Štyri vlastnosti cirkevných zborov, ktoré rastú

Štyri vlastnosti cirkevných zborov, ktoré rastú

Veľký evanjelický kostol v Bratislave, ilustračné foto: TASR – Henrich Mišovičič

Kanadská štúdia môže povzbudiť slovenských veriacich.

Naša debata o kresťanstve často upadá do dvoch opakujúcich sa polôh. Na jednej strane veľa čítame o úpadku praktizovanej viery na Západe: Na začiatku roka trebárs tu na Postoji veľmi zarezonoval článok o tom, že katolíci v Nemecku sa už takmer nespovedajú...  

Na druhej strane sa objavujú diskusie o modernizácii toho či onoho v učení a živote cirkví podľa zahraničného vzoru, čo často vyvoláva rozporuplné reakcie. Napríklad nedávno sa v evanjelickom prostredí takto diskutovalo o konferencii o rodovej problematike, ktorá sa uskutočnila v bratislavskom Malom evanjelickom kostole...     

V každom prípade, netreba ignorovať, že aj v krajinách, kde je viera všeobecne na ústupe, existujú kresťanské spoločenstvá, ktoré sa sľubne rozrastajú. A potom, aj pri výzvach na modernizáciu si zase treba klásť otázku, či tá-ktorá inovácia pomôže viac ľudí priviesť k viere – alebo naopak. Otázka nestojí ani tak, či kráčať s dobou, ale skôr, čo zmeniť a čo, naopak, zachovať ako nadčasové.

Britský denník The Guardian približne pred rokom informoval o pozoruhodnej štúdii, ktorá vznikla v Kanade a môže byť relevantná aj pre podobné debaty v slovenskom kresťanskom prostredí.

Sociológ David Haskell so svojimi kolegami skúmal deväť cirkevných zborov v provincii Ontário, ktoré početne rastú, a trinásť cirkevných zborov, ktoré početne upadajú. Robil tiež rozhovory s ich pastiermi i ovečkami. Dohromady cez 2 200 ľudí.

Dôležité je poznamenať, že išlo o zbory takzvaných „mainline“ protestantských cirkví. Ide o tradičné, historické a etablované protestantské cirkvi, ako sú anglikáni alebo luteráni.

Pojem „mainline“ sa v anglo-americkom kontexte používa na vymedzenie voči evanjelikálnym alebo charizmatickým hnutiam, ktoré sú produktom mladších prebudeneckých vĺn a kladú väčší dôraz na osobné obrátenie či pôsobenie Ducha Svätého než na príslušnosť k tradičnej denominácii.

Toto zameranie Haskellovho výskumu je zaujímavé z toho dôvodu, že práve v súvislosti s „mainline“ protestantmi sa v anglosaských krajinách najčastejšie mediálne skloňuje problém ich rýchleho početného úbytku. Na druhej strane, keď sa cirkvi rozmenia na drobné – teda na jednotlivé zbory – situácia sa javí veľmi diferencovane. Zdá sa, že kongregácie, ktoré aj v dnešnej dobe rastú, charakterizujú štyri vlastnosti.

Po prvé: Rastúce zbory sú teologicky konzervatívnejšie

Cirkevné zbory, ktorým sa darí rásť, berú kľúčové výpovede kresťanskej viery vážne a verne. Naopak, voľnejší prístup k teológii, ktorý berie kľúčové pasáže Písma skôr metaforicky, vedie k početnému úpadku zborov.

Napríklad 93 percent duchovných a 83 percent veriacich v rastúcich zboroch verí v skutočné zmŕtvychvstanie Ježiša Krista oproti 56 percentám duchovných a 67 percentám veriacich v upadajúcich zboroch.

V rastúcich zboroch je častejšie zastúpená tiež viera, že Boh dokáže zázračne odpovedať na modlitby, viac sa v nich pravidelne číta Biblia, berie sa doslovnejšie a tieto zbory majú tiež mladší vekový priemer ako tie upadajúce.

Po druhé: Rastúce zbory sú inovatívne v spôsoboch šírenia evanjelia

Hoci rastúce kongregácie sú ortodoxné vo svojej teológii, dobe sa prispôsobujú v hľadaní inovatívnych spôsobov, ako sa prihovoriť ľuďom, slúžiť im a zapojiť ich do života zboru.

Napríklad hudba počas bohoslužby môže zahŕňať aj gitaru, nielen tradičný organ. Cirkevný zbor môže komunikovať cez sociálne siete. Je snaha organizovať rôzne podujatia pre širšiu verejnosť aj mimo nedeľných bohoslužieb. A s tým súvisí tretí bod.

Po tretie: Rastúce zbory kladú zvláštny dôraz na potrebu evanjelizácie

Jeden z biblických príkazov, ktorý príslušníci rastúcich zborov berú zrejme vážnejšie než tí z upadajúcich, sú Ježišove slová: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy.“

Upozorňuje na to aj Haskell v článku pre kanadské noviny Ottawa Citizen. Podľa výsledkov jeho štúdie sa všetci duchovní rastúcich zborov stotožňovali s výrokom, že je dôležité povzbudzovať nekresťanov, aby sa tiež stali kresťanmi.

To isté si však myslí len polovica duchovných v upadajúcich zboroch. Deliť sa s iným o evanjelium mnohí z nich považujú napríklad za „kultúrne necitlivé“.

Lenže ak si samotní duchovní zakazujú evanjelizovanie, nečudo, že ich zbory nerastú. „Nepotrebujete byť ostrieľaný výskumník, aby ste vydedukovali, ktoré z týchto presvedčení bude prajnejšie pre rast cirkvi,“ píše Haskell.

Inak povedané, ak chce cirkevný zbor rásť, mal by kultivovať dôraz na potrebu deliť sa o evanjelium s neveriacimi. Nemusí ísť o nič sofistikované alebo obťažujúce. Občas stačí, ak veriaci trebárs pozve na zborovú akciu neveriaceho priateľa alebo kolegu z práce...

Po štvrté: Na vedúcich zboru záleží

Vráťme sa ešte k otázke o doslovnom Ježišovom zmŕtvychvstaní. Zaujímavé je, že v rastúcich zboroch sú duchovní o niečo častejšie presvedčení o nejakom kľúčovom prvku viery než ich veriaci. Naproti tomu, v upadajúcich zboroch sú pastieri vlažnejší než ich ovečky.

Je to, ako keby pastor ťahal ľudí za sebou – či už hore, alebo dole. Ukazuje sa teda, že presvedčenie toho, kto zbor vedie, je veľmi dôležité...

Môžu niečo kanadské dáta povedať aj nám na Slovensku? Bolo by zaujímavé podobný výskum spraviť u nás. A nielen v prostredí protestantských cirkví.

Potvrdila by sa téza, že kombinácia tradičnejšej teológie, dôraz na evanjelizovanie a inovatívne prístupy k jeho metódam sú mix, ktorý zabezpečí rast členstva?

Alebo sú slovenské reálie iné než tie kanadské?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo