Nikto z nás netvorí vo vákuu a naše skúsenosti a kontexty majú priamy dosah na naše myslenie o konkrétnej téme.

Moje myslenie o téme migrácie ovplyvnili akademické, profesionálne a osobné skúsenosti vrátane tej emigrantskej spojenej so životom v Spojených štátoch amerických. Ako verejný teológ a etik nevnímam svoju primárnu úlohu v navrhovaní konkrétnych politických riešení, ale v ponúknutí teoretického rámca pre premýšľanie, na základe ktorého sa môžu – alebo by sa mali – takéto riešenia rodiť.

Z názvu textu je zrejmé, že vo vzťahu k európskej migračnej a utečeneckej kríze obhajujem prístup, ktorý označujem ako realistický idealizmus. Pri maľovaní širšou stranou štetca by môj prístup bolo možné tiež označiť ako idealistický realizmus – v slovenskom kontexte s potrebným dôrazom na prídavné meno.

Solidarita verzus múry

Za cenu určitého zjednodušenia možno povedať, že v Nemecku o osude ľudí na úteku, ako aj tých, čo hľadali lepší život v roku 2015, rozhodovala idealistka, zatiaľ čo na Slovensku alebo v povolebných Spojených štátoch amerických rozhodujú realisti.

Na jednej strane tu máme politiku otvorených dverí zdôrazňujúcu nutnosť solidarity a ľudskosti a na strane druhej politiku múrov a plotov obhajujúcu ochranu národnej identity, bezpečnosti a záujmov. Tieto dva prístupy sa zdajú byť nezmieriteľné a medzi ich zástancami existuje zdanlivo nepreklenuteľná priepasť spôsobená ideologickým antagonizmom či dokonca vzájomnou animozitou, ktorých následkom je nadmerne polarizovaná spoločnosť.

Idealisti – sekulárni alebo náboženskí – nie vždy dostatočne chápu realitu, môžu podceňovať bezpečnostné a ďalšie riziká a sú v permanentnom pokušení nevidieť svet taký, aký je, ale vidieť ho taký, ako si prajú, aby bol. Problém realistov je, že oddeľujú etiku od politiky a hodnoty od záujmov, čoho vyústením je časté predostieranie falošnej voľby medzi bezpečnosťou a súcitom.

„Realistický idealista preukazuje súcit, prejavuje solidaritu a poráža strach, avšak na strane druhej si súcit nezamieňa so sentimentalitou, solidaritu so systémom povinných kvót a strach so snahou zaistiť bezpečnosť a poriadok.“ Zdieľať

Našťastie si nemusíme vyberať len medzi realizmom a idealizmom – svet nemusíme vnímať v binárnych kategóriách „buď – alebo“. Môžeme byť realistickými idealistami, ktorí nevnímajú idealizmus a realizmus iba ako kontradiktórne, ale tiež ako komplementárne prístupy, ktoré treba neustále udržiavať v plodnom dialektickom napätí.

V tom prípade budeme trvať na tom, že pri hľadaní riešení akejkoľvek humanitárnej krízy je potrebné brať do úvahy ako záujmy, tak aj ideály, konfrontujúc krajné možnosti, ktoré jeden z týchto dvoch pilierov na úkor druhého ignorujú alebo výrazne podceňujú.

Tri črty realistického idealizmu

Realistický idealizmus – ako mu rozumiem – je charakteristický troma základnými črtami: rozpoznávaním limitov, prijatím zodpovednosti a životom v nádeji ako alternatíve voči nemiernenému optimizmu aj prílišnému pesimizmu. Je pevne ukotvený v kresťanskej tradícii, respektíve v jednej z interpretácií tejto tradície – augustiniánskom realizme, avšak človek nemusí byť kresťanom, aby si tento prístup osvojil.

Realistický idealista sa riadi Ježišovými slovami, alebo sa z nich aspoň dokáže poučiť, nabádajúcimi svojich nasledovníkov, aby boli „opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10:16).

Na jednej strane preukazuje súcit, prejavuje solidaritu a poráža strach, avšak na strane druhej si súcit nezamieňa so sentimentalitou, solidaritu so systémom povinných kvót a strach so snahou zaistiť bezpečnosť a poriadok. Je principiálny pragmatik, ktorý sa pridŕža ideálov a hodnôt, no zároveň má schopnosť robiť kompromisy, pretože sa odmieta vzdať uskutočniteľného lepšieho na úkor neuskutočniteľného dokonalého.

Utečenci opúšťajú provizórny utečenecký tábor pri severogréckej dedine Idomeni v apríli 2016. Foto – TASR/AP

Presuniem sa teraz od abstraktného ku konkrétnemu a ilustrujem realistický idealizmus dvoma citátmi zo svojich publicistických textov z augusta 2015. Týždeň pred známou výzvou pápeža Františka, aby každá farnosť v Európe prijala jednu utečeneckú rodinu, som sa vo svojom komentári s názvom Aký by mal byť postoj kresťanov k utečeneckej kríze okrem iného odvážil predostrieť konkrétnu víziu, ktorá sa v tom čase mohla mnohým javiť ako príliš radikálna:

Ak Slovensko nie je – ani po morálnych apeloch a medzinárodnej kritike – v tomto čase ochotné či schopné prijať ľudí na úteku bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie, navrhujem, aby cirkev vyzvala politikov a viedla spoločnosť k inému rozhodnému kroku: prijatiu najmenej dvetisíc sýrskych kresťanov.

Je to odvážna vízia, ale som presvedčený, že realizovateľná, pokiaľ sa slovenské cirkvi zastanú svojej úlohy a budú morálnym lídrom v spoločnosti. Ak sa túto víziu podarí naplniť, na Slovensku – v cirkvi i spoločnosti – sa môže mnoho zmeniť k lepšiemu. A budeme mať dôvod byť hrdí na seba samých, že sme v tomto historickom momente nezlyhali a v rámci svojich reálnych možností pomohli zachrániť ľudské životy a trpiacim dali nádej na lepšiu budúcnosť.

Druhý citát pochádza z môjho komentára Rozhodný vojenský zásah proti Islamskému štátu je nevyhnutnosť, ktorý bol uverejnený niekoľko dní pred textom, z ktorého som vyššie citoval:

Utečencom – nezávisle od ich farby pleti a vierovyznania – treba pomôcť „tu a teraz“ a zlé vlastnosti v nás treba konfrontovať. Ale – existujú určité hranice, koľko osôb dokáže Európa prijať a následne do spoločnosti integrovať. Tieto hranice sú omnoho ďalej, ako si myslia odporcovia migrácie, ale zároveň bližšie, ako si myslia tí, ktorí nevidia reálnu hrozbu masového prílivu osôb.

Z dlhodobého hľadiska sa javí skutočne „najlepšie“, ak prispejeme k zlepšeniu životných podmienok v krajinách, odkiaľ z rôznych príčin migrujúce osoby do Európy prichádzajú. Ale nemýľme sa – účinná pomoc týmto ľuďom bude od nás vyžadovať viac zdrojov a úsilia, než si väčšina z nás dokáže predstaviť. A jedným z prvých krokov by mala byť efektívnejšia vojenská operácia proti Islamskému štátu.

Aké budú dôsledky sociálneho hriechu?

Na Slovensku bola takáto – z perspektívy realistického idealizmu vychádzajúca – perspektíva skôr výnimkou, no nebola jedinou. V októbri 2015 predniesol prezident Andrej Kiska v Národnej rade SR dôležitý prejav o utečeneckej kríze, v ktorom vyzval, aby počas tejto veľkej humanitárnej katastrofy Slovensko ukázalo „srdce a charakter“.

Prezident Kiska konzistentne obhajoval myšlienku, aby „Slovensko ponúklo pomoc dobrovoľne a iniciatívne, v súlade s možnosťami a kapacitami, ktoré u nás máme“, špecifikujúc, že prijatie „niekoľko sto alebo aj tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím by bolo v silách Slovenska“ a nijako by neohrozilo bezpečnosť ani životnú úroveň domáceho obyvateľstva.

„Aké budú morálne a politické konzekvencie nedostatočnej pohostinnosti voči „cudzincovi“ – sociálneho hriechu, ktorým trpela aj biblická Sodoma – ukáže čas.“  Zdieľať

Podobný postoj zdieľala napríklad poslankyňa Anna Verešová, ktorá v súlade so skoršou výzvou pápeža Františka i apelom prezidenta Kisku vyhlásila v rozhovore pre Denník N vo februári 2016: „Naša krajina je schopná bez problémov prijať do 10-tisíc utečencov. V ktoromkoľvek meste, v ktorejkoľvek dedinke. Utečencov musíme rozdeľovať na ekonomických a tých, čo sú ohrození na živote. Keď budeme dostatočne pripravení poskytnúť im pomoc a keď pri tom budeme aj rozumní, v žiadnom prípade neohrozia krajinu ani Európu“.

Koľko ľudí na úteku Slovensko nakoniec prijalo, je všeobecne známe a v tomto príspevku to môže – a z priestorových dôvodov aj musí – zostať bez ďalšieho komentára. Aké budú morálne a politické konzekvencie nedostatočnej pohostinnosti voči „cudzincovi“ – sociálneho hriechu, ktorým trpela aj biblická Sodoma – ukáže čas.

Realistický idealista žije v nádeji, že transformácia ľudských myslí a sŕdc je možná a ak je navyše teológom a etikom, k tejto transformácii musí aj vyzývať.

Článok je skrátenou a upravenou verziou prednášky autora, ktorá odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Migrácia: Náboženstvá bez hraníc európska a americká perspektíva v Trnave 5. mája 2017.