Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
24. 06. 2017, 18:34

Pamäť: ľudská a Božská

Pamätať si v istom zmysle znamená sprítomniť si tu a teraz čosi z minulosti. Chceme si uchovať minulosť v prítomnosti, lebo vieme, že nás tieto udalosti majú ovplyvňovať i dnes.
Pamäť: ľudská a Božská

Letné spomienky. Ilustračné foto: flickr.com/August Brill

Čo sám Kristus obetoval,
chcel, by kňaz vždy obnovoval
na pamiatku jeho rán.

(Zo sekvencie Chváľ, Sione, Spasiteľa na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi)

Outsourcovali ste svoju pamäť? Nie, pravdepodobne nie. Ani tí, čo tvrdia, že áno. Prinajlepšom si len zaobstarali digitálne zariadenia, ktoré im vedia pomôcť pri rozpomínaní – no nevedia pomôcť ich pamäti. Toto rozlíšenie je podstatné. Človek sa len nerozpomína: pamätá si. Redukcia pamäti na rozpomínanie trivializuje jednu z našich najväčších schopností – a ohrozuje naše chápanie Eucharistie.

Pri rozpomínaní si jednoducho vybavujeme údaje: telefónne číslo, adresu, dátum. Preto sa k nemu celkom dobre približujú počítače. Pamäť však ide oveľa hlbšie. Pamätať si znamená viac než len sypať údaje. Nie je to len čisto intelektuálny úkon, obsahuje celú osobu, dušu i telo. Za dávnych čias – ešte pred mobilnými telefónmi a rýchlym vytáčaním – znamenalo pamätať si číslo viac než len spomenúť si na číslice. Znamenalo to vidieť a cítiť rozmiestnenie čísel na číselníku či dokonca počuť rozličné cvakanie rotačnej číselnice.

Keď myslím na letá na pláži, nespomínam si len na fakt, že sa to stalo. Pamätám sa na vôňu a pocit slaného vzduchu, ťahanie ryby za vlasec, zvuk surfu v noci. Toto nenahradí žiadne zariadenie, je to čosi hlboko ľudské. Zdieľať

To znamená, že pamäť je vtelená. Keď myslím na letá na pláži, nespomínam si len na fakt, že sa to stalo. Pamätám sa na vôňu a pocit slaného vzduchu, ťahanie ryby za vlasec, zvuk surfu v noci. Toto nenahradí žiadne zariadenie, je to čosi hlboko ľudské.

Pamätať si v istom zmysle znamená sprítomniť si tu a teraz čosi z minulosti. Robíme to, keď myslíme a rozprávame sa, s pomocou pamätníkov a osláv. Recitujeme básne a spievame piesne o minulých činoch. Úplne bezchybnú zem vyhradzujeme na to, aby sme na nej postavili pamätníky na mieste konania bitiek.

Chceme si uchovať minulosť v prítomnosti, lebo vieme, že nás tieto udalosti majú ovplyvňovať i dnes. Cnosti tých, čo slúžili, hrdinstvo tých, čo zomreli, sláva spravodlivých skutkov, pretvárka nespravodlivosti – toto všetko by sa malo sprítomniť, aby nás to formovalo.

Naše snahy však zlyhávajú. Svet má množstvo pamätníkov, nariadení, piesní a balád, ktoré majú čosi pripomínať, no samy upadli do zabudnutia. Rímsky básnik Horatius sa chválil tým, že vytvoril pamätník „trvalejší než bronz“. No… kto už dnes číta Horatia? Sme iba stvorenia, a tak minulosť úplne sprítomniť nedokážeme. Piesne upadajú do zabudnutia, pamätníky sa rozpadajú, ideály sa strácajú.

A predsa nám Pán prikazuje: toto robte na moju pamiatku. Tieto slová poukazujú na hlbší druh pamäti, než akú máme my. Hovoria takpovediac o Božej pamäti, o účasti na pamäti toho, pre ktorého všetci žijú. (pozri Lk 20, 38) Cirkev nazýva svätú omšu „pamiatkou“ Kristovej Paschy. Hovorové chápanie slova „pamiatka“ však nevystihuje to, čo pod ním myslí Cirkev. Katechizmus ho vysvetľuje takto:

Pamiatka podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život. (KKC 1363, kurzíva autor)

Toto nie je obyčajná, ľudská pamiatka. Je to Božie spomínanie napĺňajúce našu túžbu sprítomňovať minulosť.

Pri svätej omši sa obeta nášho Pána sprítomňuje a uskutočňuje pod sviatostnou formou chleba a vína. Katechizmus opakuje slová Tridentského koncilu:

Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „... v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘“ (KKC 1367)

Naše symboly, ktoré majú pripomínať, ostávajú len symbolmi. Naše pamätníky pripomínajú, no nesprítomňujú. Iba Pán vypĺňa túžbu ľudskej pamäti, keď nám sprítomňuje najväčšiu udalosť v dejinách vo forme chleba a vína. „Pamiatka jeho rán“, ako ju nazýva sv. Tomáš, sprítomňuje každú stránku jeho obety: obetovanie sa Otcovi, vystretie jeho tela na kríži, vyliatie krvi, modlitbu o milosrdenstvo a dokonca i odovzdanie jeho matky.

„Bol si tam, keď bol umučený Pán?“ pýta sa známy americký spirituál. Nie, neboli sme – ani sme nemuseli. Jeho umučenie nám sprítomňuje svätá omša, práve preto, aby sme sa mohli stať účastníkmi na jeho obeti a podľa nej stvárňovali svoj život.

Toto uvažovanie nad eucharistickou pamiatkou nás čosi učí aj o tom, ako si pamätá naša matka Cirkev. Nespomína si nostalgicky na staré dobré časy, ani sa len nerozpomína na svojho Pána. Naopak, sprítomňuje ho naprieč dejinami po celom svete prostredníctvom služby svojich kňazov.

Ak svoju pamäť zredukujeme len na technologické rozpomínanie, ktoré vieme ľahko delegovať na zariadenie, stratíme vzor pre pochopenie pamiatky, ktorá zdokonaľuje všetku ľudskú pamäť. Zdieľať

Všetko vyučovanie o Ježišovi Kristovi dosahuje plnosť v tejto pamiatke, pri ktorej sa naňho nielen rozpomína, ale sa i sprítomňuje. Bez tejto pamiatky by všetko vyučovanie zostalo len rozpomínaním sa na minulé udalosti.

Aby ste teda docenili pamätnú obetu, musíme doceniť ľudskú pamäť. Ak svoju pamäť zredukujeme len na technologické rozpomínanie, ktoré vieme ľahko delegovať na zariadenie, stratíme vzor pre pochopenie pamiatky, ktorá zdokonaľuje všetku ľudskú pamäť.

Úkon autentickej ľudskej pamäti nás pripravuje na obetnú pamiatku. Pestuje v nás túžbu sprítomniť minulosť či dokonca byť prítomní pri obetnom Baránkovi, ktorý sa nám sprítomňuje.

P. Paul Scalia
Autor je kňazom Arlingtonskej diecézy v štáte Virginia, kde slúži ako biskupský vikár pre klérus. Jeho nová kniha je That Nothing May Be Lost: Reflections on Catholic Doctrine and Devotion (Aby sa nič nestratilo: Úvahy o katolíckej náuke a zbožnosti).

Pôvodný text: Memory: Human and Divine.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame