Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
28. september 2019

Nepoctivý správca a svätá šikovnosť

Podobenstvo o nepoctivom správcovi nás má naučiť byť praktickými vo svojej viere.
Nepoctivý správca a svätá šikovnosť

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Mnohí katolíci nechápu Pánove podobenstvá. Upadáme do sladkej zbožnosti a berieme ich ako bájky, ako milé každodenné príbehy, ktoré nám odovzdávajú náboženské poučenie. To, mimochodom, vysvetľuje, prečo sú mnohé kázne zlé.

Aj mnohí kňazi trpia týmto povrchným chápaním podobenstiev a myslia si, že môžu Učiteľa napodobňovať. Preto banálne osobné príbehy či odkazy na filmy a populárnu kultúru, ktoré údajne ilustrujú božské pravdy, ale v skutočnosti ich len vyprázdňujú a zbavujú významu.

Ježišove podobenstvá sú v skutočnosti vždy hlbšie, než odhaľuje prvé – či druhé, alebo aj tretie čítanie. Ani zďaleka nepredstavujú len jednoduchú múdrosť. Často obsahujú obrat či spôsobujú šok, aby prevrátili konvenčné zmýšľanie.

Sluha okradne svojho pána a on ho potom pochváli! To je, samozrejme, absurdné a my by sme pri pánovej chvále nemali len zbožne prikývnuť. Tento príbeh nás má šokovať, nie vychovávať. Zdieľať

Najmä v evanjeliu svätého Lukáša nám Pán rozpráva niekoľko záhadných podobenstiev. V rámci nedeľných čítaní z Lukáša sme doteraz počuli o nenávidenom cudzincovi, ktorý bol lepší než najlepší z Izraela (Lk 10), cynickú radu o tom, ako si zabezpečiť postup v spoločnosti (Lk 14) a o pastierovi, ktorý si nevie veci veľmi dobre spočítať (Lk 15). Ďalej budeme ešte počuť o nespravodlivom sudcovi a zbožnom mýtnikovi (Lk 18). Rozporuplnosť týchto príbehov má nami otriasť, aby sme väčšmi venovali pozornosť Pánovmu učeniu.

To nás privádza k minulotýždňovému podobenstvu, ktoré je z nejakého zvláštneho dôvodu známe ako podobenstvo o „nepoctivom správcovi“ (Lk 16, 1-13). Keď na tohto sluhu príde sťažnosť, že podvádza svojho pána, v súvislosti so svojím prepustením vykoná opatrenia, ktorými ho okradne ešte viac. A pán ho potom pochváli! To je, samozrejme, absurdné a my by sme pri pánovej chvále nemali len zbožne prikývnuť. Tento príbeh nás má šokovať, nie vychovávať. A robí to preto, aby sme spozorneli a ocenili pravdu, ktorá protirečí svetskej múdrosti. Konkrétne ide o praktickosť viery.

Pravda, konvenčné myslenie je presvedčené, že viera je nepraktická. Sústredí sa na nebeské veci, a preto sa vôbec nesmie starať o svetské skutočnosti (čas, peniaze atď.). Veriaci myslia na nebo, a preto musia mať hlavu v oblakoch. Práve na tento omyl sa zameriava Pán vo svojom zhrnutí podobenstva (ktoré slúži aj ako výčitka): „Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.“ Inými slovami, veriaci by mali byť v snahe o nebeskú slávu rovnako praktickí, ako sú neveriaci v snahe o svetské pohodlie.

Tento správca je skrátka a dobre darebák. No slúži aspoň ako dobrý príklad praktickosti. Pán o ňom vraví, že je predvídavý, pričom v gréčtine tu nachádzame slovo fronésis, ktoré obvykle označuje základnú cnosť rozvážnosti či rozumnosti. Nemá tu však na mysli cnosť, ktorá nesie toto meno, ale svetskú rozvážnosť alebo šikovnosť. A, naopak, naša rozumnosť pri snahe o veci, ktoré sú hore, by sa dala nazvať svätou šikovnosťou. Nepoctivý, ale šikovný správca vie tri veci, ktoré nám môžu pomôcť stať sa praktickejšími: že bude súdený, že bude musieť niekde bývať a že bude potrebovať prostriedky, ako si to zabezpečiť.

Nepoctivý, ale šikovný správca vie tri veci, ktoré nám môžu pomôcť stať sa praktickejšími: že bude súdený, že bude musieť niekde bývať a že bude potrebovať prostriedky, ako si to zabezpečiť. Zdieľať

Po prvé súd. Tento správca vedel, že prichádza súd. Rovnako príde deň, keď každý jeden z nás bude počuť tie isté slová: „Vydaj počet zo svojho šafárenia.“ Dobrá, ktoré máme, nie sú naše, ale Pánove. My sme len správcovia. Pri súde budeme musieť ukázať, či a ako sme sa starali o to, čo nám zveril. Keď pamätáme na tento deň, vieme, čo máme robiť, rovnako ako tento správca. Ak tento skazený človek dokázal brať vážne svetský súd, nemali by aj Božie deti vnímať podobne vážne súd večný?

Po druhé, konečný cieľ. Žiadny projekt, žiadne poslanie ani žiaden podnik nemôže uspieť bez jasného konečného cieľa. Takýto jasný zámer je najpraktickejšia vec na svete. A tak aj nepoctivý správca vedel, kde sa chce po súde ocitnúť. (Presnejšie, vedel, kde byť nechce... to na začiatok stačí.) Mal jediný cieľ a svoje snahy skoordinoval tak, aby ho dosiahol.

Tým viac by mali mať aj Božie deti – ktoré po nebi nielen túžia, ale je pre ne aj právoplatným dedičstvom – rovnako jasný cieľ. Na inom mieste Pán vraví: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33) Obvykle však hľadáme Božie ciele a dúfame, že pritom nestratíme nebo, hoci by sme sa mali snažiť hľadať „večné príbytky“ za cenu všetkého ostatného.

Preto nás Pán varuje: „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.“ Nehovoril by to, keby sme sa nesnažili práve o to: slúžiť Bohu aj mamone… nebu aj svetu.

Inzercia

A napokon prostriedky. Len čo sa stanoví cieľ, potrebujeme prostriedky, aby sme ho dosiahli. Ak chcem bežať maratón, stanovím si prísny režim: tréning, diétu atď., aby som tento cieľ dosiahol. Nepoctivý správca bol síce voš, no aspoň rozumel tomu, že mať cieľ je síce nevyhnutné, no nestačí to. Musíme si zvoliť aj prostriedky k tomuto cieľu.

Nepočúvajme toto podobenstvo s pomýlenou zbožnosťou, ktorá nechápe pointu. Radšej sa nechajme naplno šokovať jeho posolstvom a naučme sa praktickosti viery, dokonca aj od nepoctivého správcu. Zdieľať

Ak vedel sluha, ako využiť svoje svetské zdroje na to, aby si zaistil istú budúcnosť, určite by sme mali aj my spraviť to isté pre tú svoju. Správne využívať bohatstvo – či už ide o materiálne dobrá, osobné talenty, či čas – osoží pre duchovné dobro, pre posväcovanie tu i v budúcnosti. Dávanie s láskou prospieva nielen tým, ktorí dostávajú, ale i tým, ktorí dávajú. Takýmto dávaním rastieme v láske; učíme sa odpútať sa od tohto sveta a pripútať sa k tomu budúcemu.

To isté platí aj o čase, ktorý je nám vymeraný: je pre jeho slávu a pre našu spásu. Nejestvuje nič také ako „čas len pre seba“. Všetok náš čas, dokonca i náš oddych, by mal byť s ním a pre neho.

Nepočúvajme teda toto podobenstvo s pomýlenou zbožnosťou, ktorá nechápe jeho pointu. Radšej sa nechajme naplno šokovať jeho posolstvom a naučme sa praktickosti viery, dokonca aj od nepoctivého správcu.

P. Paul Scalia
Autor je kňazom Arlingtonskej diecézy v štáte Virginia, kde slúži ako biskupský vikár pre klérus. Jeho nová kniha je That Nothing May Be Lost: Reflections on Catholic Doctrine and Devotion (Aby sa nič nestratilo: Úvahy o katolíckej náuke a zbožnosti).

Pôvodný text: Holy Shrewdness​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Odporúčame