Kontroverzné svätorečenia v Rumunsku Mal by byť svätorečený teológ, ktorý donášal tajnej polícii o inom kanonizovanom svätcovi?

Dvanásteho júla 2024 Svätá synoda Rumunskej pravoslávnej cirkvi rozhodla o budúcej kanonizácii šestnástich duchovných, ktorí boli väznení alebo zahynuli vo väzení počas komunistického režimu.

Je pozoruhodné, že polovica týchto duchovných počas medzivojnových rokov sympatizovala s fašistickými a antisemitskými hnutiami alebo sa do nich aktívne zapájala, napríklad do Železnej gardy, ktorú viedol Corneliu Zelea Codreanu (1899 – 1938), alebo do Národnej kresťanskej strany.

Medzi vybranými na kanonizáciu bol otec Dumitru Stăniloae (1903 – 1993), významný rumunský pravoslávny teológ, ktorý vo svojich medzivojnových článkoch v tlači podporoval politickú a antisemitskú radikalizáciu krajnej pravice.

Nedávne rozhodnutie Rumunskej pravoslávnej cirkvi oficiálne uznať fašistické osobnosti ako svätých predstavuje významnú zmenu v kritériách hodnotenia a navrhovania jednotlivcov na kanonizáciu.

Tento krok priamo protirečí predchádzajúcemu postoju Rumunskej pravoslávnej cirkvi, najmä iniciatíve patriarchu Daniela v roku 2017, aby sa slávila obeta tých pravoslávnych duchovných a teológov, ktorí trpeli počas komunistických rokov pre svoju pravoslávnu vieru väznením a prenasledovaním.

Počas posledných desaťročí Rumunský patriarchát mlčal, pokiaľ ide o vlnu verejných petícií, ktoré podali bývalí fašisti a súčasní sympatizanti Železnej gardy v prospech uznania fašistických duchovných ako pravoslávnych svätých.

Tradícia vytvárania hagiografických naratívov zakorenených v pravoslávnej kanonizácii pre zosnulých fašistov zaujíma v rumunských dejinách a pravoslávnej tradícii významné miesto.

Vojenskí svätí požívali dôležité postavenie v byzantskej hagiografii ako ochrancovia a dokonca spolubojovníci kresťanských armád proti pohanstvu alebo rivalským ríšam.

Vojenská podpora vojakov mučeníkov ako Juraj, Demeter Solúnsky alebo Teodor Stratilat vytvárala byzantským armádam hagiografické a liturgické vzory správania pre kresťanských vojakov v boji.

V roku 963 pri žiadosti cisára Nikefora II. Fokasa (cca 912 – 969) konštantínopolský patriarcha Polyeukt (†970) odmietol uznať byzantských vojakov, ktorí zahynuli vo vojne proti Arabom, ako mučeníkov – svätcov Pravoslávnej cirkvi.

Etnickí mučeníci

Nástup nacionalizmu a národných hrdinov na Balkáne predznamenal vznik novej kategórie pravoslávnych svätých, ktorí sú známi ako etnickí mučeníci.

Táto klasifikácia zdôrazňovala etnicitu jednotlivcov usilujúcich sa o svätosť a nacionalistický aspekt procesu kanonizácie vedeného Pravoslávnou cirkvou.

Národné kanonizácie svätých miestnymi cirkvami prispeli k roztrieštenému chápaniu pravoslávnej svätosti a podporili šírenie nacionalizmu v pravoslávnych komunitách. Národné štáty a cirkvi využívali pravoslávnu svätosť a božskú ochranu vo svoj prospech.

Pravoslávni duchovní sa rozhodli kanonizovať osobnosti z minulosti, mníchov alebo kniežatá ako svätých, aby posilnili posvätnosť národa a potvrdili Pravoslávnu cirkev ako národnú.

Môže byť kanonizovaný ako mučeník, svätý alebo vyznávač viery niekto, kto bol zadržaný na základe politických obvinení a nie pre pravoslávnu vieru?

Podobne ako v byzantskom prípade tieto kanonizácie predpokladali hagiografické záznamy, ktoré potvrdzovali svätú povahu kanonizovanej osoby, ale zároveň zdôrazňovali jej národnú príslušnosť.

Pravoslávna hagiografia prešla procesom radikálnej transformácie od byzantských a skorých postbyzantských čias, v ktorých sa dôraz v životopisoch svätých kládol na víťazstvo pravoslávia nad herézou alebo prenasledovaním, k nacionalisticky orientovanému naratívu, ktorý slúžil národnému štátu i cirkvi.

Fašistické hagiografie

S príchodom kultu vojakov padlých počas prvej svetovej vojny a svetských ideológií fašizmu a nacizmu sa objavili sekulárne hagiografie.

V rámci tradičných hagiografií Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi sekulárni hagiografi kopírovali teologické, literárne a liturgické vzory používané v produkcii svätých, aby vytvorili hrdinské životopisy, ktoré boli prijateľné aj pre tradičné cirkvi.

Sekularizované a hrdinské hagiografie spojené so šírením fašistickej ideológie v medzivojnovom období hovorili o ideáli individuálnej sebaobety podľa vzoru Krista v záujme posilnenia národnej kolektívnosti čeliacej domácim a zahraničným hrozbám.

Fašistické hagiografie, ktoré sa rozvinuli v medzivojnovej Európe, chválili namiesto Boha antisemitský a rasistický nacionalizmus a vyzdvihovali kolektív nad jednotlivca.

Kult svätých sa v rámci fašistických hnutí zredukoval na paródiu, pričom tradiční svätí (sv. František, archanjel Michael) boli zneužívaní na nacionalistické a sekulárne účely, a to aj v pravoslávnych kontextoch.

Rumunský prípad

V rumunskom prípade sa fúzia ultranacionalistickej a pravoslávnej hagiografie objavila vo fašistických kruhoch spojených s fašistickým hnutím Železná garda.

Po najväčšom pohrebe v rumunských dejinách, ktorý sa konal 13. februára 1937 na počesť legionárskych mučeníkov Iona I. Moțu (1902 – 1937) a Vasileho Marina (1904 – 1937), legionársky jazyk prijal náboženské konotácie, ktoré oslavovali a prelínali význam mučeníctva za vlasť, za Boha a jeho cirkev.

Pravoslávni duchovní a aktivisti Železnej gardy sformulovali pre oboch legionárskych mučeníkov hagiografické texty, ktoré očistili ich prudký antisemitizmus a etické nedostatky v prospech idealizovaného hrdinského vykreslenia ich životov, vytvoreného podľa princípov byzantskej hagiografie.

Životopisné rozprávania zdôrazňovali osobné črty, ako napríklad pravoslávnu zbožnosť, bezúhonnú morálku a kontemplatívne správanie, pričom výrazne bagatelizovali akékoľvek prejavy antisemitizmu, politické zločiny spáchané proti štátu alebo herézu nacionalizmu v cirkvi.

Vychvaľujúce rozprávania vyzdvihovali ich skromnosť, altruistické správanie voči spoluobčanom, ktoré sa prejavilo v ich mučeníctve, a ich ochotu obetovať sa pri obrane vlasti a Pravoslávnej cirkvi v opozícii voči vpádu materializmu a voči vzostupu ateistického boľševizmu.

Tieto naratívy si získali priazeň rumunských pravoslávnych biskupov a rezonovali medzi prívržencami fašistických ideológií i ľuďmi mimo tohto spektra, pričom ich príťažlivosť bola posilňovaná kombináciou „reakčnej modernistickej“ estetiky a paraliturgických obradov.

Rumunský patriarchátRozruch okolo kanonizácií fašistických svätých v Rumunskej pravoslávnej cirkvi

Ionut Biliuta

Medzi koncom druhej svetovej vojny a nastolením komunistického režimu koncom roka 1947 došlo v pravoslávnych kruhoch k výraznému nárastu propagácie hagiografických správ o fašistických osobnostiach.

Tento jav bol podnecovaný ozbrojeným odbojom, útočiskom, ktoré legionári hľadali v pravoslávnych kláštoroch, kde následne prijali mníšsky spôsob života, a značným uväznením legionárov vo väzniciach a v internačných táboroch. Tieto okolnosti prispeli k rozvoju propagandistických hagiografií fašistov.

Najmä legionári žijúci v kláštoroch a tí, ktorí boli zatknutí po roku 1948, sa považovali za kresťanských mučeníkov, svoje činy vnímali ako konfrontáciu s ateistickým režimom a seba samých považovali za oporu proti komunizmu.

