Ateisti, fujaristi aj esséni. Cirkvou na Slovensku chcel byť už kadekto

Ateisti, fujaristi aj esséni. Cirkvou na Slovensku chcel byť už kadekto

Ilustračné foto – TASR/AP

Prečo niektoré cirkvi podporuje štát, kým iné živoria na okraji spoločnosti? Prečo u nás oficiálne nepôsobia veľké svetové náboženstvá, kým komunity s niekoľkými členmi áno? Pozreli sme sa na podmienky pôsobenia cirkví na Slovensku.

Pred týždňom prezident Andrej Kiska prijal na tradičnom novoročnom stretnutí predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností registrovaných v Slovenskej republike.

Okrem biskupov väčšinovej rímskokatolíckej, gréckokatolíckej, evanjelickej a reformovanej cirkvi prišli aj predstavitelia metodistov, baptistov či adventistov.

Pri týchto názvoch zrejme nejeden čitateľ spozornie. „Čo robili sektári v prezidentskom paláci?“ pýta sa možno neveriacky, pričom sa mu vybavia obvinenia z prezidentskej kampane v roku 2014, že Andrej Kiska je scientológ. „Eh, veď vrana k vrane sadá,“ kývne rukou a všetko je jasné.

Tí iní

Napriek tomu, že Slovensko je stále silno religióznou krajinou, znalosti o „tých iných“ sú u nás veľmi chabé. A možno to nie je napriek tomu, ale práve preto – veď ku štyrom spomenutým dominantným cirkvám sa podľa posledného sčítania prihlásili až tri štvrtiny obyvateľov.

K ostávajúcim 14 registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam sa spolu prihlásili len dve percentá. Zvyšnú časť tvoria ľudia bez vyznania (13 %) a tí, ktorí svoje náboženské presvedčenie neuviedli (11 %).

Ináč povedané, „tých iných“ je tak málo, že o nich ani nevieme, pretože ostávajú v tieni „tých veľkých“. A to, čo vieme, sú neraz polopravdy až nepravdy. Rovnaké mýty sa pritom šíria o ich financovaní.

Aj preto si v tomto roku budete môcť na Postoji prečítať sériu textov o cirkvách a náboženských spoločnostiach, ktoré na Slovensku pôsobia ako štátom uznané, ale aj o tých, ktoré sú neregistrované a pôsobia pod hlavičkou najrôznejších občianskych združení.

Nielen ako, ale aj z čoho žijú, sme sa pýtali a ešte sa budeme pýtať odborníkov, ale najmä ich samotných.

Skrytí za občianskymi združeniami

Ján Juran už viac ako štvrťstoročie pracuje na ministerstve kultúry, kde dlhodobo vedie cirkevný odbor. Napriek tomu, že je členom evanjelickej cirkvi, ako ostrieľaný ministerský úradník požíva rešpekt aj u ostatných cirkví vrátane tej najväčšej.

„Ministerstvo kultúry je podľa kompetenčného zákona ústredným orgánom štátnej správy pre vzťahy s cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Zároveň ale platí, že ministerstvo nie je zriaďovateľom cirkví ani ich nadriadeným orgánom,“ vysvetľuje Juran s tým, že cirkvi majú svoju autonómiu a podľa ústavy sú od štátu absolútne nezávislé.

„Štát nevstupuje do vnútorných záležitostí cirkví ani cirkvi nevstupujú do vnútorných záležitostí štátu. Takže ak by neexistovala finančná naviazanosť cirkví a náboženských spoločností na štátny rozpočet, mohli by sme hovoriť o úplnej odluke cirkví od štátu,“ konštatuje Juran, ktorý vzťah medzi štátom a cirkvami charakterizuje ako partnerský.


Riaditeľ Cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR Ján Juran. Foto – Pavol Rábara

Aj keď na cirkevnom odbore pracuje len päť ľudí, jeho agenda je pomerne rozsiahla – vykonáva registráciu cirkví a náboženských spoločností, usmerňuje nakladanie s finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu, eviduje právnické osoby, ktoré svoju právnu subjektivitu odvodzujú od cirkví (spolu ich je až okolo tritisíc), zúčastňuje sa na legislatívnych procesoch a tak ďalej.

Aký je vlastne rozdiel medzi registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami? „Z právneho hľadiska neexistuje medzi nimi žiadny rozdiel. Ide len o to, ako ony charakterizujú samy seba. Napríklad Jehovovi svedkovia majú slovné spojenie náboženská spoločnosť priamo v oficiálnom názve. U iných to vyplýva z ich charakteru, napríklad v prípade Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, Kresťanských zborov či Bratskej jednoty baptistov,“ odpovedá Juran.

Predchádzajúca otázka však vyvoláva ďalšiu – možno popri registrovaných hovoriť aj o neregistrovaných cirkvách a náboženských spoločnostiach?

„Samozrejme. Na Slovensku pôsobia desiatky neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností, ktoré fungujú ako občianske zduženia,“ ozrejmuje Juran, podľa ktorého sa cirkevný odbor snažil zostaviť databázu týchto náboženských „ozetiek“, ale prakticky je to nemožné. „Z názvu týchto združení totiž vôbec nemusí vyplývať, že vykonávajú nejakú náboženskú činnosť.“


Aj zbežný pohľad do evidencie občianskych združení, ktorú vedie ministerstvo vnútra, potvrdzuje existenciu pestrej palety náboženských združení – Komunita muslimov na Slovensku, Slovenská zenová škola Kwan Um, Sri Chinmoy Centrum, Hnutie Haré Krišna, Slovenské islamské hnutie, Slovo života, Kresťanské spoločenstvo Milosť...  

Na jednej strane tak máme 18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností, na druhej strane ďalšie desiatky neregistrovaných, ktoré svoj právny status riešia cez rôzne občianske združenia. Po odpoveď, prečo je to tak, treba zájsť do minulosti.

Registrovať sa chceli ateisti aj fujaristi

Pred rokom 1989 štát toleroval pôsobenie niektorých cirkví. Samozrejme, pod prísnym dohľadom. Iné pôsobili tajne v úplnej ilegalite. Keďže po spoločenských zmenách bolo potrebné pôsobenie náboženských komunít nejako legalizovať, Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo v roku 1991 zákon číslo 308 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Tento zákon – medzičasom niekoľkokrát novelizovaný – platí až dodnes.

„Cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vyvíjali svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu, sa považujú za registrované podľa tohto zákona; ich zoznam je uvedený v prílohe tohto zákona,“ stojí v jednom z paragrafov.

Odvtedy, teda počas viac ako štvrťstoročia, na Slovensku pribudli len štyri ďalšie registrované cirkvi a náboženské spoločnosti – Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia v roku 1993, Novoapoštolská cirkev (2001), Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní, teda mormóni (2006) a Bahájske spoločenstvo (2007). 

Zoznam registrovaných cirkví a náboženských spoločností

Apoštolská cirkev na Slovensku
Bratská jednota baptistov v SR
Cirkev adventistov siedmeho dňa, Slovenské združenie
Cirkev bratská v SR
Cirkev československá husitská na Slovensku
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku
Evanjelická cirkev metodistická, Slovenská oblasť
Gréckokatolícka cirkev v SR  
Kresťanské zbory na Slovensku
Pravoslávna cirkev na Slovensku
Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku
Rímskokatolícka cirkev v SR
Starokatolícka cirkev na Slovensku
Ústredný zväz Židovských náboženských obcí v SR
Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia v SR (1993)
Novoapoštolská cirkev v SR (2001)
Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní v SR (2006)
Bahájske spoločenstvo v SR (2007)

Zdroj: Ministerstvo kultúry SR


Popri spomenutých štyroch úspešných prípadoch existuje aj celý zoznam neúspešných uchádzačov o registráciu. Od roku 2001, keď na ministerstve kultúry vedú presnejšiu evidenciu, sa o možnosti registrovať informovali viac ako dve desiatky cirkví, spoločenstiev, ale aj podivných spolkov.

Konkrétnu žiadosť o registráciu však podalo len desať z nich. Okrem spomenutých úspešných žiadateľov to boli Spoločnosť veriacich v Krista – nazaretských na Slovensku, Islamská náboženská obec v SR, Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska, Spoločenstvo viery a Cirkev essénsko kresťanská – Slovensko.

Zrejme najbizarnejšími uchádzačmi o registráciu boli Monoizmus – Fujara, trojjediná láska monoizmu, Pravého kresťanstva a Slovenského Budhizmu a Ateistická cirkev neveriacich, za ktorou stál advokát a podnikateľ Roman Bušo. Zviditeľnil sa najmä v roku 2005, keď na svoj hummer, na ktorý mu bratislavskí policajti dali „papuču“, umiestnil nápis Palko je orgán.

S ateistickou cirkvou to Bušo myslel pomerne vážne, keďže na ministerstvo kultúry chodil pravidelne lobovať za jej zaregistrovanie. Keď ministerstvo registráciu odmietlo, pretože subjekt nespĺňal definíciu cirkvi, Bušo sa obrátil na Najvyšší a neskôr na Ústavný súd. Argumentoval aj tým, že bolo porušené jeho právo založiť cirkev. Neúspešne.

„Ústava ani ďalšia legislatíva nepoznajú právo na založenie cirkvi,“ konštatuje riaditeľ Juran z cirkevného odboru.     

Kto každý sa zaujímal o registráciu

Kresťanské spoločenstvá na Slovensku (2001)
Spoločnosť veriacich v Krista – nazaretských na Slovensku (2001)
Cirkev zjednotenia (munisti) (2001)
Sri Chinmoy Centrum (2001)
Slovenské islamské hnutie (2004)
Monoizmus – Fujara, trojjediná láska monoizmu, Pravého kresťanstva a Slovenského Budhizmu (2005)
Islamská náboženská obec v Slovenskej republike (2006)
Čiernohorská ortodoxná cirkev (2006)
Ateistická cirkev neveriacich (2006)
Komunita muslimov na Slovensku (2006)
Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska (2007)
Staromaďarská cirkev (2007)
Hare Krišna (2007)
Hinduistická spoločnosť (2007)
Kristova cirkev (2007)
Spoločenstvo viery (2010)
Zachodnioslowanski zwiazek wyznaniowy „Slowianska wiara“ (2010)
Cirkev essénsko kresťanská – Slovensko (2010)
Asatru-nordické náboženstvo (2011)
Budhisti (2013)
Slobodná Apoštolská Cirkev Letníc (2013)
Arménska cirkev (2014)

Zdroj: Ministerstvo kultúry SR


Dôvody, pre ktoré záujemcovia o registrovanie cirkvi neuspeli, sú rôzne. Všetky však spája to, že nesplnili zákonné podmienky. A tie sú u nás naozaj prísne.

„Slovensko má pravdepodobne najprísnejší registračný zákon spomedzi krajín EÚ a možno aj najprísnejší spomedzi 57 účastníckych krajín OBSE,“ domnieva sa Ľubomír Martin Ondrášek, ktorého čitatelia poznajú aj z článkov na Svete kresťanstva. Odborník na pentekostálne a charizmatické hnutia, ktorý dlhodobo žije v USA, spolupracoval s ministerstvom kultúry ako znalec napríklad pri registračnom procese Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska.

„Na jednej strane máme na Slovensku registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, ktorým štát vytvára veľmi dobré podmienky pre ich činnosť, a na strane druhej neregistrované náboženské skupiny, ktoré nemajú ani len možnosť získať právnu subjektivitu ako cirkev alebo náboženská spoločnosť,“ kritizuje Ondrášek, podľa ktorého ide o „nerovnosť, ktorá je do neba volajúca“.

Juranovi sa takéto výhrady zdajú prehnané. „Sloboda náboženského prejavu sa neviaže na registráciu. Na Slovensku môžu vieru vyznávať aj členovia neregistrovaných cirkví, či už sú to Hare Krišna, budhisti, moslimovia alebo ktokoľvek iný,“ tvrdí riaditeľ cirkevného odboru.

Dôkazom, že náboženská sloboda je u nás zabezpečená v plnom rozsahu, je podľa Jurana aj to, že málopočetné náboženské komunity môžu pôsobiť ako občianske združenia. Spomína pritom zaujímavú legislatívnu situáciu.

„Zákon o združovaní občanov vyslovene zakazuje pôsobiť cirkvám a náboženským spoločnostiam, a rovnako aj politickým stranám a hnutiam pod hlavičkou občianskych združení. Ústavný súd ale v roku 2009 rozhodol, že neregistrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam to má byť umožnené.“    

Vysoký počet podpisov je neprekonateľnou hranicou

Výhody, ktoré štát priznáva registrovaným cirkvám v porovnaní s tými neregistrovanými, sú výrazné. Veď prečo ináč by sa usilovali o registráciu.

„Z hľadiska základných ľudských práv majú registrované aj neregistrované cirkvi rovnaké práva pri realizovaní svojho náboženského života. Registrované cirkvi však majú nad rámec týchto základných práv isté výhody – môžu čerpať príspevky zo štátneho rozpočtu, vyučovať náboženstvo na štátnych školách či vykonávať pastoračnú činnosť v nemocniciach a väzeniach,“ vymenúva Ján Juran.

To, že registrované cirkvi majú tieto výhody, neznamená, že ich aj využívajú. Napríklad Kresťanské zbory, mormóni, jehovisti a bahájci dotáciu zo štátneho rozpočtu nepoberajú.

Podľa Jurana sa náboženské komunity usilujú o registráciu aj z iného dôvodu. „Záleží im na tom, aby boli štátom legitimizované, aby mohli povedať, že nie sú žiadna sekta, ale že sú z pohľadu zákona na rovnakej úrovni ako napríklad katolícka cirkev.“


Odborník na pentekostálne a charizmatické hnutia Ľubomír Martin Ondrášek. Foto – archív Ľ. M. O.

Čo by teda moslimovia, hinduisti alebo fujaristi museli splniť, aby získali status štátom registrovanej cirkvi? „Návrh na registráciu podáva najmenej trojčlenný prípravný orgán, ktorého členmi musia byť plnoleté osoby,“ vysvetľuje Juran.

Súčasťou návrhu na registráciu sú čestné vyhlásenia 50-tisíc plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na našom území a sú občanmi Slovenskej republiky. „V čestnom vyhlásení tieto osoby deklarujú, že sú členmi danej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, poznajú jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im z členstva vyplývajú,“ ozrejmuje riaditeľ cirkevného odboru.

K návrhu na registráciu musí prípravný výbor priložiť aj štatút, poriadok alebo stanovy zakladanej cirkvi, ako aj vyhlásenie, že bude rešpektovať štátnu legislatívu a bude tolerantná k veriacim iných cirkví a k osobám bez vyznania.  

„Na jednej strane máme 18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností, na druhej strane ďalšie desiatky neregistrovaných, ktoré svoj právny status riešia cez rôzne občianske združenia.“ Zdieľať

Uvedené podmienky stanovil ešte spomínaný federálny zákon a počas uplynulých 26 rokov sa v nich zmenila len jediná podstatná vec – a hneď dvakrát. Kým spočiatku stačili k zaregistrovaniu cirkvi podpisy 20-tisíc podporovateľov, od roku 2007 je potrebných 20-tisíc členov a od 1. marca 2017 dokonca až 50-tisíc členov.

„Túto zmenu považujem za krok nesprávnym smerom a dôvody, ktoré boli prezentované na jej podporu, za nepresvedčivé,“ reaguje Ondrášek na posledné legislatívne úpravy. 

„Cieľom predloženého návrhu zákona je eliminovať špekulatívne registrácie údajných cirkví a náboženských spoločností s hlavným cieľom registrácie – získania finančných príspevkov od štátu,“ uviedli v dôvodovej správe predkladatelia zákona, ktorými boli niekoľkí poslanci SNS na čele s predsedom Andrejom Dankom.

Z údajov ministerstva kultúry však vyplýva, že od poslednej novely zákona v roku 2007, ktorá stanovila povinnosť deklarovať 20-tisíc členov zakladanej cirkvi, nepribudlo na Slovensku jediné nové zoskupenie.

Viacerí poslanci pred rokom priznali, že prísnejšiu novelu podporili preto, aby zabránili registrácii islamského náboženstva. „Nie som si vedomý, že by existoval nejaký relevantný dôvod, prečo by moslimská komunita pôsobiaca na Slovensku nemala byť riadne zaregistrovaná, ak by ich veriaci prejavili o registráciu záujem,“ hovorí Ondrášek, ktorý pripomína, že podanie žiadosti o registráciu s potrebným počtom podpisov neznamená automatickú registráciu. 

„Početný cenzus je len jednou z podmienok registrácie. Ak by sa napríklad preukázalo, že moslimovia sú netolerantní k iným cirkvám alebo osobám bez vyznania, registrujúci orgán by ich žiadosť o registráciu zamietol bez ohľadu na ich počet,“ argumentuje Ondrášek.

Ministerstvo kultúry ako registrujúci orgán má dokonca kompetenciu zrušiť registráciu, ak by dochádzalo k porušovaniu legislatívy. K takému prípadu však podľa Jurana ešte nikdy nedošlo – aj keď cirkevný odbor musel riešiť viaceré podnety.

Juran odmieta aj názor, že voľnejšie registrovanie cirkví by štátu umožnilo mať aspoň istú mieru kontroly nad potenciálne problematickými zoskupeniami. „Moja skúsenosť je taká, že ak je nejaká cirkev alebo náboženská spoločnosť uzavretá, nemá smerom k štátu žiadne špeciálne požiadavky a nepoberá ani finančný príspevok, nechodia na ňu žiadne závažné sťažnosti, tak my nemáme dôvod a vlastne ani možnosť ju kontrolovať,“ vyvracia uvedený argument riaditeľ cirkevného odboru.

Naťahovačky s kresťanským spoločenstvom

Aktuálny stav na ministerstve kultúry je taký, že prebieha len jediné registračné konanie. Ide však o komplikovaný prípad, ktorý sa ťahá viac ako desať rokov, takže spis má už viac ako dvetisíc strán.

Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska sa o registráciu usiluje už od roku 2007. Pritom o možnostiach registrácie sa ešte pod názvom Kresťanské spoločenstvá na Slovensku informovala už v roku 2001.

„Ministerstvo kultúry žiadosť o registráciu odmietlo už dvakrát – v roku 2007 a v roku 2011. Najvyšší súd, na ktorý sa cirkev obrátila, však v oboch prípadoch z formálnych dôvodov zrušil rozhodnutie ministerstva a vec vrátil na ďalšie konanie,“ konštatuje Juran. „Súd sa vecnou stránkou ani nezaoberal. Usúdil však, že odmietavé stanovisko ministerstva kultúry nebolo dostatočne preukázané, označil ho za nepreskúmateľné, a preto ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie.“

Ondrášek, ktorý pri registrácii kresťanských spoločenstiev spolupracoval s ministerstvom kultúry ako prizvaný znalec, vydal o tejto komunite viacero odborných článkov, ako aj knihu s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku. Analýza základných aspektov teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev.

Ich pozadie, ktorému sa minulý rok venovali aj medzičasom zrušení Reportéri RTVS, je však témou na samostatný článok.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo