Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus

Malý migrant uteká za svojou rodinou na srbsko-macedónskej hranici vo februári 2016. Foto – TASR/AP

Nemusíme si vyberať len medzi realizmom a idealizmom, svet nemusíme vnímať v binárnych kategóriách „buď – alebo“. Môžeme si dovoliť byť realistickými idealistami.

Nikto z nás netvorí vo vákuu a naše skúsenosti a kontexty majú priamy dosah na naše myslenie o konkrétnej téme.

Moje myslenie o téme migrácie ovplyvnili akademické, profesionálne a osobné skúsenosti vrátane tej emigrantskej spojenej so životom v Spojených štátoch amerických. Ako verejný teológ a etik nevnímam svoju primárnu úlohu v navrhovaní konkrétnych politických riešení, ale v ponúknutí teoretického rámca pre premýšľanie, na základe ktorého sa môžu – alebo by sa mali – takéto riešenia rodiť.

Z názvu textu je zrejmé, že vo vzťahu k európskej migračnej a utečeneckej kríze obhajujem prístup, ktorý označujem ako realistický idealizmus. Pri maľovaní širšou stranou štetca by môj prístup bolo možné tiež označiť ako idealistický realizmus – v slovenskom kontexte s potrebným dôrazom na prídavné meno.

Solidarita verzus múry

Za cenu určitého zjednodušenia možno povedať, že v Nemecku o osude ľudí na úteku, ako aj tých, čo hľadali lepší život v roku 2015, rozhodovala idealistka, zatiaľ čo na Slovensku alebo v povolebných Spojených štátoch amerických rozhodujú realisti.

Na jednej strane tu máme politiku otvorených dverí zdôrazňujúcu nutnosť solidarity a ľudskosti a na strane druhej politiku múrov a plotov obhajujúcu ochranu národnej identity, bezpečnosti a záujmov. Tieto dva prístupy sa zdajú byť nezmieriteľné a medzi ich zástancami existuje zdanlivo nepreklenuteľná priepasť spôsobená ideologickým antagonizmom či dokonca vzájomnou animozitou, ktorých následkom je nadmerne polarizovaná spoločnosť.

Idealisti – sekulárni alebo náboženskí – nie vždy dostatočne chápu realitu, môžu podceňovať bezpečnostné a ďalšie riziká a sú v permanentnom pokušení nevidieť svet taký, aký je, ale vidieť ho taký, ako si prajú, aby bol. Problém realistov je, že oddeľujú etiku od politiky a hodnoty od záujmov, čoho vyústením je časté predostieranie falošnej voľby medzi bezpečnosťou a súcitom.

„Realistický idealista preukazuje súcit, prejavuje solidaritu a poráža strach, avšak na strane druhej si súcit nezamieňa so sentimentalitou, solidaritu so systémom povinných kvót a strach so snahou zaistiť bezpečnosť a poriadok.“ Zdieľať

Našťastie si nemusíme vyberať len medzi realizmom a idealizmom – svet nemusíme vnímať v binárnych kategóriách „buď – alebo“. Môžeme byť realistickými idealistami, ktorí nevnímajú idealizmus a realizmus iba ako kontradiktórne, ale tiež ako komplementárne prístupy, ktoré treba neustále udržiavať v plodnom dialektickom napätí.

V tom prípade budeme trvať na tom, že pri hľadaní riešení akejkoľvek humanitárnej krízy je potrebné brať do úvahy ako záujmy, tak aj ideály, konfrontujúc krajné možnosti, ktoré jeden z týchto dvoch pilierov na úkor druhého ignorujú alebo výrazne podceňujú.

Tri črty realistického idealizmu

Realistický idealizmus – ako mu rozumiem – je charakteristický troma základnými črtami: rozpoznávaním limitov, prijatím zodpovednosti a životom v nádeji ako alternatíve voči nemiernenému optimizmu aj prílišnému pesimizmu. Je pevne ukotvený v kresťanskej tradícii, respektíve v jednej z interpretácií tejto tradície – augustiniánskom realizme, avšak človek nemusí byť kresťanom, aby si tento prístup osvojil.

Realistický idealista sa riadi Ježišovými slovami, alebo sa z nich aspoň dokáže poučiť, nabádajúcimi svojich nasledovníkov, aby boli „opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10:16).

Na jednej strane preukazuje súcit, prejavuje solidaritu a poráža strach, avšak na strane druhej si súcit nezamieňa so sentimentalitou, solidaritu so systémom povinných kvót a strach so snahou zaistiť bezpečnosť a poriadok. Je principiálny pragmatik, ktorý sa pridŕža ideálov a hodnôt, no zároveň má schopnosť robiť kompromisy, pretože sa odmieta vzdať uskutočniteľného lepšieho na úkor neuskutočniteľného dokonalého.


Utečenci opúšťajú provizórny utečenecký tábor pri severogréckej dedine Idomeni v apríli 2016. Foto – TASR/AP

Presuniem sa teraz od abstraktného ku konkrétnemu a ilustrujem realistický idealizmus dvoma citátmi zo svojich publicistických textov z augusta 2015. Týždeň pred známou výzvou pápeža Františka, aby každá farnosť v Európe prijala jednu utečeneckú rodinu, som sa vo svojom komentári s názvom Aký by mal byť postoj kresťanov k utečeneckej kríze okrem iného odvážil predostrieť konkrétnu víziu, ktorá sa v tom čase mohla mnohým javiť ako príliš radikálna:

Ak Slovensko nie je – ani po morálnych apeloch a medzinárodnej kritike – v tomto čase ochotné či schopné prijať ľudí na úteku bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie, navrhujem, aby cirkev vyzvala politikov a viedla spoločnosť k inému rozhodnému kroku: prijatiu najmenej dvetisíc sýrskych kresťanov.

Je to odvážna vízia, ale som presvedčený, že realizovateľná, pokiaľ sa slovenské cirkvi zastanú svojej úlohy a budú morálnym lídrom v spoločnosti. Ak sa túto víziu podarí naplniť, na Slovensku – v cirkvi i spoločnosti – sa môže mnoho zmeniť k lepšiemu. A budeme mať dôvod byť hrdí na seba samých, že sme v tomto historickom momente nezlyhali a v rámci svojich reálnych možností pomohli zachrániť ľudské životy a trpiacim dali nádej na lepšiu budúcnosť.

Druhý citát pochádza z môjho komentára Rozhodný vojenský zásah proti Islamskému štátu je nevyhnutnosť, ktorý bol uverejnený niekoľko dní pred textom, z ktorého som vyššie citoval:

Utečencom – nezávisle od ich farby pleti a vierovyznania – treba pomôcť „tu a teraz“ a zlé vlastnosti v nás treba konfrontovať. Ale – existujú určité hranice, koľko osôb dokáže Európa prijať a následne do spoločnosti integrovať. Tieto hranice sú omnoho ďalej, ako si myslia odporcovia migrácie, ale zároveň bližšie, ako si myslia tí, ktorí nevidia reálnu hrozbu masového prílivu osôb.

Z dlhodobého hľadiska sa javí skutočne „najlepšie“, ak prispejeme k zlepšeniu životných podmienok v krajinách, odkiaľ z rôznych príčin migrujúce osoby do Európy prichádzajú. Ale nemýľme sa – účinná pomoc týmto ľuďom bude od nás vyžadovať viac zdrojov a úsilia, než si väčšina z nás dokáže predstaviť. A jedným z prvých krokov by mala byť efektívnejšia vojenská operácia proti Islamskému štátu.

Aké budú dôsledky sociálneho hriechu?

Na Slovensku bola takáto – z perspektívy realistického idealizmu vychádzajúca – perspektíva skôr výnimkou, no nebola jedinou. V októbri 2015 predniesol prezident Andrej Kiska v Národnej rade SR dôležitý prejav o utečeneckej kríze, v ktorom vyzval, aby počas tejto veľkej humanitárnej katastrofy Slovensko ukázalo „srdce a charakter“.

Prezident Kiska konzistentne obhajoval myšlienku, aby „Slovensko ponúklo pomoc dobrovoľne a iniciatívne, v súlade s možnosťami a kapacitami, ktoré u nás máme“, špecifikujúc, že prijatie „niekoľko sto alebo aj tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím by bolo v silách Slovenska“ a nijako by neohrozilo bezpečnosť ani životnú úroveň domáceho obyvateľstva.

„Aké budú morálne a politické konzekvencie nedostatočnej pohostinnosti voči „cudzincovi“ – sociálneho hriechu, ktorým trpela aj biblická Sodoma – ukáže čas.“  Zdieľať

Podobný postoj zdieľala napríklad poslankyňa Anna Verešová, ktorá v súlade so skoršou výzvou pápeža Františka i apelom prezidenta Kisku vyhlásila v rozhovore pre Denník N vo februári 2016: „Naša krajina je schopná bez problémov prijať do 10-tisíc utečencov. V ktoromkoľvek meste, v ktorejkoľvek dedinke. Utečencov musíme rozdeľovať na ekonomických a tých, čo sú ohrození na živote. Keď budeme dostatočne pripravení poskytnúť im pomoc a keď pri tom budeme aj rozumní, v žiadnom prípade neohrozia krajinu ani Európu“.

Koľko ľudí na úteku Slovensko nakoniec prijalo, je všeobecne známe a v tomto príspevku to môže – a z priestorových dôvodov aj musí – zostať bez ďalšieho komentára. Aké budú morálne a politické konzekvencie nedostatočnej pohostinnosti voči „cudzincovi“ – sociálneho hriechu, ktorým trpela aj biblická Sodoma – ukáže čas.

Realistický idealista žije v nádeji, že transformácia ľudských myslí a sŕdc je možná a ak je navyše teológom a etikom, k tejto transformácii musí aj vyzývať.

Článok je skrátenou a upravenou verziou prednášky autora, ktorá odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Migrácia: Náboženstvá bez hraníc európska a americká perspektíva v Trnave 5. mája 2017.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo