Veriac (ne)vediac Bránilo kresťanstvo v ceste vedeckej revolúcii?

Určite ste to už niekedy počuli. Kresťanstvo a zvlášť Katolícka cirkev bránili počas svojej histórie vedeckému pokroku.

V pamäti mám mnohé debaty s mojimi známymi na túto tému. Akékoľvek pokusy o argumentáciu voči tejto modernej dogme boli okamžite zamietnuté. História však svojmu dogmatickému výkladu nepraje. Rada totiž nastavuje zrkadlo svojim interpretáciám. V tomto prípade by námietka mohla znieť takto: ako je potom možné, že vedecká revolúcia nastala práve v kresťanskom svete?

Nie je to jednoduchá otázka. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nesnažím sa dať konečnú a jednoznačnú odpoveď. História býva zložitá a jej výklad vyžaduje zobrať do úvahy nespočetne veľa faktorov. Napriek tomu skúsim ísť ešte ďalej a spýtať sa trochu provokačne: je možné, že sme podľahli skorým súdom a s históriou vzťahu vedy a viery to mohlo byť celé úplne inak?

Skúsme si teraz položiť tieto otázky nanovo. Historické skúmanie v 20. a 21. storočí nám totiž prinieslo veľa svetla aj do tejto oblasti. V nasledujúcich odstavcoch sa skúsim pozrieť práve na to, prečo mohol vedecký „boom“ explodovať práve na Západe, kde hralo kresťanstvo takpovediac prvé husle.

K počiatkom vedeckej revolúcie

Známy anglický filozof Francis Bacon napísal v roku 1605 nasledujúce riadky: „...tak pred nami ležia dve knihy na preštudovanie, aby sme boli chránení pred omylom; totiž Písma, ktoré zjavujú Božiu vôľu, a Stvorenie, ktoré vyjadruje Jeho moc“ (Advancement of Learning).

Táto myšlienka padla vo svojom čase na úrodnú pôdu a zachytila mnohých. Bacon bol len jedným z viacerých významných učencov, ktorí sa zasadzovali za uprednostnenie vedeckou metódou poháňanej prírodnej filozofie, ako sa v tom období hovorilo prírodovednému skúmaniu (pomenovanie „veda“ sa udomácnilo až v 19. storočí). Pôvodný dôraz na autority nahradilo empirické poznávanie. Spolu s Newtonom, Galileom a Descartom stál Bacon pri zrode fenoménu, ktorý dnes nazývame vedeckou revolúciou.

Napriek tomu, že túto revolúciu nevieme datovať do jedného konkrétneho obdobia, ako píše historik John Henry, „je isté, že v roku 1700 sa poznatky o prírode veľmi líšili od tých v roku 1500“ (The Scientific Revolution and the Origins of Modern Science).

Len pár rokov po tom, čo Francis Bacon uviedol svoju spomenutú knihu, Newtonovo dielo Principia a Galileove prevratné pozorovania odštartovali proces, vďaka ktorému môžeme dnes využívať počítače, liečiť antibiotikami či lietať do vesmíru. Ako je teda možné, že to všetko nastalo práve vtedy a práve v Európe?

Veriac (ne)vediacVesmír ako vzťah: pohľad od fyziky po vieru

Martin Fedorko

V priebehu 16. a 17. storočia zažívali Európania pohnuté časy. Reformácia a protireformácia, náboženské vojny a dobyvateľské ambície Osmanskej ríše vyhnali niektorých hľadať útočisko aj na novoobjavených kontinentoch. Avšak v Anglicku, Taliansku a Francúzsku udávalo tempo spoločnosti vrcholiace myšlienkové hnutie. Renesancia hlásajúca návrat k antike bola dejinným zlomom, ktorý dostal do popredia človeka a jeho rozvoj.

Práve prekonaný stredovek, hoci sa mu tak ešte nehovorilo, bol podľa renesančných mysliteľov dobou, kedy mnohé staroveké latinské texty upadli do zabudnutia, čím sa vytvorilo akési intelektuálne prázdno. Reformačné hnutie využívalo naratív o dobe temna na vymedzenie voči Katolíckej cirkvi a mnohí známi humanisti spájali toto vraj už prekonané obdobie s úpadkom vzdelanosti. Cestou von malo byť práve myslenie, s ktorým prišli Francis Bacon a jeho súčasníci. Pravdou však je, že ani Baconova myšlienka o dvoch knihách nebola zďaleka taká invenčná.

S jej prvou verziou prišiel ešte na konci staroveku jeden z cirkevných otcov – Augustín z Hippo. Narodil sa v roku 354, čiže len krátko po tom, ako bolo v Rímskej ríši zrovnoprávnené stále relatívne nové náboženstvo – kresťanstvo. Táto udalosť bola zásadným zlomom v akceptácii revolučnej vierouky, no ešte sa úplne nedalo hovoriť o kresťanskom veku. V Rímskej ríši mala totiž táto relatívne nová viera stále pomerne veľa intelektuálnych odporcov.

Augustín sa preto horlivo venoval obhajobe kresťanstva. Počas svojho života sa viackrát zaoberal myšlienkou, že Boha môžeme spoznávať dvoma spôsobmi: cez Sväté Písmo a cez knihu Stvorenia. V jednej z jeho kázni napísal: „...iní, aby našli Boha, budú čítať knihu. No v skutočnosti existuje jedna veľká kniha, kniha stvorenej prírody“ (Sermon 68).

Augustínovo chápanie vzťahu zjaveného a prirodzeného ďalej rozvíjal napríklad aj v diele De Genesi ad litteram. Tu nabádal svojich bratov a sestry z kresťanských spoločenstiev, aby neodporovali prírodným poznatkom. „Mali by sme spraviť všetko pre to, aby sme zabránili trápnym situáciám, keď ľudia narazia na veľkú neznalosť kresťana a tým ho zosmiešnia,“ zdôrazňoval Augustín a karhal tak všetkých pokrstených, ktorí o rozumom poznateľných veciach tvrdili nezmysly. V skratke, fakty založené na prirodzenom poznaní „musia byť akceptované, a to tak, aby sme im našli zlučiteľný význam s Písmom“ (Oskari Juurikkala: The Two Books of God).

Aj tieto myšlienky ležali na pleciach svojich predchodcov. Keď Origenes, rodák z Alexandrie, v roku 234 definitívne zakotvil svoje putovanie na pobreží Svätej zeme v Cézarei, „založil tu školu, ktorá stelesňovala to najlepšie z jeho rodného mesta“ (Tom Holland: Dominion). Tu nebola zakázaná žiadna téma. Ako tvrdí oxfordský historik Tom Holland, keď Origenes označoval Boha za čistý intelekt, „netvrdil tým nič, čo by predtým nehovoril už Aristoteles“ (tamže). Avšak tým, že vložil základy takéhoto spôsobu uvažovania do kresťanstva, nové náboženstvo už neoslovovalo len nevzdelaných a chudobných, ale stalo sa príťažlivým aj pre starovekých intelektuálov a vyššie vrstvy.

750. výročie úmrtia Tomáša AkvinskéhoAnjelský učiteľ, ktorý nikdy nevyšiel z módy

Ján Krupa

Neskôr, v druhej polovici stredoveku, sa objavil iný významný teológ, ktorý sa tiež zasadzoval za to, aby vtedajšia spoločnosť vnímala súlad medzi vierou a rozumom. Nebol to nik iný, ako hádam najznámejší kresťanský filozof Tomáš Akvinský. Vo svojom diele Summa contra Gentiles napísal: „Pravda zjavená Bohom nemôže byť v rozpore s pravdou prirodzeného rozumu.“

Akvinský sa zasadil o rozvoj hnutia, ktoré dnes poznáme pod názvom scholastika. Išlo o dominantnú filozofickú metódu stredovekých univerzít. Hoci humanistickí a osvietenskí učenci často vnímali scholastiku kriticky, a to najmä z dôvodu jej závislosti na teológii a autoritách, pravdou zostáva, že dala vznik niekoľkým fenoménom, ktoré neskôr podporili vznik samotnej vedeckej revolúcie.

Scholastika stavala na rigoróznej logike a argumentácii, čo podporovalo rozvoj kritického myslenia. Okrem iného zdôrazňovala význam prírodnej filozofie, z ktorej sa neskôr vyvinula moderná veda. No a v neposlednom rade jej prívrženci pomohli vytvoriť univerzitný systém, bez ktorého by neskorší vedecký rozmach sotva nastal.

Kolumbus, Newton a biblické proroctvá

Dôležitou niťou, ktorá hnala tento vývoj dopredu, bola viera v Boha – Stvoriteľa, ktorý bol zároveň najväčšou racionálnou bytosťou. Táto teologická predstava v mnohom odlišovala západné zmýšľanie od toho východného, v ktorom sa dejinné udalosti a prírodné fenomény cyklicky opakovali a navzájom sa ovplyvňovali. O sile kresťanského prírodovedného myslenia svedčia aj neskoršie úspechy západných učencov pri ich interakcii s ázijským svetom. Dobre zdokumentovaný je napríklad vplyv jezuitov na čínsku astronómiu.

Štúdium prírody bolo jednoducho v západnom svete vítané a podporované. Bol to spôsob, „ako ukázať obdivuhodnú múdrosť, umenie a láskavosť Stvoriteľa“ (John Henry: The Scientific Revolution and the Origins of Modern Science). Táto motivácia bola teda skutočne náboženskou. Vďaka nej si botanici a zoológovia „mohli nárokovať na väčšiu intelektuálnu autoritu, než aká sa bežne priznávala“ (tamže) a aj bežný prírodovedec „čítal druhú Božiu knihu, knihu Stvorenia, aby doplnil teológovo čítanie Písma“ (tamže).

Takéto myslenie malo pozoruhodný vplyv. Keď sa holandský anatóm Jan Swammerdam snažil pitvou dokázať, že v húsenici sú prítomné krídla budúceho motýľa, veril, že anatómia vošky odhaľuje „všemocný prst Boží“. Alebo keď paleontológ Edward Drinker Cope skúmal na americkom „divokom západe“ kosti dinosaurov, vyvolávala v ňom fascinácia ichtyosaurami uznanie Božieho plánu s evolúciou. Prepojenie teológie a prírodnej filozofie bolo dlhodobo cítiť na každom kroku.

Ako to obvykle v histórii býva, určiť všetky vplyvy pri formovaní takých komplexných fenoménov, akým bola vedecká revolúcia, je pomerne náročné. Vynechať však tento pozoruhodný teologický rozmer by bolo zaiste chybou. Je tu však ešte jeden faktor. Kresťanský svet dokázal pozoruhodne absorbovať dovtedy známe poznatky.

Ilustračné foto: Unsplash License

Napriek dnes rozšírenému mýtu o plochej zemi, prakticky celá intelektuálna elita stredovekého západného sveta prijímala ako fakt, že Zem je guľatá. Rovnako vedeli miestni učenci dobre využívať rozličné matematické princípy. Bolo to možné, lebo mnohí kresťanskí myslitelia dôkladne študovali diela starovekých gréckych filozofov a matematikov a ich teológia sa s gréckou filozofiou vzácne dopĺňala.

Na pleciach takéhoto poznania uskutočnil jeden z najväčších objavov svojej doby moreplavec Krištof Kolumbus. Napriek dnes rozšíreným mýtom bol hlboko veriacim katolíkom. Ba čo viac, venoval sa výkladu biblických proroctiev, hoci táto jeho stránka je v učebniciach dejepisu často opomínaná. Jeho zaoceánske plavby síce boli poháňané túžbou po nájdení zlata a vzácnych plodín, ale k jeho motiváciám patrilo aj niečo iné. Zisky, ktoré vznikli týmito plavbami, mali byť použité na oslobodenie Jeruzalema od moslimskej nadvlády.

Kolumbus totiž veril, že druhý príchod Krista je blízko. Dnes by pravdepodobne prívržencov takéhoto snaženia označili za fundamentalistov, no v dobe krížových výprav sa takéto ciele považovali za legitímne. Dôležitým však zostáva, že Kolumbus vďaka svojej katolíckej identite nielenže vedel, že Zem je guľatá, ale samotné jeho výpravy mali teologický podtón.

Podobné motivácie, hoci z iného súdka, nachádzal pri svojej práci jeden z najvplyvnejších vedcov všetkých čias – Isaac Newton. Ten sa aktívne venoval aj teológii a biblické proroctvá bral rovnako veľmi vážne. Jednou z jeho najdlhších písomností je komentár k poslednej biblickej knihe – Zjaveniu apoštola Jána. Pôvodca biblických proroctiev bol pre neho zároveň Stvoriteľom vesmírneho poriadku.

Ako vidíme, teologické uvažovanie sa pri počiatkoch vedeckej revolúcie spájalo s tým prírodovedným až do takej miery, že bolo ťažké tieto fenomény vôbec oddeliť.

Harmónia medzi vedou a vierou

A dialóg pokračoval aj naďalej. Významní vedci a myslitelia, akými boli Pascal, Boyle, Leibniz, Maxwell či Mendel, považovali harmóniu medzi vedou a vierou za samozrejmú. Osobná viera ich vo vedeckej práci motivovala a získané poznatky v nich vyvolávali obdiv a úctu k Stvoriteľovi.

Keď teda toto všetko vieme, ako je možné, že mnohí považujú vzťah vedy a náboženstva za dejiny konfliktu? Je náročné nájsť jednu odpoveď. Korene takéhoto zmýšľania nachádzame už v ére reformácie, ale ešte viac medzi osvieteneckými filozofmi, akými boli Voltaire či Diderot. Príčinu môžeme hľadať aj v politických zmenách naštartovaných Francúzskou revolúciou. Naplno však túto tézu rozvinuli až dvaja akademici 19. storočia – John William Draper a Andrew Dickson White.

Obaja v svojich dielach tvrdili, že organizované náboženstvo sa opakovane snažilo brzdiť vedecký pokrok. Draper sa zameral najmä na konflikty medzi Rímskokatolíckou cirkvou a vedeckým bádaním. Úlohu protestantských cirkví a islamu vykreslil o čosi priaznivejšie.

Naproti tomu White vystupoval predovšetkým proti dogmatizmu, teda takému teologickému uvažovaniu, ktoré zasahuje do empirického skúmania sveta. Obaja reagovali predovšetkým na udalosti svojej doby, medzi ktoré patrilo vyhlásenie dogmy o pápežskej neomylnosti, či na osobné skúsenosti s dobovou cirkvou.

Veriac (ne)vediacBiblický zmysel ako kozmický fenomén

Martin Fedorko

Napriek mnohým pravdivým opisom sa dnešní historici často zhodujú, že svoje tvrdenia zovšeobecnili a komplexný vývoj mimoriadne zjednodušili. Predovšetkým zásadne skreslili niektoré dejinné udalosti, akými boli prípad Galilea alebo už spomenutý mýtus o stredovekej viere v plochú Zem.

Nedá sa poprieť, že konflikty medzi súdobou teológiou a prírodným bádaním existovali. No v mnohých prípadoch ich aktéri zastávali naozaj rôznorodé stanoviská. Napríklad spomenutého Galilea a jeho výskum spočiatku podporoval aj samotný pápež. Až neskôr sa situácia otočila, a to viac vplyvom osobných dôvodov zúčastnených strán ako z čisto intelektuálneho rozporu. Aj tento príklad výborne ilustruje, že v súdoch o dejinách by sme mali byť viac než len opatrní.

Na záver si pomôžem jedným citátom. Historik Ronald L. Numbers v roku 2009 konštatoval: „Najväčším mýtom v dejinách vedy a náboženstva je tvrdenie, že boli v stave neustáleho konfliktu“ (Ronald L. Numbers: Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion). Ako sme si ukázali, podobný pohľad dnes zastávajú aj mnohí jeho kolegovia. Vzťah medzi vedou a náboženstvom je však oveľa zložitejší a zaujímavejší.

Možno sa pýtate, čo to znamená pre nás v 21. storočí? Je veda s vierou v harmónii? Alebo tu existuje akési napätie? Dovolím si nechať túto otázku zatiaľ otvorenú. Nateraz aspoň verím, že sa mi podarilo nabúrať niektoré predsudky. Mýtus totiž ostáva mýtom, aj keď v neho veria masy. Kresťanstvo malo v dejinách prírodovedného bádania oveľa pozitívnejší vplyv, ako by si mnohí mysleli.