Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
25. máj 2018

Úsilia o úniu medzi Východom a Západom po Florentskom koncile

Vývoj až do založenia kongregácie Propaganda Fide, ktorou sa začína nová fáza v úsiliach Ríma získať Východ pre obnovenie jednoty.
Úsilia o úniu medzi Východom a Západom po Florentskom koncile

Florentský koncil predstavuje napriek svojim nedostatkom vrchol vzájomnej ústretovosti medzi Východom a Západom. V ďalšom texte má byť predstavený ďalší vývoj, najskôr až do založenia kongregácie Propaganda Fide, ktorou sa začína nová fáza v úsiliach Ríma získať Východ pre obnovenie jednoty. Nejde tu len o otázku, nakoľko bol Rím naklonený pripustiť liturgické obrady Východu, ale o jeho postoj k celkovému duchovnému dedičstvu Východu, hlavne aj k jeho hierarchickej štruktúre a tradičnej samospráve, k jeho samostatnej teológii a osobitnej duchovnosti.

Postoj Ríma k Východu v období renesancie a protireformácie

Po páde Konštantínopolu (1453) zostali vzťahy medzi Rímom a Byzantskou cirkvou najskôr na jedno storočie takmer úplne prerušené, pretože politická situácia ich jednoducho nepripúšťala. No pápeži mali aj v tomto čase dočinenia s Grékmi, a síce s tými, ktorí žili pod latinskou vládou, či už v benátskych kolóniách na Východe alebo v južnej Itálii a na Sicílii. Ich stanovisko ku Grékom a ich osobitosti sa menilo vždy podľa ducha doby a aj vždy podľa charakteru jednotlivých pápežov.

Zásadne uznávanie gréckych obradov a zvykov, ako bolo vyslovené vo Florencii, bolo najskôr dodržiavané. Ale už pri Pavlovi II. narážame opäť na stredoveký postoj k obradom. Málo na tom uberá, že pápežov list, v ktorom to vychádza najavo, nie je adresovaný Grékom, ale Maronitom. Ide nám hlavne o zásadné stanovisko k Východu, ktoré sa tu ukazuje. V liste maronitskému patriarchovi z roku 1469 pápež nabáda Maronitov, aby sa, koľko je to len možné, prispôsobili obradom svätej univerzálnej rímskej cirkvi.

Avšak obdobie renesancie so svojou záľubou vo všetkom gréckom viedlo v prvej polovici 16. storočia aj niektorých pápežov len, pravdaže, k prechodnému pozitívnejšiemu postoju k osobitnému cirkevnému rázu Grékov.

Protireformácia, ktorá sa začala skoro potom, priniesla so svojím všeobecným sklonom k unifikácii v katolíckom tábore a so svojou zdôrazňovanou nedôverou k heretikom a schizmatikom zhoršenie situácie. Lev X. (1513 – 1521) vzal Grékov na latinskom teritóriu pod svoju osobitnú ochranu, poslal vlastného komisára, aby ich bránil proti útokom Latiníkov a dovolil gréckym biskupom, aby vykonávali jurisdikciu nad príslušníkmi svojho obradu aj v prevažne latinských oblastiach.

Rafaeolov portrét pápeža Leva X. Foto: wikimedia

Pápež poukazoval zo svojej strany na to, že obrady Grékov boli aprobované Florentským koncilom. Pavol III. opätovne dôrazne prikázal Levove nariadenia. Július III. (1550 – 1555) dokonca potvrdil gréckeho biskupa vymenovaného ochridským arcibiskupom pre Agrigent, pričom sa veľmi nepýtal, či tento arcibiskup je aj naozaj katolícky.

Reakcia proti tejto ústretovosti prišla s protireformáciou. Bojový postoj voči heréze na Západe urobil pápežov tej doby opäť nedôverčivejšími voči Grékom a naklonenými nájsť pri nich zneužitia a herézy. Príznačná pre toto obdobie je bula Pia IV. zo 16. februára 1564, ktorá odvoláva všetky koncesie jeho predchodcov v prospech Grékov, a síce s odôvodnením, že tieto ústupky viedli len k šíreniu herézy a zvykov zasluhujúcich si pokarhanie, ako napr. podávanie svätého prijímania deťom pri krste.

Tón tohto listu je naozaj tvrdý. Reč je o povere, bezbožnosti, svätokrádežiach atď. Gréci sú opäť podrobovaní latinským biskupom, ktorí majú dohliadať na ich bohoslužbu a vysluhovanie sviatostí. Týmto bola otvorená brána latinizácii. Musíme však priznať, že katolicizmus Grékov Itálie bol v tej dobe skutočne pochybný. Ale malo sa domnievať, že skrze hlbšie porozumenie pre ich ráz by sa ich skôr podarilo vnútorne získať pre katolícku cirkev.

Práve v čase Pia IV. máme aj zvlášť jasný prípad neporozumenia pre vlastnú teologickú osobitosť východných kresťanov a pozorujeme sklon požadovať od nich nielen prijatie substancie katolíckej viery, ale nariaďovať im latinskú teológiu ako podstatnú pre katolicizmus. Od chaldejského patriarchu Abdiša, ktorý prišiel v roku 1562 do Ríma, žiadali zloženie vyznania viery, ku ktorému bol pripojený celý dekrét pre Arménov z Florentského koncilu. Opäť tu nezáleží na tom, že sa nedostatok porozumenia pre východných kresťanov nedáva najavo Grékovi, ale Chaldejcovi.

Tento prípad je vo všeobecnosti náznakom postoja voči Východu, ktorý v tejto dobe vládol v Ríme. Dekrét pre Arménov obsahuje veci, ktoré nemajú nič spoločné s katolíckou vierou, ale sú čisto disciplinárnej povahy, takto, napríklad, predpis urobiť pri kňazskej vysviacke „traditio instrumentorum“ (odovzdanie patény a kalicha), ktoré sa označuje za matériu sviatosti. Východný patriarcha musel odprisahať, že v túto krajne pochybnú náuku verí a je ochotný položiť svoj život za túto vieru.

Úsilia Gregora XIII. (1572 – 1585)

Avšak kritika na toto postupovanie nenechala na seba dlho čakať. V čase Gregora XIII., ktorý osobne preukázal na svoju dobu veľmi veľké porozumenie pre Východ, kardinál Gabriel Paleotto v posudku o vyznaní viery Pia IV. právom poznamenal, že je neprípustné nechať slávnostne odprisahať vo vyznaní viery veci, ktoré nie sú naozaj článkami viery.

S Gregorom XIII. (1572 – 1585) nadišiel obrat v prospech východných. Tento pápež sa intenzívne usiloval o získanie oddelených, predovšetkým vyslaním Leonarda Abela za nuncia na Blízky východ (1583), pričom jeho pôsobenie pripravilo neskoršie čiastkové únie. Vo veci hlbokej úcty, ktorú Gregor preukázal voči Východu, tu uveďme len jedno svedectvo: Nariadil, že v budúcnosti nemajú byť pre novovymenovaných titulárnych biskupov dávané tituly miest, kde jestvuje kresťanský – aj keď nie katolícky – biskup.

Prijatie japonského veľvyslanca pápežom Gregorom XIII. Foto: wikimedia

Vyznanie viery pre Grékov, ktoré bolo vypracované za Gregora XIII. a predstavovalo vzor pre neskoršie klasické vyznanie viery Urbana VIII., ukazovalo voči východným kresťanom v každom prípade oveľa viac ústretovosti než vyznanie Pia IV. Avšak aj tu sú vynechané koncesie, ktoré boli urobené Grékom vo Florencii. Vyznanie viery obsahuje latinskú formulu Filioque, požaduje od Grékov v protiklade k Florencii prijatie slova „purgatorium“ (miesto očisťovania) a vynecháva po definícii primátu, ktorá sa uskutočňuje slovami Florentského koncilu, v očiach Grékov podstatný dodatok o zachovaní práv a privilégií patriarchov. Z tridentského vyznania viery bolo medziiným prevzaté slovo „transsubstantiatio“ (premenenie podstaty).

Po Gregorovi XIII. nastúpil Sixtus V. (1585 – 1590), ktorý v protiklade k svojmu predchodcovi preukázal veľmi málo porozumenia pre východných. Toto je príklad, ako veľmi bola otázka zbližovania medzi Východom a Západom závislá aj od osobného stanoviska a postoja pápežov.

Propaganda Fide a Orient až do založenia melchitskej hierarchie (1724)

Založením kongregácie Propaganda Fide Gregorom XV. v roku 1622 nastúpilo v konfrontácii Ríma s Východom nové štádium. Dovtedy sa domnievalo, že skrze vyslanectvá a vyjednávania s hlavami cirkví možno dôjsť k celkovej únii. Táto nádej sa ukázala ako ilúzia. Propagandou bol vytvorený správny aparát, ktorý sa teraz systematicky chopil problému zbližovania s Východom a prekonania rozkolu a centrálne viedol príslušné úsilia.

Je príznačné, že ten istý správny úrad, ktorého hlavným cieľom bolo šírenie katolíckej viery v pohanskom svete, sa mal zaoberať aj touto úlohou, ktorá bola úplne iného rázu. Išlo o privedenie heretikov a schizmatikov späť do stáda katolíckej cirkvi, ktorá bola v podstate stále ešte stotožňovaná s latinskou, a nie o obnovenie organickej jednoty medzi Východom a Západom v univerzálnej cirkvi, ako táto jestvovala pred rozkolom.

Inzercia

Propaganda sa v každom prípade ihneď nechala viesť názorom, že úcta k osobitným liturgickým zvykom Východu je nevyhnutnou podmienkou pre úspech úsilí o úniu. Východné obrady a zvyky budú od tej chvíle nielen tolerované, ale priamo ochraňované, niekedy dokonca proti samotným východným kresťanom, ktorí pod vplyvom latinských rehoľníkov, ktorí medzi nimi pracovali, boli ochotní k ďalekosiahlemu pripodobneniu k latinskému vzoru. Ale v podstate sa to dialo z prospechárskych dôvodov.

Najlepším dôkazom pre to je skutočnosť, že stará tendencia pripodobniť sa Západu postupovala ďalej aj po založení Propagandy všade tam, kde neexistovali praktické dôvody pre zachovanie obradov, ako v južnej Itálii a Indii. Starý ideál jednoty, ktorý platil v stredoveku, zostal v teórii ešte prevládajúci, aj keď v praxi bola ochota robiť z neho škrty. Stále ešte bola dlhá cesta k úcte voči celému duchovnému dedičstvu Východu, ktorá by vychádzala z vnútorného poznania o vlastnej hodnote východnej tradície. Pravdaže sa už dajú zistiť náznaky tejto úcty.

V tajnej inštrukcii pre karmelitána Jozefa Sebastianiho, ktorý mal odstrániť rozkol medzi Malabarmi v Indii, čo vypukol okolo polovice 17. storočia, Propaganda stále uznáva, že obrady východných obsahujú veľa cenného náboženského dobra, no ukazuje najväčšiu zdržanlivosť voči východosýrskemu obradu malabárov podozrivých z nestorianizmu.

Po prvý raz zaznie čoskoro potom v jednom dokumente Svätého stolca vlastne rozhodujúci motív úcty k osobitným zvykom Východu, totiž v liste Propagandy aleppskému sýrskemu katolíckemu biskupovi Andrejovi Achidžanovi, v ktorom sa píše: „Svätá stolica ako univerzálna matka všetkých rada uchováva zvyky každého národa, ak sú starobylé a chvályhodné“.

Propaganda si aj začala veľmi skoro uvedomovať, že obyčajným udržiavaním liturgických obradov a zvykov úzko spätých s liturgiou, napríklad predpisov o pôste, to nie je učinené. Už v roku 1631 zaujala stanovisko k základnej otázke, či východní kresťania majú nasledovať svoje vlastné cirkevné právo alebo majú byť podrobení latinskému kánonickému právu. Odpovedala na otázku misionárov z Východu, že východní kresťania nie sú viazaní predpismi latinského práva. Už vtedy Propaganda určila tie isté zásady, ktoré takmer o 300 rokov neskôr Codex Iuris Canonici vyhlásil vo svojom prvom kánone za cirkevný zákon.

V jednom, a síce veľmi podstatnom bode však Propaganda ukázala veľmi málo porozumenia pre tradíciu Východu, totiž čo sa týka tradičnej samosprávy patriarchátov. Treba však pritom vziať do úvahy, že katolícke patriarcháty vznikajúce od polovice 16. storočia boli len tieňom starovekých prekvitajúcich patriarchátov prvého tisícročia, boli to malé skupiny ťažko zápasiace o svoju existenciu, ktoré naliehavo potrebovali pomoc, aj materiálnu pomoc Ríma.

Pritom zostáva pravdou, že Propaganda bez váhania zavádzala aj na Východe centralizovaný správny systém, ktorý už dávno vládol na Západe, pričom nezvažovala, ako veľmi tým bude sťažené zjednotenie oddelených cirkví. Dovtedy oddelení východní kresťania boli skrze to postavení pred situáciu, ktorú v skutočnosti nikdy nepoznali, pretože počas celého prvého tisícročia mali veľmi rozsiahlu samosprávu. To viedlo k nemálo nedorozumeniam a konfliktom.

No jestvovali aj prezieraví muži v Propagande, ktorí tento problém prinajmenšom videli a boli pripravení k ústretovosti aj v tomto háklivom bode. V liste sekretára Propagandy asesorovi Svätého ofícia z 20. októbra 1657 čítame: „Nie je možné jednať s týmito ľuďmi (východnými katolíckymi kresťanmi) takým istým spôsobom, ako sa to zvykne robiť s našimi katolíkmi (na Západe). Tieto veci sa časom upravia samy. Keď sa hneď na začiatku chce silou urobiť poriadok, tak sa všetko pokazí.“ Ale aj tu je rozhodujúca pohnútka čisto praktická, nie je to vnútorné uznanie oprávnenosti vlastnej hierarchickej štruktúry Východu.   

Dokonca aj v ešte ťažšej otázke ohľadu na samostatnú teológiu východných kresťanov nachádzame v prvých časoch kongregácie Propaganda Fide určitú ústretovosť. Pápež Urban VIII. (1623 – 1644) poveril v roku 1632 jednu komisiu Propagandy vypracovaním nového vyznania viery pre východných kresťanov. Táto komisia prejavila nemalé porozumenie pre osobitosť východných kresťanov, aj v teologickej oblasti a pre potrebu formulovať pravdy viery takým spôsobom, ktorý by im bol primeraný.

Caravaggiov portrét 30-ročného Maffea Barberiniho, neskoršieho pápeža Urbana VIII. Foto: wikimedia

Vyznanie viery Gregora XIII., ktoré sa v tej dobe omylom pripisovalo Klementovi VIII., bolo podrobené úprimnej kritike. Vo svojom spôsobe vyjadrovania je príliš scholastické, musí sa viac zohľadniť spôsob vyjadrovania starovekých koncilov a gréckych otcov. No v skutočnosti aj vo vyznaní viery Urbana VIII., ktoré bolo vypracované komisiou, sa nachádza veľmi veľa scholastickej terminológie, ktorej sa vlastne chcelo vyhnúť. Zloženie toho vyznania bolo v nasledujúcom období – odhliadnuc od niekoľkých výnimiek – požadované od všetkých východných kresťanov, ktorí sa chceli stať katolíkmi.

V jednom bode Propaganda asi sotva videla potrebu úcty k duchovnému dedičstvu Východu, totiž čo sa týka spirituality a foriem zbožnosti. Kongregáciou vyslaní latinskí rehoľníci bez nejakých rozpakov latinizovali. Im a ich poverovateľom v Ríme sotva zišlo na um, že aj tu by sa mala rešpektovať osobitosť Východu. Latinský Západ bol v tej dobe taký presvedčený o svojej nadradenosti nad Východom práve v tejto oblasti, že sa sotva prišlo na myšlienku, aby sa vydolovali zasypané poklady východnej duchovnosti.

Východu, ktorý skrze tisíc rokov islamského útlaku stratil mnohé zo svojho starobylého duchovného vlastníctva, dali latinskí misionári to, čo akurát mali: svoju západnú zbožnosť a svoje formy pobožností. Príznačným pre vtedajšie povedomie o nadradenosti latinského Západu je nariadenie Propagandy pre misionárov z roku 1659: všade majú zakladať školy a vyučovať mládež v latinskom jazyku a v kresťanskej náuke.   

K tejto duchovnej latinizácii Východu podstatne prispeli aj domáci duchovní, ktorí študovali v Ríme a po skončení svojich štúdií vyslaní Propagandou ako apoštolskí misionári sa vracali domov s tými istými plnými mocami ako latinskí rehoľníci.

Už Gregor XIII. založil v roku 1576 v Ríme grécke kolégium. Tento prezieravý pápež sa tu usiloval vychovávať gréckych, a nie latinských duchovných. Nariadil, aby sa celé uskutočňovalo v gréckom jazyku a dokonca zakázal, aby študentov vyučovali latinčinu. No nezostalo dlho pri tom. Vizitačná správa z roku 1602 už hovorí o sťažnostiach alumnov, že sa neučia nič o kontroverziách medzi Grékmi a Latiníkmi.

Vzdelávanie bolo stále západnejšie a takto to bolo aj v neskôr založených kolégiách. V kolégiu Propagandy, ktoré založil Urban VIII. v roku 1627, boli zastúpení popri alumnoch zo skutočných misijných území aj východní kresťania všetkých obradov. Bolo aspoň úsilie neodcudziť ich úplne ich domovskému obradu. V nedele a počas sviatkov ich posielali do chrámov príslušných obradov v Ríme, ktoré už existovali v tej dobe. V ostatných veciach nasledovali, ako sa uvádza vo vizitačnej správe, „univerzálny latinský obrad“.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame