Slovo kňaza Blahoslavené je srdce, ktoré nie je otupené

Každý žijeme nejaké to svoje „tu a teraz“. Začína sa február. Končí sa zimné skúškové obdobie. Niektorí moji študenti, ktorí si úplne nedokázali splniť povinnosti počas semestra, museli vypracovať dodatočnú seminárnu prácu – reflexiu. Podkladom im bola brožúrka, cestovateľský denník či spomienky Gizely Munkovej, manželky Františka Munka a matky Tomáša a Juraja Cesta do Istanbulu (Bratislava: Dobrá kniha, 2025).

Ide o krátky denník, spomienky ženy, manželky, matky, ktorá sa vydáva na cestu. Cieľom jej cesty nie je Istanbul, ale hľadanie seba a odpovedí na otázky, ktoré si človek kladie v tichu, obdivujúc stvorený svet i diela ľudských rúk. No i keď je svet okolo krásny a spôsob, akým ho Gizela opisuje, skutočne umelecký, najkrajšie je spoznávanie vnútorných pochodov autorky spomienok. Ak túžiš spoznať vnútornú krásu človeka, tento cestopis je v tom veľkou pomôckou. Gizela vidí krásu krajiny, krásu ľudí, krásu viery a náboženstva, spoznáva Boha.

Zo všetkých prác, ktoré mi prišli, ma najviac oslovila jedna. Jej autorom je študent z Ukrajiny. Na margo cesty do vzdialenej, neznámej a cudzej krajiny v nej píše: „Milióny Ukrajincov vrátane mňa by pochopili jej [Gizelino] prežívanie vzdialenej cesty, odlúčenia od blízkych ľudí a pokusov uchopiť krásu.“

Pri spomienke na stretnutie Gizely s dvoma mladými mužmi, z ktorých jeden sa chváli svojím postojom k Židom, ba dokonca i ich prenasledovaním v Budapešti, keď bol pri tom, ako takmer na smrť dobili dvoch židovských študentov, tento študent z Ukrajiny píše: „Takmer každý súčasný Ukrajinec by mohol povedať: ,Ó, to mi je známe‘ v reakcii na rozprávanie o tom, ako Boris radostne opisoval bitie Židov, pretože zažívame podobnú realitu. My Ukrajinci vieme, aké to je, keď vás nenávidia za to, že patríte k určitej národnosti. Sme podobní.“

Keď Gizela opisuje prírodu okolo Dunaja, použije možno zvláštne prirovnanie: „Pastviny sú Rusi vo svete stromov; ich ušľachtilá melanchólia potešuje srdce.“ Tento zdanlivo jemný opis však v srdci človeka poznačenom vojnou a prenasledovaním vyvoláva bolestné uvedomenie: 

„Ušľachtilá melanchólia Rusov pripomína len ich šťastné komentáre pod fotografiami mŕtvych Ukrajincov. Táto ,melanchólia‘ pripomína, ako milióny Ukrajincov stratili svoje rodiny a priateľov na strane Ruska v rokoch 2014 – 2022, pretože títo ušľachtilí ľudia sa zriekli svojich príbuzných. Títo ušľachtilí melancholici s radosťou sledujú, ako ich ,diktátorská‘ vláda na čele so ,za všetko zodpovedným‘ prezidentom ničí moju krajinu, zabíja mojich blízkych: priateľov, spolužiakov, známych. ,Melancholicky‘ sa tešia z toho, čo ich občania robia s nami.“

Keď Gizela prichádza do Varny, miestnu katedrálu opisuje dvoma vetami: „Katedrála pripomína ruské fotografie. Je veľmi veľká, nie taká stará a je pôvodná.“ V duši ubolenej vojnou, strachom a stratami však táto veta v sebe nesie otázky: „Či by Gizela Munková s rovnakou radosťou a nadšením pozerala na fotografie Mariupola? Na vybombardované štvrte Kyjeva alebo Dnipra? Na Kramatorsk zrovnaný so zemou? Alebo na ktorékoľvek mesto, ktoré zbombardovali?“

I keď tento študent, mladý človek, na ktorého mieste by nik z nás nechcel byť, v reflexii zápasí medzi svojimi pocitmi a pocitmi Gizely Munkovej, v závere píše: „Musím však povedať, že v ostatnom môžem pochopiť Munkovej snahu vidieť lásku a krásu vo všetkom. V čase, keď moju krajinu každý deň ničia, riziko smrti blízkych je väčšie ako v mierových dňoch a budúcnosť sa zdá prchavou fantáziou, jediné, čo zachraňuje dušu a ľudskosť pred zánikom, je vidieť krásu a darovať lásku. V čase, keď drony a rakety lietajú nad domami vašich blízkych alebo nad vašou hlavou, jediné, čo môže zachrániť vašu myseľ, je viera, nádej, krása, láska.“

Evanjelium dnešnej nedele nám ponúka nádherný text Ježišovej Reči na vrchu, keď zaznievajú tzv. blahoslavenstvá.

„Blahoslavení chudobní v duchu... Blahoslavení plačúci... Blahoslavení tichí... Blahoslavení... Blahoslavení... Blahoslavení... Blahoslavení... Blahoslavení... Blahoslavení ste...“ Ako krásne to znie, človek by sa týmito slovami až nechal uspať. Veď je to pozvánka stať sa blahoslaveným. A v jej závere dokonca počujeme: „Blahoslavení ste...“ Až sa nám môže zdať, že to, na čo Ježiš pozýva, je takmer aj realitou. 

Zdanie však niekedy klame. A škoda, že to Ježiš nepovedal ráznejšie, možno by sme pochopili, že stať sa blahoslaveným znamená žiť hrdinský kresťanský život a vydávať svedectvo. Nie vyhovárať sa na lacnejšie energie alebo že sa nás čosi netýka. Toto robí dieťa, ktoré sa hrá na schovávačku tak, že si zakryje oči a myslí si, že ho nik nevidí. Takýchto kresťanov Boh nepotrebuje.

Lebo ak sa ma netýka a nedotýka hlas biedy a bolesti druhého, ak nepočujem plač chudobných, chorých a opustených, ak dokážem pokojne žiť vedľa nespravodlivosti a tváriť sa, že s ňou nič nemám, potom nie som blahoslavený, ale otupený. Potom evanjelium neberiem vážne. Je len „krásnou literatúrou“, ktorá sa dobre počúva, no nebolí. V takom prípade sú aj evanjeliá síce peknými slovami, no nie životným programom.

Blahoslavenstvá totiž nie sú duchovnou uspávankou pre pohodlných kresťanov, ale ľadová sprcha pre každého z nás. Sú výzvou, ktorá nás má zobudiť. Sú Božím súdom nad sebectvom, nad ľahostajnosťou, nad výhovorkami, ktorými si ospravedlňujeme vlastnú pasivitu, lenivosť alebo zbabelosť.

Ježiš nehovorí blahoslavení tí, ktorým sa darí dobre, ale blahoslavení tí, ktorí sa odvážia niesť kríž – hoc aj spolu s inými, ktorí sa nechajú zraniť cudzou bolesťou a umazať od krvi druhého, ktorí riskujú, že budú nepochopení, vysmiati či odmietnutí.

Môj študent z Ukrajiny píše, že „v čase, keď drony a rakety lietajú nad domami vašich blízkych alebo nad vašou hlavou, jediné, čo môže zachrániť vašu myseľ, je viera, nádej, krása, láska“. 

Kráčajme teda v ústrety viere, nádeji, kráse a láske v konkrétnosti skutkov a nie s floskulami, ktorými zakrývame prázdne a otupené srdce.