Prevládajúce eschatologické sklony v radoch legionárov naznačujú blížiaci sa apokalyptický konflikt, ktorý vyvrcholí návratom Krista na zem. Fašistické hagiografie určené pre ich spoluväzňov alebo mníšskych bratov zobrazovali apokalyptické napätie v kontexte duchovného boja proti hrozivému ateizmu. Tieto hagiografické príbehy teda fašistických mučeníkov vykresľovali ako svätých a vyznávačov pravoslávnej viery.

Na konci 40. rokov väznení legionári upustili od agresívneho politického aktivizmu a opäť prijali princípy väzenského hésychazmu. Najmä mladí fašisti zadržaní na základe politických obvinení, známi komunistickým orgánom ako „mystici“, spojili Ježišovu modlitbu s fašistickým teologickým teologumenom o vykúpení národných hriechov prostredníctvom utrpenia a mlčanlivosti.

Hagiografické snahy v povojnových rokoch prekonali tie z medzivojnového obdobia, keď fašistickí hagiografi pretvorili biografické príbehy legionárskych mučeníkov pomocou identických literárnych konvencií a ideologických/teologických trópov.

Legionár Valeriu Gafencu

Životopisné údaje o mladom legionárovi menom Valeriu Gafencu (1921 – 1952), ktorého jeho spoluväzni zo Železnej légie uctievali ako „svätca komunistických väzníc“, boli reinterpretované, skreslené alebo zámerne vynechané.

Pre nasledujúce generácie legionárskych spisovateľov Železná légia znamenala hnutie za duchovnú obnovu v rámci zakorenených inštitucionálnych štruktúr Rumunskej pravoslávnej cirkvi a nie radikálnu politickú stranu.

Ich politické obvinenia zo zločinov spáchaných proti štátu boli prezentované ako obrana Pravoslávnej cirkvi proti boľševickému ateizmu, pričom ich fašistický aktivizmus bol vykresľovaný ako prostriedok kresťanskej a národnej výchovy mládeže.

Osobné aspekty ich života, ako napríklad sexuálne vzťahy, zasnúbenia, krádeže, násilie a vraždy, boli marginalizované a hagiografické správy zdôrazňovali dojímavý návrat ku Kristovi, neochvejnú modlitbu, čnostné činy a konverzie etnických alebo ideologických nepriateľov za mrežami na pravoslávnu vieru.

Naratív vyzdvihoval ochotu obetovať svoj život, dokonca aj za Židov, videnia Panny Márie a ďalších svätých, proroctvá, zázračné činy a uzdravenia.

Preživší legionári zručne maskovali svoj antisemitizmus ako prejavy kresťanskej lásky a skresľovali údajnú konverziu Židov na pravoslávne kresťanstvo.

Ako sa uvádza v svedectvách, ktoré boli neskôr tajne publikované v samizdatoch, tieto hagiografie spočiatku kolovali v legionárskej komunite a posilňovali neochvejnú vieru v Železnú légiu a presvedčenie, že stelesnenie fašistického ideálu človeka bolo vytvorené v pravoslávnom mučeníkovi svätcovi.

Po páde komunizmu

Po roku 1989 preživší fašisti a ich mladí stúpenci presadzovali hagiografický obrat rumunského pravoslávia, ktorý by zahrnul ich mučeníkov do oficiálnej hagiografie Rumunskej pravoslávnej cirkvi – povzbudení vlnou národných kanonizácií zorganizovaných Rumunskou pravoslávnou cirkvou.

Pravoslávni duchovní s fašistickou minulosťou, ako napríklad otec Gheorghe Calciu-Dumitreasa, archimandrita Iustin Pârvu, opát kláštora Petru Vodă, a ich mladí stúpenci propagovali v pravoslávnych komunitách hagiografie fašistických mučeníkov.

V hagiografiách po roku 1989 bola zvyčajne odstránená akákoľvek zmienka o fašistickej politike a antisemitizme z medzivojnového a komunistického obdobia.

Životopisy boli prispôsobené tak, aby zodpovedali životom iných mučeníkov svätcov, ktorí trpeli v Ruskej pravoslávnej cirkvi počas komunistického režimu. Aj svedectvá pamätníkov boli prispôsobené liturgickým a hagiografickým vzorom.

Verejnosť im neprejavovala žiadnu úctu a väčšina ich života zostala v pravoslávnych komunitách neznáma.

Fašistickí hagiografi popularizovali životopisy fašistických svätých medzi pravoslávnymi komunitami a povzbudzovali na verejnú úctu k týmto mučeníkom s cieľom vyvinúť tlak na Svätú synodu v Bukurešti, aby uznala posvätnosť sebaobetovania legionárov a fašistických mučeníkov zaradila do zoznamu svätých Rumunskej pravoslávnej cirkvi.

Vytvorili kolektívne alebo špeciálne liturgické služby, ktoré oslavovali obetu mučeníkov za Boha, Pravoslávnu cirkev a vlasť. Výsledkom mnohých ikon a náboženských obrazov zobrazujúcich obetu legionárov za pravoslávnu vieru a ich silný nacionalizmus bola vizuálna hagiografia doplnená hagiografickou hymnografiou v cirkevnej bohoslužbe.

Rastúca fašistická hagiografia v pravoslávnych komunitách zatienila akúkoľvek kritickú analýzu minulosti a postupne nahradila úctu k pravoslávnym vyznávačom a mučeníkom počas komunizmu.

Najnovšia kanonizácia

Nedávne rozhodnutie Svätej synody o kanonizácii ôsmich sympatizantov a členov Železnej gardy a Národnej kresťanskej strany a prijatie fašistických hagiografií vyvoláva nespočetné metodologické a teologické otázky.

V súvislosti s rozhodnutím pravoslávnej Svätej synody by sa mali položiť niektoré (rétorické) otázky:

Mal by byť svätorečený teológ otec Dumitru Stăniloae, ktorý donášal rumunskej tajnej polícii (Securitate) o inom kanonizovanom svätcovi, otcovi Arseniem Bocovi (1910 – 1989), a pôsobil ako „vplyvný agent“ tejto tajnej polície v zahraničí?

Mal by byť uctievaný ako svätý legionársky vodca otec Ilie Lăcătușu (1909 – 1983), ktorého ostatky boli exhumované a sú predmetom tajnej úcty pravoslávnych kresťanov?

Mal by byť do oficiálnej pravoslávnej hagiografie zaradený ako vyznávač svätej viery teológ otec Ilarion Felea (1903 – 1961), ktorý bol uväznený skôr za fašistickú činnosť než pre pravoslávnu vieru, zomrel vo väzení, ale predtým slúžil ako donášač Securitate na svojich spolubratov kňazov z Aradu?

Môže byť kanonizovaný ako mučeník, svätý alebo vyznávač viery niekto, kto bol zadržaný na základe politických obvinení a nie pre pravoslávnu vieru?

Verejnosť im neprejavovala žiadnu úctu a väčšina ich života zostala v pravoslávnych komunitách neznáma. Tak prečo Rumunská pravoslávna cirkev a patriarcha zaradili kontroverzných fašistických svätých do svojej oficiálnej hagiografie?

A ako môžu predstavitelia pravoslávnej herézy ultranacionalizmu a heterodoxie vyhovovať princípom kanonizácie svätých, ktoré sú v rumunskom pravosláví platné od roku 1952 a predpokladajú nespochybniteľnú pravoslávnu vieru kandidáta na svätorečenie?

A napokon, bolo rozhodnutie Svätej synody v júli 2024 koncom alebo začiatkom kanonizácie fašistov v Rumunskej pravoslávnej cirkvi?

Ako treba interpretovať rozhodnutie Svätej synody? Ako kapituláciu pred fašistickými a fundamentalistickými kruhmi v rámci Rumunskej pravoslávnej cirkvi? Ako taktické rozhodnutie na upokojenie týchto skupín? Ako výzvu adresovanú štátnym orgánom?

Znepokojujúci precedens

Bez ohľadu na dôvody tohto rozhodnutia Svätá synoda sa postarala o znepokojujúci precedens.

Kým fašizmus sa snaží kooptovať kresťanskú hagiografiu tým, že integruje svojich mučeníkov do pravoslávnych naratívov, rumunskí biskupi povolili nacionalistickú sekularizáciu tisícročného dedičstva, ktoré je jadrom hagiografie Rumunskej pravoslávnej cirkvi.

Hoci vzťahy medzi pravoslávím a rímskokatolíckym kresťanstvom v minulosti boli napäté, v duchu kresťanského ekumenizmu by si rumunské pravoslávie malo pri budúcich kanonizáciách osvojiť skúsenosti Rímskokatolíckej cirkvi.

Je podstatné, aby akákoľvek forma politického aktivizmu, od kresťanskej politiky po fašizmus, diskvalifikovala kandidáta na svätorečenie v Rumunskej pravoslávnej cirkvi.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa.