Gréckokatolícki biskupi diskutujú v talianskom Lungre

Prešovský archieparcha a metropolita Ján Babjak, košický eparcha Milan Chautur a bratislavský eparcha Peter Rusnák sa zúčastňujú na výročnom stretnutí východných katolíckych hierarchov Európy, ktoré prebieha od 14. do 17. júna 2018 v juhotalianskom meste Lungro, keďže hostiteľom tohto podujatia je Italo-albánska gréckokatolícka cirkev.

Téma tohtoročného stretnutia znie „Tvár východnej cirkvi. Teológia, partikulárne právo a liturgia”. Zúčastnení biskupi sa zameriavajú na rolu biskupa pri niektorých aspektoch nového manželského procesu, ďalej na otázky liturgie, obnovy vernosti identite východných katolíckych cirkví, na otázky partikulárneho práva a ďalšie témy.

V rámci programu vystúpi aj prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri, predseda Rady európskych biskupských konferencií kardinál Angelo Bagnasco a apoštolský nuncius v Taliansku arcibiskup Emil Paul Tscherrig.

Európski hierarchovia prišli do Lungra na pozvanie tamojšieho eparchu Donata Oliveria, ktorý stojí v čele italo-albánskej gréckokatolíckej komunity v Taliansku. Eparchia Lungro odštartovala oslavy storočnice svojho založenia, ktoré vyvrcholia v roku 2019.

Byzantská cirkev v kolíske latinskej cirkvi

Italo-albánska gréckokatolícka cirkev je jednou spomedzi východných katolíckych cirkví byzantského obradu.

V roku 732 východorímsky cisár Lev III. (714 – 741) odňal rímskemu pápežovi patrimónia v južnom Taliansku a na Sicílii a tamojších kresťanov pričlenil ku Konštantínopolskému patriarchátu. Od tej doby boli južné oblasti Talianska a Sicília pod gréckou nadvládou a pod vplyvom byzantskej tradície. O následnom rozkvete byzantského kresťanstva svedčili najvýrečnejšie stovky gréckych kláštorov, ktoré lemovali pobrežie Kalábrie a Sicílie.

V 11. storočí však Normani dobyli územie južného Talianska a pričlenili ho späť k Rímskemu patriarchátu. Grécki biskupi boli nahradení latinskými, ktorí sa usilovali potláčať byzantský obrad a latinizovať miestnych kresťanov. K spomaleniu neustáleho poklesu byzantského kresťanstva v južnom Taliansku došlo v 15. storočí po príchode imigrantov z pravoslávneho južného Albánska, ktorí rýchlo splynuli s existujúcimi zvyškami gréckych cirkevných obcí.

Keď tieto komunity dostali od rímskeho pápeža osobitného biskupa, začala vlastne vznikať Italo-albánska gréckokatolícka cirkev. Bulou Etsi pastoralis pápeža Benedikta XIV. dosiahli Italo-Albánci definitívne cirkevné uznanie. Smeli si otvoriť vlastné kňazské semináre v Kalábrii a Palerme. Napokon v 19. storočí bol byzantský obrad uznaný za rovnocenný s latinským obradom.

Okrúhle výročie eparchie Lungro

V roku 1919 pápež Benedikt XV. zriadil eparchiu Lungro, ktorá má právomoc na celým kontinentálnym Talianskom a v súčasnosti má približne 32-tisíc veriacich. V roku 1937 pápež Pius XI. zriadil eparchiu Piana degli Albanesi, ktorá sa rozprestiera na celej Sicílii a dnes má približne 28 500 veriacich. Treťou jurisdikčnou jednotkou je exarchátny monastier (kláštor) Santa Maria di Grottaferrata, ktorý založil v roku 1004 v blízkosti Ríma svätý Níl z Rossana, grécky hovoriaci Kalábrijec.

Grottaferratský monastier vlastní knižnicu s viac ako tisíc rukopismi, ktoré sú veľmi dôležité pre výskum byzantského obradu. Igumen (opát) tohto monastiera je v personálnej únii archimandritom (vyšším rehoľným predstaveným) baziliánskej rehole v Taliansku, ktorá praktizuje byzantský obrad. Udržiava ešte ďalšie štyri monastiere v Taliansku s približne 30 mníchmi.

Baziliáni, grottaferratský monastier a celá Italo-albánska cirkev zohrávajú dôležitú rolu v dialógu medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Sú totiž živým svedectvom byzantského kresťanstva v latinskom prostredí, na ktorého počiatku nestojí únia s Rímom a tým ani odluka od materskej východnej cirkvi.