné pre vedu. V nasledujúcich desiatich rokoch, hoci finančne v ťažkej situácii, sa mohol plne venovať výskumu koncilových prameňov: tisíce latinských a francúzskych, talianskych a nemeckých, anglických a španielskych listov, správ, spisov – všetky jazyky účastníkov koncilu sa stali jeho jazykmi.

Práca vo viac ako sto archívoch a knižniciach a rozsah problémových oblastí poukazovali na rozsah jeho úlohy. V roku 1949, keď vydal prvý zo štyroch zväzkov Dejín Tridentského koncilu, mohol žať plody tohto pravdepodobne neopakovateľného bádateľského úspechu. Odozva zo strany odborníkov bola mimoriadna – aj keď dnešná generácia historikov sa ohradzuje voči jeho konvenčnému, na osobu zameraného pohľadu na dejiny a u Jedina jej chýbajú v tej dobe moderné prístupy, napríklad ten francúzsky.

Milostný vzťah vyšiel najavo

V tom istom roku 1949 sa začala tretia a najdlhšia etapa Jedinovho života: Bonn. Vo veku 49 rokov, 16 rokov po vyhnaní národnými socialistami, tam Jedin získal vytúženú profesúru. Nový začiatok, keďže v Ríme nemohol zostať za žiadnych okolností: milostný vzťah medzi kňazom a manželkou nemeckého diplomata vyšiel najavo, rozpadol sa a spôsobil vážne diplomatické otrasy vo Vatikáne.

Akademické vyučovanie v Bonne prinášalo Jedinovi radosť. Bol považovaný za majstrovského rozprávača a zručného pedagóga. Naďalej sa venoval svojim dejinám Tridentina. Urobil si tým medzinárodné meno – aj keď jeho špecialita, 400 rokov staré cirkevné zhromaždenie, sa už nedalo celkom „updatovať“.

To sa zmenilo náhle, keď v januári 1959 Ján XXIII. oznámil zvolanie všeobecného koncilu – Druhého vatikánskeho koncilu. Vtedy nadišla hodina koncilového bádateľa. Len za šesť týždňov Jedin napísal svoje Malé dejiny koncilov, ktorých sa len v Nemecku predalo viac ako 100-tisíc exemplárov a boli preložené dokonca aj do japončiny, čo bol aj na tú dobu nevídaný komerčný úspech teologickej učebnice.

Na koncile bol Jedin oficiálnym poradcom (peritus) vplyvného kolínskeho kardinála Josefa Fringsa. Zo svojho výskumu sa historik koncilov dozvedel, že skúška pre koncil príde až po odznení posledného Te Deum. V nasledujúcich rokoch prelomu Jedin prešiel premenou z teologicky „progresívneho“ na „konzervatívneho“ – prinajmenšom v očiach tých, ktorých sám podozrieval.

Jedin, ktorý plný nádeje vítal koncil, sa neskôr nechcel prizerať, ako sa uznesenia obchádzali zľava a stávali sa príležitosťou na ďalšie ďalekosiahle zmeny. Keďže Jedin podľa historika Konrada Repgena nebol v podstate bojovný, ale „mäkký človek, ktorý chcel spojiť vernosť princípom a harmóniu“, aktuálny vývoj vnútri cirkvi ho veľmi zaťažoval.

Štandardné dielo pre celé generácie

Napriek tomuto znepokojeniu sa Jedinovi podarilo udržať svoje dva zväzky Dejín Tridentského koncilu, dokončené v rokoch 1970 a 1975, bez aktuálnych paralel. To nepochybne znížilo ich ohlas v spolitizovanej verejnosti. Pre vedu sa však Jedin takto postaral o to, že jeho štúdia, ktorej zhotovenie trvalo viac ako 35 rokov, si uchováva svoju výpovednú hodnotu.

Rok pred svojou smrťou v roku 1979 stihol Jedin dokončiť aj svoj druhý odkaz: Handbuch der Kirchengeschichte (Príručku cirkevných dejín), ktorá bola nazývaná jednoducho „Jedin“. Toto štandardné dielo pre celé generácie teológov vznikalo pod Jedinovým vedením počas pätnástich rokov medzinárodnej spolupráce. Druhé vydanie Lexikónu pre teológiu a cirkev, ktoré vzniklo v rokoch 1957 až 1965, obsahuje 76 článkov, ktorých autorom je Jedin.

„Pápež cirkevných historikov“, šesťnásobný čestný doktor a sedemnásobný člen európskych akadémií, zomrel po viac ako 500 publikáciách vo svojom bonnskom byte 16. júla 1980 – len niekoľko týždňov po svojich 80. narodeninách.

Pôvodne publikované na katholisch.de Preložil o. Ján Krupa.