Veriac (ne)vediac Biblický zmysel ako kozmický fenomén

„Myslím, teda som.“ Toto Descartovo zvolanie a nadobudnuté poznanie odštartovalo rozsiahlu zmenu optiky, akou sa pozeráme na svet. Veda, pokrok v technológiách a rozumové poznávanie sa stali tým, čo ženie ľudstvo vpred.

Hoci to Descartes, Newton ani mnohí ďalší po nich nezamýšľali, svojimi myšlienkami a objavmi otvorili cestu novej viere, a to vo vedecký pokrok, s čím prišlo postupné odmietnutie náboženských autorít a celková zmena v spoločnosti.

Svet, ktorý sa predtým zdal relatívne stabilným a predvídateľným miestom, sa zrazu zmenil na horskú dráhu plnú objavov a inovácií. Istotu náboženských právd nahradila vzrušujúca, ale zároveň pálčivá neistota pokroku a vedy. Technologické objavy zmenili také aspekty ľudského života, o ktorých sa nám pred päťsto rokmi ani nesnívalo. Je ešte v takomto svete miesto pre vieru v Boha?

Táto otázka ma ako veriaceho sprevádzala dlho. Ako tak pozorujem svet, nie som v tomto asi sám. Na internete sa to len tak hemží otázkami o Bohu, stvorení sveta a rôznych morálnych problémoch, pri ktorých ľudia skúšajú hodnovernosť kresťanstva. Dokázala veda, že Boh neexistuje? A ak nie, ako sa dá viera v Boha skĺbiť s modernými poznatkami? Existuje na to vôbec uspokojivá odpoveď?

Sú to provokujúce otázky. A je zrejmé, že nebudem schopný dať v tomto texte odpoveď na všetko. Nie je to ani mojou ambíciou. Koniec koncov, dialóg vedy, rozumového bádania a náboženskej viery je istým spôsobom vedený spoločnosťou už od starogréckych čias. No a stále zďaleka nie je všetkým sporom a otázkam koniec.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim ponúknuť môj pohľad, čo pomohlo mne ako bádajúcemu veriacemu, aby som našiel cestu, ktorá by uspokojila srdce aj myseľ.

Biblické texty ako metapríbehy

Na úvod by som ešte chcel poznamenať, že náboženskú vieru nevnímam ako niečo, čo možno založiť čisto len na vznešených myšlienkach, technokratických postupoch a filozofických tézach. Len málokto sa stane veriacim na základe „presvedčivých dôkazov“ alebo „dôkladnej argumentácie“. Nie že by sa nedalo v prospech viery dobre argumentovať alebo predložiť hodnoverné dôkazy, ale jednoducho každý, kto sa o to dôkladne pokúša, v mnohých otázkach narazí na ľudské limity.

Už dánsky filozof a mysliteľ Kierkegaard pomenoval, že nestačí o viere premýšľať, ale treba urobiť skok viery, ktorý však na prvý pohľad môže vyzerať iracionálne. Náboženská viera sa z môjho pohľadu javí najčastejšie založená na hlbokej skúsenosti ľudského ducha.

Napriek tomu mojej racionálnej povahe nedalo, aby som sa nesnažil nájsť súlad medzi vierou a rozumom. Čo by to boli za životné pravdy, o ktoré sa máme v živote oprieť, ak by neboli v súlade s tým, čo sme sa za posledných päťsto rokov vedy dozvedeli o svete?

V tomto momente mnohým z vás napadne, ako sa dajú skĺbiť všetky tie známe biblické príbehy s modernou vedou. Hádam máme veriť, že sa Eva rozprávala s hadom? A ako ten had vyzeral predtým, ako ho Boh za trest nechal plaziť sa po zemi? No a mohol Noe zobrať všetky druhy zvierat na jednu loď? Veď nám by dnes nestačili moderné lode, aby sme živočíchy takto zhromaždili do jednej zoo.

Prvým základným krokom vpred je začať vnímať biblické texty ako metapríbehy. Teda ako také príbehy, ktoré komunikujú vyššie pravdy, v prvom rade o človeku a jeho poslaní na tomto svete, ale hneď v nadväznosti aj o celom vesmíre. Môžeme v textoch Biblie hľadať nie doslovnú presnosť, ale skôr logos, čiže zmysel, ktorý nás obklopuje. Veda tak v takomto chápaní ostáva výhradným nástrojom objavovania, ako veci fungujú, zatiaľ čo biblické príbehy nás učia chápať, prečo fungujú, čiže sa zaoberajú zmyslom vecí, zmyslom stvorenia a účelom vesmíru.

Navyše netreba zabúdať, že biblické knihy boli písané ľuďmi svojej doby a pre svojich súčasníkov. I keď im prisúdime nadčasovú platnosť, stále musíme mať na zreteli to, že komunikujú dvetisíc rokov starým jazykom. Biblia jednoducho nie je vedecká ani prírodopisná kniha. A toto nie je nejaký nový poznatok modernej teológie.

Už svätý Augustín vo 4. storočí videl biblické správy napríklad o stvorení sveta ako istú alegóriu. Veď aj vo Svätom písme sa píše, že pre Pána je „jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“ (2 Pt 3, 8). Augustín nám nezabudol vo svojich teologických textoch pripomínať, že ako kresťania nemáme odporovať poznatkom o prírode, tak ako sú zjavné, pretože tým znevažujeme samotné pravdy obsiahnuté v Biblii.

Komunikovanie zmyslu

Je to však takto jednoduché? Môžeme Bibliu vnímať ako nejakú knihu príbehov, ktoré síce obsahujú múdrosti a ponaučenia, ktoré nám môžu v živote pomôcť, ale inak sú len bájnymi textami a netreba sa ich širšou pravdivosťou hlbšie zaoberať? Istotne nie.

Niektoré texty a príbehy Biblie sú naozaj mýtmi. Sú alegóriou alebo hyperbolou. Iné si však, naopak, nárokujú na historickú presnosť. Závisí to od konkrétnej knihy Biblie, jej autora, použitého literárneho žánru či výrazových prostriedkov.

Najdôležitejšie udalosti, ako to, že Boh sa stal človekom v lone matky, alebo ako je zmŕtvychvstanie, patria skôr do druhej skupiny. Aj samotný akt stvorenia, hoci je opísaný symbolicky, by bolo neudržateľné vyhlásiť len za nejakú fantáziu autora, možno až za rozprávku pre deti.

Na dôslednejšie rozmýšľanie by bolo vhodné otvoriť tému zázrakov, ale tá by zabrala aspoň tak veľa priestoru ako celý tento článok a nedostali by sme sa ani k podstate. Táto téma si zasluhuje vlastný text, takže s dovolením ju nateraz preskočím. Lebo ako som už spomenul, tieto biblické príbehy v mojich očiach v prvom rade spája to, že komunikujú zmysel.

Netreba nad nimi rozmýšľať v intenciách faktografickej literatúry. Až toto poznanie sa tak javí intelektuálne uspokojivým. Navrhujem, aby sme teda na ceste viery premýšľali nad týmito príbehmi inak. A to ako nad udalosťami, ktoré svojským spôsobom, či už priamo, alebo alegoricky, hovoria o podstate a cieli kozmických dejín.

Foto: Unsplash/Vincentiu Solomon

Môže to znieť trúfalo, ale z takejto perspektívy tieto texty nekomunikujú len akýsi „zmysel života“, čiže v preklade to, prečo mám ráno vstať z postele. Komunikujú aj niečo omnoho širšie, a teda ten bájny Logos – tvorivý rozum sveta, úplne najzákladnejší zmysel všetkého. V skratke všetko smeruje od Boha k Bohu, ktorý je láska a zároveň alfou (počiatkom) a omegou (koncom). On svojím zmŕtvychvstaním dokázal, že láska prekračuje hranice biológie a fyziky, dokáže pretvárať tento svet a urobiť aj z mŕtveho živé.

A keď to dokázal raz a dal tým nášmu ľudskému príbehu tento nový rozmer, a teda že láska môže spasiť aj nás, tak nám dal nádej, že raz tou láskou pretvorí celý vesmír. Ten vesmír, ktorý vyzerá tak neskutočne veľký, že sa to nedá ani celkom dobre predstaviť.

Kozmický paradox

Vo vesmíre sú miliardy galaxií a každá obsahuje miliardy hviezd. Človek oproti tomu nie je ani len zrnkom v saharskom piesku. V skutočnosti je ešte oveľa menej. Joseph Ratzinger vo svojej knihe Úvod do kresťanstva píše: „Veľkosť, Logos sveta presahujúci všetky naše zmysly, a predsa všetko obsahujúci, poukazuje na toho, ktorého myšlienkou je tento svet; poukazuje na toho, pred ktorým sú národy ako ,kvapky vo vedre‘.“

No ako aj on neskôr ďalej rozvíja, hoci je to pre človeka neintuitívne, až pohoršujúce, Boh je veľký práve preto a to božské na ňom je práve to, že sa dal ohraničiť tým najmenším. Stal sa na prvý pohľad bezvýznamným človekom v bezvýznamnej časti Rímskej ríše na bezvýznamnom mieste niekde blízko omnoho významnejšieho Jeruzalema.

Hoci bol spravodlivý, skončil pribitý na kríži ako ten najpodradnejší zločinec. Tento paradox je taký veľký, že sa nad ním nedá rozumne rozmýšľať inak ako nad úplným kozmickým paradoxom. Tých však je predsa v našom vesmíre veľa. Stačí spomenúť princíp superpozície v kvantovej mechanike (slávna Schrodingerova mačka), antropický princíp (vyladenosť vesmíru pre život) alebo fenomén silnej emergencie (celok sa javí ako viac, ako len súčet svojich častí). Len tento kozmický paradox bol navyše aj súčasťou našich ľudských dejín.

Skúsim ešte ďalej nadviazať na Ratzingerove myšlienky. Jeho téza, že biologické je akosi poznačené duchom, že Ježišovým zmŕtvychvstaním sa prekročili hranice „biosu“, čiže aj smrti, naozaj otvára dvere novej perspektíve, ktorou sa môžeme ako veriaci pozerať na náš svet. Zjavne sa tu kresťanská viera neobjavuje ako čisto subjektívna ľudská skúsenosť, ale aj ako niečo, čo dáva materiálnemu nový rozmer.

Dejiny človeka aj vesmíru sú jedným príbehom zmyslu. Príbehom, ktorý sa dá poznávať filozoficko-teologicky aj exaktne vedecky. Sú to dva prístupy k poznávaniu reality.

Zaujímavosťou v tomto kontexte sú slová poľskej mystičky Alice Lencewskej, ktorá vo svojej knihe Svedectvo píše, že „láskou sa treba dotýkať všetkého a zvlášť toho, čo nie je láskou, aby to láska ovládla a premenila na lásku“. Zdá sa mi, že ide o podobnú myšlienku, akú zdôrazňuje vo svojej teológii Ratzinger, len podávanú z pohľadu mystiky a náboženského zážitku.

Krásne vidno, ako sa mystické kresťanstvo dokáže prepojiť s tým teologickým a svet vysvetľujúcim. Hoci sa modlitba, pôst, almužna a ostatné dobré skutky, teda činy kresťanskej lásky, môžu javiť len ako individuálna záležitosť, v skutočnosti je odkazom biblických príbehov práve to, že presahujú jednotlivca a každý takýto čin sa stáva príbehom celého ľudstva a takpovediac aj celého kozmu.

Skutky ľudí tak prikladajú ruku k dielu, zúčastňujú sa na skutkoch Ducha, ktorého cieľom je pretvoriť ľudstvo aj vesmír láskou, akokoľvek odvážne to môže znieť. No a tak sa príroda a duch „vzájomne dopĺňajú a vytvárajú spoločné dejiny“.

Bolo by dobré na tomto mieste pripomenúť ešte jednu dôležitú vec. Filozofia, teológia, ako aj naša interpretácia biblických príbehov sú veľmi podobne, ako je to aj pri iných vedeckých teóriách z prostredia fyziky či chémie, len hádaním, čiže myšlienkovým pokusom trafiť terč. No na rozdiel od exaktných vied, akými sú matematika, fyzika či chémia, vo filozofii a v teológii nemáme k dispozícii jednoznačný experiment, ktorým dokážeme našu teóriu, naše uhádnutie potvrdiť alebo vyvrátiť.

Môžeme použiť len naše vlastné myslenie, hlavne to kritické, ale aj tú úžasnú predstavivosť, ktorá nám je taká vlastná. Skúšame tak robiť myšlienkové experimenty a dúfame, že hádžeme na terč a nie mimo. A hoci ho možno nikdy netrafíme úplne, môžeme sa k nemu viac a viac blížiť a to je dobrá správa. Aj moja interpretácia je len takýmto pokusom, no ak pomôže len jednej pochybujúcej mysli, stálo to za to. A keď nie, tak to pokojne hoďte za hlavu.

Vedecký boom sa začal v kresťanskom prostredí

Ale ak tomu dáte šancu, možno to celé stojí aspoň za zváženie. Úspechy vedy nám posledné storočia ukázali to, čo židovsko-kresťanská filozofia predpokladala už dávno. Vesmír je pre človeka zmysluplný, a teda aj poznávateľný. Funguje v ňom matematika a mnohé princípy, vďaka ktorým vieme zostrojiť raketu smerujúcu na Mesiac alebo satelit obiehajúci okolo Zeme. Vieme objaviť liečbu imunoterapiou alebo naprogramovať AI jazykový model, ktorý s nami komunikuje takmer ako človek.

To všetko by bolo bez fungujúcej vedy iba sotva možné. Ale takáto fungujúca veda nebola samozrejmosťou. Ešte pred pár storočiami sa poznávaniu venoval len málokto. Poctivá filozofia bola prístupná len elitám a samotná moderná veda riadiaca sa vedeckou metódou má iba päťsto rokov. No nie je náhoda, že vedecký boom sa začal v kresťanskom prostredí, ale o tom azda inokedy.

Ako som už spomenul, vo vesmíre nachádzame neočakávanú usporiadanosť. Fungujú v ňom zákony, ktoré vykazujú nebývalú harmóniu. Zároveň ako ľudia vnímame akési morálne a etické pravidlá, ktoré síce nemajú pôvod vo fyzike či v chémii, ale tiež akosi platia.

Všetky tieto pozorovania ma priviedli k myšlienke, že dejiny človeka aj vesmíru sú jedným príbehom zmyslu. Príbehom, ktorý sa dá poznávať filozoficko-teologicky aj exaktne vedecky. Sú to dva prístupy k poznávaniu reality. Až kombináciou týchto prístupov dostávame naozaj dobrú predstavu, aký náš svet v skutočnosti je.

Tento pohľad na svet dal hlbší zmysel aj mojej viere v Boha ako Stvoriteľa. Predstava, že náboženstvo je výhradne prostriedkom vlastného vnútorného pokoja, a teda patrí do čisto subjektívneho rámca, ma nikdy neuspokojila. Až tento vesmírny „big picture“ mi začal ukazovať, že viera nie je len nejaký prostriedok na uspokojenie vnútornej túžby po niečom všetko presahujúcom a nekonečne milujúcom. Je to aj spôsob, akým chápem svet ako taký. A vôbec neprotirečí vede, je len inou perspektívou toho istého príbehu.

Podľa fyzika Briana Coxa sme ako ľudia pravdepodobne jediné inteligentné tvory v našej galaxii. O celom vesmíre sa dá ťažko rozprávať, lebo to naozaj nevieme. Ale i tak by to podľa neho znamenalo, že sme jediní strážcovia zmyslu (a mohli by sme teda povedať toho spomínaného Logosu) v Mliečnej ceste. To je veľká moc, s ktorou prichádza aj zodpovednosť.

Kresťanská viera je pre mňa nástrojom, ako sa s touto mocou a zodpovednosťou vyrovnať.