Rím a práva patriarchov

Rím a práva patriarchov

Kristus odovzdáva Petrovi kľúč. Freska od Pietra Perugina z roku 1481.

Dozviete sa, prečo je historicky neudržateľná teória o troch petrovských stolcoch.

Pokračovanie de Vriesovho článku Rím a patriarcháty Východu v prvom tisícročí.

Ak teraz chceme hovoriť o otázke, ako sa Rím staval k vzniku týchto relatívne samostatných jednotlivých cirkví na Východe, tak sa musíme, samozrejme, vyvarovať toho, že túto otázku budeme chcieť riešiť predpokladajúc centrálny systém riadenia, podobný tomu dnešnému, v celkovej Cirkvi. Rímsky biskup mal v tej dobe zásadne tie isté práva, ktoré má aj dnes. Ale je nepopierateľnou historickou skutočnosťou, že v storočiach vzniku patriarchátov nevyužíval tieto práva v tej istej miere ako dnes. Ako ukázal Hertling vo svojom veľmi poučnom článku „Communio und Primat“, funkcia pápežstva v prvých storočiach spočívala predovšetkým v tom, že pevným zväzkom sviatostno-právneho communia držal pospolu množstvo medzi sebou rovnoprávnych biskupov. Základná funkcia pápežstva v tej dobe nespočívala v tom, že podnikalo početné úradné výkony, ale že bolo naporúdzi ako rozhodujúce centrum communia.

Rozdelenie konkrétnych úloh a riadnych plných mocí na obidvoch nositeľov autority, ktorí existujú podľa božského práva v Božej Cirkvi, totiž medzi pápežstvo a episkopát, bolo podľa vtedajšej obyčaje oveľa viac v prospech episkopátu než dnes. V tej dobe bolo úplne normálnym vykonávaním biskupského úradu to, že biskupi – a neskôr jeden z nich ustanovený patriarcha, ktorému kvôli lepšiemu riadeniu cirkvi preniesli celý rad svojich plných mocí – vykonávali funkcie ako poriadok liturgie, kánonického zákonodarstva, riadenie disciplíny. Bolo by nehistorické, keby sme plné moci patriarchov chceli vysvetliť skrze udelenie privilégií Rímom, t. j. ako mimoriadne prenesenie radu fakúlt, ktoré samy osebe nutne prináležia rímskej centrálnej moci. Privilegované bolo postavenie patriarchu vzhľadom na biskupov závislých od neho, no nie vzhľadom na Rím. Ani Nicejský koncil nevie nič o prenesení privilégií na patriarchov rímskym biskupom. Koncil sa odvoláva na zvykové právo. Vznik právoplatného zvyku v nejakom spoločenstve, pravdaže, predpokladá tichý súhlas jeho najvyššej hlavy, v našom prípade rímskeho biskupa. Musíme preto predpokladať takýto súhlas.

Katolikáty mimo ríše

Čo sa týka najskôr obidvoch katolikátov mimo ríše, katolikátu perzskej a katolikátu arménskej cirkvi, nie je nám známe vôbec žiadne stanovisko Ríma k ich vývoju. V starých dokumentoch perzskej cirkvi nie je nikdy reč o Ríme a jeho biskupovi. Perzská cirkev má dočinenia len so „západnými otcami“ a to sú biskupi Sýrie a severnej Mezopotámie. Skrze svoje spojenie s týmito biskupmi bola skutočne až do prijatia nestorianizmu, bez toho, aby to bolo niekedy reflexívne vyzdvihnuté, v spoločenstve aj s najvyššou hlavou celkovej Cirkvi, rímskym biskupom. Až v neskorších právnych zbierkach, ktoré vznikli približne v 8. storočí a v ktorých našli prijatie pseudonicejské kánony s ich uznaním primátu, je reč o právach rímskeho biskupa. Recepcia týchto kánonov však v žiadnom prípade neovplyvnila teológiu nestoriánov. Pôsobili jednoducho ako cudzie teleso v celku nestoriánskej cirkvi. Obrátene nie je známy nijaký pápežský dokument prvého tisícročia, ktorý by sa zaoberal perzskou cirkvou. V čase jej vzniku pápežský vplyv nesiahal tak ďaleko a neskôr sa táto cirkev prijatím nestorianizmu oddelila od katolíckeho spoločenstva.

Ani arménska cirkev nemala v celom prvom tisícročí výslovné vzťahy s Rímom. Zbierka „Acta Romanorum Pontificium“, ktorá bola zverejnená k príprave východného cirkevného práva v roku 1943 vo Vatikáne, nepozná nijaký dokument, ktorý by obsahoval nejaké stanovisko pápeža prvého tisícročia k arménskej cirkvi. Správa, že svätý Gregor Osvietiteľ prišiel do Ríma k pápežovi Silvestrovi, aby sa ním nechal potvrdiť ako katolikos, je iba zbožnou legendou, aby sa neskôr ospravedlnila skutočná situácia. Na základe existujúcich prameňov sa nedá tvrdiť viac než tichý súhlas hlavy celkovej Cirkvi k centrálnej, relatívne samostatnej správe, ktorá sa vytvorila v oboch katolikátoch mimo ríše.

Patriarcháty v rámci ríše

Ani čo sa týka patriarchátov v rámci ríše, Rím v celom prvom tisícročí nikdy nevzniesol nárok, že udelil patriarchom ich mocenskú prevahu výslovne ako privilégium a ako účasť na pápežskej plnej moci. Pápeži uznávajú plné moci patriarchov Alexandrie a Antiochie, no odvádzajú ich pravidelne z tradície a kánonov koncilov. Popritom existuje aj odôvodnenie z petrovského pôvodu týchto stolcov. Proti patriarchálnym právam Konštantínopolu, ktoré boli odvodené z politického postavenia mesta, sa pápeži dlho bránili, no napokon ich de facto uznali. Ani Jeruzalem im nebol ako patriarchát príjemný, pretože za svoje prednostné postavenie vďačil zákonodarstvu Chalcedónskeho koncilu o patriarchátoch, ktoré Rím odmietal.    

Najskôr k Alexandrii a Antiochii: Už Inocent I. v  liste adresovanom antiochijskému biskupovi Alexandrovi (415) odvádzal zo 6. kánonu Nicejského koncilu právo antiochijského biskupa vysviacať metropolitov svojho územia a starať sa aj o uvádzanie biskupov do úradu. Nie je to teda pápež, kto udeľuje biskupovi Antiochie privilégiá, ale antiochijský biskup ich má na základe rozhodnutia koncilu, ktorý sa odvoláva na starý zvyk. Lev I. bráni práva Alexandrie a Antiochie proti nárokom Konštantínopolu, ako tieto vychádzajú najavo v 28. kánone Chalcedónskeho koncilu, pričom Lev. I. sa odvoláva na nedotknuteľné kánony Nicejského koncilu, ktoré boli ustanovené Svätým Duchom. Mikuláš I. vo svojej inštrukcii pre Bulharov (866) odvádza poradie Alexandrie hneď po Ríme z kánonov Nicejského koncilu. Lev IX. sa vo svojom liste antiochijskému patriarchovi Petrovi (1052) na ochranu úcty a práv Antiochie, ktoré videl ohrozené Konštantínopolom, odvoláva na posvätnú tradíciu Otcov, ktorú nikto nesmie porušiť.

Teória troch petrovských stolcov

Popritom sa objavuje už od pápeža Damaza (366 – 384) odôvodnenie práv patriarchov z teórie o troch petrovských stolcoch: Rím, Alexandria a Antiochia. V pápežovi a patriarchoch Alexandrie a Antiochie žije ďalej autorita svätého Petra. Tieto tri stolce tvoria v podstate jediný stolec: to výslovne hovorí Gregor Veľký: „Je to teda jediný stolec a stolec jediného (svätého Petra), ktorému na základe božskej autority teraz predsedajú traja biskupi.“ Podľa toho teda patriarchom Alexandrie a Antiochie ako Petrovým nástupcom prináleží na základe božského práva plná moc spravovať jednu časť Božej Cirkvi.

Táto teória nemohla byť ani historicky, ani teologicky udržateľná. Petrovský pôvod Alexandrie je viac ako problematický. A keď už Alexandrii, ktorú založil Petrov žiak, má patriť taká významná prednosť, prečo potom nie aj Jeruzalemu, odkiaľ predsa nepochybne samotný Peter po Turícach najskôr viedol Cirkev? Navyše, je nepochopiteľné, prečo nejakému mestu, len kvôli tomu, že tam kedysi pôsobil Peter alebo Petrov žiak, má na večné časy z moci božského práva prináležať prednostné postavenie.

Rím a Konštantínopol

Teória o troch petrovských stolcoch môže mať svoj dôvod v tom, že pápeži, ktorí si reflexiou stále viac uvedomovali svoje práva primátu, si takto chceli urobiť prijateľnejšou skutočnosť, že patriarchovia Alexandrie a Antiochie skutočne samostatne riadia jednu časť Cirkvi. Keď to robili ako podriadení nástupcovia Petra, potom predsa len všetka úcta pripadala skutočnému Petrovi v Ríme. Táto teória bola predovšetkým vynikajúcim bojovým prostriedkom proti rivalovi Ríma na Východe, teda proti konštantínopolskému patriarchovi. To, že mohla byť chápaná takto, vyplýva zo skutočnosti, že sa objavuje zakaždým, keď pápeži mali zvláštne dôvody postaviť sa proti Konštantínopolu. Nachádzame ju najskôr na rímskej synode v roku 382 v čase pápeža Damaza, jeden rok po tom, čo Konštantínopolský koncil vo svojom 3. kánone schválil arcibiskupovi nového cisárskeho mesta čestnú prednosť hneď po biskupovi starého Ríma. Lev Veľký bojuje teóriou o troch petrovských stolcoch proti nárokom Konštantínopolu, ktoré boli sformulované v 28. Kánone Chalcedónskeho koncilu. Tento kánon treba odmietnuť, pretože v božských veciach rozhoduje podľa svetských hľadísk, podľa politického postavenia miest, a nie podľa apoštolského, petrovského pôvodu biskupských stolcov. Konštantínopol nemá právo na prednosť, pretože nie je petrovský. Gregorovi Veľkému slúži táto teória v boji proti titulu „Ekumenický patriarcha“, ktorý si priložil konštantínopolský patriarcha. Mikuláš I. ju používa v hádke s Fótiom. Napokon Levovi IX. slúži v spore s Michalom Kerullariom.

Pápeži teda najskôr prinajmenšom teoreticky neuznávali nároky Konštantínopolu na patriarchálnu hodnosť, no predsa len sa museli prakticky, aj keď proti svojej vôli, podvoliť k uznaniu prednostného postavenia nového cisárskeho mesta, ba napokon dokonca nechali platiť jeho pozíciu po starom Ríme, no zdôrazňovali, že toto je ústupok z čistej žičlivosti. Už Gregor Veľký vo svojom liste východným patriarchom, aj tomu jeruzalemskému, v ktorom im oznámil svoje zvolenie, dal biskupovi Konštantínopolu prvé miesto medzi nimi. Pápež Teodor I. v liste cisárovi Konštantínovi II. z roku 642 hovorí už celkom samozrejme o patriarchálnej hodnosti Konštantínopolo. Štvrtý Konštantínopolský koncil proti Fótiovi, ktorý uznal pápež Hadrián II., stanovil vo svojom 21. kánone poradie: Konštantínopol, Alexandria, Antiochia, Jeruzalem. Lev IX. myslí zaiste na tento koncil, keď priznáva, že jeho predchodcovia na niekoľkých synodách z čistej dobroty uznali čestné práva Konštantínopolu.  

Zdroj:

Wilhelm de Vries unter Mitarbeit von Octavian Bârlea, Josef Gill, Michael Lacko, Rom und die Patriarchate des Ostens, Verlag Karl Alber Freiburg/München 1963, s. 12-17. Vybral a preložil o. Ján Krupa.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo