Káže pápežovi aj kardinálom Kňazi často nie sú schopní sebakritiky. V čase umelej inteligencie musia pri kázni ponúknuť niečo navyše

Kapucínsky kňaz Roberto Pasolini je pápežský kazateľ, čo znamená, že prednáša meditácie raz za týždeň počas Adventného a Pôstneho obdobia v prítomnosti pápeža, kardinálov, biskupov, prelátov či predstavených rehoľných rádov.

Od roku 1995 sú medzi poslucháčmi pápežského kazateľa aj niektoré ženy, rehoľníčky či laičky, alebo zamestnankyne Vatikánu.

Pápežský kazateľ prednáša homíliu počas obradov Veľkého piatka v Bazilike sv. Petra.

Rodák z Milána Pasolini bol vymenovaný za pápežského kazateľa v novembri 2024 a v tejto službe vystriedal vtedy už 90-ročného kardinála Raniera Cantalamessu, ktorý bol pápežským kazateľom 44 rokov. 

Rozhovor denníku Postoj poskytol v októbri 2025 pri príležitosti návštevy Slovenska, počas ktorej predstavil slovenské vydanie svojej knihy s názvom Neboli sme to my. Ide o prvý z troch zväzkov, ktoré skúmajú prepojenie medzi slobodou človeka a jeho vzťahom k Bohu.

Čítal som o vás, že na prípravu prvej kázne pre pápeža Františka a Rímsku kúriu ste mali menej než mesiac. Koľko času ste venovali kázni na dnešný podvečer v Žiline?

(Úsmev.) Rozjímam nad Božím slovom každý deň, je to môj zvyk. V skutočnosti som teda zvyknutý stále si pripravovať Božie slovo a homíliu. 

Keď ma čaká významná úloha, pripravujem sa dlho dopredu, pretože si to potrebujem premyslieť, nájsť tému, musím pochopiť, ako vyskladať posolstvo, ktoré chcem podať v čo najbohatšej forme. 

Je to podobne ako s hudobníkom, ktorý cvičí každý deň. Keď sa na neho niekto obráti s prosbou: „Zahraj mi niečo,“ tak je schopný aj v krátkom čase niečo zahrať.ffffffffffffff

Človek sa učí kázať oveľa skôr, než sa stane kazateľom, učiteľom. Keď niekto dennodenne medituje Božie slovo, môže byť schopný podať ho prijateľným spôsobom aj iným.

To asi neznamená, že keď kňazi často meditujú, nemusia si pripravovať kázne.

Nie, nie. Chcem len povedať, že prvú prípravu robíme vždy pre seba samých. Často vidím, že kňazi robia jednu chybu – učia sa povedať Božie slovo druhým a nie sami sebe.

To potom robí kázanie málo chytľavým, pretože ak stále musím hovoriť druhým a nie sebe, možno aj hovorím pekné veci, ale nedorazia do srdca ľudí, pretože neprešli predtým mojím srdcom.

Toto je poznávací znak toho, že kazateľ nemyslel na seba, ale len na druhých?

Áno. V minulosti sa k tomu pristupovalo tak, že kňaz sa cítil povinný vyučovať druhých náuku, informácie. Homília sa tak oveľa viac koncentrovala na obsah. Naopak, dnes je dôležitejšie, aby sa cez homíliu odovzdávala viera, aj z emocionálneho pohľadu, čiže aby ľudia cítili, že osoba, ktorá k nim hovorí, sa sama zaujíma o to, čo im hovorí, že sa to dotklo jej srdca a života, a až tak to prichádza k druhým.

Ak toto chýba, môžete povedať veľa exaktných vecí, ale homília zostane chladná. 

V každej kázni by sme mali povedať: „Kristus zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych.“

Prichádza mi na um pasáž, ako apoštol Peter na Turíce hovorí: „Vy ste zabili Ježiša Nazaretského.“ A ľuďom to prebodne srdce. 

Mohlo by sa to považovať v istom zmysle za model každej kázne a homílie, teda že človek rozpráva zo svojej skúsenosti stretnutia s Kristom, konverzie, takže môže ukázať prstom na druhých bez toho, aby sa oni cítili súdení.

Pretože často existuje riziko vynášania súdov, viny, útokov, môže sa to ľahko stať. No iné je povedať: „Vy ste ho zabili,“ ale v zmysle, že vy tiež môžete zažiť odpustenie, ktoré som zažil aj ja. 

Zdá sa, že keď veriaci u nás diskutujú o kázňach, často sa hovorí o troch veciach – dĺžke, moralizovaní a politike. Začnime moralizovaním, keď mnohí kňazi hovoria predovšetkým o hriechu a o tom, kde na nás číha zlo. Iste, nemožno stále kázať len o milosrdenstve, ale z tohto prístupu bývajú občas ľudia frustrovaní.

Hriech je základným aspektom našej viery, takže sa nedá o ňom nehovoriť. Takisto je v centre našej viery odpustenie hriechov a zmŕtvychvstanie. Ide teda o veľmi základné otázky, delikátne, nedajú sa vynechať, práveže všetko treba stavať okolo nich.

Skôr je to tak, že v každej kázni by sme mali povedať: „Kristus zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych.“ Každé kázanie by malo obsahovať aspoň toto.

Avšak treba mať vždy kapacitu – nazvime ju empatickou, ľudskou – vytvoriť taký príhovor, aby v ňom bolo toto jadro viery odovzdané ľuďom.

Pápežský kazateľ Roberto PasoliniAko tínedžer sa od viery vzdialil, do kostola ho vrátilo evanjelium, ktoré našiel v metre

Pavol Hudák

Lebo o čom inom mám kázať, ak nie o hriechu a milosti? Lenže ak to urobím bez toho, aby som to sám zažil, budem ľuďom rozprávať nahnevaným spôsobom, tvrdo. Je to, ako keby som od ostatných žiadal niečo, čo možno ani ja sám nedokážem. 

V takom prípade ide o odovzdávanie hnevu, viny a nie odovzdávanie nádeje. No ak som odovzdal svoje hriechy Bohu a zažil radosť z odpustenia, bude to iné. Lebo dá sa kázať aj štýlom, toto je hriech a tamto je hriech, ale to nie je cieľom. Cieľom nie je ohlasovať hriech, ale odpustenie hriechov. Rozdiel sa môže niekedy javiť ako veľmi nepatrný.

Veľmi často záleží aj na tom, ako homíliu zakončím. Kam smerujú moje slová. Do stredu homílie totiž môžem umiestniť aj veľmi tvrdý moment, náročný prvok, po ktorom zostanú ľudia v tichu a budú cítiť výčitky svedomia. 

No potom na konci im dám nádej, zakončím nádejou. Ako lekár, ktorý otvorí hrudník, aby vyliečil srdce – potom ho však musím aj zatvoriť, nemôžem nechať ľudí v hanbe či v strachu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Na čo by ste ešte poukázali, pokiaľ ide o dnešné homílie?

Potrebujeme si uvedomiť, že žijeme dobu, keď sa ľudia cítia unavení zo života. Žijeme totiž časy na jednej stane veľmi slobodné, individualistické, ale zároveň veľmi náročné, v ktorých vládne dôraz na výkon, všetci musia podávať výkon a robiť veľa vecí. 

Ľudia sa preto už teraz cítia veľmi utláčaní životom, ktorý sa zdá ľahký, ale možno je ťažší ako v minulosti. Fyzicky je menej náročný, pretože naši rodičia a prarodičia pracovali ťažšie. Ale z emocionálnej a psychickej stránky to majú dnes ľudia náročné a sú viac krehkí. Toto by sme mali mať na zreteli aj pri homíliách.

Domnievam sa, že v minulosti došlo k mnohým nátlakom a homílie obsahovali naozaj veľmi tvrdé posolstvá, zbytočne tvrdé. Dnes podľa mňa môžeme tvoriť posolstvá harmonickejším spôsobom.

Zaznievajú však práve aj hlasy tých, ktorí kritizujú citlivejší prístup cirkvi s argumentom, že veriaci potom stratia zmysel pre to, čo je hriech. 

Riziká sú vždy dve – buď toto, alebo byť príliš tvrdí. Ľudia sú krehkí, takže ak chceme mať plné kostoly, stačí silno kričať, že sme všetci hriešnici a musíme neviem čo, a ľudia prídu, lebo sa boja. 

Na druhej strane tu vždy bolo aj opačné riziko, že sa bude prehnane hovoriť len o láske, odpustení, milosrdenstve – a zase: budeme mať kostoly plné ľudí, ale takých, čo nebudú mať pravú skúsenosť s krížom, s utrpením Pána.

Treba nájsť miesto v strede medzi týmito dvoma pozíciami, spojiť pravdu a milosrdenstvo. 

Opakujem, my nehlásame Boží trest, hlásame milosrdenstvo, odpustenie. Svätý Pavol hovorí, že je to láska, milosrdenstvo, čo nás vedie k obráteniu. To, čo nás mení, nikdy nebude strach, ale vždy pocit, že sme milovaní.

Treba si tiež ujasniť, že my ohlasujeme len jednu skutočnosť a tou je odpustenie hriechov, čo je Božia milosť.

Ako to myslíte, že treba spojiť pravdu a milosrdenstvo, ale zároveň hovoríte, že ohlasujeme jednu vec?

Nehlásame dve skutočnosti, pretože často sa zdá – predovšetkým zo strany tých, čo sa dožadujú tvrdšieho prístupu –, že áno, Boh je dobrý, ale ak nebudeš poslúchať, potom ťa zbije, potrestá.

Takto to však nie je. On je dobrý a bodka. Ale zároveň sa nesmieš s jeho dobrotou zahrávať. Ak si pochopil jeho dobrotu, si povinný konať dobro. Ale nie preto, že on sa potom zmení. Veľkým trestom pre ľudí, ktorí nerozumejú Božej láske, je to, že jedného dňa budú stáť pred Bohom, ktorý je láska, a oni túto lásku nepochopili.

Napríklad v podobenstve o talentoch Ježiš hovorí: „Vyhoďte ho do tmy, tam bude plač a škrípanie zubami.“ Hovorí to Ježiš, ktorý potom zomrie na kríži, aby povedal, že ak niekto nerozumie láske, tak ho nechajme, nech to nechápe, ale je to láska, ktorú nechápe, nie trest. 

Lebo inak sa naďalej udržiava mylné posolstvo, ktoré je v cirkvi chápané dvojznačne. Akoby existoval dobrý Boh a zlý Boh, Boh sudca, ktorí však nie sú tou istou osobou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo politika a spoločenské témy v kázňach?

Myslím si, že v kázni, v kresťanskom posolstve musí byť vždy určitá spojitosť s realitou, teda s udalosťami, ktoré prežívame. Je veľmi dôležité vidieť, ako k nám Božie slovo hovorí o reálnom živote, nie o abstraktnom svete. 

Preto je vhodné, ak sa urobí zmienka o nejakom fakte, epizóde či situácii, aby sa ukázalo, ako Boh pôsobí v realite.

No treba si dať pozor na robenie politiky v zmysle hovoriť ľuďom, koho majú voliť. Okrem situácií, výnimočných v dejinách, keď čelíme zjavným objektívnym zlám, ale vo všeobecnosti by som bol opatrný, najmä v situáciách, ktoré nie sú čierno-biele. 

Medzi ľuďmi je večná téma dĺžka kázní. Pápež František v bratislavskej katedrále v roku 2021 povedal, že ideálna homília by mala mať do siedmich minút. Váš názor?

Podľa môjho názoru nie je možné stanoviť všeobecné pravidlo, pokiaľ ide o dĺžku homílie, pre celý svet. Existujú kontexty, v ktorých sú homílie príliš dlhé, v iných zase prikrátke. Homília má byť skrátka adekvátna, primeraná a proporčná k celkovej bohoslužbe.

Ak má omša polhodinu, homília by nemala presiahnuť štyri či päť minút. Ak bohoslužba trvá hodinu, pokojne môže mať homília desať až dvanásť minút. 

V minulosti homílie obsahovali zbytočne tvrdé posolstvá. Dnes podľa mňa môžeme tvoriť posolstvá harmonickejším spôsobom.

Takisto by som zohľadnil, komu sa káže, či je komunita zvyknutá počúvať. Po ďalšie, na miestach, ako sú misie, môže byť homília jediným zdrojom formácie, keďže kňaz príde na dané miesto raz za mesiac či dva. 

Kňaz musí byť ochotný počúvať a v dialógu so svojou komunitou pochopiť, aké majú veriaci potreby. Ale vo všeobecnosti platí, že homília je len jedna z častí liturgie, kňazom mnohokrát hovoríme, že to nemá byť pódium na ich exhibíciu.

Hovoríte, že kňaz ma načúvať komunite, čiže podľa vás je v poriadku prísť po omši za kňazom a dať mu spätnú väzbu na kázeň? 

Áno, podľa mňa by to mal robiť aj kňaz – občas dať na zadné sedadlá kostola anonymný lístok s otázkami. Niečo ako hodnotiaci formulár: Ako sa vám páčila omša? Bola kázeň príliš dlhá? Veď dnes sa bežne vo firmách robia prieskumy, ale kňazi často nie sú schopní sebakritiky. 

Keď som začínal kázať, veľa som sa naučil od ľudí, ktorí mi dávali rady, aj kritické. Bol som veľmi rád, že mi ľudia prišli povedať svoj názor – a to milým a rešpektujúcim spôsobom –, pretože som sa tak naučil pochopiť, čo ľudia potrebujú.

Vy ste sa vo svojej záverečnej práci štúdia informatiky venovali umelej inteligencii, dnes ju ako tému spomína pápež Lev XIV. Medzi veriacimi občas zaznie, že niektorí kňazi si zrejme sťahujú kázne z internetu. Ako ovplyvní umelá inteligencia oblasť homílií a kázania? 

Určite čelíme veľmi veľkej technickej transformácii a takisto spoločenskej. Obrovské dôsledky to bude mať na ľudí vzhľadom na všetky oblasti, kde sa bude pracovať s umelou inteligenciou.

Bude to veľmi silná provokácia aj pre kňazov v oblasti komunikovania viery, pretože už dnes, keď chce človek nejakú katechézu, vysvetlenie, spýta sa ChatuGPT a má všetko. Kňaz teda už nebude môcť predstúpiť pred ľudí a čítať to, čo napísala umelá inteligencia. Mnohí kňazi už dlho pracujú s Googlom, kopírujú a teraz ešte viac – kňaz sa môže dostať k perfektnej homílii za sekundu. 

O to viac by malo byť slovo kňaza oveľa osobnejšie a oveľa ľudskejšie, v tom zmysle, že kňaz bude musieť skutočne hovoriť veci, ktoré považuje za dôležité, nebude môcť čítať text vytvorený umelou inteligenciou. Bude to veľká výzva aj pre naše slávenia, ktoré sa budú musieť stať viac spoločenskými obradmi, na ktorých sa všetci spoločne zúčastňujú a všetci chápu, že je dôležité byť prítomní, že nerobíme niečo umelé alebo digitálne.

Podľa mňa to bude veľká výzva pre celé liturgické zhromaždenie, nielen pre kňaza. Kňaz bude musieť výrazne zlepšiť svoje kázne, pretože nebude môcť hovoriť veci, ktoré ľudia už vedia alebo môžu vedieť – bude musieť objaviť, čo je to plus, tá vec navyše, ktorú dokáže povedať len on. 

Na toto som myslel aj pred tridsiatimi rokmi – teda že štúdium umelej inteligencie nebude o eliminácii človeka, ale prinúti človeka, aby sa čoraz viac zameriaval na svoju špecializáciu, to znamená, aby pochopil, čo je skutočne ľudské a čo nedokáže urobiť počítač. 

Pre človeka bude preto výzvou stať sa ešte viac sebou samým a odlíšiť sa od stroja, pretože podľa mňa problémom nie je to, že počítače budú ako ľudia, ale to, že ľudia sa môžu stať počítačmi.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ste pápežský kazateľ. O vašom predchodcovi pátrovi Cantalamessovi som počul historku, možno je to skôr legenda, ktorá hovorí, že raz začal kázeň pre členov Rímskej kúrie slovami: „Eminencie, excelencie, dnes nebudem hovoriť o vašich hriechoch, lebo o nich už rozprávajú všetci.“ Či už je to pravda, alebo legenda, moja otázka je vážna, a to, či vnímate ako súčasť svojej roly aj to, že máte tým, čo vedú našu cirkev, hovoriť aj veci, ktoré im možno iní nepovedia.

Toto v skutočnosti nepredstavuje problém v zmysle, že pred Božím slovom sme si všetci rovní, či pápež, alebo roľník. Hriech a skutočnosti, o ktorých hovorí Písmo, platia pre všetkých. 

Preto stačí, aby bol kazateľ úprimný. Nezáleží na tom, či je pred ním pápež alebo chudobný človek. Dôležité je byť úprimný voči tomu, čo hovorí Božie slovo, a nebáť sa ho vysloviť aj pred dôležitými osobami v cirkvi.

Problémom je to, o čom sme hovorili na začiatku nášho rozhovoru. Ak mám ísť za pápežom a chcem urobiť dobrý dojem, vyberiem si len pekné slová, ktoré hovoria o láske, ale ak chcem byť úprimný, vyberiem aj texty, v ktorých je možno výčitka, a potom bude na poslucháčoch, aby sa zamysleli nad týmito slovami a spýtali sa sami seba čo a ako.

Hovorím tak, ako keby som hovoril s kýmkoľvek. Nikdy sa nemám pýtať: Je tam pápež? Sú tam kardináli? Sú to kresťania, sú to Božie deti ako ja, a preto im musím ohlasovať odpustenie hriechov.

Takže si to nemáme predstavovať tak, že si prečítate článok o vatikánskom súdnom procese a idete si chystať homíliu?

Nie, isto nie. Tak to nefunguje. Samozrejme, že čítam správy a beriem do úvahy širší kontext, ale nie som nimi až taký ovplyvnený.

Ste prvý raz na Slovensku?

Áno, doteraz som tu nikdy nebol.

Existuje nádej, že ešte prídete? Páter Cantalamessa slúžil ako pápežský kazateľ 44 rokov…

To ja budem asi menej. (Smiech.)

Kapucíni preložili a vydali prvú časť mojej knižnej trilógie, takže ak budú pokračovať v prekladoch, môže sa naskytnúť znovu príležitosť prísť, čo urobím veľmi rád. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan