Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
08. máj 2018

Zamotané pravoslávne jurisdikcie v Estónsku

V nezávislom Estónsku sa pozerali na miestnu pravoslávnu cirkev podozrievavo. Považovali ju za ruskú a pravoslávnych kresťanov vnímali ako nespoľahlivých občanov.
Zamotané pravoslávne jurisdikcie v Estónsku

Zosnulý tallinnský metropolita Kornélius. Foto – orthodox.ee

Vo veku 94 rokov zomrel 19. apríla 2018 tallinnský metropolita Kornélius, ktorý bol takmer tri desaťročia v čele Estónskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu.

Občianskym menom Vjačeslav Vasilievič Jacobs sa narodil v roku 1924 v estónskom hlavnom meste Tallinne. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1948. Vyššie teologické štúdiá absolvoval v Leningradskom teologickom seminári.

V roku 1957 otca Vjačeslava zatkla tajná služba KGB pre obvinenie z „protisovietskej agitácie“. Následne musel stráviť niekoľko rokov v táboroch nútených prác v Mordviansku. Po návrate do Tallinnu v novembri 1960 spravoval miestny Chrám sv. Jána Krstiteľa.

Za tallinnského biskupa a vikára moskovského patriarchu Alexeja bol Vjačeslav Vasilievič Jacobs menovaný v júli 1990. Za mnícha Kornélia ho postrihli v Pskovskej lavre v auguste 1990. Na archimandritu ho povýšili 6. septembra a na biskupa vysvätili 15. septembra 1990 v tallinnskej Katedrále svätého Alexandra Nevského.

V tom čase sa tallinnský biskup Kornélius stal prímasom Estónskej pravoslávnej cirkvi, ktorej Moskovský patriarchát poskytol zároveň autonómiu. Do pozície arcibiskupa bol vladyka Kornélius povýšený v roku 1995, metropolitom sa stal v roku 2000. V čase svojho úmrtia bol najstarším biskupom Pravoslávneho patriarchátu Moskvy a celej Rusi.  

Počiatky pravoslávia v Estónsku

Kresťanstvo dosiahlo územie Estónska začiatkom 11. storočia. Aj Estónsko bolo na priesečníku medzi kresťanským Západom a Východom. Medzi križiakmi prevádzajúcimi misie prevažovali Nemci a Dáni. Vplyv pravoslávnych bol citeľný hlavne v južnom Estónsku. Prvý kláštor východnej tradície bol založený v roku 1473 v Petseri (rusky: Pečory).

Po nemeckej vláde nasledovala v 17. storočí švédska a v dôsledku Veľkej severnej vojny sa Estónsko stalo od roku 1721 súčasťou Ruska. S novou vládou sa upevnilo postavenie pravoslávia v krajine. Prvé pravoslávne bohoslužby v estónskom jazyku sa slávili od polovice 17. storočia v Tallinne.

V každom prípade pravoslávie predstavovalo len malú menšinu v tejto prevažne luteránskej krajine. Počet pravoslávnych veriacich stúpol v 40. rokoch 18. storočia, keď mnohí roľníci bez pôdy prešli na východné kresťanstvo v nádeji, že tým môžu dosiahnuť zlepšenie svojej ťažkej sociálnej situácie. Šírili sa totiž reči, že konvertiti na pravoslávie dostanú darom pôdu. Podľa odhadov v tej dobe prešlo na východné kresťanstvo niekoľko desiatok tisíc ľudí.   

K šíreniu pravoslávia v Pobaltí prispel aj kňazský seminár založený v roku 1847 v lotyšskej Rige. Posilnenie pravoslávnej viery sa manifestovalo aj v zakladaní nových kláštorov po celom Estónsku. Na konci 19. storočia bolo Estónsko vystavené silnej rusifikácii prostredníctvom výstavby mnohých pravoslávnych chrámov. Medzi nimi sa vyníma Katedrála svätého Alexandra Nevského v Tallinne.

Dve pravoslávne jurisdikcie

Hneď po prvej svetovej vojne Estónsko vyhlásilo nezávislosť. Pobaltské teritórium tvorilo pôvodne jediné pravoslávne biskupstvo, no v dôsledku ruskej revolúcie bolo v Estónsku založené vlastné biskupstvo. Pravoslávni v nezávislom Estónsku snívali o autokefálnej cirkvi vo svojej krajine. Tento plán zostal nenaplnený. V roku 1920 ruský Svätý Synod udelil pravoslávnej cirkvi na území Estónska aspoň vnútornú autonómiu.

Inzercia

V nezávislom Estónsku sa pozerali na miestnu pravoslávnu cirkev podozrievavo. Považovali ju za ruskú a pravoslávnych kresťanov vnímali ako nespoľahlivých občanov. Hlavne z tohto dôvodu sa synoda miestnej pravoslávnej cirkvi v roku 1922 uzniesla prejsť spod jurisdikcie Moskvy pod jurisdikciu Konštantínopolského patriarchátu. V roku 1923 ekumenický patriarcha Meletios IV. uznal autonómne postavenie pravoslávnej cirkvi v Estónsku.

Postupne sa zlepšovalo vnímanie pravoslávneho kresťanstva v estónskej spoločnosti. Postavenie cirkvi bolo uznané aj v estónskej ústave v roku 1937, kde sa uvádzalo, že metropolita krajiny je zo svojho úradu členom hornej snemovne parlamentu.

Tento priaznivý vývoj sa zastavil v dôsledku druhej svetovej vojny a obsadenia Sovietskym zväzom. Činnosť cirkvi sa ocitla v ťažkostiach. Medzi Estóncami zavraždenými alebo odvlečenými na Sibír Sovietmi boli aj pravoslávni kňazi a laici.

Otázka kánonického postavenia cirkvi

Pod vedením metropolitu Alexandra, ktorý utiekol do Švédska, bola založená tzv. Synoda utečeneckej cirkvi ako reprezentantka autonómnej Estónskej pravoslávnej cirkvi. Avšak kňazi, ktorí zostali v Estónsku, sa „dobrovoľne“ vrátili do Moskovského patriarchátu a v Estónsku vznikla eparchia Tallinn, ktorá podliehala Moskovskému patriarchátu. Masový príchod Rusov do Estónskej sovietskej socialistickej republiky vytlačil estónčinu ako bohoslužobný jazyk. 

Keď po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991 Estónsko znovu nadobudlo nezávislosť, opäť sa stala aktuálnou otázka vzťahu pravoslávia na území Estónska k Moskovskému a Konštantínopolskému patriarchátu. Spor medzi patriarchátmi zostal nevyriešený, a preto v súčasnosti v Estónsku existujú dve cirkvi:

Estónska apoštolská pravoslávna cirkev Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, ktorú tvorí asi 18-tisíc etnických Estóncov.  

Estónska pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, ktorá má vyše 100-tisíc veriacich, medzi ktorými dominujú etnickí Rusi.

Keďže obidve konkurenčné cirkvi dnes slávia bohoslužby v ruskom i estónskom jazyku podľa etnickej skladby veriacich, tak reálnu prekážku na ceste k autokefálii pravoslávia v Estónsku predstavuje azda už len ruský patriotizmus.

Odporúčame