Kňaz a bývalý gambler Peter Vician S Bohom som vyjednával: daj mi vyhrať a ja budem potom bezdomovcom nosiť chlieb

Po skončení strednej školy mal predstavu, že popri práci zbohatne na stávkovaní. Tipovanie nepokladal za gamblerstvo, no napokon bol závislý osem rokov. Dnes kapucínsky kňaz Peter Vician v rozhovore pre Postoj opisuje svoj príbeh od prvého tiketu až po život medzi bezdomovcami a dlhy vo výške 700-tisíc slovenských korún. 

Rozpráva tiež o tom, ako vyzerali jeho spovede, vzťahy aj čo sa odohralo na skale v lese neďaleko jeho mesta. Napokon priblížil, čo viedlo k jeho vyslobodeniu a prečo príbuzným gamblerov hrozí tzv. spoluzávislosť.

Tieto dni som zachytil, že sa na internete šíri výrok či azda vtip: „Aký je rozdiel medzi ľuďmi v kasíne a v kostole? Tí prví sa modlia úprimnejšie.“ Je to podľa vás vtipné alebo aj v niečom pravdivé? 

Humor môže veľa vecí zjemniť alebo uvoľniť napätú situáciu. Ale niekedy môže prekrývať dôležité veci, ktoré treba vidieť v pravde, nie cez humor. Niekedy je to možno aj problém, že si povieme, že nič veľké sa nedeje, že je to všetko v poriadku, je to zábava. 

Ja som tiež v čase závislosti vyjednával s Bohom. Veľakrát som sa „modlil“, aby mi dal Boh vyhrať peniaze, ale ako môže dať dobrý Otec dieťaťu niečo, čo ho zabíja, oberá o slobodu, kde stráca svoju identitu? 

Pripomenulo mi to rozprávku vlk a kozliatka. 

V čom?

Vlk presvedčí kozliatka, že to myslí s nimi dobre. Keď sa zamýšľam, že niekto zriadi kasíno, načo si ho zriadi? Chce ľuďom pomáhať? Chce, aby niekto zbohatol, aby bol šťastný? Nič nevyrába, nič pre spoločnosť netvorí. Alebo chce benefity nehľadiac na to, či to nejakého človeka, rodinu zničí.

Aktivista proti hazardu Peter BeňaZa rok Slováci prehrajú jeden a pol miliardy eur. Tretinu tvoria problémoví hráči

Jakub Lipták

Videl som nedávno reklamu s heslom: „Bezstarostné kasíno. Každý víkend ti vrátime desať eur.“ Alebo si pamätám reklamu, ktorá hlásala „stávkovanie bez rizika“. Nejaké peniaze zadarmo na začiatok. To sú veľmi zavádzajúce reklamy. Tak nenápadne sa to môže začať. Vlk sa nám javí ako baránok. Na cigaretách je aspoň varovanie, čo sa však týka hazardu, nevidím zatiaľ upozornenia na riziká s tým spojené.

Kým si rozpovieme váš príbeh, je pre vás hazard na tej istej úrovni ako napríklad alkohol či cigarety? 

Z môjho pohľadu je stávkovanie v istom zmysle ešte nebezpečnejšie. Lebo ťažšie zbadáte, že sa niečo zlé deje, človek dlhšie vydrží zakrývať problém. Nemusí chodiť opitý, špinavý, zanedbaný a neviem aký. 

Potom aj rodina sa mu môže snažiť pomáhať tým, že mu zháňa peniaze, lebo ju zasype klamstvami, ktoré sa javia ako pravda. Viem to podľa seba, oveľa ťažšie sa odhalí táto závislosť a to môže byť ešte oveľa nebezpečnejšie ako alkoholizmus alebo cigarety. 

Počul som v cirkevnom prostredí názor, že podať si tiket nemusí byť hneď problém. Váš pohľad? 

Chápem, že nie u každého sa stávkovanie rozvinie do závislosti. Ale môže sa to stať veľkou pascou. A je potrebné, aby sme mysleli i na tých druhých. Ja napríklad nemám problém s alkoholom, ale to neznamená, že budem piť s tými, čo s tým problém majú. Alebo ich budem ponúkať. Ja som tiež nevidel žiadny problém v tom, že podám tiket, a stal som sa závislým a nezbadal som ani ako.

Ako sa to teda začalo?

Bol som na gymnáziu, keď prišla Nežná revolúcia a sloboda, ktorú sme vlastne ani nevedeli žiť len-tak „z fleku“, lebo sme si ju predstavovali po svojom. Takže vznikali mnohé nešváry ako závislosti, či už od pornografie, cez stávkové kancelárie až po automaty. 

Zradné je to, že sa nestaneš závislým zo dňa na deň, ale dávaš stále väčšiu toleranciu riziku, ktoré sa s tým spája a ktoré ohrozuje tvoje živobytie, tvoju rodinu, tvoje vzťahy. Stále si ochotnejší viac a viac riskovať, lebo si tak pomaly na to zvykneš. Prehráš svoje peniaze, potom prídu dlhy, ktoré sa snažíš hneď zakryť, splatiť, a potom sa to už môže pomaly prevaliť do takých dlhov, ktoré ťa presahujú. Ideš do neskutočných rizík a si závislý, ani nevieš ako. 

Vo vašom prípade sa stávkovanie začalo v kontexte slobody v zmysle, ako to robia mnohí mladí, teda že vyskúšam, aké to bude? 

Bola tam aj túžba mať peniaze, po ľahkom živote. Zároveň som logický typ človeka, hral som šach a dospel som k presvedčeniu, že nejakým spôsobom systematicky a vďaka kombinatorike prídem k výhram a bude sa mi ľahko žiť.

V stávkových kanceláriách človek nevedel, kto je podnikateľ, kto lekár. Zrazu boli všetci kamaráti. Na jednej lodi. Ale keď už niekto išiel dole vodou, tak sa ukázalo, že to až také pevné kamarátstva nie sú. Väčšinou sa rýchlo končili.

Spätne ste za to niekoho vinili?

Nevinil som nikoho, lebo som vnímal, že to bolo v mojej hlave premyslené. Seba som vnímal ako zlého človeka, ako toho, čo zlyhal.

Peter Vician. Foto: Postoj/Peter Kocúr

Pamätáte sa na moment, keď sa podávanie stávok na zápasy prehuplo do závislosti?

Pri výhrach má človek silnú eufóriu. To si zapamätá. A potom tiež vo chvíľach, keď tesne výhra nevyšla. Mal som raz súbor tiketov, kde mi hrozilo vyhrať štyri a pol milióna korún. A nevyšlo to len pre nejaké dve maličkosti. 

Takže aj priblíženie sa k veľkej výhre človeka poznačí. Tá predstava, že by som nielen splatil dlhy, ale aj mal ľahký život, bola sladká. Už i v tom čase sa občas prevalili kauzy z ovplyvňovania zápasov, ale závislý človek ťažko prijíma argumenty, že pokračovať v hre je proti zdravému rozumu, že v ovčom rúchu je vlk. 

Dá sa pochopiť, že výhry alebo takmer výhry človeka motivujú, ale prečo prehry dostatočne neodrádzajú?

Pri prehrách je človek zase dole, a snaží sa to zvrátiť. Zaplatiť dlhy. Je to kolotoč. Prehra pre mňa znamenala, že tentokrát to nevyšlo, ale nabudúce to vyjde. 

Koľko ste najviac vyhrali?

Nechcem zverejňovať konkrétne sumy, lebo to môže negatívne ovplyvniť ľudí, ktorí majú z gamblerstvom problém. Povedzme, že to boli desiatky tisíc slovenských korún.

Napriek výhram, aj väčším, sa mi však nikdy nepodarilo pokryť moje dlhy. 

Nikdy ste teda neboli v pluse?

Nie. Aj keď sa gambler ocitne na chvíľu v pluse, často prichádza fáza eufórie a chce mať ešte viac. Keď sa mi darilo, hneď som plánoval väčšie výhry a ako si potom kúpim auto, dom a tak ďalej. Ak ste už upadli do závislosti, je to váš štýl života, neustále sledujete zápasy, výsledky a ťažko si poviete, mám dosť, končím. Ak som prezentoval, že už nehrám, znamenalo to, že sa vyhýbam miestam, kde ma poznajú, ale hrám skrytejšie. 

Keď sa posunieme ďalej vo vašom príbehu, sme teda v 90. rokoch. 

Stávkovanie trvalo zhruba osem rokov tvrdej závislosti plus nábeh a pomalé kroky k úplnej abstinencii, dokopy asi jedenásť rokov. Začal som ešte na gymnáziu, ktoré som končil v roku 1991.  

Tam už boli prvé tikety, hoci za veľmi málo peňazí. Potom ma nezobrali na vysokú školu, tak som začal zarábať, a tým dávať i väčšie peniaze do stávkovania. Myslel som si, že budem pracovať a popri tom bohatnúť na stávkovaní. 

Keď ste už pracovali, ako to fungovalo? Hneď po výplate ste išli podať? 

Postupne sa sumy, ktoré som stavil, navyšovali. Pomaly sa to prevalilo do pôžičiek. Ani neviem presne, kedy sa už začali prvé pôžičky. 

Akú najvyššiu pôžičku ste si zobrali? 

Bolo to v desiatkach tisíc korún. Pracoval som na montážach a zarábal päťtisíc, čo bol vtedy celkom dobrý plat. 

Takže ak som si požičal vo výške zhruba ročného platu plus pripočítame výdavky na živobytie, už to človeka presahuje. Dostal som sa do závislosti, do kruhu, že v podstate nemôžeš prestať hrať, lebo to už zarábaním nemáš ako splatiť. A hlavne, tie pôžičky boli krátkodobé, často na vysoký úrok. Ľuďom sľúbiš povedzme dvojnásobok, tak ti požičajú. 

„Stávkovanie som nepriznával ako hriech, lebo som si hovoril, že kňaz tomu aj tak nerozumie.“

V tej dobe vznikali rôzne spôsoby podnikania, ľuďom to ani nebolo divné, keď som pýtal. Okrem toho sa mi začínali rozbíjať vzťahy. Je to jeden z identifikátorov toho, že človek je závislý – začína klamať. Výhovorky, odďaľovanie, už to vlastne nie je človek, akého si poznal. 

V tom čase ste boli v Prahe?

To bol únik, lebo doma som už stretával ľudí, ktorým som dlžil, a nebolo to príjemné. Vlastne som smeroval do Nemecka, kde som mal ísť pracovať, ale zostal som v Prahe. Stavil som všetky peniaze, ktoré som mal so sebou, a prehral ich. Do Nemecka som sa ani nedostal a vrátiť domov som sa tiež nechcel, takže som tam uviazol na tri mesiace. 

Bola to silná skúška. Pamätám si, že s Bohom som vyjednával: daj mi vyhrať a ja budem potom bezdomovcom nosiť chlieb a neviem, čo všetko budem robiť, nejakú charitu. 

Boh mi nemohol vyhovieť, lebo videl, že by ma zničilo, keby som vyhrával veľké peniaze.

Mali ste konkrétny sen, napríklad dom na nejakom mieste alebo konkrétne auto?

Jasné, len čo som vyhral, hneď som pozeral katalógy áut a podobne. Takže sa to hneď spúšťalo.

Boh bol pre mňa tak trochu automat. Prosil som ho o peniaze. 

Čo váš duchovný život, aký bol v tom čase?

Niekedy som chodieval k sviatostiam, v tom čase väčšinou svätokrádežne alebo vôbec. Modlitba bola zameraná na výhru peňazí, v tom som videl slobodu.

Nespovedali ste sa zo stávkovania? 

Keď som sa spovedal, tak som sa naučil nehovoriť veci, na ktoré by mi kňaz mohol povedať, že už ich nerob – a jedna z nich bolo určite stávkovanie. Nepriznával som ho ako hriech, lebo som si hovoril, že kňaz tomu aj tak nerozumie. Ja predsa nemôžem prestať hrať, lebo by mi nestačil celý život, aby som splatil dlhy.

Vzťahy sa mi, samozrejme, narušili, všetky sa mi rozpadali. Stal som sa troskou. Vyhýbal som sa ľuďom, cez horu som sa vracal domov, aby som ľudí nestretol, lebo vždy som sa bál, že stretnem niekoho, komu som dlžný.

Peter Vician. Foto: Postoj/Peter Kocúr

V nejakom rozhovore ste spomínali, že ste chceli skočiť zo skaly a tam ste zrazu uvideli svetlá a začuli kričať vaše meno. To bolo pátranie? 

Áno, moja situácia bola zúfalá a nevedel som ju riešiť. Nechal som listy na rozlúčku a tie potom spustili to pátranie. Na skale mi došlo, že ide o všetko. A tak som s Bohom vyjednával, aby ma nezatratil, ak skočím. Ale nerátal som s tým, že zavolajú hasičov, zbadal som blížiace sa svetlá a ešte som počul kričať svoje meno. Takto si to pamätám. Takže som odtiaľ utekal preč.

Bolo to blízko domova? 

Áno, tá skala je nad Novou Baňou.

Aj ste potom stretli tých, čo vás išli hľadať?

Nie, obišiel som ich. Zišiel som odtiaľ rýchlosťou blesku. (Úsmev)

Viem, že to bolo pred Veľkou nocou. Inak, veľké sviatky boli vždy problémom, lebo človek má v srdci, že ich kedysi pekne prežíval, a vtedy aj gambler chce všetko zvrátiť, čo najrýchlejšie. Čo si pamätám, väčšinou sa mi pred takýmito sviatkami navýšili dlhy.

Až po tejto udalosti na skale ste išli do Nemecka a napokon skončili v Prahe? 

Nepamätám si presne, ale myslím, že medzi týmito dvoma udalosťami je asi pol roka. Do Prahy som prišiel v októbri 1996.

Tam ste sa ocitli až na ulici. Koľko ste tak žili?

Posledné tri mesiace roku 1996. 

Aká to bola skúsenosť?

Veľmi autentická a tvrdá. Tri mesiace je už čas, keď sa musíte naučiť, kde prespať, ako zohnať nejaké jedlo a ako neprísť k úrazom. Zistíte, že sa treba zbaviť nejakých osobných vecí, aby vás pre ne niekto neprenasledoval s túžbou vás trebárs okradnúť. Potom som si zohnal partiu gamblerov, ktorí sme spolu akože držali, a tým sme sa nejako chránili. Tam je všetko možné. Z Prahy som sa vrátil 25. decembra 1996.

Keď ste sa vrátili z Prahy, už to bol začiatok vyslobodenia?

Nebolo to úplne vyslobodenie, moja závislosť ešte trvala ďalších šesť rokov. Jedna psychologička mi však neskôr povedala, že návrat z Prahy domov bol dôležitý moment, keď som prestal utekať pred problémami. 

Síce som prišiel domov, ale plánoval som odísť na tú ulicu znova. Nepredstavoval som si takto svoj návrat. Bez peňazí ako porazený. Lenže stali sa isté okolnosti. Dobrí ľudia mi zohnali prácu, tak som ich nechcel sklamať a začal som pracovať za päťtisíc mesačne, ale to neriešilo moju situáciu.

Čo bol napokon zlomový bod? 

Prijať to, že môj najväčší problém nie sú peňažné dlhy, ale to, že som odišiel od Boha, že som závislý a potrebujem pomoc. 

Za tým, aby sa môj život mohol meniť, vidím mnohé modlitby a obety. Moji rodičia sa denne za mňa modlili ruženec, modlili sa i moji blízki, ale i ľudia, u ktorých som to nepredpokladal. Začal som pozorovať, že do kostola už nechodím pre potešenie rodičov, ale že mi je tam dobre. 

Pozoroval som tam mladých ľudí, ktorí nemali žiadne majetky a boli šťastní. Oni si ma všimli a na moje veľké prekvapenie začali ma prijímať medzi seba. Zatúžil som byť slobodný ako oni.

„Gamblera nezachráni to, že mu splatíte dlhy, ale potrebuje sa stretnúť sám so sebou v pravde a rozhodnúť sa pre život.“

Dôležitou udalosťou bola tiež Kampaň pre Ježiša z bratislavského Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Títo ľudia prišli do nášho mesta a pozývali všetkých na evanjelizáciu. Hovorili, ako dali na prvé miesto Ježiša, ako sa im život zmenil. Jeden bol na drogách, druhý na alkohole, tretí na čomsi ďalšom. Videl som, že v tých ľuďoch je niečo, čo ma veľmi priťahuje. Ale v tom čase som ešte nebol pripravený dať Boha na prvé miesto.

Bol to koniec vášho stávkovania?

Nie, ťahalo sa to až do augusta roku 2002. O nové priateľstvá z kostola som nechcel prísť, a tak som v tomto čase stávkoval menej a tajne v iných mestách. 

Jedni známi, ktorým som dlhoval, mi zohnali prácu v Rakúsku. Tam boli veľmi slušné zárobky po prepočte na slovenské koruny, takže to začalo vyzerať so mnou lepšie. 

Ak chceme pomenovať konkrétny bod, tak nebola to ani ulica, ani skala. Ale 17. augusta 2002 jedna duchovná obnova, kde ma zobrali moji noví priatelia. Opäť tam bola reč o prvom mieste pre Ježiša. Dostali sme do rúk dotazník, kde bolo vymenovaných niekoľko vecí, pred ktoré treba dať Ježiša. Po určitom vnútornom boji som urobil tú najlepšiu vec vo svojom živote, ktorú som nikdy neoľutoval, odovzdal som život Ježišovi. 

Vtedy prišla taká sloboda, vedomie, že aj keby ma zavreli do basy, nevadí, len nech mám Ježiša. 

A odvtedy ste nestávkovali?

Nestávkoval som už nikdy odvtedy. Mal som párkrát sen, že som stavil, boli to veľmi zlé sny.

Nemal som recidívu, lebo Pán Boh ma pozná. Vie, že ja by som to veľmi zle znášal. No závislosti sa vedia preobliekať, a preto si musím na niektoré veci dávať pozor. 

Napríklad? 

Napríklad som pochopil, že nemôžem hrať počítačové hry. Mňa to neuveriteľne vťahuje. 

Nehráte ani online šach, ktorý máte tak rád? 

Online nie. Raz mi jeden priateľ povedal, že keď mám napríklad desať minút času, môžem si zahrať s kýmkoľvek vo svete. Stačí sa prihlásiť. Hovorím si, môže to byť dobrý oddych. Lenže mne sa tam nepodarilo vôbec prihlásiť, pričom to malo byť veľmi jednoduché. 

Zrazu som vnútri cítil otázku: je to pre mňa dobré? Bol som už rehoľník. Takže aj z istej vďačnosti, že ma Boh oslobodil z gamblerstva, som pochopil, že ja nemám byť na takýchto online šachoch alebo celkovo hrách. Keď tak, môžem si zahrať šach osobne.

Ako si vysvetľujete, že ste neprešli na iné formy hazardu, automaty alebo podobne? 

Zrejme som bol pyšný, že som ten rozumný typ, ktorý nehrá nejaké automaty. Tipovanie som nepokladal za gamblerstvo. 

V Prahe ma jeden chalan zavolal do rôznych podnikov, kde boli automaty, ale nelákalo ma to. Párkrát som bol na rulete.

Za celý ten čas, za osem rokov, vám niekto ponúkol pomoc? Alebo poradil, aby ste išli za odborníkom?

Vtedy nebolo veľa takýchto možností. Nepamätám si, že by mi to vtedy niekto hovoril. Hlavne sa mi zdalo absurdné, že by som to potreboval. Myslím, že som to vo svojom vnútri zavrhol – nemám predsa čas chodiť po liečeniach, keď potrebujem splácať dlhy. To je typické pre závislých, sami seba dokážu oklamať.

Peter Vician. Foto: Postoj/Peter Kocúr

Svoje vyliečenie či vyslobodenie pripisujete vyslovene duchovnému rozmeru, zásahu od Pána Boha, takto tomu môžeme rozumieť? 

Ja tomu tak rozumiem. Považujem však za veľmi dobré, že sú možnosti odbornej pomoci. V Banskej Bystrici je jedno z prvých miest, ak nie prvé na Slovensku, kde sa začali venovať nelátkovým závislostiam.

Súvisí vaša skúsenosť s gamblerstvom s tým, že ste sa potom stali kňazom?

Mal som 29 rokov, keď som sa obrátil. Začalo vo mne rezonovať, že sa nejakým spôsobom v živote potrebujem zaradiť. 

Ako prvé som si stanovil, že najprv musím splatiť dlhy. 

Keďže som robil v Rakúsku, začalo sa mi to rýchlo dariť, aj moji veritelia prestali na mňa tlačiť, keď videli, že dodržiavam termíny a hovorím pravdu. Viacerí mi odpustili úroky a chceli vedieť, čo sa mi stalo. Bolo na mne vidno zmenu. 

Vaši veritelia boli hlavne fyzické osoby?

Áno, peniaze som mal od súkromných osôb. V tom čase som ešte nemal tú zlú možnosť ako dnes – získať rýchle pôžičky za úžerný úrok. Inak by som dopadol horšie. 

Dokopy boli koľko vaše dlhy?

Sedemstotisíc slovenských korún. V tom čase asi hodnota dvoch rodinných domov.

Čiže kňazstvo nebolo z vašej strany ako poďakovanie Bohu za to, že vás vyslobodil?

To prišlo postupne. Ako som videl, že sa mi darí splácať dlhy, vnímal som, že si potrebujem dať do poriadku dušu a ísť na dobrú spoveď, kde spravím bodku za svojím starým životom. Oslovil som nášho pána dekana, ktorého som v období gamblerstva obchádzal, a urobil si uňho generálnu spoveď z celého života.  

Dôležitý moment nastal pri jednej modlitbe Krížovej cesty, vtedy som veľmi pocítil, že ma Ježiš volá, aby som ho nasledoval. Tak som mu povedal „áno“ a potom som si to držal v srdci, kým nesplatím dlhy. Ako prvému som o svojom zámere stať sa kňazom povedal nášmu dekanovi pri tej generálnej spovedi.

Prečo kapucíni?

Čítal som o Pátrovi Piovi, veľmi ma to zaujalo. On bol kapucín, tak som to povedal dekanovi a išli sme sa za nimi pozrieť. Tak sa začalo moje povolanie odkrývať. V roku 2004 som vstúpil medzi kapucínov a postupne sa stal aj kňazom. 

Viem, že zvyknete svoje svedectvo rozprávať pri rôznych príležitostiach, napríklad birmovancom a podobne. Ste tiež v kontakte s rodinami, ktoré majú medzi sebou gamblera? 

Áno, prichádzajú za mnou ľudia, ktorí padli do nejakej závislosti. Ale myslím, že viacej prichádzajú rodinní príslušníci týchto závislých. Tých v prvom rade počúvam, aby som ich pochopil, aby mohli vypovedať bolesť, a tiež im kladiem otázky, čo tomu ich synovi, manželovi – väčšinou sú to chlapi – naozaj pomáha. Niekedy môžu riešiť problém spôsobom, ktorý nepomáha, ba dokonca môže vzniknúť i spoluzávislosť.

Čo je spoluzávislosť?

Vytváranie podmienok, ktoré podporujú závislosť. Napríklad splácanie dlhov závislého, ktorý potom nie je nútený riešiť svoju závislosť alebo si ju vôbec priznať. 

Niekoho z gamblerov ste sprevádzali celým procesom vyliečenia? 

S viacerými som v kontakte, niektorých som nejaký čas sprevádzal. Ponúkam hlavne duchovnú pomoc, vypočutie, svätú spoveď a snažím sa ich nasmerovať k slobode i cez odbornú pomoc.

Tieto dni sa dostala na verejnosť znovu téma hazardu. Hoci tesne pred kľúčovým hlasovaním sa návrh zjemnil, stále existujú rôzne právne názory na to, aké veľké riziko z toho zostalo. Čo cítite, keď čítate o tom teraz správy?

Z môjho pohľadu je veľmi bolestivé, že niečo takéto niekomu napadne. Osobne v tom vidím chamtivosť po peniazoch, i keď špinavých, nehľadiac na zničené životy či rodiny. A je to aj duchovný zápas. Vnímam veľmi rizikovo, ak stratíme snahu chrániť slabších, či už deti, alebo kohokoľvek zraniteľného, alebo starého človeka. 

Keby ste sa ocitli so svojou závislosťou v dnešnej dobe, keď je napríklad veľmi rozšírený online hazard, mali by ste to podľa vás ťažšie?

Myslím, že by som bol v tomto čase na tom oveľa horšie. Lebo závislý využije každú možnosť, najmä keď hovoríme aj o spoločnostiach, ktoré ponúkajú ľahko dostupné pôžičky. 

Lebo gamblera nezachráni to, že mu splatíte dlhy, ale potrebuje sa stretnúť sám so sebou v pravde a rozhodnúť sa pre život.