Teologické rozdiely medzi Východom a Západom

Teologické rozdiely medzi Východom a Západom

Filioque v predstavách majstra, ktorý zhotovil oltár v kaplnke Saint-Marcellin vo francúzskom Boulbon okolo roku 1450, obraz momentálne v Louvri. Foto: wikimedia

Nároky pápežov na absolútnu moc v cirkvi neboli v prvých storočiach vyjadrované tak silno ako neskôr.

Rozdiel v predstave o cirkvi mal bezpochyby rozhodujúci význam a zohrával najväčšiu rolu vo vývoji smerom k rozkolu. To však predsa len nebola jediná sporná otázka medzi Východom a Západom. Existovali ešte aj dogmatické rozdiely. Ide o rozličné dôrazy v kristológii. Na Východe sa presadila alexandrijská teológia, ktorá v Kristovi videla predovšetkým tajomstvo božstva a jednotu, zatiaľ čo na Západe sa viac dbalo na uchovanie skutočného Kristovho ľudstva. Keď sa preto na Východe prikláňali k monofyzitizmu, Západ sa usiloval doceniť kus pravdy, ktorý sa skrýva aj v nestorianizme a ktorý bránil aj Chalcedónsky koncil. Tu sa opäť prejavuje mentalita latinského človeka, ktorý zohľadňuje hlavne to, čo je konkrétne, uchopiteľné, zatiaľ čo pre Gréka je tým prvým a najdôležitejším nadpozemské tajomstvo. Zmyslom Kristovho spásneho činu je pre Východ zjavenie Božej slávy, ktorou je človek premieňaný a zbožšťovaný. Oproti tomu Západ chápe učenie o vykúpení hlavne právnicky: bohoľudský Vykupiteľ prináša nebeskému Otcovi prehojné zadosťučinenie za vinu ľudí.  

Západ sa vo všeobecnosti teologicky zaoberal viac konkrétnymi otázkami ľudského života než najhlbšími tajomstvami Najsvätejšej Trojice a Vtelenia. Teologický spor v 5. a 6. storočí sa tam týkal hlavne problému milosti a jej potrebnosti pre život človeka. Veľké otázky, ktoré sa týkajú základných tajomstiev kresťanskej viery: Trojica a kristológia, boli prejednávané z iniciatívy hlavne Východu na prvých konciloch, ktoré sa všetky konali na Východe. To tiež určite nie je náhoda. Tieto otázky v tej dobe uvádzali do pohybu ľudové masy na Východe, diskutovalo sa o nich na uliciach a verejných priestranstvách, od ich riešenia závisel pokoj v ríši. Preto sa cisári neustále usilovali o kompromisnú formulu, ktorá, pokiaľ možno, mala uspokojiť všetkých.    

Ikonoklazmus

Posledný neblahý následok kristologických sporov máme ešte v 8. a 9. storočí v boji o uctievanie obrazov. Východný človek vidí v ikonách takpovediac pokračovanie inkarnácie duchovných skutočností, ktoré nie sú vnímateľné zmyslami. V materiálnom obraze sa pre neho stáva uchopiteľným a viditeľným nadpozemský vzor, ktorý sa nachádza na druhej strane. Keďže už raz skutočne došlo k inkarnácii božstva v Ježišovi Kristovi, toto nové vtelenie musí byť zásadne možné. Východný kult ikon zostal západnému človeku, ktorý sa pozerá na obraz triezvymi očami, vlastne vždy cudzí. Avšak aj na Východe existovala, ako je známe, ostrá opozícia proti kultu ikon, ktorá zašla, pravdaže, priďaleko a odmietla každé materiálne stvárňovanie toho, čo je nadpozemské. Ale aj v tomto boji proti obrazom sa stáva zreteľným základné nastavenie východného človeka: bázeň pred božským tajomstvom, ktoré je tak vyvýšené nad náš konkrétny svet, že ho nedokážeme a nesmieme zobrazovať.

Filioque

Jeden z klasických rozdielov medzi Východom a Západom, ktorý sa neustále menuje, spočíva v náuke o vychádzaní Svätého Ducha, ktorá našla výraz vo formulácii „Filioque“. Z tohto rozdielu chceli odvodiť všetky ostatné rozdiely. Máme dojem, že bol umelo vyzdvihovaný a v skutočnosti nemá až taký podstatný význam. Východný teológ v bázni pred nepochopiteľným tajomstvom Boha, ktoré je pre náš ľudský rozum nepreniknuteľné, vychádza zo skutočností Svätého písma, ktoré hovorí o troch božských osobách – Otcovi, Synovi a Svätom Duchu. Otec je samojediný Bezpočiatočný a počiatok všetkého. Svätý Duch, takto to jasne stojí v 26. verši 15. kapitoly Jánovho evanjelia, „vychádza z Otca“. Keďže len Otec je prapríčinou všetkého, Syn nemôže byť tiež počiatkom Ducha. Východnému mysliteľovi nejde do hlavy racionálne zdôvodnenie západných teológov pre Filioque, že totiž z poslania Ducha skrze Syna v čase vyplýva vychádzanie práve tohto Ducha aj zo Syna vo večnosti.

Mimochodom, celá kontroverzia okolo Filioque sa začala až na začiatku 9. storočia. V roku 806 grécki mnísi svätého Sávu obvinili z herézy latinských mníchov jedného kláštora na Olivovej hore v Jeruzaleme, pretože pridali do kréda Filioque. Tí apelovali na pápeža s odôvodnením, že takto sa naučili krédo v Aachene v palácovej kaplnke Karola Veľkého. Pápež Lev III. (795 – 816) síce aproboval náuku vyslovenú vo Filioque, no odmietal vložiť tento dodatok do kréda, ba dokonca nechal pred Petrovým hrobom vystaviť dve strieborné tabule s textom kréda bez Filioque, v latinskom a gréckom jazyku. Keď Fótios oznámil pápežovi svoje zvolenie, poslal mu vyznanie viery bez Filioque. Pápež proti tomu nenamietal a dokonca pozitívne uznal vo svojom liste z 18. marca 862 vieru Fótia. V Ríme krédo s Filioque zaviedol, ako sa zdá, až v roku 1013 Benedikt VIII. na podnet cisára Henricha II.

Odlišnosť, ale nie nutne protiklad

Všetky tieto rozdiely, ktoré od počiatku boli nejako prítomné a v priebehu času sa prehlbovali, nemuseli viesť ku schizme. Kristovo evanjelium, ktoré je určené pre všetky národy, mohlo a muselo za uchovania podstaty nájsť pri jednotlivých národoch rozličné razenie. Pri vzájomnom porozumení mohol byť preklenutý dokonca aj na prvý pohľad takmer nutne k rozkolu vedúci protiklad v koncepcii cirkvi: tu ríšska cirkev, tam pápežská cirkev. Na jednej strane aj pápeži, a síce veľkí pápeži, ktorí si zaiste boli vedomí svojho postavenia Petrových nástupcov, prejavili porozumenie pre význam cisára aj pre cirkev; a na druhej strane aj v ríšsko-cirkevnej koncepcii bolo miesto pre vyčnievajúce postavenie pápeža v oblasti cirkvi. Ale treba uznať, že tu bol zmier veľmi ťažký.

Nároky pápežov na absolútnu moc v cirkvi

Najskôr treba zdôrazniť, že nároky pápežov na absolútnu moc v cirkvi neboli v prvých storočiach vyjadrované tak silno ako neskôr a že pápeži svojím konaním a niekedy dokonca výslovne uznávali určitú plnú moc cisára v cirkevných záležitostiach. Pelágius I. (556 – 561) označoval apoštolské stolce Rím, Alexandriu a Antiochiu za najvyššiu inštanciu, ktorá má rozhodovať o autentickom výklade rozhodnutí ekumenických koncilov.

Takže Rím ešte nestojí sám ako veľmoc rozhodujúca o všetkom v cirkvi. Nejaví sa to tak, že Pelágius si pripisoval právomoc jednoducho zrušiť právoplatné koncilové rozhodnutie. Ani nechce interpretovať tieto rozhodnutia sám, ale je pripravený prizvať k tomu aj svojich bratov na apoštolských stolcoch Východu. – Keď Lev Veľký pristúpil ku kasácii otcami Chalcedónskeho koncilu schváleného 28. kánonu, ktorý odvádza práva Konštantínopolu z politického postavenia mesta, tak sa predsa len treba bližšie prizrieť, či to urobil na základe povedomia, že môže zrušiť každé koncilové rozhodnutie, alebo len preto, lebo tento kánon je v protiklade k nicejským kánonom, ktoré Lev považoval za nedotknuteľné.

Pelágius. Foto: wikimedia

A okrem toho, podľa dobovej koncepcie koncilové rozhodnutie bolo právoplatné až vtedy, keď pápež ako zástupca Západu dal svoj súhlas. Toto rozhodnutie ešte nebolo ekumenické, nebolo uznané celou cirkvou. – Vo veci povedomia o právomoci zrušiť koncilové rozhodnutia sa upozornilo aj na skutočnosť, že Lev Veľký pristúpil ku kasácii zbojníckej synody v Efeze (449). Aj tu sa treba bližšie prizrieť, čo presne stojí v prameňoch. Lev vyhlasuje na základe svojej najvyššej učiteľskej autority, ktorú vlastní ako Petrov nástupca, že táto synoda sa previnila proti katolíckej viere. Lev ju však neruší, ale prosí cisára, aby zhromaždil v Itálii nový koncil, ktorý má definitívne rozhodnúť o tejto vieroučnej otázke.

Práve Lev napriek svojmu silnému povedomiu o svojej najvyššej pastierskej právomoci prejavil porozumenie pre význam cisára v cirkvi. On a aj iní pápeži staroveku uznávali, prinajmenšom mlčky, právo cisára zvolávať koncily. Títo pápeži nikdy proti tomu neprotestovali. Lev necháva platiť 17. kánon Chalcedónskeho koncilu, ktorý dovoľoval cisárovi zasahovať do poriadku hierarchie; raz dokonca hovorí o „božskej inšpirácii cisára“ a píše cisárovi Markiánovi: „Boh, ktorý Vám dal cisársku korunu, daroval Vám aj palmu kňazstva“, a uznáva, že cisár necháva pôsobiť „biskupskú starostlivosť“. Pápež Anastáz II. (496 – 498) nazval rovnomenného cisára dokonca „Kristovým námestníkom“. Gregor Veľký vyhlásil, že je pripravený poslúchať cisára v prípade, že nejde o Božiu vec, ktorú musí brániť z moci svojho úradu. Ten istý pápež odmietol pre seba, ako je známe, titul „universalis papa“ (všeobecný otec), pretože v tom videl oslabenie svojich bratov v episkopáte. Nechcel dávať rozkazy alexandrijskému patriarchovi.

Práva pápeža, v miere vyplývajúcej z primátu božského práva, ako tento zadefinoval Prvý vatikánsky koncil, boli v tej dobe rovnaké ako dnes. Ale nedá sa poprieť, že v prvých storočiach tieto práva skutočne neboli uplatňované v tom istom rozsahu ako neskôr a že povedomie o týchto plných mociach bolo v tej dobe rozvinuté menej než v našej dobe.

Koncepcia primátu, ako ju nachádzame v uvedených textoch, by sa bola pri dobrej vôli dala zjednotiť s ríšsko-cirkevnou predstavou, pretože na strane Konštantínopolu bola prítomná ochota uznávať rímskeho biskupa ako hlavu celkovej cirkvi. Pripomeňme len prijatie „formula Hormisdae“, ktorú v roku 519, keď išlo o urovnanie akakiánskej schizmy, akceptoval Konštantínopol. V nej je jasne vyslovený primát pápeža. V tej dobe Byzantínci uznali aj pápežské opatrenia proti patriarchovi Akákiovi a trocha neskôr (536) bol na podnet pápeža Agapéta zosadený kvôli heréze konštantínopolský patriarcha Anthimos. – Pravdaže, možno nadhodiť otázku, či a v akom rozsahu v Konštantínopole niekedy uznali primát božského práva. Táto nejasnosť zohrávala dôležitú rolu vo vývoji smerom ku schizme.   

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo