Autonómia východných patriarchátov v prvom tisícročí

Autonómia východných patriarchátov v prvom tisícročí

Konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej a rímsky pápež František. Foto: orthodoxie.com

Keď Rím ešte nechápal práva patriarchov ako podiel na pápežskej plnosti moci.

Pápeži najskôr prinajmenšom teoreticky neuznávali nároky Konštantínopolu na patriarchálnu hodnosť, no predsa len sa museli prakticky, aj keď proti svojej vôli, podvoliť k uznaniu prednostného postavenia nového cisárskeho mesta, ba napokon dokonca pripustili jeho pozíciu po starom Ríme, no zdôrazňovali, že toto je ústupok z čistej žičlivosti. Už Gregor Veľký vo svojom liste východným patriarchom, aj tomu jeruzalemskému, v ktorom im oznámil svoje zvolenie, dal biskupovi Konštantínopolu prvé miesto medzi nimi. Pápež Teodor I. v liste cisárovi Konštantínovi II. z roku 642 hovorí už celkom samozrejme o patriarchálnej hodnosti Konštantínopolu. Štvrtý Konštantínopolský koncil proti Fótiovi, ktorý uznal pápež Hadrián II., stanovil vo svojom 21. kánone poradie: Konštantínopol, Alexandria, Antiochia, Jeruzalem. Lev IX. myslí zaiste na tento koncil, keď priznáva, že jeho predchodcovia na niekoľkých synodách z čistej dobroty uznali čestné práva Konštantínopolu.  

Tu už zaznieva, ale len čo sa týka Konštantínopolu, neskoršia predstava, že privilégiá patriarchov majú svoj dôvod v slobodnom ústupku Svätého stolca. V každom prípade, plné moci patriarchov v prvom tisícročí nie sú ani pápežmi nikdy vysvetľované ako účasť na pápežskej plnej moci. To sa nedeje ani v súvislosti s teóriou o troch petrovských stolcoch, hoci by to odporúčalo označiť podriadených nástupcov svätého Petra na alexandrijskom a antiochijskom stolci a za vikárov skutočného Petra na Rímskom svätom stolci a za podielnikov na jeho plnosti moci.

Litterae synodales

Priam náhodnú kontrolu v otázke, ako boli Rímom chápané práva patriarchov v prvom tisícročí, nám dodáva forma, v ktorej sa dialo potvrdzovanie patriarchov. Keby tieto práva boli podielom na pápežskej plnej moci, potom by logicky museli byť udeľované pápežmi; lebo koniec koncov len pápež môže prenášať iným zo svojej vlastnej plnej moci. Takto sa v druhom tisícročí aj potvrdenie stane ustanovením do úradu, pretože v tej dobe Rím chápal práva patriarchov ako podiel na pápežskej plnosti moci.

Potvrdzujúce listy pápežov prvého tisícročia sú pravidelne odpoveďou na oznámenie zvolenia zvoleným alebo volebnou synodou, alebo obidvomi. V regestách patriarchátu Konštantínopol, ktoré vydal Grumel, máme celý rad príkladov pre takého oznamovacie listy, nazývané „litterae synodales“. Neobsahujú formálne prosbu o potvrdenie a občas ani výslovnú prosbu o udelenie communia. Ale to predsa bol ich skutočný význam. Zvyčajne tieto listy obsahujú na znak vieroučného spoločenstva vyznanie viery. Vo svojich písomných odpovediach pápeži vyjadrujú radosť nad zvolením, konštatujú, že zvolený sa stal voľbou patriarchom, gratulujú mu a udeľujú svoje communio. Tieto listy síce slúžia ako nevyhnutné potvrdenia, no v každom prípade nie sú prenesením plnej moci alebo ustanovením do úradu pápežom. 

Uveďme niekoľko príkladov, pričom je možné ich uviesť aj oveľa viac: Celestín I. len konštatuje vo svojej písomnej odpovedi na oznámenie o zvolení Maximiána Konštantínopolského (432), že táto cirkev dostala „skrze Boží úsudok“ Maximiána ako svoju najvyššiu hlavu. Lev Veľký vyjadruje (460) svoju radosť zo zvolenia Timothea Salofaciola za alexandrijského arcibiskupa. Táto voľba sa uskutočnila „instinctu fidei“, z vnuknutia viery, a so súhlasom kléru a ľudu. Pápež praje, aby božská milosť potvrdila túto voľbu. Ani potvrdenie antiochijského patriarchu Petra, ktoré v roku 1052 vyslovil Lev IX., aj keď tento o to vlastne ani nepožiadal, nie je žiadnym spôsobom ustanovením do úradu, ale len uznaním a potvrdením toho, čo sa udialo zvolením. Výsady patriarchov teda nie sú ani v koncepcii Svätého stolca počas celého prvého tisícročia Rímom udeleným podielom na pápežskej plnej moci, ale osobitným postavením, ktoré je založené na zvykovom práve a kánonoch koncilov. Plné moci patriarchov teda spočívajú na úrovni biskupskej autority.     

Musíme ešte povedať niečo o obsahu týchto plných mocí. Nejde o rad presne vymedzených jednotlivých privilégií, ale o celkovú autoritu autonómne spravovať patriarchát, časť univerzálnej Cirkvi. Práve v tom popri už naznačenom spočíva zmena v koncepcii patriarchálnych práv pri prechode od prvého do druhého tisícročia. V druhom tisícročí boli tieto práva považované už len za  určité jednotlivé privilégiá, ktoré boli dobrovoľne udelené Rímom len z čistej žičlivosti. Starobylá autonómia, ako ju kedysi uznával predsa len aj Svätý stolec prinajmenšom praktickým správaním, už viac nebola chápaná správne. 

Povaha autonómie patriarchátov

Keď tu hovoríme o „autonómii“, tak je jasné, že to nemožno chápať ako dokonalú samostatnosť, nemožno to chápať ako to, čo sa dnes nazýva „autokefáliou“. To by bolo nezlučiteľné s primátom Ríma. Môže ísť len o relatívnu samostatnosť, ktorá nevylučuje príležitostnú intervenciu vyššej autority. Autonómia sa ani nevzťahuje na všetky oblasti cirkevného života, takto hlavne nie na utváranie viery, pri ktorom má mať Rím ako najvyššia autorita posledné slovo. Autonómia nemá vplyv na jedinečné osobitné postavenie Ríma ako rozhodujúceho centra communia, od ktorého s konečnou platnosťou závisí, kto má a kto nemá communio s pravou Kristovou cirkvou. Ide len o autonómiu, ktorú by bolo možné nazývať „kánonická“ a ktorá sa vzťahuje na tri nasledujúce oblasti: 1. Východ si slobodne volil svojich patriarchov a svojich biskupov a mal právo samostatne upravovať rozdelenia diecéz. 2. Východ samostatne utváral svoju liturgiu a svoje kánonické zákonodarstvo. 3. Východ samostatne riadil disciplínu kléru a laikov.

Čo si treba zapamätať

K bodu 1: Najskôr treba vyzdvihnúť, že v celom prvom tisícročí sa nevyskytol ani jeden prípad vymenovania východného patriarchu Rímom. Ani prípad konštantínopolského patriarchu Menu (nom. Menas), ktorého údajne mal ustanoviť pápež Agapitus, nie je dôkazom. Samotný pápež informuje v liste patriarchovi Jeruzalema o riadne uskutočnenom zvolení Menu konštantínopolským klérom a ľudom so súhlasom cisára. Pápež, ktorý bol práve prítomný v Konštantínopole, len vysvätil už zvoleného. Pápežovi náležalo isté kontrolné právo nad voľbou. Mohol odmietnuť udelenie communia zvolenému, no len ak existovali pochybnosti o jeho pravovernosti alebo o platnosti jeho zvolenia. Pápež mohol aj odňať už udelené communio patriarchovi, keď tento upadol do herézy. Voľba metropolitu a biskupov sa za normálnych okolnosti konala bez nejakej intervencie Ríma. Pápež mohol, pravdaže, aj biskupovi kvôli heréze odňať communio a takto mu znemožniť legitímne vykonávanie úradu. Voľba biskupov sa konala podľa Bréhiera takto: „Podľa Justiniánových ustanovení biskupa volí kolégium pozostávajúce z kléru a zo vznešených laikov mesta, ktorí zostavia zoznam troch, z ktorého hierarcha (metropolita, patriarcha alebo jeho zástupca) príslušný pre vysviacku vyberie toho najlepšieho.“

Z regiest Konštantínopolu vydaných Grumelom vyplýva, že patriarcha sám alebo spolu so svojou synodou menoval a aj prekladal biskupov, keď zriaďoval nové diecézy, alebo povýšil hodnosť ich titulárov, pričom to robil bez toho, aby sa niekedy pýtal Ríma.

K bodu 2: právomoci patriarchov k utváraniu liturgie a kánonického zákonodarstva. Intervencie Ríma v tejto oblasti sú počas celého prvého tisícročia mimoriadne zriedkavé. Jedným z najznámejších prípadov je spor o dátume slávenia Veľkej noci. Čo sa týka kánonického zákonodarstva, Rím neuznal 3. kánon Prvého konštantínopolského koncilu a 28. kánon Chalcedónskeho koncilu. Pápež Sergius I. (687 – 701) odmietal prijať kánony Trullského koncilu. Gregor Veľký anuloval synodu, ktorá udelila konštantínopolskému arcibiskupovi titul „Ekumenický patriarcha“. Tieto prípady ukazujú, že primát Ríma zahŕňa aj právo intervenovať v otázkach kánonického zákonodarstva. No keďže sú zriedkavé, nedokazujú nič proti správne chápanej autonómii.

V skutočnosti Východ reguloval svoju liturgiu a svoje kánonické zákonodarstvo v prvom tisícročí za normálnych okolností bez zasahovania Svätého stolca. Regestá Konštantínopolského patriarchátu ponúkajú výdatnú dokumentáciu k tejto skutočnosti. Patriarcha dáva predpisy v liturgických otázkach; sám osebe alebo spolu so synodou zavádza nové sviatky alebo fixuje dátum sviatkov. Patriarcha a synoda regulujú pôst a vydávajú disciplinárne predpisy všeobecnej povahy bez toho, aby si pýtali súhlas od Ríma.

Je správne, že cisár mal silný vplyv pri zákonodarstve a všeobecne v celkovom živote cirkvi. Jeho autorita však nebola vnímaná ako prichádzajúca zvonku. Bola mu vlastná, pretože byzantská spoločnosť, ktorej bol hlavou, bola chápaná ako jedna jediná, bola štátom a cirkvou v jednom.

K bodu 3: samostatné riadenie disciplíny kléru a laikov. Intervencie Ríma boli aj v tejto oblasti zásadne možné, ale mimoriadne zriedkavé. Za normálnych okolností miestne inštancie riadili disciplínu kléru a laikov, dozerali na dodržiavanie kánonov, trestali porušovateľov zákona atď. Intervencie Svätého stolca sa diali zavše z dôvodu apelácie z Východu na vyššiu autoritu v Ríme, no niekedy aj bez takejto apelácie. Ide celkovo o niekoľko desiatok prípadov v priebehu celého tisícročia. Pri apeláciách ide nezriedka o vieroučné záležitosti, takto v prípadoch Eutycha a Flaviána z Konštantínopolu. Iné prípady, ako prípad Ignatia (protihráča Fótia) a Gregora Asbestasa, sú sporné.

Oproti týmto zriedkavým intervenciám Ríma v disciplinárnych záležitostiach máme takmer nespočítateľné množstvo disciplinárnych opatrení miestnych autorít bez nejakého zasahovania Ríma. To bol v každom prípade normálny stav. Preto zaiste môžeme hovoriť o skutočnej autonómii patriarchátov v prvom tisícročí. 

Predošlé dve časti de Vriesovho článku Rím a patriarcháty Východu nájdete tu a tu.

Zdroj: Wilhelm de Vries unter Mitarbeit von Octavian Bârlea, Josef Gill, Michael Lacko, Rom und die Patriarchate des Ostens, Verlag Karl Alber Freiburg/München 1963, s. 17-22.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo