Veriac (ne)vediac Vesmír ako vzťah: pohľad od fyziky po vieru

Jeden Boh v troch osobách. Pre mnohých kontroverzná idea starovekého kresťanstva, ktorá je však dodnes pevnou súčasťou teológie väčšiny kresťanských denominácií vrátane katolicizmu.

Jednému z najväčších vedcov histórie, Isaacovi Newtonovi, však nevoňala. Z jeho teologických spisov možno predpokladať, že túto doktrínu považoval za nelogickú a nenachádzal pre podobné učenie oporu ani vo Svätom písme, ani v pozorovaní prírody.

Domnievam sa, že v jeho racionálne poznateľnom vesmíre bolo pre rozumom nepochopiteľné koncepty len veľmi málo miesta. Hoci bol veriacim kresťanom, v otázke Trojice sa s vtedajším hlavným prúdom teológie rozchádzal. V tomto mala jeho teológia bližšie k starovekému arianizmu, teda k prúdu kresťanstva, ktorý Nicejský koncil označil ako heretický.

Od objavu Newtonovho gravitačného zákona prešli bezmála štyri storočia. O vesmíre a zákonoch v ňom vieme podstatne viac. Zmenil sa náš pohľad naň? Je v ňom miesto pre Trojicu? Má vôbec zmysel klásť si takéto otázky?

Skúsme na chvíľu odhodiť všetky predpripravené odpovede. Veď mať otvorenú myseľ je výsada všetkých dobrých vedcov a filozofov. V nasledujúcich riadkoch sa skúsim vydať na poznávaciu cestu jednou z moderných fyzikálnych teórií. Nazdávam sa totiž, že nám vie o uvedenom probléme napovedať pomerne veľa.

Boh nehrá kocky?

Ako som už naznačil, sir Isaac Newton veril, že javy v prírode sú predvídateľné a jednoznačné. On sám síce ešte predpokladal, že Boh musí občas do chodu vesmíru zasiahnuť, napríklad aby udržal slnečnú sústavu stabilnú, no jeho vedeckí nasledovníci už takéto úvahy nebrali veľmi vážne.

Napredovanie fyziky v 17. až 19. storočí im dávalo za pravdu. Vyzeralo to tak, že všetko o svete vieme vyjadriť matematickými rovnicami a overiť experimentom. Úplné poznanie sa zdalo dosiahnuteľné a všetko, čo zatiaľ nevychádzalo správne, malo byť len otázkou času, technológie či zväčšujúcej sa presnosti meraní. Avšak 20. storočie nám v tomto dalo takpovediac „po nose“.

Keď sa 25-ročný študent fyziky Werner Heisenberg pobral na malebný nemecký ostrov Helgoland, všetko sa zmenilo od základov. Objavením kvantovej mechaniky, čiže opisu správania tých najmenších častíc hmoty, sme postavili náš svet hore nohami. Zistili sme totiž, že najmenšie fyzikálne častice sa vôbec nesprávajú tak, ako sme zvyknutí z fungovania iných objektov.

Asi len veľmi ťažko by nám niekto veril tvrdenie, že zariadenie, z ktorého čítame tento článok, vidíme len s určitou pravdepodobnosťou. Prípadne že obsah samotného denníka Postoj je taký, aký je, len vo vzťahu k nám ako k pozorovateľovi.

No o tých najmenších časticiach môžeme tvrdiť presne toto. Kvantová mechanika nám totiž hovorí len to, „aká je pravdepodobnosť, že nájdeme nejakú časticu v danom bode, ak ju pozorujeme“ (Carlo Rovelli: Helgoland. O vzniku a smyslu kvantové teorie).

Foto: Unsplash

Okrem Heisenberga, ktorý bol, mimochodom, kresťanom, prispel k rozvoju kvantovej fyziky aj jeho kolega, notorický búrlivák Erwin Schrödinger. Ten definoval štruktúru hmoty pomocou „vlnových balíčkov“. Jeho teória ukázala, že elementárne častice (elektróny, kvarky a podobne) sa správajú ako vlny a zároveň aj ako bodové častice.

Veľmi zjednodušene si to môžeme predstaviť ako hru na hudobnom nástroji. Keď na gitare zahráme komorné a, struna sa nerozkmitá len v jednom bode, ale vibruje po celej dĺžke s konkrétnou frekvenciou. Keď zahráme iný tón, zvuková vlna bude vyzerať zas trochu odlišne. Elementárne častice sa tiež správajú ako nehmotné vlny, ale zároveň ich môžeme pozorovať podobne, ako pri hraní na gitare vnímame konkrétny tón.

Kvantová mechanika však ide ešte ďalej. Elektróny, fotóny a iné častice totiž okrem spomenutých vlastností nemajú ani jednoznačnú polohu. Mohli by sme to pripodobniť kocke, ktorú hodíme do priestoru. Kým z kocky neodčítame výsledné číslo, je v neurčitom stave. Kým sa nepozrieme, nie je nijako určené, aké číslo padlo.

V našom prípade je to tak, akoby sa kocka do poslednej chvíle točila a až na záver sa rozhodla, akou stranou dopadne. Hoci je to obrazné prirovnanie, ide o to, že poloha častíc sa naozaj spresní až vtedy, keď ju pozorujeme alebo meriame.

Ak vám tento koncept pripadá zvláštny a pohoršujúci, nič si z toho nerobte. Rovnako to videl svojho času aj sám Einstein. Veď ako konštatoval, Boh „nehrá kocky“. No vývoj vo fyzike dal za pravdu kodanskej škole, ako sa občas hovorí Heisenbergovi a ďalším objaviteľom kvantovej mechaniky.

Na princípoch kvantovej teórie vzniklo množstvo technológií od kvantového počítača cez jadrové elektrárne až po hadrónový urýchľovač v CERN-e. Hovorí nám však táto fyzikálna teória niečo o povahe sveta?

V skutočnosti môže veľmi veľa.

Všetko je o vzťahoch

Joseph Ratzinger, jeden z najdôležitejších teológov 20. storočia, ktorý je známy skôr ako pápež Benedikt XVI., o tom vo svojej knihe Úvod do kresťanstva rozmýšľal takto: „Fyzik si dnes stále viac uvedomuje, že danú realitu, trebárs štruktúru svetla alebo hmoty vôbec, nemôžeme obsiahnuť jednou formou experimentu, a teda ani jednou formou výpovede, ale že z rozličných strán sa nám vždy stáva viditeľným jeden aspekt, ktorý nemôžeme zredukovať na iný.“

Plejáda súčasných fyzikov mu napriek všetkej neintuitívnosti tohto tvrdenia dáva za pravdu. Mnohí ste už počuli o teórii multivesmíru, ktorá predpokladá existenciu nekonečného množstva súbežných realít. V skutočnosti je fyzikálnych teórií súťažiacich o správne vysvetlenie kvantových javov viac. Vo veľkej časti z nich však ide presne o takúto vzťahovú povahu sveta.

Ako píše fyzik Carlo Rovelli v spomínanej knihe Helgoland, matematika kvantovej teórie neopisuje realitu. Nehovorí nám, „čo tam naozaj je“. Nemôže to spraviť preto, lebo sa totiž zdá, že „objekty majú istý druh magického prepojenia“.

Na priblíženie kvantovej mechaniky môžeme použiť aj známu modelovú situáciu – Schrödingerovu mačku. Určite ste už o nej počuli. Ide o myšlienkový experiment, v ktorom do krabice umiestnime mačku, jed a prístroj fungujúci na základe rádioaktívneho rozpadu atómu. Tento prístroj uvoľní jed vtedy, keď sa atóm rozpadne, napríklad uvoľnením elektrónu.

Kým sa ako pozorovatelia do krabice nepozrieme, jej obsah je v kvantovej superpozícii stavov „uvoľnený jed/mŕtva mačka“ a „neuvoľnený jed/živá mačka“. Keď ju však otvoríme, stane sa pre nás realitou jedna z dvoch možností. Je to zvláštne, však? A to nehovoriac o tom, že jedným z najzásadnejších dôsledkov kvantovej mechaniky je princíp takzvaného kvantového previazania.

Tento prazvláštny fenomén bol dokonca už laboratórne dokázaný. Ide o jav, pri ktorom dve častice, ktoré spolu v minulosti interagovali, zostávajú naďalej prepojené akýmsi putom, a to aj na veľké vzdialenosti. Ak zmeriame stav jednej, okamžite vieme, v akom stave je aj druhá, bez ohľadu na to, ako ďaleko sú od seba. Je to podobné, „ako keď dvaja zamilovaní dokážu uhádnuť myšlienky toho druhého, hoci nie sú spolu“ (C. Rovelli: Helgoland).

Veriac (ne)vediacBiblický zmysel ako kozmický fenomén

Martin Fedorko

Vesmír takto už zďaleka nie je vopred jasne určenou hracou plochou, kde sú jednotlivé objekty, čiže hmota, ľudia či planéty, len izolovanými hráčmi. Podobne ako pri hre zladeného futbalového tímu, kde každý hráč inšpiruje pohyb ostatných, aj v našej realite platí, že to, aký svet vidíme, je výsledkom vzájomných vzťahov medzi nami a ostatnými objektmi.

Práve takúto vzťahovú interpretáciu kvantovej mechaniky predstavil pred pár rokmi už spomínaný Carlo Rovelli. Aj keby bol jeho pohľad mylný, ako som už spomenul, iné vysvetlenia fyziky najmenších častíc v tomto smere nie sú zásadne odlišné. Dokonca ani samotná kvantová fyzika nie je svojou relačnou povahou medzi inými vedeckými odbormi ojedinelá.

Napríklad v biológii veľa stojí a padá na vzťahoch medzi živými organizmami. V chémii vlastnosti prvkov predstavujú spôsob, akým jednotlivé molekuly interagujú s ostatnými. Zmyslom ekonómie je opis ekonomických vzťahov v spoločnosti a doménou psychológie je skúmanie vzťahu osobnosti jednotlivca k sebe samému a k okoliu.

Náš vesmír je s veľkou pravdepodobnosťou omnoho viac o vzťahu medzi entitami ako o nejakej jednej stabilnej a objektívnej skutočnosti. Svet sa nám nedáva poznať taký, aký je. Môžeme ho objavovať len tak, že s ním vstúpime do vzťahu.

Skutočné veci nebývajú jednoduché

Neviem ako vy, ale ja v tom vidím silnú paralelu s biblickým učením. Ani Boha nemôžeme spoznať, aspoň nie kým sme na tomto svete. Veď ako učí Sväté písmo, „Boha nikto nikdy nevidel“ (1 Jn 4, 12). No môžeme s ním mať vzťah. Dokonca sme k tomu pozvaní. Tentokrát nie cez prosté pozorovanie, ale cez vieru.

Joseph Ratzinger to vyjadril takto: „Čisto neutrálna zvedavosť ducha, ktorý sa sám chce zdržať hry, nikdy nemôže priviesť človeka k videniu – ani vo vzťahu k druhému človeku a tým menej vo vzťahu k Bohu“ (Úvod od kresťanstva).

Experiment s Bohom sa podľa pápeža Benedikta XVI. nedá robiť bez človeka. Totiž aj tu platí podobný princíp ako vo fyzike – „len ten, kto vstúpi do experimentu viery, dostane odpoveď, ktorá odráža nielen Boha, ale aj vlastnú otázku a cez prizmu vlastného nám dáva niečo vedieť o Bohu“. Vedecké experimenty a prírodne fenomény sa tak stávajú obrazom vzťahu stvorenstva a Stvoriteľa.

Keď teraz poznávame túto previazanosť objektov sveta, nedá mi neupriamiť pozornosť späť k základom kresťanskej teológie. Tá totiž predpokladá, že alfou a omegou, a teda prvotným princípom a samotným bytím, je Boh ako láska. On sám je Trojicou, teda akýmsi mystickým vzťahom troch božských osôb. Z takéhoto vzťahu bolo všetko s láskou stvorené a všetko v ňom spočíva.

Hoci si to my zo skúsenosti s okolitým svetom nevieme predstaviť, ako vidíme aj na príklade elementárnych častíc, niekedy je skutočnosť omnoho menej uhádnuteľná, ako by sa zdalo.

Foto: Unsplash/Chermiti Mohamed

Známy anglický autor C. S. Lewis vo svojom diele Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve napísal: „Skutočné veci nebývajú jednoduché. Musíte sa pripraviť na niečo zložitejšie. Skutočnosť je obyčajne taká, že by ste to neuhádli. To je jeden z dôvodov, prečo verím kresťanstvu. Je to náboženstvo, ktoré by ste si netipli.“

Trojica je naozaj jednou z kresťanských právd, ktorá nie je jednoducho predpokladateľná. Je to však dôvod o nej pochybovať?

Intuitívne by sme možno chceli tvrdiť, že je potrebné si vybrať: buď je Boh jeden, alebo je božstiev viac. Zdá sa nepravdepodobné, že je pravdou niečo „medzi“. Dokonca aj v dnešných prúdoch filozofie nachádzame akési pnutie medzi monizmom, v ktorom má realita len jednu podstatu (hmotu alebo ducha), a pluralizmom, ktorý uznáva existenciu viacerých základných princípov alebo substancií.

No kresťanstvo ide svojou vlastnou cestou. Boh je jeden a zároveň je Trojicou. A ako poznamenáva Benedikt XVI., jeho podstatou „je byť čistým vzťahom a tak byť absolútnou jednotou“.

Pri tejto myšlienke stojí za to vrátiť sa späť k úvodu. Monoteistický Boh podľa Newtona bol jeden absolútny vládca vesmíru a základ všetkého bytia. Všetok poriadok vo vesmíre mal byť podľa vzoru svojho Stvoriteľa vysvetliteľný jednou spoločnou vedou. A my ľudia sme mali byť schopní prísť tomuto poriadku na koreň.

Po explózii objavov 20. storočia však vieme, že to, aký svet je, nám je akosi zahalené. Vzdialili sme sa od predstavy vesmíru fungujúceho ako stroj, v ktorom „malé chladné kamienky večne putovali po presných dlhých trajektóriách priestorom s nemennou geometriou“ (C. Rovelli: Sedem krátkych prednášok z fyziky).

Realita je omnoho prepojenejšia a dynamickejšia. Harmónia, ktorú pozorujeme, sa javí ako výsledok vzájomnými vzťahmi prepojeného sveta. Naproti tomu kresťanstvo učí, že aj Boh je vzťahom, ktorý je alfou a omegou, základným princípom našej reality. Spoločne to funguje. Čo myslíte, stojí to za zváženie?