Seriózne o humore Berme Boha vážne a seba s nadhľadom

Aj keď riskujem, že vyzniem neúctivo, rád by som povedal, že evanjeliové podobenstvo o prvom a poslednom mieste je – vtipné. Presnejšie, má byť vtipné. Nie „vtipné“ v zmysle bláznivé či triviálne. Zjavne obsahuje vážnu náuku o základnej čnosti pokory. No dôležitú náuku je možné odovzdať vtipným spôsobom. A presne toto robí náš Pán v evanjeliu.

Pri večeri v dome popredného farizeja si Ježiš všíma, ako ostatní hostia kľučkujú a manévrujú, aby získali najlepšie – čiže najvýznamnejšie – miesto pri stole. Možno si dokážeme predstaviť, ako sa mu na tvári začína objavovať úsmev, keď im dáva poučenie práve o tom, ako získať najlepšie miesto.

A ponúka naozaj neobvyklý prístup. Pri večeri by si mali vybrať posledné miesto; nie zo skutočnej pokory, ale preto, aby ich mohli postaviť od stola, vyzvať, aby postúpili vyššie, a tak v očiach iných vyzerali dobre. Ako však máme rozumieť týmto Pánovým pokynom k zasadaciemu poriadku? Buď dáva veľmi cynickú radu pre spoločenský život – ak skutočne chceš vyzerať dobre na večierkoch, poviem ti, ako na to –, alebo… mu ide o čosi iné. Pravdepodobne to druhé.

Toto podobenstvo je iné ako všetky ostatné. Nie je to hypotetický príbeh o pastierovi, roľníkovi či rybárovi. Je o hosťoch, ktorí sú priamo pred ním. Ide o to, že si z nich uťahuje za to, ako bezohľadne šplhajú po sociálnom rebríčku. A potom, keď si z nich trochu utiahol – možno sa vďaka tomu aj zasmiali sami na sebe –, túto lekciu obracia a dáva poučenie, ktoré takíto ľudia potrebujú počuť: Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.

Táto lekcia pokory upozorňuje na čnosť, ktorá s ňou súvisí a ktorú svätý Tomáš Akvinský nazýva veselosť. Táto čnosť poukazuje na dôležitosť humoru a ľahkosti v živote viery. Opäť, neznamená to byť ľahkomyseľný ani trivializovať veci či správať sa k posvätnému bez rešpektu. Ani to nie je humor, ktorý sa smeje na účet iného. Skôr je to schopnosť smiať sa na nezrovnalostiach vo svete, na smiešnosti ľudských záležitostí, ba dokonca aj na sebe.

Humor je vhodné používať na vyučovanie pokory. Smiať sa dokážu iba pokorní. Svätý Filip Neri sa nazýva apoštolom radosti sčasti preto, lebo u tých, ktorých viedol, používal humor. Žiaľ, jeho humor sa často prezentuje iba ako bláznenie sa, akoby bol v spoločenstve svätých triednym šašom. V skutočnosti mal jeho humor vážny cieľ učiť pokore.

Pokora znamená uvedomovať si pravdu o sebe – schopnosť vidieť sa takí, akí sme. Vďaka nej sa dokážeme vidieť v správnom pomere, ani väčší, ani menší, ako v skutočnosti sme. Tento zmysel pre správny pomer je pre humor nevyhnutný. Smejeme sa, keď sa nám zdá čosi neprimerané alebo keď vidíme nejakú nezrovnalosť. Pokora je zmysel pre primeranosť, a preto vedie k smiechu. Podnecuje nás, aby sme Pána brali vážne a seba s ľahkosťou.

Pyšní humor nepoznajú. Chechtajú sa a uškŕňajú. Robia si z ľudí dobrý deň a vysmievajú sa z vecí. To však nie je humor, ale krutosť. Pyšným chýba zmysel pre primeranosť, ktorá umožňuje zmysel pre humor. Považujú sa za väčších, než v skutočnosti sú, a seba samých vnímajú ako stred všetkého. Preto sú aj nudní. Pyšní sa vyvyšujú a Pána trivializujú. Preto budú ponížení, čo nebude veselé.

Možno sa zdá, že toto celé sa nehodí k vážnosti viery. Písmo nám však hovorí, že je čas nielen plakať, ale sa aj smiať (porov. Kaz 3, 4). Svätý Tomáš považuje nedostatok veselosti za neresť. Poznamenáva, že človek bez veselosti… je iným na ťarchu. Svätá Terézia z Avily sa svojím charakteristicky odzbrojujúcim spôsobom modlila: „Pane, osloboď ma od svätých s kyslou tvárou.“

Kresťanská veselosť je ovocím dôvery. Ak nedôverujeme Bohu, nemáme zmysel pre primeranosť. Bez dôvery v neho sa vnímame tak, že máme všetko na starosti a sme za všetko zodpovední. A na tom nie je nič zábavné. Človek, ktorý dôveruje Bohu, môže plakať nad svojimi hriechmi aj sa smiať z vlastnej nedokonalosti. Vie, že všetko má v rukách Boh a on nie. Preto si môže dovoliť byť bezstarostný.

Táto ľahkosť zároveň chráni pred znechutením. Boj o život vo viere a o výchovu rodiny v kultúre smrti poskytuje mnoho príležitostí na znechutenie. Ak nechceme, aby nás ubili skúšky, musíme mať zmysel pre humor. Ak nám chýba, zakrátko vyjdeme z duchovného boja nedotkliví, zatrpknutí a naštvaní. Musíme bojovať, ale s radosťou.

Táto otázka humoru, ľahkosti a veselosti je zjavne veľmi vážna vec. Je potrebná nielen kvôli príjemnosti v každodennom živote, ale aj kvôli úspechu v živote duchovnom. Človek, ktorý sa berie príliš vážne, nedáva priestor Bohu, a preto Boh nebude mať priestor preňho. No človek, ktorý sa vidí v správnom pomere, je úplne závislý od Boha a pestuje si bezstarostného, veselého ducha.

P. Paul Scalia je kňazom Arlingtonskej diecézy v štáte Virginia, kde slúži ako biskupský vikár pre klérus a farár farnosti sv. Jakuba vo Falls Church. Je autorom knihy That Nothing May Be Lost: Reflections on Catholic Doctrine and Devotion. (Aby sa nič nestratilo. Úvahy o katolíckej náuke a zbožnosti) a editorom knihy Sermons in Times of Crisis: Twelve Homilies to Stir Your Soul (Kázne v časoch krízy. Dvanásť homílií, ktoré vám pohnú dušu).

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.