Africký človek je cudzincom našej doby

Africký človek je cudzincom našej doby

V kláštore v Bose v severnom Taliansku sa uskutočnilo výročné sympózium o pravoslávnej spiritualite na tému „dar pohostinnosti“.

Od polovice 5. storočia prebiehal v starokresťanskom alexandrijskom patriarcháte spor medzi prívržencami a odporcami učenia štvrtého ekumenického koncilu (Chalcedón, r. 451) o dvoch prirodzenostiach - božskej a ľudskej - v Kristovej osobe.

Srdce egyptského ľudu si získali odporcovia chalcedónskeho učenia, ktorí v priebehu 6. storočia etablovali samostatnú Koptskú pravoslávnu cirkev (dnes má 11 miliónov veriacich).

Takmer všetci zástancovia chalcedónskeho koncilu v oblasti starokresťanského alexandrijského patriarchátu boli Gréci, ktorí dnes patria do Alexandrijského grécko-pravoslávneho patriarchátu (v súčasnosti má 350-tisíc veriacich).

Od desiateho storočia začali v Alexandrijskom grécko-pravoslávnom patriarcháte nahrádzať alexandrijský obrad postupne byzantským obradom, čo viedlo k posilneniu orientácie na Konštantínopol aj v liturgickej oblasti.

V 20. storočí sa Alexandrijský grécko-pravoslávny patriarchát vyznačoval veľkým misijným úsilím, ktoré bolo korunované úspechom, takže v roku 1958 mohli zriadiť metropóliu v Tanzánii, v roku 1959 diecézu v Ugande a o čosi neskôr v Keni. V Nairobi sa dnes nachádza kňazský seminár, v ktorom sa formuje kňazský dorast pre čiernu Afriku.

Alexandrijský grécko-pravoslávny patriarchát je prítomný aj v Južnej Afrike, Zimbabwe, Ghane, Nigérii, Kamerune a Kongu. Postupne sa stáva celoafrickou cirkvou. Jeho klérus síce pozostáva z veľkej väčšiny z Grékov a gréčtina je stále ešte oficiálnym úradným a liturgickým jazykom tejto cirkvi, no medzičasom už len polovica jej veriacich hovorí po grécky. Popri gréčtine slávia liturgiu už aj v arabčine a v rozličných afrických jazykoch.

V decembri 2006 mohla Jeho Blaženosť Teodor II., patriarcha Alexandrie a celej Afriky, prijať v Južnej Afrike do mníšskeho stavu prvého čierneho Afričana.

Dar pohostinnosti

Od 6. do 9. septembra 2017 sa v kláštore v Bose v severnom Taliansku konalo výročné sympózium o pravoslávnej spiritualite. Dvadsiaty piaty ročník, ktorý reflektoval aj pápež František, bol venovaný „daru pohostinnosti“. Ide o veľmi aktuálnu tému v dobe, keď tisíce mužov, žien a detí sú nútené migrovať, pričom utekajú pred vojnou a prenasledovaním. Nie náhodou v úvodnej sekcii sympózia po jeho organizátorovi priorovi Enzovi Bianchim rečnil nielen konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej, ale aj alexandrijský grécky pravoslávny patriarcha Teodor II.

Niekoľko kľúčových myšlienok z Teodorovho príhovoru publikoval oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano.

Kto je dnes cudzincom?

„Africký človek je cudzincom našej doby. On je tým človekom, ktorého opísal náš Pán Ježiš Kristus. Alexandrijská cirkev nosí na svojich pleciach bremeno alexandrijských dejín, kozmopolitného veľkomesta a univerzálnosť, ktorá už od antických čias vždy charakterizovala jej myslenie, ponad národy a rasy. Podľa alexandrijskej tradície každý cudzinec má právo – všimnite si slovo „právo“ – dostať ubytovanie, jedlo a ochranu ako posvätná osoba, ako rovná so všetkými, ako Boží obraz. Cirkev uchováva toto helenistické dedičstvo, pričom ho nerozlučne spája s byzantskou kresťanskou tradíciou lásky, dobrovoľnej obety pre druhého. Jej prítomnosť na celom africkom kontinente sa nevyznačuje neznášanlivosťou, šovinizmom a propagandou. Ako svoj skutočný cieľ sleduje podstatnú jednotu všetkých v mnohotvárnosti a pluralite, pričom pestuje rešpekt voči ľudskej osobe, harmonizuje protiklady medzi spoločnosťou a národmi „vo zväzku pokoja“ (Ef 4,3) a má ako základné pravidlo Kristovu lásku, „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14).  

Sv. Gregor z Nyssy. Foto: wikimedia

Dnes je Európa v zajatí terorizmu a má závraty z vĺn utečencov a fenoménu imigrácie, ale Alexandrijská cirkev zažíva tento jav denne na nekonečnom africkom kontinente, kde vojnové konflikty, občianske vojny a prírodné pohromy biblickej škály produkujú neustále vlny utečencov privedených na mizinu.  Aké aktuálne sú slová Gregora z Nyssy, ktorý vyjadruje dnešnú situáciu mnohých osôb v mnohých regiónoch zeme, a zvlášť v Afrike, v oblasti našej jurisdikcie, keď hovorí príznačným spôsobom: „Prítomný čas nám zaobstaral veľké množstvo nahých a bez strechy nad hlavou. Pri každej bráne je zástup deportovaných. Nechýbajú cudzinci a utečenci. Všade vidno žobrajúcu ruku. Bývajú pod šírym nebom, ich ochranným štítom sú stĺporadia, rázcestia a najskrytejšie rohy ulíc.“

Túto situáciu absolútneho nedostatku prežívajú desaťtisíce Afričanov, naši bratia v Rwande, Sierre Leone, Burundi, Kongu, Južnom Sudáne a v mnohých ďalších regiónoch. Bez obydlia a prenasledovaní, utečenci vo svojej krajine. Keď vidíme tieto duše pochádzajúce od Boha a tisíce detí, ktoré sa na nás pozerajú svojimi veľkými očami plnými sĺz a strachu, uvedomujeme si potrebu, aby cirkev prispela k čeleniu sociálnym problémom a k hľadaniu ich riešení. A je to pochopiteľné, pretože cieľom cirkvi nie je zostať na periférii života, ale priblížiť sa k človeku vo všetkých aspektoch a prejavoch jeho života. Len tak mu poslúži podľa príkladu Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (porov. Mt 20,28; Mk 10,45).

Ďalším faktom, ktorý je hodné zdôrazniť, je to, že monastiere boli vždy útočiskami pred vetrom a baštami sociálnej spravodlivosti pre pocestných, cudzincov a ľudí bez prístrešia. Stovky osôb nachádzali útechu a pohostinnosť pod strechami monastierov. V alexandrijskej cirkvi táto prax pokračuje až do našich dní. Výborným príkladom toho je Posvätný monastier svätého Juraja Staršieho v Káhire. Ešte aj dnes prichádza do tohto monastiera množstvo osôb, väčšinou nekresťanských, aby tu boli hosťami a našli občerstvenie. Takýmto spôsobom neustále pokračuje antická prax mníšskych pravidiel, ktoré nariaďovali, aby brány monastierov zostali vždy otvorené, pretože pohostinnosť sa považovala za „kráľovskú cnosť“.

Cudzinca treba prijať ako obraz Krista, od tej chvíle, čo aj samotný Kristus sa stal cudzincom a prišiel na zem. Len takýmto spôsobom a len vtedy sa pohostinnosť voči cudzincom môže stať osožnou, pretože najmä pohostinnosť je láskou. Alexandrijská cirkev sa zo svojej strany pokúša aplikovať tento príkaz vo svojich misionárskych úsiliach na utrápenom africkom kontinente. Každý Afričan až po najkrajnejšie hranice Afriky, ako Boží obraz, nehľadiac na jeho rasovú či národnostnú príslušnosť, musí môcť nájsť niekoho, kto si ho vezme na starosť mnohými spôsobmi na každej misionárskej úrovni a v každej infraštruktúre Cirkvi.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo