Vyzerá ako tvrďas, ale počas rozhovoru sa mu v očiach niekoľkokrát zaleskli slzy. Sloboda je preňho kľúčová hodnota, no zároveň si váži cirkevné autority. Teologické debaty viedol s Josephom Ratzingerom aj Bernhadom Häringom. „Sú to neuveriteľne slobodní ľudia,“ hovorí známy košický kňaz a morálny teológ Juraj Semivan.

Váš stôl na fare v Rozhanovciach je zaprataný knihami a novinami. Ste čitateľský typ?

Otec stále spomínal, ako som sa s knihou skrýval v šope. A mama zasa na to, ako ma budila skoro ráno, pretože som pred odchodom do školy chcel ešte čítať. Každý žije po svojom a ja k tomu potrebujem knihy a informácie.

Nad stolom máte zavesenú veľkú koláž fotografií, uprostred ktorých sa vyníma jeden záber. Sú na ňom dvaja diskutujúci muži – kardinál Ratzinger a vy. Ako došlo k tomuto stretnutiu? 

S kardinálom Ratzingerom som sa stretol rok predtým, ako sa stal pápežom. Bolo to na jednej fare pri Salzburgu, kde trávil dovolenku so svojím bratom Georgom. Mal som s ním tri dvojhodinové rozhovory. Sprostredkoval ich môj bývalý študent Jožko Kmec, ktorý v tom čase študoval v Salzburgu. Keď som sa dozvedel, že budem môcť diskutovať s Ratzingerom, bol som vo vytržení, intenzívne som sa na to pripravoval. Pri rozhovore som sa mu úplne otvoril a pocítil som neskutočnú slobodu, ktorá z neho išla. Pritom mnohí ho označovali za Božieho rotvajlera.

Ako na vás kardinál Ratzinger pôsobil?

Môj priateľ, profesor Ron Mercier, ktorý bol dlhé roky dekanom jezuitského teologického kolégia na Torontskej univerzite, kde som študoval, povedal, že s Ratzingerom nesúhlasí v mnohých veciach, ale je to najinteligentnejší človek na svete. Nie len teológ, človek.

Dodnes si pamätám, ako mi Ratzinger kládol na srdce, aby som bohoslovcov viedol k osobnému prístupu k človeku, lebo každý má svoj osobitý životný príbeh. Použil pri tom zaujímavý obraz, v ktorom cirkevné normy prirovnal ku skrini. Kým jeden človek je taký tučný, že ho do nej nenatlačíš, iný je natoľko chudý, že sa v nej stratí. Takého slobodného ducha, aký išiel z Ratzingera, som zažil už len pri redemptoristickom teológovi Bernhardovi Häringovi.

Aj s ním ste sa stretli?

Prežil som s ním jeden celý deň. Môže za to moja profesorka spirituality Margaret Brennanová, ktorá zomrela minulý rok vo veku 92 rokov. Okrem iného jej vďačím za to, že ma naučila rozoznávať dobré a nekvalitné parfumy (úsmev). Pritom to bola rehoľná sestra, ale vždy pekne upravená. Bola dokonca u mňa doma v Sobranciach – trhala čerešne na dvore a bola z toho nesmierne šťastná. Veľmi dobre sa poznala s Häringom a povzbudila ma, aby som sa s ním stretol, kým ešte žije. V Toronte som totiž o ňom písal licenciátnu prácu. Tak som sa vybral do Ríma, kde som ho vyhľadal. Bolo to v roku 1997, rok nato zomrel.

Rozhovor s Häringom bol rovnako otvorený ako s Ratzingerom?

Je zaujímavé, že Häring mi povedal čosi podobné ako Ratzinger – každý človek je iný. Ilustroval mi to na rôznorodých kvetoch, ktoré boli vysadené pred ich rehoľným kostolom. Na Häringovu žiadosť ich menili každý štvrtý deň. Keď som o tomto stretnutí neskôr hovoril Ratzingerovi, povedal mi, že aj keď sa s Häringom nestotožňuje v názoroch na niektoré témy manželstva, tak cirkev nemala väčšieho morálneho teológa od čias Alfonza Maria de Liguoriho, ktorý bol zakladateľom redemptoristov a je patrónom morálnych teológov. Häring aj Ratzinger sú veľkí a zároveň neuveriteľne slobodní ľudia.


Fajčenie mi veriaci nikdy nevyčítali, hovorí kňaz a morálny teológ Juraj Semivan. Foto – Igor Kocúr

Spomenuli ste svoj študijný pobyt v Toronte. Slovenskí kňazi väčšinou absolvujú vyššie teologické štúdiá v Taliansku, Nemecku či v USA. Ako ste sa dostali do Kanady?

Môže za to môj dobrodinec, emeritný arcibiskup Halifaxu James Martin Hayes. Po novembri 1989, keď som bol farárom v Kecerovciach, prišla delegácia z arcidiecézy Halifax, aby nadviazala kontakty so slovenskou cirkvou. Keďže už za komunizmu som sa ako mladý kaplán drvil angličtinu, ktorú som miloval, sprevádzal som Kanaďanov ako tlmočník. Noc či dve strávili u mňa na fare v Kecerovciach. Pri cigarete som sa skamarátil s jedným z týchto kňazov, volá sa Tom White, ktorý ma pozval na šesť týždňov do Halifaxu. Tam som sa zoznámil s arcibiskupom Hayesom, ktorý bol v Kanade obrovským pojmom. Ľudsky sme si sadli a rok nato ma prišiel navštíviť do Keceroviec, kde sa zúčastnil na udeľovaní birmovky.

„Pri rozhovore s kardinálom Ratzingerom som sa mu úplne otvoril a pocítil som neskutočnú slobodu, ktorá z neho išla.“ Zdieľať

Po istom čase mi arcibiskup Hayes zavolal, aby som prišiel študovať do Kanady na jezuitskú Regis College. Na rozhodnutie som mal veľmi krátky čas. Problémom bolo, že arcibiskup Alojz Tkáč už predtým rozhodol, že pôjdem do Ríma. Našťastie mi pomohol vtedajší pomocný biskup a súčasný arcibiskup Bernard Bober, ktorý presvedčil arcibiskupa Tkáča, aby ma pustil do Kanady. Nikdy mu to nezabudnem.

Arcibiskup Hayes sa veľmi zapísal do môjho života. Bol ku mne taký ústretový, že nielenže zaplatil moje štúdiá, ale vybavil aj to, aby som mohol pôsobiť na fare, kde sa fajčí, hoci sám bol nefajčiar. Dokonca – a to nevravím, aby som sa chválil – chodil ku mne na spoveď.

Ostali ste v kontakte aj po návrate na Slovensko?

Bol ma asi dvakrát navštíviť na fare v Krásnej nad Hornádom, občas sme si telefonovali. Predstavte si, že on ako emeritný arcibiskup na invalidnom vozíčku išiel robiť duchovného do nemocnice. Jednoducho, bol to veľký človek.

Do konca života budem vďačný za to, že som sa s ním mohol krátko pred smrťou rozlúčiť. V lete minulého roku som bol na návšteve u môjho priateľa, kňaza Vlada Chripka, ktorý pôsobí v New Yorku. Keďže sestra mi v posledných mesiacoch neustále prízvukovala, že arcibiskup Hayes sa na mňa pravidelne pýta, sadol som do lietadla a išiel do Halifaxu. Keď som priletel, dozvedel som sa, že arcibiskup leží v kóme v nemocnici. Keďže tam pracuje môj synovec aj jeho priateľka, rýchlo som sa k nemu dostal. Pošepkal som mu pár slov, pomodlil sa desiatok ruženca, dal som mu krížik na čelo a pobozkal ho. O hodinu mi volali, že arcibiskup zomrel (ticho a slzy v očiach).

Predpokladám, že ste boli aj na arcibiskupovom pohrebe...

Samozrejme, hlavným celebrantom bol ottawský arcibiskup Terrence Prendergast, jezuita, ktorý bol dekanom teologickej fakulty v Toronte počas mojich štúdií. Bol nielen Hayesovým študentom, ale aj jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci v Halifaxe. Ešte predtým ako sa stal biskupom, bol u mňa v Krásnej nad Hornádom spolu s Michaleom Kolarcikom, špičkovým biblistom, ktorý tiež prednášal v Toronte a v súčasnosti je rektorom Pápežského biblického inštitútu v Ríme. Jeho rodičia pochádzajú zo Spiša.

Máte aj naďalej kontakt s kanadskou cirkvou?

Žije tam moja sestra aj dvaja synovci, ktorým veľmi pomohol spomínaný kňaz Tom White. Teraz na jar by mal prísť opäť na Slovensko. Momentálne sa veľmi angažuje v pomoci utečencom.

Bil som sa všade a s každým

V mladosti ste boli aktívnym športovcom, čosi z toho vám ostalo?

Chodím už len do posilňovne a raz do týždňa hrám stolný tenis. Ale kedysi som ako dorastenec hral prvú ligu v basketbale. Posledný rok pred vstupom do seminára som pendloval medzi dorasteneckým a mužským tímom Michaloviec. Keďže zápasy sa hrali v nedeľu, nechodil som ani do kostola. Keby to vedel môj otec, asi by ma zabil (úsmev).

Vaša rodina sa k viere hlásila aj počas socializmu?

U nás existovala len robota a kostol. Najlepším človekom v našej rodine bol dedo. Denne vyfajčil šesťdesiat cigariet. Moja mama, jeho dcéra, sa stále smeje na tom, že deda všetci kritizovali za fajčenie a teraz jeho vnuk, ktorý je dokonca farárom, fajčí rovnako ako on. Naopak, môj otec bol nepriateľom fajčenia.

Mama ešte žije?

Nedávno sa vrátila z Kanady, bola navštíviť moju sestru, pritom má 80 rokov. Kedykoľvek jej volám, nikdy nie je doma. Raz je v kostole, potom v Lidli, u kamošky na káve, na modlitbách matiek, pedikúra, manikúra... Je to akčná žena. 

Prečítajte si aj
Biskup Forgáč: Manželstvá potrebujeme liečiť, nie pochovávať Zdieľať

Prečo ste sa rozhodli stať kňazom?

Na gymnáziu som bol grázel, bil som sa všade a s každým. Riaditeľ gymnázia pri rozlúčke s maturantmi pred celou školou povedal, že je vďačný za to, že odchádzam. Zlom v mojom živote prišiel, keď som sa po treťom ročníku vrátil z brigády v Berlíne. Zarobili sme tam na tú dobu veľké peniaze, chodili sme na diskotéky, ale keď som prišiel domov, pocítil som veľké prázdno. Myslel som na to, že potrebujem šéfa, ktorý by ma zvládol, lebo sám seba nezvládnem. Veľmi ma vtedy zasiahol film Becket, kde Richard Burton stvárnil Thomasa Becketa a Peter O´Toole Henricha II. Z mojej strany teda nešlo o žiadne sväté rozhodnutie, len som zatúžil ostať človekom.

Za kňaza ste boli vysvätený v roku 1985, prvým kaplánskym miestom boli Košice. Legendárnymi sa stali vaše piatkové mládežnícke omše, na ktoré do Dómu svätej Alžbety chodili stovky ľudí. Ako na to reagovala štátna moc?

Raz za dva-tri týždne ma eštebáci pozvali na Moyzesku. Nebili ma, skôr mi dohovárali. Napríklad aby som toľko nehovoril o vzťahoch vedy a viery, ale len o viere, o modlitbe. Chápete? Komunisti žiadali od kňaza, aby viac hovoril o Bohu (smiech). Tie tváre som už vedel rozpoznať v kostole, vedel som, kedy ma nahrávajú. Ale aby som to nezľahčoval, neboli ku mne len milí, došlo aj na vyhrážky. Keď sa ma spýtali, ako by som reagoval, keby som sa zajtra dozvedel, že moju sestru zrazilo auto, nebolo mi všetko jedno.


V Slovenskom rozhlase a neskôr aj v kresťanskom kultúrnom centre Fuga v Košiciach Juraj Semivan moderoval diskusie s názvom Na čom záleží. Foto – fuga.sk

Chceli od vás aj nejakú formu spolupráce?

Nie, išlo im len o to, aby som mládežnícke omše neslúžil ja, ale niekto iný.

Boli ste populárny, športový typ, ovládali ste jazyk... Nikdy ste neľutovali, že ste sa nevybrali iným smerom?

Viacerí sa ma na to pýtali, ale nie, nikdy som neľutoval. Kňazom som rád.

Asi to vyznie bulvárne, ale aj tak sa opýtam. Takéto netradičné kňazské typy sa občas musia vysporiadať s pozornosťou žien...

Hej, ale ja som mal na to jednoduchý recept – in fuga salus, v úteku je spása. Nevysvetľovať, nerozoberať, stiahnuť sa a utiecť (smiech).

Boh má zmysel pre humor

Biskup vás po Novembri preložil z Košíc do Keceroviec, kde žije početná rómska komunita. Nemali ste problém s týmto rozhodnutím?

Nie, pretože ja milujem autority. Získal som úplne novú skúsenosť a som za ňu Bohu vďačný. Niekedy som mal za rok až 120 krstov, z toho 90 rómskych. Krst jedného rómskeho dieťaťa chodilo na faru hlásiť aj desať-dvadsať ľudí. Keď som sa ich spýtal, či sú katolíci, pozreli na seba a jeden z nich vyhlásil, že oni sú dělníci, chodili robiť do Čiech. No nie je to nádherné? Boh má zmysel pre humor (smiech).

Okrem to, že ste boli farárom v Kecerovciach, ste v 90. rokoch pracovali aj ako náboženský redaktor v Slovenskom rozhlase v Košiciach.

Odporučil ma páter Anton Hlinka, ktorý poznal moje kázne. K žurnalistike som trochu pričuchol aj v Korzári, kam som asi rok písal. Na konkurze v rozhlase sme boli sedemnásti a ja som to vyhral. Neviem, či mi pomohlo to, že som prišiel v reverende (úsmev). Okrem správ z náboženského prostredia som moderoval reláciu s názvom Na čom záleží, kam som si pozýval najrôznejších ľudí – od Lasicu so Satinským cez Mikuláša Dzurindu až po Petra Schutza. Po návrate z Kanady som ešte pripravoval krátke ranné zamyslenia – každý deň okrem víkendov a letných prázdnin. Mám ich kdesi v počítači, spolu ich bolo takmer tisíc.

Ak by sa niekto opýtal vás, na čom záleží, čo by ste odpovedali?

Na ľuďoch. Nerobiť druhým zo života peklo – v manželstve, v cirkvi, kdekoľvek. Ako kňaz sa s tým stretám často a je mi to ľúto. Ale ako povedal Einstein, existujú dve nekonečné veci – vesmír a ľudská hlúposť, ale o tej prvej si nie som istý.

(Zvoní telefón, rýchlo ho vypína.) Prepáčte, zvyčajne, keď mám návštevu, telefón vypínam. Irituje ma, keď niekto telefonuje počas stretnutia. Študentom často hovorím epizódu o troch mladých ľuďoch, ktorí idú po Hlavnej v Košiciach. Každý má pri uchu telefón. Viete s kým telefonujú? S tými, s ktorými sa stretnú zajtra a budú telefonovať tými, s ktorými idú teraz (úsmev).

„Dedičný hriech nám zatemnil myseľ – chceme byť šťastní a pritom často robíme presný opak.“  Zdieľať

Vrátim sa ale k tomu, prečo si ľudia robia zle. Možno to bude znieť staromódne, ale podľa mňa toto ľudské konanie veľmi presne vysvetľuje katechizmus, z ktorého sme sa ako deti pripravovali na prvé sväté prijímanie. Tam sa píše o následkoch dedičného hriechu pre ľudí – rozum sa im zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému, museli trpieť a nakoniec zomrieť. Chesterton, ktorého zbožňujem – bol som v krčme, do ktorej chodil s G. B. Shawovom – toto ľudské konanie prirovnáva k človeku, ktorý kričí, ako miluje život, a skočí z poschodovej budovy, aby sa zabil. Dedičný hriech nám jednoducho zatemnil myseľ – chceme byť šťastní a pritom často robíme presný opak.  

Kňazi sú s hriechmi konfrontovaní najmä v spovedniciach. Ako pristupujete k rozšírenému fenoménu nemanželského spolužitia?

Paradoxom je, že keď dvaja nezosobášení ľudia spolu bývajú, aj keby sexuálne spolu nežili, ich stav je definovaný ako blízka príležitosť k hriechu a nemôžu dostávať rozhrešenie. Ale keď spolu nebývajú a pritom vedú sexuálny život, tak rozhrešenie dostať môžu. Osobne v prípadoch nemanželského spolužitia dávam rozhrešenie, ale len raz a vždy to spojím s výzvou, aby svoju situáciu napravili. Pokiaľ je to len trochu možné, treba dať rozhrešenie. K tomu ma povzbudzoval aj Ratzinger počas nášho rozhovoru.


Kňazom som rád, hovorí Juraj Semivan, ktorý v súčasnosti pôsobí v Rozhanovciach pri Košiciach. Foto – Igor Kocúr

Roky máte dosť nekňazský imidž. Budem úprimný – človeku, ktorý vás nepozná, pri pohľade na vyholenú hlavu, čierne oblečenie, slnečné okuliare a cigaretu, napadnú všelijaké myšlienky...

A to som mal ako kaplán dlhé vlasy. Môj zosnulý otec mi hovorieval: Synu, čom ty nemožeš buc jak ostatní ľudze? Budz máš vlasy dluhé abo vypatraš jak basista. Aj arcibiskup Tkáč mi dohováral, že ako učiteľ morálky by som nemal fajčiť a trochu normálnejšie vyzerať...

Mal pravdu, nie?

Ako výhovorku používam názor jedného morálneho teológa, podľa ktorého je fajčenie hriechom, až keď ho lekár vyslovene zakáže.

Čo na to hovoria vaši farníci? Nepohoršuje ich to?

Neviem, ale zatiaľ mi to nikto nevyčítal. Pre mňa je však podstatnejšie, že za viac ako tridsať rokov kňazského života mi žiadny človek neublížil. Ľudia sú ku mne jednoducho dobrí.

Slobodu si nedám vziať. Preto som išiel za kňaza

Na stene máte okrem fotografií dvoch jezuitov – Jozefa Porubčana a Františka Paňáka – aj mnícha a spisovateľa Thomasa Mertona.

K týmto trom sa modlím každý deň. Pátri Porubčan a Paňák sú moji duchovní učitelia, prešli komunistickými žalármi a potom určili smerovanie môjho života (slzy v očiach). Merton je môj idol, dostal som sa k nemu ešte počas socializmu v seminári. Napísal viac ako štyridsať kníh, väčšinu z nich som prečítal. Bol som úprimne dojatý, keď ho pápež František počas prejavu v americkom Kongrese vyzdvihol ako vzor pre súčasných Američanov.

Čo vás na ňom fascinuje?

Sloboda. Tomáš Akvinský hovorí, že Boh je najvyššie Bytie, kým pre Berďajeva je Boh najvyššia Sloboda. Mne sa viac páči ten druhý koncept. Slobodu si nikdy nedám vziať. Preto som išiel za kňaza.

„Pápež je pre mňa Peter. A je mi jedno, či je taký alebo onaký. Ak by ma pápež vyzval, aby som mu pobozkal palec na nohe, kľaknem si a urobím to. Platí to aj o biskupoch.“  Zdieľať

Niekto si môže teraz povedať, že práve kňazstvo je o záväzkoch, prikázaniach, pravidlách... Navyše, pred chvíľou ste hovorili, že milujete autority. Nebije sa to trochu?

Nie. Nedávno na kňazských rekolekciách niektorí kňazi kritizovali pápeža Františka za to, že je príliš benevolentný. Musel som sa voči tomu ohradiť, pretože milosrdenstvo nie je benevolenciou. Kritika na adresu pápeža ma štve. Pápež je pre mňa Peter. A je mi jedno, či je taký alebo onaký. Ak by ma pápež vyzval, aby som mu pobozkal palec na nohe, kľaknem si a urobím to. Platí to aj o biskupoch. Biskup je pre mňa biskup, aj keď s ním vnútorne nesúhlasím vo všetkom. Ani so svojím nebohým otcom som vo všetkom nesúhlasil, ani s mamou, ale sú to moji rodičia, a preto si ich vážim. Rovnako toto sú moji biskupi, moja cirkev a ja si ich vážim. Mnohí ma považujú za liberála, ale v tomto som strašne konzervatívny.

Aký máte názor na pápeža Františka?

Niekde som počul také porovnanie, že na Jána Pavla II. sa ľudia chodili pozerať, Benedikta XVI. chodili počúvať a Františka sa chodia dotýkať. Boh vždy pošle takého pápeža, akého doba potrebuje. Cirkev je nenáhlivá, ale spoľahlivá. Merton v jednej zo svojich kníh cituje dalajlámovu myšlienku, že všetko je tak, ako má byť, len my to nevidíme. A teším sa ešte jednej veci – že pápež František nie je spevavý typ. Lebo ani ja počas omší nespievam (smiech).

Postmoderná spoločnosť má problém s hierarchiou, s autoritami a vy máte veľa priateľov práve v mimocirkevnom prostredí. Čo hovoria na túto vašu úctu k nadriadeným?

Dokonca si myslím, že v blízkom okruhu mám viac neveriacich ako veriacich ľudí. S mojím rešpektom k cirkevným autoritám nemajú problém. Práve naopak, oni sami majú často problém s tým, že neveria, a chceli by veriť.

Na vaše omše do Rozhanoviec prichádzajú aj ľudia z vašich bývalých farností – z Košíc, z Krásnej. Asi vám to lichotí?

Keď som bol kaplán a na mojej omši bol plný dóm, tak mi to imponovalo. Ale už som z toho vyrástol. To, že ľudia prichádzajú, si však veľmi vážim. Keď za mnou ako mladým kaplánom prichádzalo denne desať-dvadsať ľudí s kadejakými problémami, posťažoval som sa jednému staršiemu kaplánovi, Petrovi Holecovi, ktorý je dnes súdnym vikárom Košickej arcidiecézy, že často neviem odpovedať na ich otázky. On mi vtedy múdro povedal, že práve preto prichádzajú, a dodal: Keby si mal odpoveď na všetko, už by za tebou nechodili.

Aké ešte máte očakávania od života?

Nechcem sa rúhať, ale mojou túžbou je už len stretnúť sa s Thomasom Mertonom.

Titulná fotografia – Peter Balberčák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo