Noví svätí: Pavol VI. a Oscar Romero

Noví svätí: Pavol VI. a Oscar Romero

Pavol VI. a Oscar Romero. Salvádorský arcibiskup ukazuje pápežovi fotografiu Rutilia Grandeho, kňaza zavraždeného v roku 1977. Foto: wikimedia.org

Minulý týždeň Vatikán ohlásil, že v októbri budú svätorečení Pavol VI. a arcibiskup Óscar Romero.

V oboch prípadoch bola mojou bezprostrednou reakciou spokojnosť – i keď som sa pokúšal sám sebe vysvetliť, prečo vlastne.

Svätci môžu mať, samozrejme, vážne nedostatky. Apoštoli opustili Ježiša, keď ich najviac potreboval, a Peter dokonca poprel, že ho pozná. Cítime však, že to tak muselo byť: Ježiša muselo opustiť celé ľudstvo, a takmer by sa zdalo, že i samotný Otec, aby dosiahol najväčšie hlbiny – a priviedol tak každého a všetko naspäť.

Pri novších svätých sa však azda zamyslíme. Napríklad na Pavlovi VI. bolo toho dosť pochybného – aspoň podľa mňa. Tento svojou povahou opatrný muž dostal na zodpovednosť Druhý vatikánsky koncil, keď ho po smrti Jána XXIII. zvolili za pápeža.

Muž s jeho pôvodom a charakterom nebol veľmi vhodný na to, aby sa s týmto pasoval, ako ani s celým zmätkom v 60. a na začiatku 70. rokov. Napriek tomu ho zvolili za pápeža. Vo svojom rozhodovaní bol amletico – „hamletovský“ – čo je výraz, ktorý som počul od Talianov na jeho adresu.

A do určitej miery majú zaiste pravdu. Dovolil, aby ho využili – a otvorene mu klamali – liturgickí reformátori, ako napríklad Annibale Bugnini. (Louis Boyer o Bugninim vo svojich memoároch hovorí, že to bol „človek, ktorému rovnako chýbala kultivovanosť a základná čestnosť“.) Keď Pavol konečne precitol, poslal Bugniniho ako pronuncia do Iránu. To už ale bolo neskoro. Naša liturgia bola zničená a stále čaká na obnovu.

Pavol VI. bol vo svojej podstate veľmi dobrý muž, ktorý takmer bez pomoci odporoval osudnému omylu. Zdá sa, že kanonizačný proces a zázraky to potvrdzujú. Zdieľať

Pavol bol podľa mňa aj hlboko naivný, pokiaľ ide o globálne záležitosti. Encyklika Populorum progressio (1967) je mišmaš v štýle doktora Jekylla a pána Hyda: má správne katolícke sociálne princípy, no vo svojich (nepodložených) návrhoch opatrení je progresívna až nepoužiteľná. Ešteže to všetko prehrmelo bez nejakého väčšieho vplyvu na čokoľvek.

Pavol VI. však hneď nasledujúci rok vydal encykliku Humanae vitae. Jeho hamletovské váhanie nad týmto rozhodnutím pravdepodobne spôsobilo, že reakcia na ňu bola horšia, než mala byť. Napriek tomu však urobil správnu vec, hrdinsky, keď mu takmer všetci hovorili, že sa mýli. Keby to Cirkev pri antikoncepcii vzdala, čoskoro by prišli na rad manželstvo a rodina – čo sa v liberálnych kresťanských cirkvách naozaj stalo.

Božechráň, aby sme po tomto všetkom boli pri príležitosti 50. výročia tejto encykliky svedkami „novej paradigmy“ pre jej relektúru.

Keď Pavol zomrel, bol som práve v Taliansku ako študent v rámci Fulbrightovho programu a vzal som so sebou ženu a rodičov, aby ho šli pozrieť, ako ležal na márach, veľmi zle zabalzamovaný. Dokonca i vtedy som mal pocit, že to bol vo svojej podstate veľmi dobrý muž, ktorý takmer bez pomoci odporoval osudnému omylu. Zdá sa, že kanonizačný proces a zázraky to potvrdzujú.

Bol mužom svojich čias a ťažko povedať, prečo Duch Svätý viedol kardinálov-voliteľov práve k nemu. Odhliadnuc však od kontroverzií a omylov si pri hlavnej veci udržal jasnú hlavu, keď ju všetci okolo neho strácali.

Moje postoje voči Óscarovi Romerovi boli úplne odlišné – a menili sa. Zavraždený bol v roku 1980, pár rokov predtým, než som sa nasťahoval do Washingtonu. Počas týchto rokov studenej vojny a zástupných vojen v Salvádore, Nikarague, Čile, Angole, Mozambiku, Etiópii, ako aj v mnohých iných krajinách mal človek nevyhnutne sklon posudzovať činy nejakej vedúcej osobnosti podľa toho, ako sa zaradila v rámci veľkého rozdelenia medzi Východ a Západ.

O Romerovi som toho veľa nevedel, len že bol hrdinom ľudí, ktorí pri takmer každej politickej otázke podľa mňa tvrdošijne zotrvávali v omyle. Predpokladal som, že on bol z rovnakého cesta.

Niektorí Romerovi kňazi urobili nešťastné rozhodnutie hlásať marxizmus. Pokúšal sa ich pritiahnuť späť k sebe, no eskadry smrti niekoľkých zložili. Na druhej strane však Romero vedel, že marxizmus neprinesie jeho ľudu nič dobrého. Zdieľať

Po dvadsiatich rokoch, keď som začal písať knihu Catholic Martyrs of the Twentieth Century (Katolícki mučeníci 20. storočia), som zistil, že sa mýlim. V istom zmysle bol Romero – podobne ako Pavol VI. – človek, ktorý nebol vhodný pre krízu, v ktorej sa ocitol. Pochádzal z veľmi skromného prostredia v Salvádore a na vedúcu pozíciu sa dostal len vďaka inteligencii a schopnostiam.

To, žiaľ, znamenalo, že sa ocitol priamo uprostred ozbrojeného konfliktu medzi marxistickými gerilami a bohatou oligarchiou, ktorá sa neštítila používať na potlačenie revolucionárov ani súkromné eskadry smrti.

Jeho emočná a duševná rovnováha trpela. Prešiel psychologickým poradenstvom – Ján Pavol II. ho niekoľkokrát zavolal do Ríma, aby ho v zápase posilnil. Tesne predtým, ako ho zastrelil paravojenský atentátnik počas omše v ústave pre liečbu rakoviny, bol na miestnych rekolekciách v Opus Dei – čo nie je práve parenisko teológie oslobodenia v Latinskej Amerike.

Keď som sa vážne začítal do jeho života, objavil som pár vecí, o ktorých som predtým nemal poňatia. Samozrejme, netušil, čo so Salvádorom. To nikto. Niektorí jeho kňazi urobili nešťastné rozhodnutie hlásať marxizmus. Pokúšal sa ich pritiahnuť späť k sebe, no eskadry smrti niekoľkých zložili. Na druhej strane však Romero vedel, že marxizmus neprinesie jeho ľudu nič dobrého.

Ak čítate jeho kázne a pastierske listy, neustále balansuje na hrane: pravdivo odsudzuje útlak a nespravodlivosť vládnucich klanov, ale i násilie a ideologické nebezpečenstvá marxistických geríl.

Je jednoducho dobre, že títo dvaja bratia v Kristovi, ktorí zažili jedny z najhorších chvíľ pre Cirkev i pre svet za posledné desaťročia, budú vyhlásení za svätých. A že my, ktorí tiež žijeme v hlboko znepokojivých časoch, ich budeme môcť prosiť o príhovor. Zdieľať

Dával som si veľký pozor, aby som vo svojej knihe Romera nekanonizoval – to som nechal na Rím. No hoci ju preložili do niekoľkých jazykov, v španielčine nikdy nevyšla – podľa latinskoamerických priateľov to bolo preto, že moje stránky o Romerovi boli trochu sympatizujúce. A moja kapitola o mučeníkoch počas Španielskej revolúcie odradila ľavicové vydavateľstvá. Toto sú ideologické rozdelenia, dokonca i v Cirkvi.

Je však krátkozraké vidieť všetko cez politiku či ideológiu, zvlášť vyhlasovanie za svätých. Vatikán má nepochybne komplexné dôvody kanonizovať týchto dvoch mužov práve teraz. Úvahy o tom však patria na inokedy.

Nateraz je jednoducho dobre, že títo dvaja bratia v Kristovi, ktorí zažili jedny z najhorších chvíľ pre Cirkev i pre svet za posledné desaťročia, budú vyhlásení za svätých. A že my, ktorí tiež žijeme v hlboko znepokojivých časoch, ich budeme môcť prosiť o príhovor.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: New Saints: Paul VI and Oscar Romero.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo