V čom spočívajú kompetencie pomocného biskupa?

Už z pomenovania vyplýva, že má pomáhať diecéznemu biskupovi v rámci tých kompetencií, ktoré mu určí. Mňa arcibiskup Bober ustanovil za generálneho vikára a dal mi na starosť permanentnú formáciu kňazov, univerzitné pastoračné centrá, zasvätené osoby, ekumenické hnutie a cirkevné školy.

Máte aj nejaké pravidelné porady?

Takmer denne sme spolu, program spoločne pripravujeme vopred. Navyše, v Košickej arcidiecéze máme aj emeritného arcibiskupa, ktorý v mnohých veciach vypomáha.

Ani vy, ani arcibiskup nebývate priamo na arcibiskupskom úrade. To znamená, že každé ráno musíte vstať a ísť riadne do práce.

Presne tak. To, že nebývame priamo v zamestnaní, má svoje výhody. Máme to však na skok, nejakých päť minút.

Som panelákové dieťa

Narodili ste sa v časoch normalizácie, v prelomovom roku 1989 ste mali 15 rokov. Ako si spomínate na detstvo a obdobie dospievania?

Som klasické panelákové dieťa minulého režimu (úsmev). Zároveň som bol členom podzemnej cirkvi. Stretali sme sa niekoľko rodín pod vedením tajnej rehoľnej sestry. Stále na inom mieste, aby sme neboli nápadní. Prichádzali k nám rôzni kňazi, obzvlášť si spomínam na monsignora Holeca, ktorý je teraz súdnym vikárom. V tomto prostredí ma pripravili aj na prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania.

„Boli aj ťažké chvíle, keď som mal pocit, že Boh je ďaleko. Spätne však vidím, že to boli plodné obdobia, ktoré priniesli svoje ovocie.“ Zdieľať

Mali ste nejaké problémy s vtedajšou mocou?

Problémy ani nie, ale s mojimi štyrmi súrodencami sme boli vedení k opatrnosti. Nebránilo mi to však chodiť na ranné omše v Dóme svätej Alžbety, kde som aj miništroval. Počas strednej školy už nastali novembrové udalosti.

Narodili ste sa v Košiciach, ako kaplán ste pôsobili v Trebišove, Snine, Humennom. Cítite sa byť mestským kňazom?

Dá sa to tak povedať, aj keď miesto pôsobenia som si nikdy nevyberal, vždy mi ho určil biskup. Kontakt s dedinou som mal najmä počas prázdnin u starých rodičov.

Homília, ktorú mal arcibiskup Bober počas vašej vysviacky, začínala slovami, že sú chvíle, keď človek má pocit, že Boh je ďaleko. Mali ste niekedy pochybnosti vo viere?

Vďaka Bohu a prostrediu, v ktorom som vyrastal, sú základy mojej viery pevné. O pochybnostiach nemôžem hovoriť, ale boli aj ťažké chvíle, keď som naozaj mal pocit, že Boh je ďaleko. Spätne však vidím, že to boli plodné obdobia, ktoré priniesli svoje ovocie.

Túžiť po povýšení nie je správne

Ako vyzerali chvíle, keď ste sa dozvedeli o menovaní za biskupa?

Bol to skutočný vnútorný zápas, lebo v tejto pozícii som sa naozaj nikdy nevidel. Je to tak, aj keď to možno vyznie ako klišé.

Ako prebieha také menovanie?

Nehovorí sa o tom ľahko, je to diskrétny proces, preto ani nemôžem zachádzať do detailov.

To chápeme, ale skúste povedať aspoň to, čo môžete.

V prípade pomocných biskupov navrhuje kandidátov diecézny biskup. Ide o tri osoby, takzvané terno. Apoštolský nuncius následne zisťuje názor miestnych kňazov, ale aj laikov.

Vy ste mali tušenie, že ste v terne?

Vždy sa čosi šušká (úsmev). Keď nuncius získa potrebné informácie, posunie svoj názor do Vatikánu na Kongregáciu pre biskupov, ktorá to ďalej vyhodnocuje. Prefekt kongregácie potom predstupuje so svojím návrhom pred pápeža, najčastejšie sa to deje v sobotu. Svätý Otec buď návrh akceptuje alebo ho zmení. Keď sa to celé uzatvorí, prefekt informuje o mene nového biskupa nuncia a on kontaktuje dotyčnú osobu.

„Keď sa rozhodujete pre kňazské povolanie, je za tým túžba, ktorú vzbudil Boh. Pri biskupskej vysviacke by to už nemalo byť o túžbe, ale o službe. Iné motivácie nie sú správne. V takej chvíli otázka nestojí tak, že čo z toho budem mať, ale čo strácam.“  Zdieľať

Má menovaný biskup možnosť povedať nie?

Pravdaže, ale do hry tu vstupuje už aj zodpovednosť a poslušnosť pápežovi. Sú to náročné chvíle, keď musíte uchopiť do rúk celý svoj život. Zvlášť, keď ide o človeka v mojom veku. Keď sa rozhodujete pre kňazské povolanie, je za tým túžba, ktorú vzbudil Boh. Pri biskupskej vysviacke by to už nemalo byť o túžbe, ale o službe. Iné motivácie nie sú správne. V takej chvíli otázka nestojí tak, že čo z toho budem mať, ale čo strácam.

Ale každé povýšenie možno vnímať aj ako ocenenie doterajšej práce...

Po oznámení, že ma pápež vymenoval za biskupa, sa ma ktosi opýtal, či cítim radosť. V kresťanstve je však na prvom mieste kríž a až potom nasleduje radosť. V prvých chvíľach po menovaní sa mi vynáral biblický obraz zápasu Jakuba s Božím anjelom pri rieke Jabok, po ktorom Jakub odišiel poznačený, keďže si zranil bedrový kĺb. Toto zranenie je však istým otvorením sa pre Božie pôsobenie, v bolesti prichádza požehnanie.

Problémy so sexualitou dokážeme identifikovať

V minulosti ste v Ríme študovali psychológiu. Čo vás k tomu viedlo?

Je to o ľudskosti. Ak chceme byť veriacimi ľuďmi, najprv musíme byť ľuďmi. Ak chcem byť kňazom, najprv musím byť človekom, potom veriacim človekom a potom kňazom. To isté platí o biskupovi. Na začiatku vždy stojí človečina, ľudskosť. Psychológia je pre mňa cesta nazerania na človeka, na veriaceho človeka, na kňaza, rehoľníka...

Pomáha vám to v pastorácii?

Nesmierne mi to pomáha. Na možnosť vycestovať som čakal päť rokov, keďže emeritný arcibiskup sa držal pravidla, že kňazov posielal na zahraničné štúdiá až po piatich rokoch v pastorácii. Určite to nebolo na škodu. Pri osobných rozhovoroch, vysluhovaní sviatosti zmierenia či pri prijímaní bohoslovcov do kňazského seminára mi psychológia pomáha rozlíšiť, čo patrí do ľudskej a čo do duchovnej roviny. A potom to vedieť aj spájať.

Ako psychológ pomáhate pri výbere záujemcov o kňazské povolanie. V čom spočíva vaša úloha?

Každé kňazské povolanie pozostáva z troch elementov – Božie volanie, odpoveď človeka a súhlas biskupa, ktorému pri rozhodovaní pomáhajú viacerí ľudia. Medzi nimi aj odborník z oblasti psychológie. Jeho úlohou je posúdiť ľudskú zrelosť kandidáta a pomenovať prípadné anomálie, defekty či patológie, ktoré môžu sťažiť alebo úplne obmedziť výkon kňazského povolania.

Takže ako psychológ dávate odporúčanie pre prijatie alebo neprijatie do kňazského seminára?

Áno alebo nie nehovorím ja, ale diecézny biskup, ktorému predstavím psychologicko-spirituálny profil každého uchádzača. Ešte predtým so zisteniami oboznámim samotného kandidáta, ktorý musí dať písomný súhlas k tomu, že s tým môžem oboznámiť aj niekoľkých ďalších ľudí, vrátane biskupa či rektora kňazského seminára.

Akým spôsobom vytvárate tento psychologicko-spirituálny profil?

Každý záujemca musí absolvovať štandardizované testové metodiky a podrobný individuálny rozhovor, ktorý je kľúčový. Spolu to trvá štyri až šesť hodín. Je to naozaj zložitý, prepracovaný proces, ktorému som sa venoval aj vo svojej habilitačnej práci o integrálnom modeli skúmania vhodnosti kandidátov do formácie pre kňazstvo.

„Najneskôr tri roky pred kňazskou vysviackou musia byť pochybnosti o sexuálnej orientácii prekonané.“ Zdieľať

V rámci tohto procesu sa zisťujú aj sexuálne predispozície?

Nezameriavame sa na to priamo, ale prirodzene zaznievajú aj otázky o celibáte či pohľade na rodinu. Z odpovedí sa dá veľa vyčítať. Niekedy samotný kandidát pootvorí svoje vnútro viac a naznačí ťažkosti v tejto oblasti. Inokedy ostávajú tieto oblasti života skryté. Sexualita však nie je nejaká odtrhnutá oblasť, ale je súčasťou integrity človeka. Takže či už počas prijímacieho procesu alebo neskôr po začatí kňazskej formácie, dokážeme identifikovať prípadné problémy.

Je homosexuálna orientácia prekážkou kňazstva? Pretože aj Katechizmus Katolíckej cirkvi rozlišuje medzi homosexuálnou orientáciou, za ktorú človek nemôže, a jej praktizovaním, ktorú už za hriech považuje.

V inštrukcii vatikánskej Kongregácie pre katolícku výchovu o posudzovaní povolania osôb s homosexuálnymi sklonmi sú presné odpovede na tieto otázky. Existujú rôzne typy homosexuality. Jasnou prekážkou kňazstva je, ak niekto praktizuje homosexualitu, ak sú jeho homosexuálne tendencie hlboko zakorenené alebo podporuje homosexuálnu kultúru. Ale inštrukcia spomína aj takzvaný tranzitórny jav.

To je čo?

V období dospievania, keď mladý človek prechádza najrôznejšími turbulenciami a čelí rôznym vonkajším vplyvom, môže naraziť na pochybnosti o svojej sexuálnej orientácii. Samotné pochybnosti ešte nie sú problémom, dôležité je, ako sa postupuje ďalej. Najneskôr tri roky pred kňazskou vysviackou už musia byť tieto pochybnosti prekonané.

„Spoločenstvo kňazov nie je ľahkou kategóriou. Životný štýl nás často individualizuje a ťažko prijímame pripomienky zvonku.“  Zdieľať

Zatiaľ sme sa rozprávali o posudzovaní záujemcov o kňazské povolanie. Prechádzajú podobným zisťovaním aj bohoslovci pred vysviackou? Predsa len, formácia v seminári trvá šesť-sedem rokov, počas ktorých sa môže veľa vecí vnútri človeka zmeniť.

Štandardne nie, aj keď niektorí biskupi sa k tomu začínajú prikláňať. V súčasnosti sa riešia len individuálne prípady, kde sa javí nejaký problém. Napokon, bohoslovcov počas tých rokov sprevádzajú predstavení seminára, ktorí musia dať súhlas k diakonskej či kňazskej vysviacke.

Prechod zo seminára do praktickej pastorácie je pre niektorých novokňazov veľkou zmenou. Sú v týchto začiatkoch nejako sprevádzaní, ďalej formovaní?

Nazýva sa to permanentná formácia kňazov a je to jedna z výziev, ktorá mi bola v diecéze zverená. V minulosti sa na to zabúdalo. Kňaz sa v pastorácii nemôže cítiť akoby bol sám na šírom mori. Vysviacka z nás nerobí hotový produkt, ale vyvíjame sa ďalej až do konca života. Je to naozaj komplikovaná vec, pretože spoločenstvo kňazov nie je ľahkou kategóriou. Životný štýl nás často individualizuje a ťažko prijímame pripomienky zvonku. Osobne verím, že vždy budem mať okolo seba ľudí, ktorí mi povedia pravdu do očí, pretože každý kňaz stojí pred nebezpečenstvom, že upadne do individualizmu a narcizmu.

Keď sme pri tých neduhoch, ako biskup reaguje na to, keď sa dozvie, že jeho kňaz pije, upadol do nejakej závislosti alebo porušuje celibát?

Univerzálny recept neexistuje, ale prvoradou vecou je otcovský prístup. Najprv však treba zistiť, či je to skutočne pravda, lebo sa stretáme aj s falošnými obvineniami, ktoré sú veľmi bolestivé. Ak ide o objektívnu námietku, je povinnosťou biskupa otcovsky sa pýtať na tieto veci a riešiť ich. Problémom nie je, keď niekto má problém, ale problémom je, ako sa ten problém rieši. Neexistuje človek, kňaz ani biskup, ktorý by nemal žiadny, hoci len malý problém. Ide o to, ako sa k nemu postavíme.

Anulácie manželstiev skrývajú tragické príbehy

Ako znalec pôsobíte aj na Metropolitnom súde Košickej arcidiecézy. V čom spočíva vaša úloha?

Som prizývaný k prípadom manželskej nulity, kde treba posúdiť psychologickú rovinu človeka.

Katolícka cirkev manželstvá nerozvádza, môže len posúdiť, či vznikli právoplatne. Dá sa to s odstupom niekoľkých rokov vôbec zistiť?

Vychádzam nielen z výpovedí stránok procesu, ktoré sú zaznamenané v spise, ale aj z osobného rozhovoru, kde skúmam človeka na základe štandardizovaných metodík, aj keď je to post factum po uplynutí niekoľkých rokov. Treba si uvedomiť, že osobnosť sa síce mení, ale je integrálna. Napríklad aj päť rokov po nejakom skutku dokážeme identifikovať dozvuky nejakej anomálie alebo ju priamo nájsť.

Ale asi sa nedá úplne predísť tomu, že účastníci procesu v snahe docieliť vyhlásenie manželstva za neplatné budú zavádzať a klamať?

Ak to urobia, porušia svoju prísahu na Bibliu. Ale máte pravdu, v tomto je cirkev veľmi zraniteľná.

„Kňaz, ktorý manželom v kríze ako prvú vec odporučí preskúmanie platnosti zväzku, je necitlivý a nepastoračný. To je akoby lekár odporučil rodičom chorého dieťaťa hľadať miesto na cintoríne.“  Zdieľať

Pokúšate sa manželstvá aj zachraňovať alebo to už nie je úlohou cirkevného súdu?

Na začiatku procesu stále zaznieva otázka, či sa rozídené stránky nechcú k sebe vrátiť. Aj keď pravdou je, že anulácia manželstva je takým „cintorínom“, kde „pochovávame“ manželstvá. Títo ľudia už často majú deti z nových vzťahov, návrat späť je často nemožný. Mnohokrát som sa pristihol, že osobne prežívam príbehy týchto ľudí, často ide o skutočné tragédie. O to viac je to výzva k prevencii. Aj momentálne v diecéze uvažujeme nad tým, ako vytvoriť systém sprevádzania manželstiev v kríze. Lebo ktoré manželstvo sa do krízy nikdy nedostane?

Kňaz, ktorý manželom v kríze ako prvú vec odporučí preskúmanie platnosti zväzku, je necitlivý a nepastoračný. To je akoby lekár odporučil rodičom chorého dieťaťa hľadať miesto na cintoríne. My potrebujeme manželstvá liečiť, a nie ich pochovávať.

Pápež František niekoľkokrát spomenul, že ako arcibiskup Buenos Aires vyzýval kňazov, aby nesobášili ženy, ktoré sa chcú vydať pod tlakom tehotenstva, lebo aj to môže byť príčina neplatnosti zväzku. Nie je to neštandardný názor?

Nepovedal by som. Už pred dvadsiatimi rokmi, keď som bol ako bohoslovec vo Veľkej Británii, kňazi postupovali rovnako. Treba si uvedomiť, že emotívny život ženy, ktorá čaká dieťa, sa mení, pociťuje tlak prostredia, a to môže ovplyvniť kritické posúdenie situácie a umenšiť slobodu, ktorá je nevyhnutná pre právoplatné uzavretie manželského zväzku. Samozrejme, nemôžeme povedať, že v každom jednom prípade je to tak.

Stretli ste sa s takýmito prípadmi aj osobne?

Samozrejme, pred niekoľkými rokmi častejšie ako v súčasnosti, čo je dôsledok spoločenských trendov.

Tiež ste dávali na zváženie, či tehotenstvo je tou správnou motiváciou pre uzavretie manželstva?

Áno. Aj keď nikomu nemôžeme brániť uzavrieť manželstvo, môžeme mu pomôcť osvetliť situáciu. Rozhodnutie je už na dotyčnej osobe.

Stačíte sa popri týchto povinnostiach venovať svojim rybičkám?

(Smiech.) Keď som mal asi desať rokov, kamarát ma zavolal, aby som mu pomohol vyčistiť akvárium. Za odmenu mi dal jednu rybičku, ktorú som dal doma do kompótovej fľaše. Dlho tam nevydržala, ale zapáčilo sa mi to a keďže som dlho dobiedzal, otec mi kúpil 60-litrové akvárium. Keďže sa bál, že vytopíme susedov, povolil mi naplniť ho len do polovice (smiech). Na strednej škole ma táto záľuba opustila a vrátil som sa k nej až po návrate zo štúdií v Ríme. Dnes mám doma veľké profesionálne akvárium.

Foto a video – Peter Balberčák