Rozdvojený postoj Benedikta XIV. ku kresťanskému Východu

Rozdvojený postoj Benedikta XIV. ku kresťanskému Východu

Prednosť latinského obradu v polovici 18. storočia a nesloboda prvého melchitského patriarchu.

Prvý vývoj katolíckeho melchitského patriarchátu spadá z veľkej časti do pontifikátu Benedikta XIV. (1740 – 1754), ktorý bol veľmi významný pre Východ. O Benediktovom postoji k východnej osobitosti treba niečo v krátkosti povedať. Na prvý pohľad sa môže javiť ako rozdvojený. Na jednej strane sa celou dušou zasadzoval za ochranu a zachovanie východných obradov na Východe, no na druhej strane v južnej Itálii zvýhodňoval latinský obrad a vydal pre Italo-Grékov vcelku predsa len veľmi negatívnu konštitúciu Etsi pastoralis (26. máj 1742).

Na Východe vychádzal podľa možností veľmi v ústrety východným kresťanom, aby uľahčil úniu, po ktorej túžil celým srdcom, lebo usudzoval, že bez takejto ústretovosti je zjednotenie nemožné. No jeho vnútorným postojom k východnej osobitosti je predsa len ten postoj, ktorý v tej dobe prevládal na Západe, totiž postoj silného latinského povedomia o nadradenosti a postoj nedôvery voči schizmatickým a heretickým Grékom a ich obradom a zvykom.

Praestantia ritus latini

Jeho základným tvrdením, ktoré vyjadruje aj v dokumentoch určených pre Východ, je téza o „praestantia“, o prednosti latinského obradu nad všetkými ostatnými liturgickými formami cirkvi. Tento obrad bol pod stálou kontrolou Svätého stolca, zatiaľ čo zvyky Grékov unikali kontrole Ríma a práve preto boli v očiach pápeža podozrivé. Predpokladal v nich niečo nebezpečné a nevhodné, ba odporujúce viere, pretože práve Gréci boli schizmatikmi a heretikmi.

Na druhej strane sa predsa len pokúšal vyhovieť Grékom. Príkladom toho je grécky euchologion vydaný z jeho poverenia, v ktorom, ako hovorí samotný pápež, bolo ponechané všetko, čo sa aspoň nejako dalo ospravedlniť v jeho očiach. Tak pripustil spôsob vysluhovania birmovania u Grékov, hoci nepoznali vkladanie rúk. Pri Grékoch bežné kajúcne pomazanie sa uznáva ako také a nie je podozrievané ako opakovanie birmovania.

Melchitov tento pápež vo svojej konštitúcii Demandatam coelitus (24. december 1743) ochraňuje proti latinizačným tendenciám niektorých latinských rehoľníkov, zvlášť františkánov v Damasku, ktorým prísne zakazuje viesť východných kresťanov k latinskému obradu. Ochraňuje integritu obradov dokonca proti samotným východným kresťanom, tu proti patriarchovi Cyrilovi, ktorý v niektorých bodoch, ako už bolo povedané, považuje modifikáciu za vhodnú.

Vo svojej encyklike Allatae sunt (26. júl 1745) necháva v závere aspoň zaznieť aj rozhodujúci vnútorný dôvod pre zachovanie obradov, totiž katolicitu cirkvi: „Apoštolský stolec si naliehavo želá, aby zostali uchované a neboli ničené rozličné národy východných kresťanov a aby všetci, aby sme to povedali v krátkosti, boli katolícki, a nie aby sa všetci stali Latiníkmi.“

No ten istý pápež sa prejaví ako spokojný s určitými pripodobneniami latinským zvykom, ktoré boli zavedené pri Arménoch a Maronitoch z úcty voči latinskému obradu, ktorý vyniká nad všetkými ostatnými obradmi. To predsa len znova dokazuje, že aj Benedikt XIV. bol ešte značne vzdialený od skutočne vnútorného cenenia si osobitosti Východu. Najsilnejšie sa jeho latinizačná tendencia ukazuje, ako už bolo naznačené, v konštitúcii Etsi pastoralis pre Italo-Grékov, ktorej zužujúce ustanovenia mali silný vplyv aj na ďalších východných kresťanov byzantského obradu.

Katolícky patriarcha bez tradičnej autonómie

Hoci Benedikt XIV. jasne spoznal aj význam úcty voči liturgickej tradícii Východu pre presadenie opätovného zjednotenia, predsa len si, ako sa zdá, sotva uvedomoval, že úctivé zaobchádzanie si vyžaduje aj tradičná hierarchická štruktúra. Aby nezraňoval oddelených Grékov, Benedikt prísne zakázal patriarchovi Cyrilovi Tanasovi každú modifikáciu v obradoch, hoci existovali veľmi pádne dôvody pre ním navrhované zmeny. Pápež nevidel, že skrze striktnú závislosť, v ktorej držal patriarchu, bol zraňovaný ďalší, oveľa dôležitejší bod východnej tradície, totiž tradičná autonómia patriarchov.

Benedikt XIV, foto: wikimedia

Katolícky patriarcha to pociťoval veľmi trpko. V roku 1745 píše Benediktovi XIV.: „Svätý Otče, kde a kedy som mohol vykonávať autoritu a jurisdikciu, nehovorím veľkého patriarchu, ale jednoduchého biskupa?“ ... Latinským misionárom dáva Rím ďalekosiahle fakulty, no jemu, patriarchovi, nič. Napriek tomu ho stále ešte obviňovali z neposlušnosti. „A predsa všetka táto moja taká slepá poníženosť, taká detinská oddanosť nestačila, aby som zatvoril ústa tým, ktorí ma osočujú.“

Benedikt XIV. rezervoval v konštitúcii Demandatam zásadne Svätému stolcu dispozičné právo na grécky obrad. Ani patriarcha nemal právo zmeniť niečo na obrade. To bol veľmi hlboký zásah do tradičnej autonómie východných patriarchátov vo veľmi podstatnom bode. Takéto opatrenia odstrašili ešte oddelených kresťanov od opätovného zjednotenia pravdepodobne oveľa viac, než by to urobilo Cyrilom navrhnuté zmiernenie predpisov.

Latinizácia kresťanského Východu

Benedikt XIV. preukázal málo porozumenia aj pre spiritualitu vlastnú východným kresťanom. Patriarcha Cyril Tanas právom kritizoval zavádzanie latinských pobožností u katolíckych melchitov. V Aleppe tamojší melchitský arcibiskup Maximos napríklad zaviedol procesiu s Božím telom. Cyril bol toho názoru, že takého osebe chvályhodné veci predsa len vyvolajú hnev nekatolíkov a tým sa môžu stať prekážkou pre zjednotenie. Pápež sa vyjadruje v konštitúcii Demandatam priaznivo o zavádzaní takýchto pobožností, ktoré sú osožné pre napomáhanie zbožnosti veriacich. Nevidel protirečenie k východnej tradícii, ktoré spočíva práve v západných formách úcty k Najsvätejšej sviatosti. Východní kresťania sa usilujú s bázňou ukrývať tajomstvo svätej Eucharistie. Vystavovať ho na uliciach mesta nezodpovedá ich cíteniu.

Po smrti prvého patriarchu katolíckej melchitskej komunity vypukol spor o nástupníctve, čo malo za následok, že pápež Klement XIII. si nárokoval pre seba právo vymenovať nástupcu a skutočne vymenoval jedného takého. Ostrý zásah Ríma do sporov, ktoré tým boli vyvolané, bol ozajstnou skúškou pre ešte mladú úniu. Kongregácia Propaganda Fide naďalej prejavovala porozumenie pre osobitosť východných kresťanov, keď apoštolskému komisárovi Dominikovi de Lanceis (1760) dôrazne prikázala, aby rešpektoval právo patriarchov zvolávať synody.

Rím nevyvodil voči melchitom posledné dôsledky zo svojej predstavy o voľbe a potvrdení patriarchu. Pre Rím bol napríklad patriarcha Cyril Tanas až do odovzdania pália len „zvoleným patriarchom Antiochie“. No v skutočnosti vykonával, bez toho, aby Svätý stolec protirečil, všetky práva patriarchu už od svojho zvolenia v roku 1724. Keďže Rím, ako sme už zdôraznili, považoval potvrdenie patriarchu za jeho ustanovenie do úradu a v dôsledku toho zvolenie patriarchu považoval len za istý druh návrhu, Cyril pred týmto potvrdením vlastne nesmel úradovať ako patriarcha.

Aj v nasledujúcom období Svätý stolec toleroval pri melchitoch vykonávanie práva patriarchu už pred potvrdením. Napriek tomu nechýbali konflikty medzi Rímom a hierarchiou melchitskej cirkvi, ktoré mali svoj dôvod v rozličnosti chápania „práv a privilégií patriarchov“.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo