Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
28. marec 2020

Kňazi bez ľudí

Aj pozastavenie verejných omší by sa malo stať príležitosťou pre duchovný rast. Musíme si z tohto utrpenia vziať čo najviac dobra. Čo to môže znamenať pre kňaza?
Kňazi bez ľudí

Ilustračné foto: peakpx.com

Kňaz vošiel…, vybral oltárny kameň a vložil si ho do tašky. Potom spálil kúsky vaty s posvätným olejom a popol vyhodil von. Vyprázdnil sväteničku, zhasol lampu vo svätyni a svätostánok nechal otvorený a prázdny, akoby mal byť odteraz až naveky Veľký piatok.

Táto scéna z románu Evelyna Waugha Návrat do Brideshead, keď prišiel kňaz, aby zatvoril kaplnku rodiny Marchmainovcov, mi napadla v prvý deň, keď sa v našej diecéze prestali slúžiť verejné omše. Obzvlášť mi v mysli zarezonovala posledná veta: akoby mal byť odteraz až naveky Veľký piatok.

Priznávam, táto analógia nie je dokonalá. Naša situácia sa úplne nepodobá na Veľký piatok. Omše sa stále slúžia (aj keď súkromne), eucharistický Pán je stále prítomný a kostoly sú stále otvorené, aby do nich mohli ľudia prísť a pomodliť sa. No i tak, hoci je pozastavenie verejných svätých omší nevyhnutné, spôsobuje smútok nie nepodobný tomu, ktorý pociťujeme na Veľký piatok. Je to ako byť vyhnaný od Milovaného: vieme, kde je, ale nemôžeme byť s ním.

Veriaci na celom svete trpia tým, že žijú bez svätej omše. Kňazi trpia tým, že žijú bez svojho ľudu. Paste Božie stádo, ktoré je u vás, povzbudzuje svätý Peter pastierov Cirkvi. Čo však robiť, keď Božie stádo u vás nie je... a nesmie byť? Zdieľať

Iným bolestným vyhnanstvom je vyhnanstvo kňaza od jeho ľudu. Veriaci na celom svete trpia tým, že žijú bez svätej omše. Kňazi trpia tým, že žijú bez svojho ľudu. Títo muži dali svoj život za Kristovo stádo. Teraz sa urputne snažia pochopiť svoj život mimo tohto stáda. Paste Božie stádo, ktoré je u vás, povzbudzuje svätý Peter pastierov Cirkvi. (1 Pt 5, 2) Čo však robiť, keď Božie stádo u vás nie je... a nesmie byť?

Celá táto situácia jasne ukazuje túto pravdu o nás, kňazoch vo farnostiach: sme vysvätení propter homines – aby sme slúžili Božiemu ľudu. Náš život nemá zmysel bez ľudu, ktorému slúžime, alebo stáda, ktoré pasieme. Keď sa sv. Johna Henryho Newmana opýtali, čo si myslí o laikoch, odpovedal slávnou poznámkou: „Cirkev by bez nich vyzerala hlúpo.“ Ukazuje sa, že pri tomto scenári vyzeráme najhlúpejšie my kňazi.

S bolesťou si uvedomujeme, čo sa stane, keď kňaz stratí nadprirodzený pohľad a zmysel pre posvätno. Stáva sa nielen zbytočným, ale i nebezpečným. Kňaz musí byť predovšetkým nasmerovaný na Boha a pozorný voči nemu. Teraz však jasnejšie vidíme aj druhú stranu rovnice. Kňaz zostáva zameraný a sústredený na Boha nie kvôli sebe, ale kvôli druhým. Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy. (Hebr 5, 1) Bez prítomnosti tých, ktorých zastupuje, môže kňaz stratiť zo zreteľa svoj zmysel.

Podobne ako každý kríž, ktorý znášame, aj pozastavenie verejných omší môže a malo by sa stať príležitosťou pre duchovný rast. Musíme si z tohto utrpenia vziať čo najviac dobra. Čo to môže znamenať pre kňaza?

Neprítomnosť veriacich môže kňazom pripomenúť, že pri omši stojíme pred Pánom v mene svojho ľudu. Ten tam, samozrejme, nie je. Sme tam však my, namiesto neho a v jeho mene. Zdieľať

V prvom rade môže neprítomnosť veriacich kňazom pripomenúť, že pri omši stojíme pred Pánom v mene svojho ľudu. Ten tam, samozrejme, nie je. Sme tam však my, namiesto neho a v jeho mene. To zdôrazňuje rozdiel medzi modleníkom a kňazom. Ten prvý jednoducho koordinuje a vedie spoločnú modlitbu. Potrebuje len poverenie, nie Božie posvätenie.

Ale kňaz je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom. Stojí pred Všemohúcim ako stelesnenie modlitieb a obiet svojho ľudu – či už je prítomný, alebo nie. Pri jeho neprítomnosti by sme si mali väčšmi uvedomovať túto pravdu.

Ďalším jasným svetlom je evanjeliová štedrosť a vynaliezavosť mnohých kňazov, ktorí nemajú svoje stádo. Pri bombardovaní Anglicka počas 2. svetovej vojny sa monsignor Ronald Knox utiahol do Mells, kde pracoval na prekladoch Písma. Odrazu sa ocitol v úlohe kaplána dievčenskej školy, ktorá bola do tohto ospalého mestečka evakuovaná z Londýna. To nebol pre knihomoľa Knoxa ten najlepší scenár. Nič také by si neprial. Jeho reakcia však bola štedrá, inovatívna a trvalá. Z tejto jeho ad hoc kaplánskej služby vzišli dve z jeho najlepších diel: The Creed in Slow Motion (Spomalené krédo) a The Mass in Slow Motion (Spomalená omša).

Preto sa aj mnohí kňazi odlúčení od svojho spoločenstva veriacich snažia využiť veci čo najviac. Situácia je smutná a rozhodne by si ju nevybrali. No nevzdávajú sa. Nachádzajú iné, nečakané spôsoby evanjelizácie. Internet umožňuje tvorivé riešenia a mnohí na ňom našli príležitosti byť v kontakte so stádom, ktoré už nie je u nich.

Inzercia

Navyše celá táto situácia odhaľuje pravú povahu kňazskej služby – že je to vlastne duchovné otcovstvo, otec prítomný pri svojom ľude. Neschopnosť byť takto prítomný bolestne zdôrazňuje to, aké je to potrebné.

Je to fascinujúci paradox, že v tejto situácii sme väčšmi závislí od našej technológie a hlbšie poznávame jej hranice. Akokoľvek je užitočná, nedokážeme byť prostredníctvom nej navzájom skutočne v kontakte. Zdieľať

Odhaľuje tiež, že všetka naša technológia, ktorú máme sklon vnímať ako to pravé evanjeliové riešenie, je nedostatočná, iba provizórium. Je to fascinujúci paradox, že v tejto situácii sme väčšmi závislí od našej technológie a hlbšie poznávame jej hranice. Akokoľvek je užitočná (emaily, živé streamy, online videá atď.), nedokážeme byť prostredníctvom nej navzájom skutočne v kontakte. Len nám pomáha v ťažkých časoch, kým sa budeme môcť vrátiť k autentickej ľudskej komunikácii – bezprostrednej, osobnej, tvárou v tvár.

Nič nemôže nahradiť pastierovu prítomnosť medzi jeho ľudom. A kňazovo srdce sa nemôže uspokojiť s virtuálnym spojením. Túži po skutočnom.

A ešte jedna ruža vytiahnutá spomedzi týchto tŕňov: väčšia vďaka za zbožnosť nášho ľudu. Absencia verejných nedeľných omší bude mať veľký vplyv na život všetkých katolíkov, či už si to uvedomujú, alebo nie. Mnohí si to však uvedomujú. Túžia po omši, stále prichádzajú do kostola modliť sa a túžia prijímať všetko, čo kňaz túži dávať. Keď vidíme ich bolesť a túžbu, malo by nás to povzbudiť, aby sme ich boli hodní.

Teraz máme nečakaný advent uprostred pôstu. Čakáme – a teda sa aj pripravujeme – na to, keď bude Kristov kňaz opäť môcť byť so svojím ľudom.

P. Paul Scalia
Autor je kňazom Arlingtonskej diecézy v štáte Virginia, kde slúži ako biskupský vikár pre klérus. Jeho novou knihou je That Nothing May Be Lost: Reflections on Catholic Doctrine and Devotion (Aby sa nič nestratilo: Úvahy o katolíckej náuke a zbožnosti).

Pôvodný text: Priests without People.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame