Veriac (ne)vediac Napätie, ktoré posúva

Napätie je súčasťou medziľudských vzťahov. Hoci si to nechceme priznať, vzťah bez akýchkoľvek, čo i len zriedkavých napätí neexistuje. A to z dôvodu, že na seba narážajú jedineční ľudia so svojimi cnosťami aj neresťami, špecifickými predstavami a túžbami.

Okrem toho, že je istá tenzia takpovediac nevyhnutná, vytvára aj akúsi hnaciu silu. Či už sa bavíme o partnerských vzťahoch, priateľstvách, vzťahoch na báze kolegiality, alebo dokonca nepriateľstvách, všade tam môže spôsobiť pohyb. A to ako smerom k lepšiemu, tak aj k horšiemu. Záleží na našich ľudských postojoch.

Podobné mechanizmy existujú aj vo vzťahoch ostatnej živej či neživej prírody. Keď elektrón a protón navzájom interagujú, vzniká medzi nimi pole, v ktorom existuje elektrické napätie. Alebo keď sa strom ohýba vo vetre, pozorujeme mechanické napätie v jeho kmeni. No a akési pnutie nachádzame aj medzi spoločenskými prístupmi, akými sú veda a náboženská viera.

Napriek uvedenému sa občas zdá, že by sme sa takémuto napätiu chceli vyhnúť. Niektorí z veriacich si myslia, že je zdanlivé a spôsobené ľudskou obmedzenosťou. Obzvlášť vypuklý konflikt totiž badáme pri porovnávaní postojov mnohých náboženských fundamentalistov, ktorí trvajú na doslovnom výklade Biblie, a prívržencov materialistického výkladu sveta. Práve táto druhá skupina prísnych ateistov často považuje náboženskú vieru za produkt ľudskej nevyspelosti, ktorá raz pominie.

Napätie medzi vedeckými odbormi do istej miery akceptujú, ale trápiť sa dialógom s „ľudskými poverami“ považujú za hodné opovrhnutia. V skutočnosti však každý, kto niekedy nabral odvahu a vstúpil na pole dialógu viery a vedy, musel si napätie medzi nimi uvedomiť ako niečo celkom reálne a nevyhnutné. A to hneď z viacerých dôvodov.

(Ne)obmedzená veda

Vedecký výklad sveta je mimoriadne úspešný. Vďaka nemu sme sa naučili liečiť mnohé dovtedy nevyliečiteľné ochorenia, letieť do vesmíru, prepájať svet internetom či zostrojovať učiace sa modely, ktoré označujeme pojmom umelá inteligencia. Môže sa zdať, že nárok vedy na finálne vysvetlenie sveta je pri takýchto úspechoch opodstatnený. No ako sa hovorí, „diabol sa skrýva v detailoch“.

Totiž aj to, že veda funguje, nie je vôbec samozrejmé. Potrebovali sme na jej rozvoj dôveru v také predpoklady, ako napríklad že svet je človeku poznateľný, hodný skúmania a že pravda je dôležitá. Bez prijímania takýchto metafyzických tvrdení by sme asi ťažko mohli dúfať, že nám veda bude vôbec na niečo dobrá. A to nie je všetko.

Veda je obmedzená svojou metódou. Je postavená na reprodukovateľných, všeobecne prístupných faktoch. Často dokáže bravúrne zodpovedať konkrétnu otázku, ale čím širšie sa pýtame, tým viac strácame v rámci vedeckých vysvetlení istú pôdu pod nohami.

No najviac sa vedecký prístup otriasa, keď od otázky „ako“ prejdeme k tej „prečo“. Keď od procesu prechádzame k zmyslu. Keď prestávame hľadať len „techné“ a „phýsis“, ale začíname sa pýtať aj na „logos“. Práve vtedy sa nárok vedy byť „absolútnym zdrojom chápania sveta“ ukazuje ako pyšné želanie. Ak teda neprijmeme postoj filozofie scientizmu, ktorý tvrdí, že vedou vieme principiálne vysvetliť úplne všetko. Do bodky.

Veriac (ne)vediacBránilo kresťanstvo v ceste vedeckej revolúcii?

Martin Fedorko

Na druhej strane racionálnym bádaním býva skúšaný aj pohľad viery. A nie raz tou skúškou neprejde. Či už ide o naše karikatúry Boha, naivné predstavy o cirkvi, či poverčivé prejavy viery, to všetko veľakrát neobstojí zoči-voči realite.

Navyše sú aj iné „viery“, ktoré často používame a vnášame do nášho sveta. Myslím tým rôzne idey a predstavy o tom, čo by ako malo fungovať, ktoré sú často založené na predsudkoch či neopodstatnených strachoch. Tieto nenachádzame len u ľudí praktizujúcich náboženstvo, ale darí sa im aj u tých agnosticky založených.

V každom prípade veda svojou nekompromisnou rigoróznosťou nastavuje týmto našim predstavám zrkadlo.

Aj keď sa nám to nemusí páčiť, odpor je smiešny a zbytočný. Vedecká metóda, obzvlášť čo sa týka exaktných vied, prešla testom času a nedá si len tak odporovať. Ako som však už naznačil, jej úspech spočíva vo vymedzenosti metódy. Filozofický traktát si vždy, nech už by bol akýkoľvek dôsledný, nájde hodného filozofického oponenta. Ťažko by však niekto vedecky zbehlý spochybňoval platnosť gravitačných zákonov.

Jednoducho úzke vymedzenie vedeckých experimentov pomáha ich úspešnosti, no zároveň tým necháva priestor na interpretáciu a spájanie v širšom kontexte a tým aj priestor na aplikovanie filozofie či teológie. A práve tam dávajú tieto disciplíny otázky a odpovede, ktoré ako ľudia úpenlivo hľadáme.

Proces vzájomného očisťovania

Práve v tomto bode sa chcem vrátiť k spomínanému napätiu. Pápež Ján Pavol II. v roku 1988 o vzťahu vedy a viery písal takto: „Veda môže očistiť náboženstvo od omylov a povier, náboženstvo môže očistiť vedu od idolatrie a od rôznych foriem falošného absolútna. Môžu sa navzájom voviesť do rozľahlejšieho sveta, v ktorom môže prekvitať veda i náboženstvo.“

Tento proces vzájomného očisťovania nevyhnutne prináša tenzie a pnutia, ktoré sa neriešia ľahko. Veda napreduje mimoriadne rýchlym tempom, a to až tak, že niekedy ani skúsení odborníci v exponovaných odboroch nestíhajú držať krok s aktuálnymi poznatkami.

Na druhej strane sme na mnohých frontoch vedeckého bádania narazili na skutočnosti, ktoré sa zdajú človeku úplne alebo čiastočne neprístupné. Často neintuitívna a filozoficky otvorená povaha kvantového sveta, počiatok vesmíru, vedomá skúsenosť či existencia života, to všetko je len krátkym výpočtom fenoménov, kde vedecké poznatky narážajú na filozofiu a tým nevyhnutne aj na možnosť teistického výkladu.

Napriek tomu by bolo nepoctivé nejsť vo vede ďalej a neskúšať tieto ťažké problémy prírodovedecky skúmať. Zároveň môžeme očakávať, že v týchto bodoch by si mohli byť filozofia, teológia a veda vzájomne nápomocné. No je to také jednoduché?

Veriac (ne)vediacVesmír ako vzťah: pohľad od fyziky po vieru

Martin Fedorko

Náboženstvo a veda vychádzajú zo značne iných predpokladov. Ako som už spomínal, ani veda neobstojí bez metafyziky, no náboženstvo predpokladá omnoho viac prírodovedecky nedokázateľných fenoménov. Existencia Boha či iných božstiev, duchovného sveta, objektívnych morálnych pravidiel či zjavených právd, to všetko musí v kontakte s rigoróznou vedeckou metódou vytvárať akýsi druh konfliktu. Navyše obidve domény používajú iný jazyk. Na jednej strane máme príbehy a metapríbehy svätých kníh, podobenstvá a poučné výroky, morálne normy či prikázania, na druhej strane štúdie, experimenty a matematicko-prírodovedecké pojmy. Napätie medzi takto odlišnými predpokladmi je nevyhnutné.

Zároveň si obe disciplíny zo svojej povahy nárokujú absolútne vysvetlenie sveta. Jedna vidí svet ako Božie dielo so svojou neoddeliteľnou morálnosťou, tá druhá ako výsledok prírodných, fyzikálnymi zákonmi poháňaných procesov. Navyše náboženstvo prichádza s etickými normami, ktoré môžu vedcov motivovať, no zároveň ich aj brzdiť. Práve vďaka všetkým týmto skutočnostiam vnímam napätie medzi vierou a vedou ako realitu, ktorá sa nedá ignorovať.

Štyri cesty

Musí však byť výsledkom takéhoto napätia nezmieriteľné nepriateľstvo? Vôbec nie. Zaujímavý pohľad na túto tému ponúkol americký fyzik a intelektuál Ian G. Barbour. Ten klasifikoval vzťah vedy a náboženstva do štyroch možných kategórií: konflikt, nezávislosť, dialóg, integrácia. Len v prvej z nich dochádza k výhradne nepriateľskému postoju. V ostatných troch ide o vzťah viac či menej pozitívne orientovaný.

Prvou z týchto troch ciest, ktorá sa javí ako východisková, je „udržiavať tieto dve sféry v nepriedušne uzavretých priestoroch“ (Keď sa veda stretne s náboženstvom, s. 36). Keďže ide o také odlišné domény s vlastnými predpokladmi a jazykom, zdá sa, že nikto by nemal mať takéto prísne oddelenie za zlé. Ako náboženstvo, tak aj veda majú svoje pole pôsobnosti, kde prinášajú ľuďom prospech. Pokiaľ si teda nebudú takpovediac liezť do kapusty, bude z toho ľudstvo profitovať.

Je to zaiste pekná myšlienka, ale žijeme len v jednom svete a na jeho vysvetlení sa obe tieto domény podieľajú. Ich striktné oddelenie môže naše chápanie sveta ochudobňovať. Ian Barbour o tom píše takto: „Ak by veda a náboženstvo boli celkom nezávislé, vyhli by sme sa potenciálnemu konfliktu, no vylúčili by sme aj možnosť konštruktívneho dialógu a vzájomného obohacovania“ (Keď sa veda stretne s náboženstvom, s. 42).

Odpoveďou na napätie vo vzťahu vedy a viery by mohol byť dialóg alebo snaha o integráciu. Ako som už naznačil, dialóg sa môže rodiť „z úvah o predpokladoch vedy“ alebo aj „zo skúmania podobností medzi metódami vedy a metódami náboženstva“ (Keď sa veda stretne s náboženstvom, s. 43).

Pri prvej možnosti sa bavíme o tých hraničných otázkach, ktoré veda nastoľuje, ale zatiaľ sa zdá, že na ne nevie dať odpovede. „Veda odhaľuje poriadok, ktorý je racionálny i náhodný zároveň,“ píše Ian Barbour, no ako ďalej pokračuje, tieto objavené zákony ani podmienky neboli nevyhnutné (Keď sa veda stretne s náboženstvom, s. 44). Táto zrozumiteľnosť aj v Einsteinovi podľa jeho vlastných slov prebúdzala náboženskú bázeň.

Druhá možnosť je menej špekulatívna a viac praktická. Metódy vedy a náboženstva, hoci sa zdajú také odlišné, predsa len majú pár podobností. Obe využívajú analógie a modely, obe podliehajú kritike a reinterpretácii. Pri náboženstve ide o orientáciu vzhľadom na ľudskú skúsenosť, no aj vo vede sa začala zohľadňovať úloha pozorovateľa.

No a potom je tu integrácia. Tou skúšame ísť ešte ďalej a pomocou prírodnej teológie a filozofie hľadáme prieniky vo vysvetleniach vyplývajúcich z transcendentného sveta a toho imanentného, teda vesmíru a prírody. Každý pokus o takúto integráciu však musí nevyhnutne prebiehať v rámci špecifickej vedeckej oblasti a riadiť sa jej najnovšími faktmi.

Veriac (ne)vediacBiblický zmysel ako kozmický fenomén

Martin Fedorko

Len pre predstavu, ako by mohli také pokusy o integráciu vyzerať, si môžeme načrtnúť stále prebiehajúce debaty o jemnej vyladenosti vesmíru. Takzvaný „antropický princíp“ hovorí o skutočnosti, že vesmírne fyzikálne konštanty sú nastavené tak, aby v ňom mohol vzniknúť život. Čo i len malá odchýlka v nich by spôsobila, že by bol vesmír neobývateľný a život by sa v ňom nemohol objaviť. Pri interpretácii takýchto fenoménov nám môže byť teológia nápomocná.

Opačne sa zas ponúka možnosť reinterpretovať niektoré náboženské dogmy vo svetle najnovších vedeckých faktov. O otázkach duše a tela či vedomia vieme predsa len presnejšie diskutovať v súvislosti s najnovšími poznatkami z biológie a neurovedy. Rovnako aj environmentálne výzvy vieme uchopiť z pozície teológie, ako ukázal pápež František v encyklike Laudato si’. Snaha o integráciu je odvážnou cestou bez jasného konca, počas ktorej môže prísť k rôznym nepochopeniam, ale pravdepodobne ide o intelektuálne najuspokojivejší prístup.

Či už by sme sa však teraz našli v tej či onej z Barbourom vymenovaných kategórií, ako dôležité vnímam dať sa pozvať k dôslednejšiemu premýšľaniu nad významom vedy a viery. Aj preto sa chcem v niektorých ďalších článkoch pozrieť na konkrétne domény, v ktorých sa dialóg alebo integrácia dajú aplikovať.

Povzbudený príkladom mnohých vedcov vnímam, že napätie, ktoré im vzťah týchto disciplín prinášal, pozitívne vplývalo ako na ich duchovnosť, tak aj vedeckú činnosť. Ako príklad by sa dal použiť Sir Isaac Newton alebo otec big bangu Georges Lemaître. Vzorov na tejto ceste by sme však našli omnoho viac.

Napätie môže povzbudiť človeka viesť dialóg a zatiahnuť na hlbinu. Či už v medziľudských vzťahoch, alebo aj v tých spoločenských, či „nadspoločenských“. Napätie spôsobuje pohyb a pohyb môže znamenať vykročenie o krok vpred. Nebojme sa ho urobiť.