Po páde Konštantínopolu a zániku Byzantskej ríše sa patriarcha stal určitým spôsobom dedičom byzantského cisára. Turci uznali patriarchu za hlavu všetkých pravoslávnych v Osmanskej ríši a schválili mu, podľa starobylej zvyklosti v islamských štátoch, aj rozsiahlu jurisdikciu v občianskych záležitostiach nad pravoslávnymi poddanými tejto ríše. 

A tak postavenie patriarchu bolo skrze turecké podmanenie určitým spôsobom povýšené, aj keď sa patriarcha ocitol v nedôstojnej závislosti od tureckých sultánov, ktorí dosť často podľa ľúbosti ustanovovali a zosadzovali patriarchov a patriarchálnu hodnosť priam predávali na dražbe najviac ponúkajúcim.

Pri jeho novozískanej dôležitosti etnarchu všetkých pravoslávnych ríše je pochopiteľné, že patriarcha pociťoval málo túžby podrobiť sa patriarchovi v Ríme, najmä keď takéto podrobenie sa by ho urobilo podozrivým v očiach svojho tureckého pána. Pápež bol dušou odporu proti Turkom, neustále vyzýval ku križiackej výprave proti nim. Kto držal s pápežom, ocitol sa v podozrení, že je spriatelený s nepriateľmi Osmanskej ríše. Strach pred Turkami odrádzal aj patriarchov naklonených únii od toho, aby sa verejne prihlásili ku katolicizmu, hoci, ako sa to občas stávalo, súkromne zložili katolícke vyznanie viery.

Kontakty Rím – Konštantínopol

Po dobytí Konštantínopolu zostalo približne jedno storočie úplne prerušené spojenie s Rímom. Okolo polovice 16. storočia sa pomaly obnovilo. Rozbehol sa pomerne živý listový styk medzi Rímom a Konštantínopolom v úplne priateľskom tóne.

Obnovenie kontaktov bolo umožnené a podporované rozličnými faktormi. Predovšetkým treba uviesť začínajúci sa protektorát Francúzska nad katolíkmi Osmanskej ríše, ktorého prvé základy boli položené v zmluve uzavretej v roku 1535 medzi Františkom I. a Sulejmanom Nádherným.

František I. okolo roku 1530 podľa Jeana Cloueta. Foto: wikimedia

Pod ochranou Francúzska sa misionári rozličných reholí mohli usadiť v Turecku a vykonávať tam pomerne slobodne svoj apoštolát. Ich vplyv priviedol niektorých konštantínopolských patriarchov k zblíženiu s Rímom. Jezuiti prišli do Konštantínopolu najskôr v roku 1583 a potom znovu v roku 1608. V roku 1626 prišli kapucíni.

Aj niektorí bývalí chovanci pápežom Gregorom XIII. založeného gréckeho kolégia v Ríme pôsobili v prospech zblíženia patriarchov so Svätou stolicou, takto František Kokkos a Nikeforos Melissenos na začiatku 17. storočia.

Navyše benátska nadvláda nad radom gréckych ostrovov priviedla niektorých budúcich konštantínopolských patriarchov v ich mladosti do kontaktu s katolíckou cirkvou. Napríklad Atanáz Patellaros a Cyril Lukaris boli rodom z Kréty.

Nezriedka to bola nádej na pomoc, aj materiálneho druhu, ktorá podnietila konštantínopolského patriarchu alebo bývalého patriarchu, aby hľadal kontakt so Svätou stolicou. Niektorí, napr. Atanáz Patellaros a Cyril Kontaris, sa usilovali s podporou Ríma presadiť proti Cyrilovi Lukarisovi, ktorý bol podozrivý z kalvinizmu.

Občas bolo pohnútkou pre list pápežovi aj želanie dostať miesto pre svojho synovca v gréckom kolégiu.

Iniciatívy konštantínopolských patriarchov

Prvý raz došlo k obnoveniu kontaktu z podnetu patriarchu Dionýza I. (1546 – 1555), ktorý neskoršieho patriarchu Metrofana II. vymenoval za exarchu a poslal na Západ. V roku 1546 prišiel tento exarcha do Benátok a aj do Ríma a pracoval, pravdepodobne z výslovného poverenia patriarchom, v proúnijnom zmysle.

