Za ruženec pred omšou nás považovali za ultrakonzervatívcov

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Za ruženec pred omšou nás považovali za ultrakonzervatívcov

Rozhovor s kňazom Benjamínom Kosnáčom, ktorý 19 rokov spravoval farnosť na predmestí amerického Detroitu.

Bol mladým kňazom, keď ho v roku 1998 arcibiskup Sokol poslal do USA. Strávil tam 19 rokov ako správca pôvodne slovenskej farnosti na predmestí Detroitu. Počas jeho pôsobenia vzrástol počet zaregistrovaných domácností vo farnosti z 200 na súčasných 1 200. 

Hovorí, že je za tým snaha robiť to, čo cirkev má – ponúkať denne možnosť spovede, byť verný katolíckemu učeniu a nerobiť liturgické experimenty. Naučil sa slúžiť aj tridentskú omšu, no keď ho stretnete na ulici, určite ho nebudete tipovať na tradicionalistu. Benjamín Kosnáč (49).

Máte nezvyčajné krstné meno… 

Benjamínmi sú nazývaní tí najmladší a platí to aj u mňa. Mám troch starších bratov. Ale po mne prišli ešte dve sestry.

Takže rodičia sa dočkali aj dievčat.  

Už keď sa im narodili traja chlapci za sebou, tak začali chodiť do Marianky modliť sa k Panne Márii, aby im bolo dopriate aj dievča. Museli si však chvíľu počkať a zniesť ešte jedného chlapca. Nie každá modlitba býva vyslyšaná hneď a presne tak, ako my chceme. Ale Pán Boh vie, čo robí.

Odkiaľ pochádzate? 

Som Bratislavčan, Karlovešťan. Základnú, strednú aj vysokú školu bohosloveckú som vychodil tu v Bratislave. 

Keď sa opýtame dobovým jazykom – rodičia boli vysporiadaní s náboženskou otázkou? 

Každý deň chodili na svätú omšu, zúčastňovali sa na stretnutiach v rámci tajnej cirkvi, otec nikdy nevstúpil do strany. Takže áno, boli vysporiadaní (úsmev). 

Vraj ste boli veľkým knihomoľom.

To áno, mal som načítané všetky mayovky a verneovky. 

Kedy ste si uvedomili, že chcete byť kňazom? 

Od piatich rokov som miništroval, takže myšlienky na kňazské povolanie prichádzali pravidelne v akýchsi vlnách. Ku kňazstvu mi dopomohli nielen dobrí kňazi u nás v Karlovej Vsi, ale aj saleziáni, s ktorými som prišiel do kontaktu počas strednej školy. Rovnako dobre ako v kňazstve som sa však videl aj v manželstve. V duchu som občas hromžil, prečo ma Pán Boh nespravil gréckokatolíkom (smiech).

Do kňazského seminára ste sa hlásili ešte pred pádom totality. Čo vám na to vraveli učitelia na gymnáziu?

Nijako som neskrýval svoju vieru, takže triedna učiteľka si len povzdychla: Ja som vedela, že to takto dopadne.

Pred mesiacom sme si pripomenuli 30. výročie Sviečkovej manifestácie. Ako Bratislavčan z katolíckej rodiny ste sa na nej zúčastnili?

Boli na nej moji rodičia aj súrodenci, ale ja nie.

Prečo?

Práve na ten deň si arcibiskup zavolal nádejných bohoslovcov do Trnavy. Večerné vlaky kvôli manifestácii nestáli na Hlavnej stanici, ale iba v Novom meste, odkiaľ zrušili električky, takže cestou peši do mesta sme stretali už len mokrých ľudí, ktorí išli ma omšu ku kapucínom.   

A čo november 1989?

Ten sme si užili naplno. Keďže VŠMÚ sa nachádza neďaleko kňazského seminára, niektorí bohoslovci chodili aj na koordinačné stretnutia disidentov, umelcov a študentov. Sedeli sme medzi nimi dokonca v reverendách. Myslím, že boli radi, že nás tam vidia. 

Predstavení v seminári vám to tolerovali?

Oni o tom nevedeli. Alebo sa aspoň tak tvárili.

Za kňaza ste boli vysvätený v roku vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Prvá polovica 90. rokov bola dobou duchovného prebúdzania. Na všetky tri kaplánske miesta v Seredi, Nových Zámkoch aj v Komárne spomínam veľmi rád, pretože život vo farnostiach bol naozaj živý. Mládež bola zapálená, rodičia sa cez svoje deti vracali späť k viere, chodili s nimi do kostola. Bola to krásna doba.

Nemrzelo vás, že arcibiskup Ján Sokol, ktorý mal v tom čase na starosti zahraničných Slovákov, vás v tom čase poslal do USA? 

On mi to predostrel ako návrh a ja som súhlasil. Som dobrodružný typ, po anglicky som vedel vcelku dobre, takže som sa tešil na novú výzvu. Pôvodne som mal ísť na rok, tak znela dohoda medzi mojím a detroitským arcibiskupom. Potom to predĺžili o dva roky, znova o dva roky a potom na mňa zabudli (smiech). Na Slovensko som sa vrátil po takmer 19 rokoch.

Koľko slovenských kňazov momentálne pôsobí v Amerike?

V slovenských farnostiach v USA a Kanade je ich asi dvanásť. Najviac Slovákov žije na osi Pensylvánia – Ohio – Michigan, pretože kedysi tu bol silný banský, oceliarsky a automobilový priemysel. Emigranti si tu vedeli nájsť prácu. 

Farnosť, v ktorej ste pôsobili, bola slovenská? 

Áno, bola to farnosť pôvodne zriadená pre Slovákov, v ktorej časom začali prevažovať Američania. Tých bolo 90 až 95 percent. Dochádzali aj z väčších vzdialeností, takže okrem iných vecí som musel riešiť aj dostatok parkovacích miest. Lebo ľudia do kostola a priľahlých pastoračných priestorov neprichádzali len na omše, ale rodičia tu vozili deti aj na náboženstvo. V USA platí dôsledná odluka štátu a cirkvi, takže deti, ktoré nechodia na katolícke školy, absolvujú náboženstvo vo farnosti.

Koľko parkovacích miest bolo pri vašom kostole?

Asi 300 až 400. Keď prišli ľudia na omšu, vyzeralo to tam ako pred slovenským hypermarketom. Niekedy zaparkoval van a vyvalilo sa z neho aj šesť detí. Štyria chlapci išli miništrovať a dievčatá spievať do spevokolu.

Takéto mnohopočetné rodiny boli asi skôr výnimkou, nie?

Ani by som nepovedal. V mojej farnosti žilo pomerne veľa viacpočetných rodín so štyrmi-piatimi deťmi. Výnimočné boli skôr rodiny s jedným-dvoma deťmi. Približne 200 našich rodín homeschoolovalo, to znamená, že jeden z rodičov bol v domácnosti a vyučoval deti.

Platilo to aj o slovenských rodinách?

Nie, oni mali menej detí, v priemere tri. A čo viem, tak ani jedna nerobila homeschooling. 

Takže ste asi mali aj dosť miništrantov.

Jasné, viac ako dvesto. Počas pracovných dní chodilo pravidelne miništrovať asi 20 chlapcov, na hlavnej nedeľnej anglickej omši ich bolo približne 70. 

Spomínate chlapcov. Dievčatá u vás neminištrovali? 

Vo väčšine amerických farností miništrujú aj dievčatá, čo vôbec nekritizujem, ale u nás miništrovali len chlapci.

Prečo? 

V amerických farnostiach to funguje tak, že miništranti alebo miništrantky majú zadaný víkend, kedy miništrujú, takže vo väčších farnostiach sa dostanú k oltáru len raz za dva-tri mesiace. Potom je tu ďalší faktor – v určitom veku nechcú byť chalani spolu s babami. V mnohých prípadoch sa to končilo tak, že napokon miništrovali len dievčatá, keďže boli vytrvalejšie a početnejšie. Preto som považoval za dobré vytvoriť priestor pre chlapcov. 

„Už dlho sa ukazuje jedna vec – snaha zapáčiť sa ľuďom tým, že rozriedime kresťanské učenie, neprináša ovocie.“ Zdieľať

Nerobil som ani rozpisy, kto má ísť kedy miništrovať. Dokonca som rodičov povzbudzoval, aby všetci chlapci, ktorí chodia do kostola, chodili aj miništrovať. Je to pre nich zaujímavejšie, ako len sedieť pri rodičoch, a popri tom sa naučia lepšie vnímať liturgiu.  

Odrazilo sa to aj na kňazských povolaniach?

Myslím, že áno, lebo počas mojej éry išli do seminára deviati chlapci. 

Aká veľká bola vaša farnosť? 

Na nedeľné omše prichádzalo súhrnne asi 2 500 ľudí. Na hlavnej anglickej omši bývalo od 600 do 700 ľudí, na slovenskej približne stovka. V USA to funguje tak, že každá domácnosť, bez ohľadu na to, koľko má členov, je registrovaná v nejakej farnosti. Má svoje farské číslo a farnosť aj finančne podporuje.

Keď som prišiel do svojej už bývalej farnosti, bolo zaregistrovaných asi dvesto domácností. Keď som pred rokom odchádzal, bolo ich 1 200. Do sto z nich bolo slovenských.  

Čomu pripisujete tento nárast?

Usiloval som sa, aby v našej farnosti bola liturgia slávená čo najúctivejšie. Poskytovali sme každodennú možnosť svätej spovede. V kázňach sme sa nevyhýbali témam, ktoré sú citlivé a pre mnohých nepríjemné. Napríklad sme hovorili o potrate ako o vražde. Myslím, že mnohí veriaci si cenili práve to, že otvorene hovoríme o prolife témach či sexuálnej morálke. Pritom sme nehovorili nič výnimočné – len to, o čom učí cirkev. 

Už dlho sa totiž ukazuje jedna vec – snaha zapáčiť sa ľuďom tým, že rozriedime kresťanské učenie, neprináša ovocie. Zároveň som rád, že zdôrazňovanie tradičnej náuky neviedlo k nejakej skostnatenosti či k posudzovaniu druhých, kto je nakoľko dokonalý či nedokonalý. 

Myslím, že mnohí veriaci to prijímali veľmi pozitívne, a preto sa z iných, aj vzdialenejších farností prehlasovali u nám. 

Mnohé americké farnosti majú komunitný charakter. Veriaci sa stretajú nielen na omšiach, ale aj pri rôznych aktivitách. 

Aj my sme mali mnoho pravidelných podujatí pre deti, mládež či pre dospelých. Príležitostí stretať a zapájať sa bolo naozaj dosť. Či už to boli modlitbové stretnutia alebo vzdelávacie, charitatívne, ale aj zábavné aktivity.

Poviem vám jeden príklad. Tak ako je zvykom na Slovensku, na prvé piatky som chodil spovedať chorých a udeliť im sväté prijímanie. Viacerí mi však hovorili, že by radi prijímali častejšie. Tak som oslovil niekoľkých veriacich, či by nechceli byť mimoriadnymi vysluhovateľmi a vďaka nim mohli chorí prijímať Eucharistiu omnoho častejšie. 

Postupne ako naša farnosť rástla, som si musel vytvárať okruh stálych spolupracovníkov, lebo sami s kaplánom by sme to nezvládali.

Koľko takýchto tradičných, nazvime to konzervatívnych farností bolo v Detroitskej arcidiecéze?

Z približne 300 ich bolo tak do 15. Ani ja, ani môj predchodca Elemír Mikuš, ktorý tu pôsobil takmer 30 rokov, sme pritom nijako zvlášť nezdôrazňovali, že sme konzervatívna farnosť. Viedli sme ju tak, ako sme sa to naučili u nás na Slovensku. Napríklad pred svätou omšou sa ľudia v kostole modlili ruženec. Niektorí zvonku, čo sa o tom dopočuli, sa chytali za hlavu, že čo sme to za predkoncilovú farnosť.  

No v USA už len to, že sa modlíte ruženec, chodíte na pravidelnú spoveď a Eucharistiu prijímate pokľačiačky do úst, je prejavom ultrakonzervativizmu.

Pred niekoľkými dňami sme na Postoji písali o rôznych spôsoboch udeľovania svätého prijímania. Vy ste teda veriacich viedli k tomu, aby prijímali do úst a pokľačiačky?

Zaviedol to ešte môj predchodca. Ale keď prišiel niekto zvonku a nevedel, že u nás sa primárne prijíma takto, dal som mu Eucharistiu aj normálne na ruku. 

Asi neviete, ale v Detroite je veľké satanistické centrum, takže k preferovaniu prijímania do úst ma viedla aj obava z odnesenia a zneuctenia Eucharistie. Zaužívanie prijímania do úst bolo spojené ešte aj s tým, že Eucharistiu som väčšinou rozdával pod obojakým spôsobom.

Pravdou však je, že vaša farnosť mala v sebe aj čosi predkoncilové. Narážame na to, že ste pravidelne slúžievali takzvanú tridentskú omšu.

Za týmto svojím pastoračným rozhodnutím si stojím. Vždy je to tak, že keď sa kyvadlo vychýli príliš na jednu stranu, vyvolá to opačnú reakciu. Detroit je jedným z centier amerického katolíckeho liberalizmu, kde sa vyslovene experimentovalo s liturgiou. V jednej farnosti mali napríklad počas omší fajčiarske prestávky, inde sa zasa konali šašovské omše.

Aké?

Šašovské. Na detských omšiach sa kňaz jednoducho prezliekol za šaša, aby takýmto spôsobom upútal pozornosť detí. V takomto šašovskom oblečení slúžil celú omšu. Rozumiem, že za takýmito liturgickými experimentmi nemusel byť vždy len zlý úmysel – mnohí kňazi hľadali možnosti, ako ľuďom priblížiť Boha im zrozumiteľným spôsobom.

Ale keď sa to preženie, tak liturgia nadobúda len horizontálny rozmer, vytráca sa z nej všetko posvätno a prechádza sa k sebaglorifikovaniu ľudského spoločenstva. Klaňanie sa Bohu preňho samotného sa tak úplne vytráca.

„Detroit je jedným z centier amerického katolíckeho liberalizmu, kde sa vyslovene experimentovalo s liturgiou.“ Zdieľať

Na Západe sa ľudia bežne v kostoloch rozprávajú o práci, nakupovaní, rodine až do samotného začiatku svätej omše. Mne je sympatické, že chcú prežívať vzájomné spoločenstvo, ale na to predsa máme pastoračné priestory pri kostole. Samotný kostol má byť domom modlitby, stíšenia a uctievania Boha. 

Vráťme sa k tým tridentským omšiam. Prečo ste ich začali slúžiť?

Jedna moja farníčka si vzala za manžela muža, ktorý prežil vnútorné obrátenie a od laxnej viery sa posunul k lefèbvristom a od nich až k sedevacantistom, teda k najtradicionalistickejším skupinám, ktoré už stoja mimo katolíckej cirkvi. Cez neho som nadviazal kontakt s týmito tradicionalistickými veriacimi.

Viacerí z nich mi vraveli, že keby mali možnosť sláviť predkoncilovú liturgiu v rámci katolíckej cirkvi, tak od lefèbvristov či sedevacantistov odídu. Približne v tom čase pápež Benedikt XVI. rozšíril možnosti slávenia predkoncilovej liturgie, tak som ju kvôli týmto veriacim začal sláviť aj ja.

Koľko ľudí sa na nej zúčastňovalo?

Slávil som ju raz týždenne a prichádzalo na ňu od 100 do 150 ľudí. Boli tam všetky vekové kategórie, dokonca som mal aj štyroch či piatich stálych miništrantov. Občas ich bolo aj viac.

Na Postoji sme viackrát písali o tom, že veriaci na Západe sa spovedajú veľmi málo alebo vôbec. Dokonca to platí aj pre kňazov. Aká bola vaša skúsenosť?

Najčastejším spôsobom spovedania v USA sú asi kajúce pobožnosti. Kňaz prečíta zo Svätého písma, prednesie krátku kázeň, veriaci si spoločne pospytujú svedomie a vyjadria ľútosť nad spáchanými hriechmi. Potom nasleduje individuálne vyznanie hriechov a rozhrešenie.

Zažil som však aj prípady, keď kňaz povedal veriacim: „Je vás veľmi veľa, tak každý si vyberte jeden hriech, ktorý vyznáte, aby sme tu neboli príliš dlho.“ Dôsledkom takéhoto prístupu je, že mnoho Američanov sa nevie spovedať a nerozlišujú medzi ťažkými a ľahkými hriechmi, keďže nemajú dostatočne formované svedomie.

Zároveň som v tom celom videl veľký potenciál. Lebo tak, ako ste spomenuli, v západoeurópskych krajinách ľudia neprichádzajú na spoveď už takmer vôbec. V USA však prichádzajú, majú potrebu vyznať svoje hriechy, ale možnosti, ktoré im ponúkajú mnohí kňazi, sú nedostatočné. Preto som vo svojej farnosti zaviedol klasickú a pravidelnú ušnú spoveď.

Keďže v USA platí odluka cirkvi od štátu, na chod farnosti prispievajú samotní veriaci. Ako presne to funguje?

Každá registrovaná domácnosť má svoje farské číslo. Na začiatku roka dostane 52 obálok, na každý týždeň jednu. K nim dostane ďalších 12, jednu na mesiac, na podporu sesterskej farnosti v Afrike. Keďže daňové priznania sa v USA podávajú k 15. aprílu, každá rodina predtým dostala presný výpis, koľko prispeli počas uplynulého roka na našu a africkú farnosť či na iné účely, a to si doložili k daňovému priznaniu.  

Aká bola výška priemerného daru?

Približne 50 dolárov týždenne na jednu domácnosť. Ročný príjem farnosti bol okolo 1,5 milióna dolárov. Z každého daru sme však odvádzali sedempercentnú arcidiecéznu daň, z ktorej boli financované potreby arcidiecézy. Okrem toho sa ešte v máji robila jedna špeciálna zbierka na účel ohlásený arcibiskupom, napríklad na kňazský seminár, prolife aktivity, pre ľudí v núdzi a podobne. 



Kto je Benjamín Kosnáč

Narodil sa v roku 1969 v Bratislave ako štvrté zo šiestich detí. V roku 1988 vstúpil do kňazského seminára a začal študovať teológiu. Za kňaza ho vysvätil arcibiskup Ján Sokol v roku 1993. Pôsobil ako kaplán v Seredi, Nových Zámkoch a v Komárne. V rokoch 1998 – 2017 pôsobil ako farár vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v Sterling Heights v Detroite. Po návrate na Slovensko sa stal výpomocným duchovným vo farnosti Bratislava – Blumentál. Je tiež koordinátorom pre medzinárodnú anglicky hovoriacu komunitu v Bratislave pri kostole sv. Ladislava.


Spomínali ste sesterskú africkú farnosť, ktorú ste podporovali. To bol váš nápad alebo je to takto v USA zaužívané?

Niekoľkokrát do našej farnosti zavítal jeden biskup z Tanzánie. Opätovne nás pozýval, aby sme sa k nim prišli pozrieť, tak som sa tam v roku 2008 vybral a videl som, že naozaj potrebujú našu pomoc. Biskup mi navrhol, aby si moja farnosť adoptovala jednu ich farnosť. Počas nasledujúcich rokov sme im pomohli vybudovať kostol, faru, malý kláštor pre rehoľné sestry a dve školské triedy.

Ako sa volá tá farnosť?

Bola to farnosť Svätej rodiny v meste Kagongwa. Každý druhý rok som tam chodieval so skupinou farníkov na misijnú skúsenosť. Počas troch týždňov jedni pracovali manuálne, iní učili deti angličtinu, tí, ktorí mali zdravotnícke vzdelanie, pomáhali v nemocnici.  

Majú aj iné americké farnosti adoptované farnosti v krajinách tretieho sveta?

Niektoré áno, ale nie je ich veľa, keďže o tom nemôže rozhodovať len farár, ale musí s tým súhlasiť celá farnosť. Neznamená to však, že Američania nepodporujú rozvojové krajiny. Práve naopak. Každá diecéza má takzvaný misijný úrad, ktorý manažuje finančnú podporu chudobných diecéz a farností vo svete.

Nakoľko ste do farského života zapájali laikov?

Veľmi intenzívne. Výučba náboženstva bola do veľkej miery postavená práve na laikoch. Keďže na náboženstvo v posledných rokoch chodilo okolo 450 detí, nemal som šancu stíhať to sám s kaplánom. Vybudoval som si teda celú armádu katechétov (smiech).

Koľko ich bolo?

Približne 60. Deti boli rozdelené do 15-členných skupiniek a v každej bol jeden hlavný a jeden pomocný katechéta. Často nimi boli stredoškoláci, ktorí keď sa podučili a dospeli, stali sa hlavnými katechétmi. Všetky deti prichádzali na náboženstvo v stredy večer, takže aj po logistickej stránke bolo celkom náročné to zorganizovať.

Keďže Američania sú veľmi citliví na otázky bezpečnosti detí, musel som mať na parkovisku chlapov, ktorí organizovali dopravu a dohliadali na premávku, pri vstupe do farských priestorov boli zasa „sekuriťáci“, ktorí nesmeli vpustiť nikoho cudzieho.

Obdivuhodné je, že to celé fungovalo na báze dobrovoľníctva. Jednoducho, farníci sa chceli zapájať do života svojej farnosti. V tomto sú Američania ďaleko pred nami. 

Mali ste popri dobrovoľníkoch aj farských zamestnancov?

Áno, ekonóma, sekretárku, koordinátorku katechétov, koordinátorku mládežníckych skupín, organistu, údržbára a upratovačku. Naučil som sa investovať do laikov, lebo pre farára v početnej farnosti sú nenahraditeľnou pomocou.

Na hokej ste chodili? 

Jasné. V tom čase hrávali za Detroit Red Wings Tomáš Kopecký, Marián Hossa, Tomáš Tatar. Raz za rok sme mali vo farnosti trojdňový slovenský festival, tak pokiaľ naši hokejisti mohli, tak prišli. Tomáš Tatar sa tam aj spriatelil s jednou rodinou. Do kostola chodil najčastejšie Tomáš Kopecký. 

O Detroite sme v posledných rokoch čítali najmä v súvislosti s krachom automobilového priemyslu v dôsledku finančnej krízy a z toho vyplývajúcou rastúcou kriminalitou. Bolo to aj z vášho pohľadu také dramatické? 

Kriminalita bola vždy výsadou Detroitu, rebríčkom kraľoval od 60. rokov. No treba rozlišovať mesto Detroit a predmestia. Keď som tam prišiel v roku 1998, po západe slnka by nikto nešiel do mesta. U nás na predmestí by som mohol nechať odomknuté auto a nikto by mi ho neukradol. 

Keď sme sa stretli pred začiatkom rozhovoru, zaujala nás vaša košeľa. Bežne chodíte takto oblečený?

Rád nosím kňazské oblečenie s kolárikom a so všetkým, čo k tomu patrí. Ale rád nosím aj menej konvenčné oblečenie. Záleží na situácii.

Foto: Pavol Rábara

Otca Benjamína Kosnáča môžete stretnúť tento týždeň na festivale Bratislavské Hanusove dni. Vo štvrtok 26. apríla o 18:00 v divadle Malá scéna STU bude mať prednášku a diskusiu s názvom Ako Slovák obrátil Američanov



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo