Sv. Ferdinand Portugalský Svätý proti svojej vôli?

Kritériá, podľa ktorých ľudia vnímali svätých a sväté, sa postupom času menili. Zvlášť keď išlo o panovníkov. Panovník, ktorý rozšíril „svätú“ ríšu, bol vnímaný ako kresťanský hrdina. To, že sa umocňovanie jeho vplyvu neobišlo bez preliatej krvi, bolo pre ľudí stredoveku druhoradé.

Dnes svätosť už našťastie vnímame inak, ale na dejiny sa potrebujeme pozerať s veľkým ohľadom na mentalitu, ktorá panovala v tej-ktorej dobe.

Napriek tomu, že od svätých stredovekých panovníkov sa vyžadoval jasný politický „ťah na bránu“, vojenské víťazstvá a dobyvateľské úspechy, svätý princ Ferdinand Portugalský sa nemôže pochváliť ničím z tých „pravidiel svätosti“. Aj keď pochádzal zo silnej kráľovskej rodiny, stal sa svätým pre niečo úplne iné.

Ferdinand sa narodil v roku 1402 v Santaréme ako najmladší syn portugalského kráľa Jána I. Portugalského a kráľovnej Filipy z Lancasteru.

Kronikár Fonseca Benevides uvádza, že krátko po tom, ako Filipa otehotnela s Ferdinandom, veľmi vážne ochorela. Napriek tomu po náročnom pôrode priviedla na svet chlapca. To však môže byť príčinou, prečo bol Ferdinand v detstve a v podstate po celý život chorľavý a telesne slabý.

Ako sa na kráľovské deti patrí, všetky boli dôsledne vedené k telesnému a duševnému rozvoju. Učili sa niekoľko jazykov, matematiku a základy vied. Chlapci podstúpili vojenský výcvik, priúčali sa vojenským stratégiám a štátnickým záležitostiam. V rámci „praxe“ sa zúčastňovali aj na zasadnutiach vládnych rád.

Keď mal Ferdinand dvanásť rokov, kráľ Ján a jeho starší bratia sa pripravovali na vojnu proti Maurom. Plánovali zaútočiť na pevnosť Ceuta pri Gibraltárskom prielive. Počas príprav však kráľovná Filipa ochorela na mor a umierala v kláštore Odivelas. Ferdinanda poslali inam, aby ho ochránili pred nákazou, takže nebol pri matke, keď zomrela.

Smrť kráľovnej matky mohla priniesť odloženie protimaurskej operácie. Napriek svojmu žiaľu však kráľ a starší princovia pokračovali vo výprave a po veľkých stratách Ceutu dobyli. Práve táto pevnosť hrala dôležitú úlohu nielen z pohľadu celého kráľovstva, ale hlavne Ferdinandovho života.

Keď mal Ferdinand štrnásť rokov, začal sa veľmi vážne zaujímať o náboženstvo. Svedomito sa modlil, dokonca vstával v noci, aby sa pomodlil ofícium, a rád prežíval omše a pobožnosti. Tam sa však jeho kresťanstvo nekončilo. Mal povesť dobročinného a ústretového človeka.

Ako dvadsaťsedemročný sa stal vládcom Salvaterry de Magos a Atouguie a o štyri roky, po smrti svojho otca Jána a správcu Joãa Rodriguesa de Sequeiru, sa stal predstaveným a správcom Domu Aviz.

Povesť o jeho ušľachtilosti sa rozniesla aj za hranice. Dokonca mu pápež Eugen IV. ponúkol kardinálsky klobúk, ale Ferdinand ho odmietol, pretože v kňazstve alebo mníšstve nevidel svoje povolanie.

Kráľovskú korunu po smrti kráľa Jána získal Eduard. Princ Henrich Moreplavec medzitým slávil veľké úspechy v oblasti námorných plavieb a objavov. S jedlom rastie chuť, s úspechmi chuť na ďalšie úspechy. Preto Henrich naliehal na kráľa Eduarda, aby zaútočil na Tanger, najvýznamnejšiu maurskú pevnosť na marockej strane Gibraltárskeho prielivu.

Kráľ sa zdráhal začať túto útočnú vojnu a viacerí vrátane princa Pedra ho od nej odhovárali. Za útok sa však prihovárala aj Eduardova manželka. Tá ho napokon presvedčila, a tak výprava vyrazila dobývať v auguste 1437. Jej súčasťou bol aj Ferdinand.

Vojaci sa s vervou pustili do útoku, ale narazili na nedobytné opevnenie podporované dobre organizovanou obranou. Portugalci utrpeli ťažkú porážku. Prehra, straty a hlad ich prinútili vzdať sa.

Henrich využil svoje diplomatické schopnosti na vyrokovanie zmluvy, podľa ktorej mala byť Ceuta vrátená Maurom výmenou za to, že sa portugalské vojsko bude môcť bez ujmy vrátiť na svoje lode a odplávať domov.

Zmluva však mala jeden háčik. Maurovia požadovali rukojemníka, a nie hocijakého. Do hry vyjednávaní vstúpil Ferdinand a dobrovoľne sa prihlásil spolu s niekoľkými svojimi vernými druhmi, že bude rukojemníkom a zároveň akýmsi garantom splnenia zmluvy. Veď kto by vymenil populárneho princa za kus zeme?

Najprv sa k Ferdinandovi správali ako k zajatému princovi. Bol v domácom väzení v Asilahu. Henrich s vojskom odplával do Ceuty a potom do Portugalska. A okamžite začal doma rokovať o Ferdinandovom prepustení.

Naliehal na kráľa, aby prijal podmienky zmluvy. Kráľ s podmienkami samozrejme nemal problém. Narazil však na odpor cortes – stavov, ktoré ovládali mešťania. Tí neboli ochotní vzdať sa Ceuty za žiadnu cenu. Bola to najväčšia portugalská sláva a zároveň slúžila ako východisko pre ďalšie výboje. Na zasadnutí v roku 1438 sa teda stavy definitívne rozhodli Ceutu neodovzdať.

Neúspech s oslobodením Ferdinanda zrejme tak doľahol na kráľa, že ešte v tom istom roku zomrel.

Maurovia začali šípiť, že Portugalci blafujú a že im Ceutu nedajú. Rozhodnutie Portugalcov si napokon odniesol rukojemník Ferdinand. Už pre Maurov nebol princom. Presunuli ho do Fezu pod dohľad kráľovho krutého vezíra Lazuraca. Ferdinand sa ocitol v žalári s okovami na nohách. Bol neustále mučený, ponižovaný a hladný. Pracoval ako otrok v kráľovských záhradách a stajniach.

Samozrejme, že kráľ a princ Henrich nenechali Ferdinanda napospas osudu. Uskutočnili viacero pokusov o jeho oslobodenie, ale všetky zlyhali. A čím viac pokusov podnikli, tým krutejšie tresty dopadali na Ferdinanda. Mnohí ho nabádali na útek, čo sa nejavilo ako nemožné, ale odmietol opustiť svojich spoločníkov.

Napokon ho uväznili na samotke v tmavej kobke. Namiesto vankúša mal kus dreva a spal na kamennej podlahe. Nikdy nebol úplne zdravý a v takýchto podmienkach sa jeho stav rýchlo zhoršoval. Po pätnástich mesiacoch v kobke v máji 1443 ochorel a 5. júna ako štyridsaťročný zomrel.

Ešte ani po smrti však nebol koniec. Jeho telo bolo zavesené dolu hlavou na hradbách Fezu ako výstraha. Jeho spoločníkom sa však podarilo uchovať jeho srdce, ktoré sa napokon vrátilo do Portugalska.

Okrem Ferdinanda zomreli štyria muži z jeho skupiny, jeden konvertoval na islam a ostatní boli prepustení po Lazuracovej smrti. Medzi nimi bol aj Ferdinandov životopisec Álvares. Práve on vyvrátil legendy o tom, že to bol práve Ferdinand, kto naliehal na Portugalcov, aby sa nevzdali Ceuty.

Ferdinand na rozdiel od ranokresťanských svätcov netúžil po mučeníckej ani inej smrti. Veril, že zmluva bude dodržaná a on bude oslobodený a vráti sa do Portugalska. Napriek tomu, že netúžil po mučeníctve, nestal sa svätým „proti svojej vôli“.

Už to, že sa sám prihlásil na miesto dobrovoľníka, ukazuje, že každá doba má svojho Maximiliána Kolbeho a mnohých ďalších, ktorí to urobili podobne.

Nad pevnosťou Ceuta a vôbec celým Portugalskom či svetom však zostala visieť otázka, za čo človek vymení život iného človeka. Keď Ježiš vyliečil posadnutého v Geraze a démonov poslal do čriedy svíň, čo bol majetok celej dediny, mal v tom jasno (Mk 5, 1 – 20). Človek je vždy na prvom mieste!