Za Joazafa II. (1555 – 1556) došlo k pokusu o zblíženie s Rímom. Neofytos II. (1602 – 1603 a druhý raz 1608 – 1612) vstúpil už v roku 1608 do styku s pápežom Pavlom V., poslal mu katolícke vyznanie viery a uznal ho za hlavu. Pätnásteho augusta 1608 jeho zástupca formálne odprisahal pápežovi v Ríme poslušnosť. Neofytos sa však zo strachu pred Turkami neodvažoval otvorene hlásiť ku katolicizmu. No prejavoval sa ako veľmi ústretový voči apoštolátu katolíckych misionárov. Mal vynikajúce vzťahy s jezuitami v Konštantínopole. Títo veľmi optimisticky informovali o ňom v Ríme.

Rafael II. (1603 – 1608) prejavoval veľkú sympatiu voči katolíkom. To mal byť dôvod jeho zosadenia.

Timoteos II. (1612 – 1620) bol veľmi naklonený katolíckej cirkvi, no zo strachu pred Turkami sa neodvažoval otvorene prestúpiť.

Atanáz Patellaros

Atanáz Patellaros sa v roku 1634 dostal na krátko na patriarchálny stolec ako odporca Cyrila Lukarisa, ktorý mal blízko ku kalvinizmu. Po svojom zosadení šiel do Ancony a odtiaľ sa usiloval dostať od Ríma podporu pre svoje nároky na patriarchálny stolec. Dvadsiateho prvého októbra 1632 zložil v Ancone vyznanie viery. O jeho úprimnosti existujú oprávnené pochybnosti.

Cyril Kontaris

V rovnakom čase vystúpil Cyril Kontaris ako rival Lukarisa. Kontaris bol ako žiak jezuitov veľmi naklonený katolíckej cirkvi. V apríli 1637 sa obrátil na pápeža Urbana VIII. s prosbou o podporu v boji proti kalvinistovi Lukarisovi. Pätnásteho decembra 1638 podpísal katolícke vyznanie viery. Po jeho zosadení v lete 1639 ho zavliekli do Tunisu a tam zomrel 24. júna 1640 ako mučeník pre svoju katolícku vieru.

Pápež Urban VIII., autorom busty je Giovanni Gonnelli, wikimedia

Cyril Lukaris

Vo veci Lukarisa, ktorý bol naklonený kalvinizmu, sa Rím v roku 1625 – 1627 na základe zavádzajúcich informácií oddal nádeji, že je naklonený únii. Cyrila Lukarisa zavraždili v roku 1638. Falošne obviňovali jezuitov, že k tomu prispeli. Do tejto záležitosti bol veľmi pravdepodobne zapletený Lukarisov rival Cyril Kontaris.

V skutočnosti nikdy nedošlo k nejakej vážnej únii v Konštantínopole. Rastúci vplyv Ruska na Blízkom východe bol jedným z dôvodov, ktoré viedli k prerušeniu kontaktov so Západom.

Kontakty Rím – blízkovýchodné patriarcháty

V patriarchátoch Blízkeho východu sa v novoveku podarilo dosiahnuť čiastkové únie. Na Blízkom východe už stáročia existoval úplne katolícky Antiochijský maronitský patriarchát. Podľa obvyklého názoru západných historikov tento patriarchát, ktorý vznikol v siedmom alebo ôsmom storočí, uzavrel v roku 1181 formálnu úniu s Rímom. Takto informuje Wilhelm z Týru, ktorý je súčasníkom týchto udalostí.

V novoveku vzniklo päť ďalších katolíckych patriarchátov: chaldejský s titulom babylonský, sýrsky s titulom antiochijský, ktorému bol potom pridelený aj titul alexandrijský a jeruzalemský, arménsky s titulom kilíkijský a koptský s titulom alexandrijský.

V skutočnosti tak došlo k zdvojeniu hierarchie existujúcich patriarchátov. No toto vôbec nebolo zámerom Ríma, ktorý sa skôr usiloval o to, aby postavil katolícku hierarchiu do čela celkových patriarchátov. To sa nepodarilo v nijakom prípade, a tak došlo, proti želaniam Svätej stolice, k zdvojeniu hierarchie.